znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl.   7   prvej   vety Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   16   C 240/06 z 30. novembra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co 13/08 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2009 doručená sťažnosť T. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   7   prvej   vety Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 240/06 z 30. novembra 2007 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 13/08 z 30. apríla 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v postavení   žalobcu domáhal žalobou podanou okresnému súdu proti žalovanej S., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Sťažovateľ zastáva názor, že výpoveď z nájmu bytu daná mu žalovanou 7. júna 2006 z dôvodu nezaplatenia nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace je neplatná, a to z týchto dôvodov:

a)   žalovaná   nie   je   vlastníčkou   domu,   v ktorom   sa   sporný   byt   nachádza,   a teda nemohla sťažovateľovi platne vypovedať nájom bytu,

b)   preto,   že   sťažovateľ   dlžné   nájomné   skladal   do   súdnej   a neskôr   do   notárskej úschovy, čo malo účinky zaplatenia tohto nájomného žalovanej,

c)   výpoveď   nebola   doručená   aj   manželke   sťažovateľa   ako   spoločnej   nájomníčke sporného bytu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 240/06 z 30. novembra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol   a zaviazal   ho   nahradiť   žalovanej   trovy   konania.   Okresný   súd   dospel   k záveru o nedôvodnosti   žaloby   sťažovateľa,   pričom   v odôvodnení   označeného   rozsudku   zaujal stanovisko ku všetkým jeho námietkam (pozri časť II tohto rozhodnutia).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp.   zn.   13   Co   13/08   z   30.   apríla   2009   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a nad rámec právnych záverov okresného súdu tiež uviedol, že ak sťažovateľ namieta, že žalovaná nie je vlastníčkou domu, v ktorom sa sporný   byt   nachádza,   tak   nemá   ako   nájomca   na   určení   neplatnosti   vlastníckeho   práva žalovanej   naliehavý   právny   záujem,   s poukazom   na   to,   že   právo   spochybniť   platnosť vlastníctva   žalovanej   má   len   bývalá   vlastníčka   E.   V.,   resp.   ďalší   bývalí   vlastníci nehnuteľnosti. Krajský súd dospel tiež k záveru, že žalovanej patrí vlastnícke právo k domu okrem dôvodov uvedených v rozsudku okresného súdu aj z dôvodu vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   13/08 z 30. apríla   2009   je   nepreskúmateľný,   keďže   nerešpektuje   zásady   uvedené   v   §   157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože nereaguje na všetky námietky a tvrdenia sťažovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Nesprávny, ba až arbitrárny,   je   podľa   sťažovateľa   názor   krajského   súdu   o nedostatku   jeho   naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti výpovede z nájmu bytu, keďže pri tomto type žalôb neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu, ako je to pri určovacích žalobách podľa § 80 písm. c) OSP. Rovnako sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu   o vydržaní   vlastníckeho   práva   žalovanou,   a to   pre   nedostatok   dobromyseľnosti žalovanej.

Vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „Dôvody, pre ktoré sa sťažovateľ domnieva, že aj postup súdu prvého   stupňa   bol   v rozpore   s jeho   ústavným   právom   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu vyplývajú   potom   z priloženého   odvolania   sťažovateľa   voči   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na príslušnej prokuratúre v predmetnej veci aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal   nález   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 veta prvá Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 4. 2009, č. k. 13 Co 13/08, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa

30. 11.   2007,   č. k. 16 C 240/06,   zrušil   a vec   vrátil   Okresnému   súdu   Prešov   na   ďalšie konanie.

Súčasne   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 000,-   €,   nakoľko   postup   a konanie všeobecných   súdov   spochybňujú   v očiach   sťažovateľa   dôveryhodnosť   súdov   Slovenskej republiky, ako aj dôveru v platné právo Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o odložení   vykonateľnosti namietaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Podľa čl. 7 prvej vety deklarácie všetci sú rovní pred zákonom a majú právo na rovnakú právnu ochranu bez akejkoľvek diskriminácie.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 240/2006 z 30. novembra 2007

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade bol o ochrane základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorých porušeniu podľa jeho tvrdenia malo dôjsť označeným rozsudkom okresného súdu na základe riadne a včas podaného odvolania, oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ odvolanie proti označenému rozsudku okresného súdu podal,   pričom   krajský   súd   ako   odvolací   súd   o ňom   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 13 Co 13/2008 z 30. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 240/2006 z 30. novembra 2007, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 13/2008 z 30. apríla 2009

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 13/2008 z 30. apríla 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,   ako   aj   jeho   práva   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   rozsudok   krajského   súdu   je nepreskúmateľný,   lebo   nereaguje   na   všetky   námietky   a tvrdenia   sťažovateľa   uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tiež, že je arbitrárny a svojvoľný. Sťažovateľ zároveň   v sťažnosti   vyslovuje   nesúhlas   s právnymi   názormi   krajského   súdu   týkajúcimi sa nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti výpovede z nájmu bytu a so záverom krajského súdu o vydržaní vlastníckeho práva žalovanou.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   nepreskúmateľnosti   rozsudku krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa nereaguje na všetky námietky a tvrdenia uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať,   že   sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   v sťažnosti   nešpecifikuje   odvolacie námietky, na ktoré podľa jeho názoru krajský súd vo svojom odvolacom rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď. Preto možno túto námietku sťažovateľa pre jej neurčitosť označiť za nepreskúmateľnú.   Bez   ohľadu   na   to   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil s dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu žaloby. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie z hľadiska   predmetu   konania tvoria jeden celok.

Ako už bolo uvedené v časti I tohto rozhodnutia, okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn.   16   C   240/06   z 30.   novembra   2007,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   zamietol,   zaujal stanovisko ku všetkým námietkam sťažovateľa uplateným v žalobe.

K námietke sťažovateľa, že žalovaná nie je vlastníčkou domu, v ktorom sa sporný byt nachádza, a teda nemohla sťažovateľovi platne vypovedať nájom bytu, okresný súd v odôvodnení namietaného rozsudku konštatuje, že žalovaná je vlastníčkou domu, v ktorom sa   nachádza sporný   byt, pričom   v súvislosti   s týmto záverom poukazuje na právoplatne skončené konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 29 C 38/2005, sp. zn. 26 U 1/2005, sp.   zn.   26 U 6/2006   a sp.   zn.   11   C   382/98,   v ktorých   bola   riešená   otázka   vlastníctva žalovanej k predmetnému domu.

K ďalšej námietke sťažovateľa, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že dlžné nájomné skladal   do   súdnej   a neskôr   do   notárskej   úschovy,   čo   malo   účinky   zaplatenia   tohto nájomného žalovanej, okresný súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že pokiaľ sťažovateľ skladal nájomné za rok 2006 do notárskej úschovy, účinky splnenia dlhu tým nenastali,   lebo   na   rozdiel   od   zloženia   peňazí   do   súdnej   úschovy   uloženie   do   notárskej úschovy   podľa   §   65   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov nespôsobuje zánik dlhu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že výpoveď je neplatná, pretože nebola doručená aj manželke sťažovateľa ako spoločnej nájomníčke sporného bytu, okresný súd na základe vykonaného dokazovania [na základe výpovede manželky sťažovateľa a sťažovateľa, ale najmä   na   základe   doručenky   nachádzajúcej   sa   v spise   (č.   l.   18)]   dospel   k záveru,   že výpoveď z nájmu v skutočnosti bola doručená aj manželke sťažovateľa. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol:

„Čo sa týka toho či výpoveď doručil žalovaný aj manželke žalobcu, tvrdenia žalobcu boli nejednoznačné. Kým v žalobe uviedol, že výpoveď jeho manželke doručená nebola, vo výsluchu už uviedol, že nie je si istý či aj jej bola výpoveď doručená. Nejednoznačné boli v tomto smere aj tvrdenia manželky žalobcu, ktorá vo výsluchu ani nepotvrdila ale ani nevylúčila či aj jej bola doručená výpoveď z nájmu. Za tohto stavu súd ako podstatný dôkaz svedčiaci   pre   to,   že   manželke   žalovaného   bola   a nie   nebola   doručená   výpoveď   mal doručenku, ktorú súdu predložil žalovaný (č. l. 18). Svedkyňa potvrdila, že mohla na ňu napísať dátum 11. 6. 2006. Vychádzajúc z toho, že žalobcovi bola doručená výpoveď 9. 6. 006, z toho, že svedkyňa neuviedla, že žalovaný jej v hodnotenom časovom období zasielal aj iné písomnosti, súd mal prakticky za preukázané, že manželke žalobcu žalovaný výpoveď z nájmu bytu doručil tiež.“

Práve   z dôvodu,   že   manželke   sťažovateľa   bola   výpoveď   z nájmu   bytu   doručená, dospel   okresný   súd   k záveru,   že   nevyhnutnou   podmienkou   prípadnej   úspešnosti   žaloby o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu bola skutočnosť, že žalobu musela v zákonnej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka) podať aj manželka sťažovateľa. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol:

„Opomenúť nie je možné ani to, že len žalobca dal žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu. Na súd nebol podaný návrh manželky žalobcu o neplatnosť tejto výpovede. Ako už bolo uvedené, podstatou spoločného nájmu bytu manželov je to, že je spoločný a nedielny, zákonná úprava je v tomto kogentná a manželia sa od nej nemôžu odchýliť ani vzájomnou   dohodou   ani   dohodou   s prenajímateľom.   Za   trvania   manželstva   nemôže nájomný vzťah zaniknúť výpoveďou len voči jednému z manželov čo súčasne znamená, že pokiaľ   prenajímateľ   nájom k bytu   manželov   vypovedal,   výpoveď   bola   platná a obidvom z manželov doručená, zvrátiť jej dôsledky domáhaním sa vyslovenia je neplatnosti musia obaja   manželia,   žaloba   podaná   len   jedným   z manželov,   aj   keby   (teoreticky)   mohol   byť úspešným,   nemôže   odvrátiť   dôsledky   spočívajúce   v zániku   nájomného   vzťahu   k bytu   ak žalobu   o neplatnosť   výpovede   v zákonnej   lehote   nepodá   aj   druhý   manžel.   Nečinnosť manželky žalobcu je preto ďalším z dôvodov, pre ktorý ich spoločný nájomný vzťah k bytu na ul.... v P. ako vzťah spoločný a nedeliteľný končí.“

Keďže manželka sťažovateľa žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu v zákonnej lehote nepodala, bola táto skutočnosť sama osebe bez ohľadu na ďalšie námietky sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu postačujúca na zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa a potvrdenie jeho rozsudku krajským súdom. V súvislosti s týmto záverom ústavný súd považoval za vhodné poukázať na to, že správnosť názoru okresného a krajského súdu, pokiaľ   ide   o nevyhnutnosť   podania   žaloby   o neplatnosť   výpovede   z nájmu   bytu   oboma manželmi,   potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“). Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 17/2005 z 24. októbra 2005 vyplýva,   že „...   Právo   spoločného   nájmu   bytu   manželmi   (§   703   a   nasl.   Občianskeho zákonníka) je totiž zvláštnym prípadom spoločného nájmu bytu, ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obom manželom spoločne a nedielne. Nedielnosť tohto práva sa v hmotnoprávnej oblasti   (okrem   iného)   prejavuje   tým,   že   výpoveď   musí   byť   daná   obidvom   manželom a obidvom musí byť tiež doručená. Spôsobuje, že úkonu prenajímateľa prejavenému len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu vo vzťahu k obom manželom. Vo vzťahu   k   druhému   manželovi   tu   totiž   chýba   existencia   hmotnoprávneho   úkonu prenajímateľa   ako   prejavu   vôle   adresovanému   i   tomuto   spoločnému   nájomcovi   bytu, smerujúceho k ukončeniu jeho nájomného vzťahu. V súvislosti s ustanovením § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka nedielnosť tohto práva znamená, že žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu nemôže s úspechom uplatniť na súde len jeden z manželov (ten, ktorému bola výpoveď daná) aj v mene druhého manžela ako spoločného nájomcu. Právo spoločného nájmu bytu manželmi nemôže totiž zaniknúť, prípadne trvať len vo vzťahu k jednému z jeho nositeľov.   Neplatnosť výpovede musia uplatniť na súde vždy obaja manželia. Logickým predpokladom, aby obidvaja mali zákonný dôvod tak urobiť, je skutočnosť, že prenajímateľ dá (doručí) výpoveď z nájmu bytu každému z nich. V opačnom prípade tomu z manželov, ktorému výpoveď daná (doručená) vôbec nebola, chýba akýkoľvek právny základ domáhať sa svojho práva na súde podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.“.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku, ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 240/2006 z 30. novembra 2007 potvrdil, vo vzťahu k skutkovým a právnym záverom okresného súdu uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav ohľadom platnosti výpovede, ako aj ohľadom vlastníctva žalovaného k nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza byt v nájme žalobcu a vyvodil z neho aj správny právny záver. Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   právne   názory   okresného   súdu   vyjadrené v namietanom   rozsudku   okresného   súdu,   na   ktoré   sa   odvoláva   v namietanom   rozsudku krajský súd, z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo zakladá zároveň dôvod na záver, že za ústavne konformný možno považovať aj sťažovateľom namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 C 240/06.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd už nepovažoval za potrebné bližšie sa zaoberať ďalšími   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   k označenému   rozsudku   krajského   súdu (sťažovateľom tvrdená nesprávnosť záverov o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti výpovede z nájmu bytu a o vydržaní vlastníckeho práva žalovanou),   aj   keď   neuniklo   jeho   pozornosti,   že   v odôvodnení   namietaného   rozsudku krajského súdu   v časti týkajúcej sa záverov o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na podaní žaloby možno registrovať určité protirečenia. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukázal na svoj právny názor vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého podstatou je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne   považovať aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu   pochybení, resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd po preskúmaní právnych názorov, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajského súdu, dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi nimi a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré mali byť podľa jeho tvrdenia rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 13/2008 z 30. apríla 2009 porušené, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 7 prvej vety deklarácie rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 240/06 z 30. novembra 2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 13/08 z 30. apríla 2009

V súvislosti   s namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   7   prvej   vety   deklarácie označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že deklarácia nebola vyhlásená spôsobom   ustanoveným   zákonom   (§   1   a   §   4   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu. Za týchto okolností nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného deklaráciou   (m. m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, IV. ÚS 197/07 atď.)

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009