znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/08-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. K. B., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. N. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008 z dôvodu nerozhodnutia o ďalšom trvaní väzby p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   7   Tos   26/2008   z   11.   júna   2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu v Nitre p r i k a z u j e   obnoviť stav pred porušením základných práv M. N. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Krajský   súd   v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   N.   trovy   konania   v sume 131,78 € [slovom stotridsaťjeden eur a sedemdesiatosem centov (3 970 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. K. B., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2008 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. B., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 5 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 7/2008 a jeho uznesením z 20. mája 2008 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre sp. zn. KRP-76/OVK-NR-2006 z 10. novembra 2006 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť spolupáchateľstvom na tom skutkovom základe, že spolu s ďalšími tromi spoluobžalovanými odstránil z dverí vedúcich do   objektu   vinárskych   závodov,   ktoré   sú   majetkom   spoločnosti   E.,   s. r.   o.,   L.,   zámok a odcudzil veci v hodnote 2 398 096,50 Sk.

Na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 160/2006 z 23. novembra 2006 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Väzba mu začala plynúť 21. novembra 2006 od 6.20 h.

Dňa 20. mája 2008 podala krajská prokuratúra na sťažovateľa obžalobu pre obzvlášť závažný zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a), ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Po podaní obžaloby okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 7/2008 z 20. mája 2008 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na to, že okresný súd o ďalšom trvaní jeho väzby rozhodoval na verejnom zasadnutí bez toho, aby bol jeho obhajca o tom v zmysle § 292 ods. 1 Trestného poriadku upovedomený, pričom mali byť „porušené tiež ust. § 292 ods. 4 Tr. poriadku a ust. § 293 ods. 9 Tr. por., súd na moju námietku neprihliadol, verejné zasadnutie   konal   aj   bez   vedomia   a   prítomnosti   môjho   obhajcu   a   rozhodol   tak,   ako   je uvedené v uznesení zo dňa 20. 5. 2008. Samotný prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že bol povinný urýchlene skúmať dôvody ďalšieho trvania väzby aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a preto ešte pred uplynutím lehoty trvania väzby u obvinených stanovil vo veci termín verejného zasadnutia a konal vo veci napriek nedodržaniu zákonnej päťdňovej lehoty na prípravu, ktorú zákon stanovuje pre prípravu obvinených a obhajcov.“.

Sťažovateľ   podal   proti   postupu   a namietanému   uzneseniu   okresného   súdu prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť s poukazom na to, že bolo porušené jeho právo na obhajobu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008 na základe sťažnosti sťažovateľa zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 7/2008 z 20. mája 2008, pričom napriek tomu, že v označenom uznesení „konštatoval, že súd I. stupňa nepostupoval správne, keď v predmetnej trestnej veci určil termín verejného zasadnutia a nerešpektoval lehotu na prípravu naň, hoc aj nešlo o neodkladný úkon, o mojom prepustení z väzby nerozhodol.“.

Sťažovateľ   namieta   tiež   odôvodnenie   označeného   uznesenia   krajského   súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v zmysle ustanovenia § 76 ods. 5 Tr. poriadku súdu plynie lehota väzby podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku od podania obžaloby alebo od návrhu na dohodu o vine a treste samostatne a preto, ak prokurátor podal obžalobu, súd nemusí trvania väzby predlžovať alebo o nej samostatne rozhodovať. Povinnosť rozhodovať o ďalšom trvaní väzby vyplýva súdu z ustanovení § 242 a § 244 ods. 5 Tr. poriadku“, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „K podaniu tejto ústavnej sťažnosti ma vedie Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 187/07 z 22. 04. 2008, z ktorého vyplýva, že pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5 Tr. poriadku je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.“.

Podľa sťažovateľa sa na jeho prípad mal „analogicky aplikovať tento postup... Po 16 mesiacoch   trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   prokurátor   podal   obžalobu   na   moju osobu   dňa   20.   5.   2008   (poukazujem   na   skutočnosť,   že   väzba   mi   bola   posledným rozhodnutím OS predĺžená do 21. 5. 2008). Okresný súd síce dňa 20. 5. 2008 rozhodol o mojom ďalšom trvaní väzby, nadriadený súd však toto rozhodnutie okresného súdu pre procesné chyby dňa 11. 6. 2008 zrušil.

Lehota trvania väzby v mojom prípade mala skončiť dňa 21. 5. 2008. V prípade, že OS Nitra do 21. 5. 2008 o väzbe zákonným spôsobom nerozhodol, bol povinný ma najneskôr v tento deň z väzby prepustiť.

Pre   úplnosť   poukazujem   na   to,   že   nezákonné   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa o mojom vzatí do väzby nemôže byť konvalidované žiadnym nasledujúcim rozhodnutím. Ak som teda zákonne po 21. 5. 2008 nebol vzatý do väzby, nemôžem byť v súčasnej dobe zo zákonných dôvodov vo väzbe.“.

Poukazujúc   na   argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti   sťažovateľ   zastáva   názor,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 7/2008 a jeho uznesením z 20. mája 2008 a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008 boli porušené jeho základné práva podľa ústavy a dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   7   Tos   26/2008   zo   dňa   11.   6.   2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo na Okresnom súde v Nitre sp. zn. 5 T 7/2008 zo dňa 20. 5. 2008 bolo porušené moje základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tos 26/2008 zo dňa 11. 6. 2008 v spojitosti s uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 20. 5. 2008 sp. zn. 5 T 7/2008 sa zrušujú a Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje prepustiť ma ihneď z väzby na slobodu.... Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume 3.970.- Sk na účet jeho advokát do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   si   k sťažnosti   sťažovateľa   ešte   pred   jej   predbežným   prerokovaním vyžiadal vyjadrenie predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu.

Vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   z 8.   augusta   2008   doručenom   ústavnému súdu 13. augusta 2008 sa okrem iného uvádza:

„... Sudca Okresného súdu Nitra, P. Z., na verejnom zasadnutí dňa 20. 5. 2008 rozhodol podľa § 76 ods. 5 Tr. por., že naďalej trvajú dôvody väzby. Obžalovaný proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre dňa 11. 6. 2008 pod sp. zn. 7 Tos/27/2008, kde podľa § 194 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie.

Sudca   Okresného   súdu   Nitra   na   základe   tejto   skutočnosti   stanovil   nový   termín verejného zasadnutia, kde na tomto zasadnutí dňa 16. 7. 2008 prijal obžalobu Krajského prokurátora   Nitra,   stanovil   termín   hlavného   pojednávania   na   deň   22.   -   24.   10.   2008 a rozhodol, či u obžalovaného M. N. sú dôvody väzby. Rozhodol tak, že naďalej ponechal obžalovaného vo väzbe. Proti tomuto uzneseniu obhajca obžalovaného podal sťažnosť, o ktorej doposiaľ Krajský súd v Nitre nerozhodol.

Som toho názoru, že vo veci obžalovaného neboli porušené jeho základné práva podľa § 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ani jeho práva uvedené v Dohovore o ochrane   ľudských   práv,   tak   ako   to   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   uvádza   obhajca obžalovaného M. N., JUDr. K. B. Som toho názoru, že sudca Okresného súdu Nitra, keď rozhodoval   dňa   20.   5.   2008   podľa   §   76   ods.   5   Tr.   por.   neporušil   žiadne   práva obžalovaného.   Súhlasím   so   stanoviskom   Krajského   súdu   v   Nitre,   keď   zrušil   toto rozhodnutie.   Sudca   Okresného   súdu   Nitra,   P.   Z.,   konal   správne,   keď   stanovil   termín verejného   zasadnutia,   na   ktorom   verejnom   zasadnutí   rozhodoval   o   prijatí   obžaloby, stanovení termínu hlavného pojednávania a rozhodol i podľa § 244 ods. 5 Tr. por. Poukazujem na ust.   § 2 ods. 6 veta druhá Trestného poriadku,   že orgány činné v trestnom   konaní   a   súd   sú   povinné   vo   väzobných   veciach   vybavovať   väzobné   veci prednostne a urýchlene.

Sudca Okresného súdu Nitra v predmetnej veci konal urýchlene a prednostne. Chcem poukázať na tú skutočnosť, že obžaloba napadla dňa 20. 5. 2008, t. j. pred uplynutím stanovenej lehoty väzby pre prípravné konanie. Od podania obžaloby, t. j. od 20. 5. 2008 plynula   lehota   väzby   stanovená   súdu.   Nie   je   určená   žiadna   lehota,   dokedy   má   súd rozhodnúť   po   podaní   obžaloby,   či   naďalej   trvá   väzba.   Sudca   neporušil   žiadne   práva obžalovaného, ktoré sú stanovené v Ústave Slovenskej republiky ani v Dohovore o ľudských právach. Treba okrajove spomenúť, že o väzbe vždy rozhoduje súd, i keď sa jedná o väzbu pre prípravné konanie, čiže vždy sa jedná o súdnu väzbu, t. j. rozhoduje súd.“

Vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu z 25.   augusta   2008   bolo   ústavnému   súdu doručené 9. septembra 2008. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

«... Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej v texte len „súd I. st.“) zo dňa 20. mája 2008,   vedenom pod sp.   zn.   5T/7/2008,   bolo na verejnom zasadnutí podľa   §   76   ods.   5 Trestného poriadku, účinného odo dňa 01. januára 2006 (ďalej v texte len „Tr. por.“), s poukazom   na   ustanovenie   §   238   ods.   3   Tr.   por.   rozhodnuté,   že obvinený   sa   naďalej ponecháva vo väzbe, pretože naďalej u neho trvajú dôvody väzby, uvedené v § 71a ods. 1 písmeno (ďalej v texte len „písm.“) a), c) Tr. por.

Uznesením súdu I. st. zo dňa 25. decembra 2007, sp. zn. 3 Tp/218a/2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej v texte len „krajský súd“), zo dňa 17. januára 2008,   sp.   zn.   4 Tpo/3/2008,   bola   obvinenému   predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   dňa 21. mája 2008.

Súd I. st. tento postup odôvodnil, poukazujúc na ustanovenie § 76 ods. 5, § 238 ods. 3 Tr. por., ako i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bližšie neoznačil, • krajského súdu zo dňa 11. júna 2008, sp. zn. 7 Tos/26/2008, bolo, na podklade sťažnosti podanej obvineným, podľa § 194 Tr. por. zrušené už označené uznesenie súdu I. st., pretože

-   súd   I.   st.   nepostupoval   správne,   keď   určil   termín   verejného   zasadnutia a nerešpektoval lehotu na prípravu naň,

- nešlo o neodkladný úkon,

- v zmysle ustanovenia § 76 ods. 5 Tr. por., súdu plynie lehota väzby podľa § 76 ods. 7 Tr. por. samostatne od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste a preto, ak prokurátor podal obžalobu, súd nemusí trvanie väzby predlžovať alebo o nej samostatne rozhodovať,

- povinnosť rozhodovať o ďalšom trvaní väzby vyplýva súdu z ustanovení § 242 a § 244 ods. 5 Tr. por.

Súdu I. st. bolo uložené postupovať podľa uvedeného a skúmať (v rámci predbežného prejednania obžaloby) dôvodnosť väzby u obvineného.

Podľa môjho názoru, ak by bol senát tunajšieho krajského súdu dôsledne rešpektoval • § 2 ods. 3, prvá veta, zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení jeho neskorších zmien a doplnení (ďalej v texte len „zákon o sudcoch a prísediacich“), • čl. 7 ods. 2, ods. 5 Ústavy, • Slovenskej republiky (čl. 5 ods. 1 písm. c Dohovoru) mal, po zrušení už označeného uznesenia súdu I. st. podľa § 194 ods. 1 písm. a Tr. por. rozhodnúť o prepustení obvineného z väzby podľa § 79 ods. 2 prvá veta Tr. por.

Právny názor ÚS SR obsiahnutý v náleze zo dňa 22. apríla 2008, sp. zn. I. ÚS 187/07 nebol pre súd I. st. ako i tunajší krajský súd záväzný, pretože nebol vydaný na základe návrhu niektorého z týchto súdov (2 ods. 3, prvá veta, zákona o sudcoch a prísediacich). Na   obsah,   už   označeného   nálezu,   ÚS   SR,   reagovala   Generálna   prokuratúra Slovenskej   republiky,   Trestný   odbor,   vydaním   „Metodického   usmernenia   postupu prokurátorov   v   súvislosti   s   ďalším   trvaním   väzby“   (ďalej   v   texte   len   „metodické usmernenie“)   zo   dňa   21.   mája   2008,   vedeným   pod   IV   Spr   153/08-2,   ktorý   nadobudol účinnosť dňom 01. júna 2008 (bod II).

Tento je vedený na tunajšom krajskom súde pod číslom konania Spr 740/08 a dňa 10. júna 2008 bol doručený sudcom pôsobiacim na trestnom úseku tunajšieho krajského súdu. Z jeho obsahu (bod I) je nepochybné, že

1) prokurátor,   ktorý vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní postupuje, v prípade splnenia zákonných podmienok vo väzobnej veci, podľa § 76 ods. 2, prvá veta, Tr. por.,

2) v prípade, ak prokurátor nepostupuje podľa § 76 ods. 2, prvá veta, Tr. por., je povinný podať obžalobu alebo návrh na schválenie dohody o vine a treste na príslušný súd v lehote 10 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, ak obvineného z väzby, do jej uplynutia, neprepustí sám.

Aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky „Návrhom zákona, ktorým sa mení a dopĺňa č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov“ reagovalo, na už označený nález ÚS SR, návrhom na zmenu ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 5 Tr. por. (na rozdiel od už označeného metodického usmernenia, bola navrhnutá lehota 15 pracovných dní) ako i návrhom na zmenu ods. 4, §192 Tr. por.

Či a v akom rozsahu boli porušené, obvineným namietané jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (čl. 8, ods. 2, prvá veta, ods. 5 Listiny základných práv a slobôd) a práva podľa čl. 5, ods. 1 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Nitre, vedeného pod sp. zn. 7 Tos/26/2008, je oprávnený vysloviť iba ÚS SR (čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z horeuvedeného navrhujem, aby ÚS SR na neverejnom zasadnutí prijal sťažnosť obvineného na ďalšie konanie.»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 326/08-23 z 10. októbra 2008 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa v určenej lehote vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti,   resp.   či   považuje   za   dostatočné   svoje   vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr. 979/08 z 25. augusta 2008, ktoré ústavnému súdu doručil ešte pred jej predbežným prerokovaním.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   krajského   súdu   vo   vzťahu   k žiadosti   ústavného   súdu   o vyjadrenie k sťažnosti vo svojom prípise sp. zn. Spr 1293/08 z 23. októbra 2008 uviedol:

„... oznamujem, že v plnom rozsahu sa pridržiavam môjho písomného oznámenia zo dňa 25. augusta 2008, vedeného pod číslom konania Spr. 979/08.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   b)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení (v znení v čase, v ktorom krajský   súd   vydal   namietané   uznesenie,   pozn.)   súdu   plynie   lehota   väzby...   od   podania obžaloby...

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadaní; aj na neverejnom zasadaní sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením č. k. IV. ÚS 326/08-23 z 10. októbra 2008 je, či z hľadiska ochrany základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru možno pripustiť, aby krajský súd ako odvolací súd nerozhodol o ďalšom trvaní väzby v období po podaní obžaloby,   resp.   od   uplynutia   predĺženej   lehoty   trvania   väzby   ustanovenej   v prípravnom konaní   do   predbežného   prerokovania   obžaloby   v prípade,   ak   zruší   rozhodnutie prvostupňového súdu o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa ako obvineného.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného   dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania (III. ÚS 7/00).

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (II.   ÚS   55/98,   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   165/02,   I.   ÚS   177/03, I. ÚS 187/07).

V sťažovateľovej   veci   po   podaní   obžaloby   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí uznesením sp. zn. 5 T 7/2008 z 20. mája 2008 rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe, pretože u neho trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu   prostredníctvom   svojho obhajcu sťažnosť s poukazom na to, že bolo porušené jeho právo na obhajobu.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tos   26/2008 z 11. júna 2008 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 7/2008 z 20. mája 2008, z dôvodu, že „súd I. stupňa nepostupoval správne, keď v trestnej veci obvinených, určil termín verejného zasadnutia a nerešpektoval lehotu na prípravu naň“, ale o ďalšom trvaní väzby nerozhodol a ani neprepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Skutočnosť, že krajský súd spolu so zrušením uznesenia okresného súdu nerozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, odvolací súd v namietanom uznesení odôvodnil takto:„...   Nadriadený   súd   poukazuje,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   76   ods.   5   Trestného poriadku   súdu   plynie   lehota   väzby   podľa   §   76   ods.   7   Trestného   poriadku   od   podania obžaloby alebo od návrhu na dohodu o vine a treste samostatne a preto, ak prokurátor podal obžalobu, súd nemusí trvania väzby predlžovať alebo o nej samostatne rozhodovať. Povinnosť rozhodovať o ďalšom trvaní väzby vyplýva súdu s ustanovení § 242 a § 244 ods. 5 Trestného poriadku.“

S citovaným   názorom krajského súdu nemožno   súhlasiť.   Ústavný   súd už viackrát judikoval (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 222/06, IV. ÚS 112/08), že záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky   treba   vnímať   v širších   súvislostiach.   Z čl. 17   ods. 2   ústavy   vyplýva   okrem   iného aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek čl. 17 ústavy, podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam tak osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody.

Podľa ústavy zo všetkých orgánov sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné konanie vo väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   ústava   ustanovuje   formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca osobnej slobody, bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim   obvinenému   základné   procesné   záruky   proti svojvoľnému   postupu   dotknutých   orgánov   (III. ÚS 222/06).   Rovnako   ústavný   súd   už judikoval, že základné práva a slobody podľa ústavy treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 112/08).

Právny   názor   vyslovený   krajským   súdom,   že „v zmysle   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného poriadku súdu (v relevantnom znení, pozn.) plynie lehota väzby podľa § 76 ods. 7 Trestného   poriadku   od   podania   obžaloby   alebo   od   návrhu   na   dohodu   o   vine   a   treste samostatne a preto, ak prokurátor podal obžalobu, súd nemusí trvania väzby predlžovať alebo o nej samostatne rozhodovať“, nie je konformný s obsahom ústavou garantovaných základných práv a slobôd, pretože nemôže byť dôvodom na držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). V zmysle čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie zákonnosti väzby a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006   bolo   novelizované)   bol   súd   povinný   najneskôr   do   15   dní   od   podania   obžaloby rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby,   ak   o väzbe   už   nerozhodol   podľa   § 241   alebo   § 243 Trestného   poriadku.   Možno   konštatovať,   že   pôvodné   znenie   ustanovenia   § 76   ods.   5 Trestného   poriadku   dávalo   všeobecným   súdom   presne   časovo   vymedzenú   povinnosť rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto   ustanovenie   v   podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa názoru ústavného súdu aj podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení bolo povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby,   a to   najneskôr   do   uplynutia   termínu   posledného   predĺženia   väzby   v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu (napr. I. ÚS 187/07, IV. ÚS 112/08).

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že naposledy bola väzba sťažovateľa predĺžená do   21.   mája 2008,   pričom   okresný   súd uznesením   sp.   zn. 5 T   7/2008 z 20.   mája 2008 rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby. Ak krajský súd označené uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu, bolo jeho povinnosťou zároveň rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Keďže krajský súd tak neurobil, vznikol   stav,   keď   sa   ďalšie   trvanie   väzby   (po   21.   máji 2008)   nezakladalo na   žiadnom súdnom rozhodnutí (ani neprávoplatnom), ktorý trval až do 16. júla 2008, keď okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 7/2008 rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa.

Absencia   formálneho   rozhodnutia   všeobecného   súdu   o ďalšom   trvaní   väzby od 21. mája 2008, na ktorý pripadol koniec predĺženej väzobnej lehoty ustanovenej ešte v prípravnom konaní, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby po tomto dátume nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po 21. máji 2008 bez toho, aby všeobecný súd založil súdny titul na ďalšie trvanie väzby,   treba   to   považovať   za nezákonný   zásah   do osobnej   slobody   jednotlivca,   ktorý zakladá   aj   jej   protiústavnosť,   pretože   je   nevyhnutné   dôsledne   rešpektovať   ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.

Keďže uvedený stav spôsobil v konečnom dôsledku krajský súd, ústavný súd vyslovil, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 7 Tos 7/2008 z 11. júna 2008 porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. b)   dohovoru   z dôvodu,   že   nerozhodol o ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa   (bod 1   výroku tohto rozhodnutia).

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poukazuje na to, že aj predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti pripustil, že príslušný senát nepostupoval v predmetnej veci   správne,   keď   okrem   iného   uviedol,   že «Podľa   môjho   názoru,   ak   by   bol   senát tunajšieho krajského súdu dôsledne rešpektoval

• § 2 ods. 3, prvá veta, zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení jeho neskorších zmien a doplnení (ďalej v texte len „zákon o sudcoch a prísediacich“), • čl. 7 ods. 2, ods. 5 Ústavy, • Slovenskej republiky (čl. 5 ods. 1 písm. c Dohovoru) mal, po zrušení už označeného uznesenia súdu I. st. podľa § 194 ods. 1 písm. a Tr. por. rozhodnúť o prepustení obvineného z väzby podľa § 79 ods. 2 prvá veta Tr. por.».

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Podľa   §   56   ods.   7   zákona   o ústavnom   súde   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil namietané uznesenie krajského súdu a prikázal okresnému súdu, aby ho prepustil z väzby na slobodu.

Keďže ústavný súd vyslovil, že krajský súd namietaným uznesením porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru, tak ho v súlade s prvou vetou čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zároveň aj zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

V súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa,   aby   okresnému   súdu   prikázal   jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu, ústavný súd vychádzal z toho, že právny titul na rozhodnutie o uložení príkazu prepustiť sťažovateľa na slobodu mu zakladá ustanovenie druhej vety čl. 127 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ústavný súd môže „... prikázať, aby ten, kto porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred   porušením“,   a tiež analogické ustanovenie § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde, z ktorého ale tiež vyplýva, že príkaz prepustiť sťažovateľa   z väzby na slobodu   nemôže uložiť okresnému súdu, ktorý navyše nie je účastníkom tohto konania pred ústavným súdom. Preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku tohto rozhodnutia).

Na druhej strane v záujme účinnej ochrany práv sťažovateľa v okolnostiach prípadu nič nebránilo tomu, aby príkaz obnoviť stav pred porušením označených práv sťažovateľa uložil ústavný súd krajskému súdu (bod 3 výroku tohto rozhodnutia), keďže vyslovil, že k porušeniu práv sťažovateľa došlo namietaným uznesením krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej prikazuje všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby spravidla vtedy, ak po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

V okolnostiach prípadu zo spisovej dokumentácie vyplýva, že existuje právoplatné uznesenie okresného súdu   sp. zn. 5 T 7/2008 zo 16. júla 2008, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku (krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tos   64/2008   z 22.   októbra   2008   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   a ďalších   spoluobvinených   v predmetnej   veci   proti   označenému   uzneseniu okresného   súdu,   pozn.).   Z uvedeného   dôvodu   bude   v záujme   obnovenia   stavu   pred porušením práv sťažovateľa povinnosťou krajského súdu po vrátení veci na ďalšie konanie vysporiadať sa s tým, že vo veci ďalšieho trvania väzby sťažovateľa existuje právoplatné uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 7/2008 zo 16. júla 2008.

V danom prípade je popri už uvedenom na ďalší postup krajského súdu po vrátení veci   na   ďalšie   konanie   v súlade   s druhou   vetou   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde relevantný   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   „protiústavnosť   sťažovateľovej väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného   titulu   nemohla   byť   následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07, II. ÚS 187/07). Z tohto právneho názoru vyplýva, že krajský súd už nebude môcť po vrátení veci na ďalšie konanie   konvalidovať   protiústavný   stav,   ktorý   vznikol   jeho   uznesením   sp.   zn. 7 Tos 26/2008 z 11. júna 2008, a preto bude jeho úlohou prijať opatrenia na to, aby bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   K.   B.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   ich vyčíslil sumou 3 970 Sk, t. j. 131,78 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej (bod 4   výroku   tohto   rozhodnutia).   Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009