znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. R..., s. r. o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   R.   B., vo veci namietaného porušenia čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 271/2009 a jeho rozsudkom z 2. mája 2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 175/2011   a jeho   rozsudkom   z   27.   októbra   2011   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Cdo 53/2012   a jeho   uznesením z 21. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012 doručená sťažnosť Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 271/2009 a jeho rozsudkom z 2. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 175/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bez súhlasu B. H. ako žalobcu v konaní pred všeobecnými súdmi (ďalej len „žalobca“ alebo „navrhovateľ“) predal jeho osobné motorové vozidlo zn... zverené mu na účel vykonania opravy. Za tento skutok bol právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k.   2 T/192/2006-158   z   21.   septembra   2007   uznaný za   vinného   za   prečin   sprenevery. Výška   spôsobenej   škody   bola   v   trestnom   konaní   vyčíslená   ako   hodnota   uvedeného automobilu dvoma znalcami, pričom okresný súd sa priklonil k nižšej sume (173 500 Sk). V konaní   bolo   preukázané,   že   predmetné   vozidlo   bolo   políciou   vrátené   žalobcovi v nepojazdnom stave a značne poškodené, následkom čoho ho žalobca predal na súčiastky za   zostatkovú   cenu   (10 000   Sk)   tretej   osobe.   S nárokom   na náhradu   škody   bol   žalobca odkázaný na občianskoprávne konanie, ktoré aj inicioval.

Okresný súd, na ktorý sa so žalobou o náhradu škody proti sťažovateľovi obrátil žalobca,   dospel   v napadnutom   rozsudku   k   záveru,   že   škoda   na   vozidle   žalobcu   nastala zavinením sťažovateľa, ktorý bez súhlasu žalobcu ako vlastníka vozidlo predal, čím prevzal na seba zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania kupujúcim. Okresný súd odpočítal z výšky škody ustálenej súdnym znalcom v trestnom konaní sumu 10 000 Sk, za ktorú žalobca odpredal znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil, skonštatoval dostatočné   zistenie   skutkového   stavu   a vyvodenie   správnych   záverov,   ktoré   si   osvojil, a obmedzil sa iba na doplnenie správnosti jeho dôvodov s tým, že námietky sťažovateľa uvedené   v jeho   odvolaní   vyhodnotil   ako   neodôvodnené „vzhľadom   na   preukázanú skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi vrátené v dezolátnom a nepojazdnom stave“.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   podal   sťažovateľ dovolanie. Namietal v ňom porušenie práva na predvídateľnosť rozhodnutia prvostupňovým súdom, keď podľa jeho názoru sa tento súd neriadil publikovanou judikatúrou a nezisťoval skutočnú výšku škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená. V tomto smere nevykonal žiadne   dokazovanie,   vychádzal   iba   z   dôkazov   vykonaných   v   trestnom   konaní,   ktoré považoval za dostatočné. Ďalej namietal voči prvostupňovému súdu porušenie § 118 OSP, keďže súd počas celého konania nevyslovil svoj právny názor na vec. Namietal tiež, že mu ako žalovanému bolo odopreté právo vyjadriť sa na záver pojednávania k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke veci. Vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu namietal odňatie možnosti konať pred súdom nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   takýto   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   preto   ho   treba odmietnuť.

Proti   všetkým   trom   uvedeným   napadnutým   rozhodnutiam   podal   sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby   rozhodol,   že   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl. 6   ods. 1 dohovoru   a   čl. 127   ods. 1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené a aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom prechádzajúcim jeho vydaniu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku. Ústavný   súd   vzhľadom   na to   sťažnosť v   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku   okresného   súdu,   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   podľa   § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v   súlade   so   svojou   aktuálnou   judikatúrou   zastáva právny   názor,   podľa   ktorého   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný prostriedok   (dovolanie)   spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak   najvyšší   súd   ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

V nadväznosti na to pristúpil ústavný súd ku skúmaniu, či neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   proti   všetkým   zúčastneným   všeobecným súdom,   že „svojím   postupom   porušili   právo   navrhovateľa (sťažovateľa,   pozn.) na predvídateľnosť rozhodnutia, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na tri judikáty zo staršej   judikatúry   niekdajšieho   Najvyššieho   súdu   ČSSR   (R 55/1971),   bývalého Najvyššieho   súdu   SSR   (R 3/1984)   a   rozsudok   bývalého   Najvyššieho   súdu   ČSR z 30. novembra 1988 (sp. zn. 1 Cz 82/88) týkajúce sa ustálenia výšky škody. Sťažovateľ uvádza,   že   napriek   jeho   očakávaniu   sa   v   pôvodnom   konaní   publikovanou   judikatúrou konajúce súdy „neriadili a nezistili a ani nezisťovali skutočnú výšku škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená“. Svoju námietku sťažovateľ smeroval osobitne proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorému vyčítal nedostatočné odôvodnenie. Podľa sťažovateľa „Odvolací   súd   sa   vôbec   neriadil   uvedeným   stanoviskom,   nakoľko   sa   iba   stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a nedal odpoveď ani na jednu otázku položenú žalovaným vo svojom písomnom odvolaní zo dňa 23. 06. 2011 voči rozsudku súdu prvého stupňa.“.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Podľa   § 219   ods. 2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   možnosť odvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl. 152   ods. 4   ústavy)   aplikovať aj vo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva [I. ÚS 342/2010,   IV. ÚS 229/2010;   (ďalej   len   „ESĽP“)].   Judikatúra   ústavného   súdu a Súdneho   dvora   Európskej   únie   nevyžaduje,   aby   bola   v odôvodnení   rozhodnutia   daná odpoveď   na každý   argument strany. Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na tento   argument   (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012,   rozhodnutia   ESĽP   Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Okresný súd k otázke určenia výšky škody uviedol: „Výsluchom svedkov a hlavne znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že škoda, za ktorú   navrhovateľ   žiada   náhradu,   nastala   spôsobom   vyššie   opísaným,   je   príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním odporcu. Výška škody bola ustálená znalcom Ing. B. sumou 173.000,- Sk, z ktorej súd odpočítal sumu 10.000,- Sk, za ktorú navrhovateľ speňažil znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Majúc za preukázané všetky štyri atribúty zodpovednosti za škodu návrhu vyhovel a podľa vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Námietku odporcu, že k znehodnoteniu vozidla mohlo dôjsť u majiteľa po jeho vrátení, t. j. medzi 22. 1. 2007 a 12. 5. 2007, kedy znalec Ing. B. ohliadol vozidlo, súd považoval za účelové, ničím   nepodložené,   nakoľko   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   vozidlo   bolo navrhovateľovi   vrátené   v   nepojazdnom,   dezolátnom   stave,   zanedbaným   interiérom, miestami totálne prehrdzavelou karosériou.“

Krajský súd na zdôraznenie záverov súdu prvého stupňa dodal, že „... odporca bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 21. 09. 2007 č. k. 2 T/192/2006- 158 uznaný vinným za prečin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. Z predmetného rozsudku vyplýva, že odporca v mesiaci jún 2006 na adrese svojej firmy... bez súhlasu majiteľa... odpredal neznámej osobe jeho osobné motorové vozidlo zn..., ktoré sa u neho nachádzalo   za   účelom   vykonania   opravy,   pričom   uvedeným   konaním   spôsobil   pre poškodeného   škodu   vo   výške   173.500,-   Sk.   Výška   spôsobenej   škody   na predmetom motorovom vozidle bola v trestnom konaní vyčíslená dvoma znalcami Ing. L. B., ktorý určil všeobecnú   hodnotu   vozidla   sumou   214.605,- Sk   a Ing. G.   B.,   ktorý   zostatkovú   hodnotu vozidla určil nižšou sumou 173.500,- Sk. V konaní výsledkami vykonaného dokazovania bolo   bezo   sporu   preukázané,   že   vozidlo   bolo   políciou   vrátené   navrhovateľovi v nepojazdnom   stave   a   značne   zdemolované,   následkom   čoho   ho   navrhovateľ   predal na súčiastky F. K. za cenu 10.000,-Sk (332 eur). Rovnako bolo preukázané, že odporca prevzal   vozidlo   od   navrhovateľa   za účelom   opravy   prevodovky   a   nie   za   účelom zrealizovania predaja. Tieto okolnosti vyplývajú nielen z výpovedí samotných účastníkov a svedkov vypočutých v tomto konaní, ale i z výpovedí učinených v rámci trestného konania. Vo vzájomnom kontexte tak dávajú dostatočný podklad pre záver o tom, že škoda na vozidle navrhovateľa   bola   spôsobená   zavinením   odporcu,   ktorý   bez   súhlasu   navrhovateľa   ako vlastníka motorového vozidla, toto predal. V zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy tým na neho prešla zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas užívania tretej osoby. Súd prvého stupňa správne určil i výšku škody, keď z ustálenej výšky stanovenej znalcom G. B. odpočítal sumu 10.000,- Sk (332 eur), t. j. suma, za ktorú navrhovateľ predal znehodnotené a nepojazdné vozidlo na súčiastky. Záverom odvolací súd, reagujúc na námietky odporcu vo svojom   odvolaní   uvádza,   že   tieto   sú   neopodstatnené   vzhľadom   na   preukázanú skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi políciou vrátené už v nepojazdnom a dezolátnom stave.“.

Ústavný súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nenachádza   sťažovateľom   namietaný   nedostatok   v otázke   ustálenia   výšky   škody. Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   výslovne   nevyjadril   k záverom   vyplývajúcim zo sťažovateľom prezentovanej judikatúry, od prijatia ktorej už uplynula pomerne dlhá doba (25   až   40   rokov),   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozsudku. Sťažovateľ ani vecne neodôvodnil, čím sa úvaha krajského súdu (v spojitosti s okresným súdom) odlišuje od záverov, ktoré sú obsiahnuté v ním citovaných rozhodnutiach.   Úvahu,   na   ktorej   je   založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu (v spojitosti   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu),   podľa   ktorej   predstavuje   výška vzniknutej   škody   rozdiel   medzi   hodnotou   auta zistenou   znaleckým   posudkom   a sumou, ktorú   nadobudol   žalobca   po   predaji   zdevastovaného   automobilu,   považuje   ústavný   súd za ústavne   udržateľnú.   Krajský   súd   zároveň   poskytol   (v   spojitosti   s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu) dostatok dôvodov na záver, ku ktorému dospel. Námietka sťažovateľa preto podľa ústavného súdu neobstojí ani v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, pretože rozhodnutie krajského súdu a osobitne jeho odôvodnenie vo vzťahu k predmetnej námietke nejaví v tomto prípade znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti a neindikuje príčinnú súvislosť s možným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to sťažovateľ namieta.

Ústavný súd sa v tejto časti v rámci požiadavky komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu   príslušného   súdneho   konania,   považoval za   potrebné   vyjadriť   aj   k ďalšej námietke   sťažovateľa,   ktorá   sa   síce   netýka   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale smeruje   proti   postupu   okresného   súdu.   Podľa   sťažovateľa   bolo   jeho „právo... na predvídateľnosť   rozhodnutia...   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   porušené   aj   tým,   že v priebehu celého konania nepostupoval v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého   po   vykonaní   úkonov   podľa   odseku   1   predseda   senátu   alebo   samosudca   podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Nakoľko súd prvého stupňa v zmysle uvedeného ustanovenia počas celého konania   nevyslovil   svoj   názor,   navrhovateľ   dôvodne   predpokladal,   že   žaloba   bude zamietnutá z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany odporcu.“. Týmto mala byť zároveň sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

K tejto   námietke   ústavný   súd   dodáva,   že   ani   prípadné   porušenie   uvedeného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku nemá   priamy   dosah   na   možnosť   vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „Porušenie   citovaného   zákonného   ustanovenia   teda žiadnym   spôsobom   nediskvalifikuje   účastníka   napr.   v   práve   zúčastniť   sa   pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy,   namietať   prípadný   nesprávny   procesný   postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 175/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom   prechádzajúcim   jeho   vydaniu uznesením a namietaným porušením označeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Sťažovateľ   okrem   už   uvedených   všeobecných   námietok   proti   výsledku   sporu neuviedol   žiadne   osobitné   dôvody,   ktorými   by   odôvodňoval   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu, ale iba uviedol, že „Najvyšší súd SR sa s vyššieuvedenou argumentáciou vôbec   nezaoberal   a   nebral   na   zreteľ   spomínanú   judikatúru ÚS SR (ústavného   súdu, týkajúcu sa požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí, pozn.).“.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   ako neprípustné.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá   ani   namietané nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ani   namietané nedostatočné zistenie skutkového stavu či nesprávne hodnotenie dôkazov (určenie skutočnej škody) krajským súdom a ani namietané porušenie § 118 ods. 2 OSP prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   o nedostatočnom   zistení   škody   najvyšší   súd v napadnutom uznesení uviedol, že «... v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania   nemôže   byť   samo   osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne   uvedených   procesných   (§ 241   ods. 2   písm. a/   a   b/   O. s. p.)   a   hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý   za   tým účelom   môže   vykonávať   dokazovanie (§ 213   O. s. p.).   Dovolací   súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v do volacom konaní   podľa   ustanovenia   § 243a   ods. 2   in   fine   O. s. p.   (arg.   „dokazovanie   však nevykonáva“).   Predmetná námietka preto   z hľadiska prípustnosti   a zároveň dôvodnosti podaného dovolania nebola právne významná.».

Druhá námietka sťažovateľa zahŕňala namietané porušenie § 118 ods. 2 OSP, podľa ktorého   predseda   senátu   alebo   samosudca   podľa   doterajších   výsledkov   konania   uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa najvyššieho súdu „Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle   § 237   písm. f)   O. s. p.   Ak   totiž   predseda   senátu   (samosudca)   toto   zákonné ustanovenie   nedodrží,   nemá   to   žiaden   priamy   dosah   na   možnosť   vylúčenia   účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v   práve   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa k vykonaným   dôkazom,   v   práve   na   záver   pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy,   namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu   v   podanom   odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Mohlo by zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. mu prvostupňový súd odňal možnosť pred súdom konať. Na záver pojednávania pred   prvostupňovým   súdom   mali   účastníci   možnosť   zhrnúť   svoje   návrhy,   vyjadriť   sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 2. mája 2011 (č. 1. 218 spisu). Námietka žalovaného ohľadne odopretia mu tohto práva zakotveného v ustanovení § 118 ods. 4 O. s. p. bola preto nedôvodná.“.

Vo   vzťahu   k námietke   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol:

„Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   rozsudok   odvolacieho   súdu   zodpovedá požiadavkám   vyplývajúcim   z ustanovenia   § 157   ods. 2   O. s. p.   na   riadne   a   presvedčivé odôvodnenie   rozhodnutia.   V   danej   veci   krajský   súd   zhodne   s   okresným   súdom   dospel k záveru   o   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu,   ktorú   spôsobil   žalobcovi   tým,   že   bez jeho súhlasu predal osobné motorové vozidlo zn..., ktoré mu žalobca ako vlastník zveril za účelom   vykonania   opravy,   nie   predaja,   čím   na   neho   prešla   zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania treťou osobou. Stotožnil sa aj s určením výšky škody prvostupňovým súdom a reagoval aj na námietky odvolateľa, ktoré považoval za   neopodstatnené.   Postup   odvolacieho   súdu   bol   v   súlade   s ustanovením   § 219   ods. 2 O. s. p.   umožňujúcim   druhostupňovému   súdu   vypracovať   tzv.   skrátené   odôvodnenie rozhodnutia a odkázať v ňom na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.“

Ústavný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, podľa ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým   ďalším   vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama osebe   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (nález   ústavného   súdu   č. k.   II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr.   II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07,   IV. ÚS 499/2011).   Najvyšší   súd   je   však   aj   pri   posudzovaní   prípustnosti dovolania   viazaný   ústavnými   požiadavkami   na   dodržanie   základných   práv   účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle,   zachovávajúc   pritom   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   právom na riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   a   ústavným   princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim z čl. 1   ods. 1   ústavy,   ktorý   bol   vyjadrený   právoplatnými   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu (už citované IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   podrobne zaoberal   námietkami   sťažovateľa   v rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   o prípustnosti dovolania bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov krajského súdu. Najvyšší súd taktiež riadne odôvodnil záver, ku ktorému dospel, a úvahy, ktorými   sa   uberal,   nevykazujú   známky   svojvôle   a neprekračujú   rámec   posudzovania prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia a rovnako tak samotné napadnuté uznesenie nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   sťažovateľ   v súvislosti   s napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a postupmi prechádzajúcimi ich vydaniu navrhuje, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie čl. 127   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   poukazuje   na to,   že   čl. 127   ods. 1   ústavy   je kompetenčným ustanovením zakladajúcim právomoc ústavného súdu konať vo veciach, kde orgán verejnej moci porušil základné právo alebo slobodu oprávnenej osoby. Článok 127 ods. 1   ústavy   nezaručuje teda   samostatné   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   osoby alebo   právnickej   osoby   podľa   druhej   hlavy   ústavy,   ktorých   porušenie   by   bolo   možné namietať   v   konaní   o sťažnosti   (m. m.   II. ÚS 98/02,   I. ÚS 103/03, IV. ÚS 268/05, IV. ÚS 291/09). Z tohto   dôvodu   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   namietané porušenie   čl. 127 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. júna 2012