znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/07-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. T., a Ing. Ľ. T., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   11 Co 184/04   z   22.   februára   2005, ako aj rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Cdo 172/2005 z 28. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. T., a Ing. Ľ. T., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2007 faxom a 21. júna 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. O. T., a Ing. Ľ. T., obaja bytom K. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   Co   184/04   z   22.   februára   2005, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 172/2005 z 28. februára 2007.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 25 C 492/2000 z 25. marca 2004 zamietol žalobu, ktorou sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   domáhali   vydania   súdneho   rozhodnutia   nahradzujúceho súhlas   U.   v K.   (ďalej   len   „žalovaná“)   k uzavretiu   zmluvy   o prevode   vlastníctva   nimi užívaného bytu v rodinnom dome súp. č.... v kat. území K. postavenom na parc. č. 2069 - zastavaná plocha o výmere 123 m2 a parc. č. 2068/1 - záhrada o výmere 580 m2 (ďalej len „rodinný dom“). Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia sa v rozpore so   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon 182/1993 Z. z.“) usilovali dosiahnuť nahradenia prejavu vôle žalovanej v zmluve o prevode vlastníctva im prenajatého   bytu,   ktorý   sa nachádza   v rodinnom   dome   žalovanej,   v ktorom   okrem predmetného   bytu už nie sú   ďalšie byty. Podľa   súdu   prvého   stupňa sa   uvedený   zákon (v znení platnom v čase jeho rozhodovania) na takýto byt nevzťahuje, a žalovaná preto nemá povinnosť previesť ho v zákonom určenej lehote do vlastníctva nájomcu.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľov   rozsudkom   sp. zn.   11 Co 184/04 z 22. februára 2005   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a samostatným výrokom pripustil vo veci dovolanie. Výsledkami vykonaného dokazovania mal krajský súd za preukázané, že sťažovatelia sú nájomcami jediného bytu nachádzajúceho sa v rodinnom dome, ktorý je v správe žalovanej. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. dospel k záveru, že tento zákon sa ani v pôvodnom znení a ani v znení po novelizácii vykonanej zákonom č. 151/1995 Z. z. účinným od 1. augusta 1995 nevzťahoval na všetky byty bez ohľadu na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich určenie. V predmetnej veci sa žalobou uplatnený nárok vzťahoval na taký byt v rodinnom dome, v ktorom sa okrem predmetného bytu v nájme sťažovateľov nenachádzali žiadne iné ďalšie byty alebo samostatné nebytové priestory. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto rodinný   dom   s jediným   v ňom   sa   nachádzajúcim   bytom   (bez   ďalšieho   bytu   alebo samostatného nebytového priestoru) nevykazuje znaky bytového domu uvedené v § 2 ods. 2 zákona č.   182/1993 Z. z. v znení platnom do   31.   júla 1995, a preto sa   citovaný zákon na predaj predmetného bytu v nájme sťažovateľov, nachádzajúceho sa v rodinnom dome, ktorý nevykazuje znaky bytového domu, nikdy nevzťahoval, a to bez ohľadu, či žalovaná vyjadrila súhlas s jeho nadobudnutím pred 1. augustom 1995 alebo po tomto dni. V prípade bytu v nájme sťažovateľov nemohla žiadnemu prenajímateľovi vzniknúť povinnosť previesť tento byt do ich vlastníctva. Preto rozsudok súdu prvého stupňa krajský súd ako vecne správny potvrdil. Krajský súd proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku pripustil dovolanie, keď   za   otázku   zásadného   právneho   významu   považoval   posúdenie,   či   právny   vzťah účastníkov, ktorý sa riadi ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z., treba posúdiť podľa znenia   tohto   zákona   účinného   do   1.   augusta   1995   alebo   podľa   jeho   znenia   účinného po tomto čase, resp. či aplikácia neskoršej právnej úpravy nie je pripustením retroaktivity.

Proti   označenému   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie a rozhodujúce pre posúdenie veci považovali ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. v znení, v akom   platili   v čase   podania   ich   prvej   žiadosti   o prevod   predmetného   bytu   do   ich vlastníctva z 27. júna 1994. Sťažovatelia uviedli:

„Ako vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 1 Zákona č. 182/1993 v znení platnom v čase podávania našej žiadosti, zákon upravoval spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov v obytnom dome. Negatívne vymedzenie pôsobnosti zákona, teda definovanie bytov, na ktoré sa zákon nevzťahuje, bolo obsiahnuté v ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, v ktorom je vo vzťahu k nášmu návrhu relevantné určenie, že sa tento zákon nevzťahuje na predaj bytov v rodinných domoch, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb. Považujeme za nesporné, že pri výklade citovaného zákonného ustanovenia je treba zohľadňovať obidva odseky, pričom naposledy zmienený vylučuje spod pôsobnosti len byty v rodinných domoch, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb. Možno preto vyvodiť záver, že v relevantnom čase - v čase   podávania   našej   žiadosti,   nebolo   možné   vykladať   ustanovenie   ods.   1   zákona č. 182/1993 Z. z. tak, že sa nevzťahuje na žiadne byty v rodinných domoch. Pokiaľ by totiž bol zmysel zákona vylúčiť z prevodu z jeho pôsobnosti byty v rodinných domoch, neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by, napriek tomuto úmyslu, bolo v zákone uvedené len obmedzenie pôsobnosti zákona na byty v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb.

Pri   výklade   spomínaného   zákonného   ustanovenia   je   potrebné   prihliadať aj na ustanovenie § 24 citovaného zákona, ktorý rieši otázku pôsobnosti zákona vo vzťahu k bytom, ktoré nie sú obsiahnuté v prvom odseku citovaného zákona a nie sú ani uvedené ako   také,   na   ktoré   sa   tento   zákon   nevzťahuje   v odseku   2   §   1   citovaného   zákona. Pri zohľadnení   uvedených   ustanovení   zákona   č.   182/1993   možno   dospieť   len   k záveru, že v čase podávania našej žiadosti bol byt, ktorý je predmetom tohto návrhu taký, na ktorý sa Zákon č. 182/1993 vzťahoval.

Vyššie citované ustanovenie § 29 ods. 2 ustanovovalo povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode   vlastníctva   bytu   do   dvoch   rokov   odo   dňa,   keď   nájomca   požiadal   o prevod vlastníctva bytu podľa zákona. Lehota na prevod bytu do nášho vlastníctva uplynula dňa 27. 6. 1996.“

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľov ako nedôvodné zamietol.

K porušeniu označených základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a tiež najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľov tým, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd   aplikovali   ustanovenia   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   spôsobom,   ktorý   je   v rozpore   tak s obsahom týchto ustanovení, ako aj so zmyslom a cieľom tohto zákona. Úvahy dovolacieho súdu o tom, že v ustanoveniach zákona č. 182/1993 Z. z. je obsiahnutý úmysel a záver umožniť prevod bytov do vlastníctva nájomcov len v tom prípade, ak ide o obytné domy spôsobilé   sa   transformovať na   bytové   domy,   nemajú   podľa   názoru   sťažovateľov   oporu v žiadnom ustanovení tohto zákona a sú „krajne špekulatívne“.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu ich vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   12   ods.   1,   2   ústavy,   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia zakotveného   v čl.   21   ods.   1   ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   184/04 z 22. februára 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 172/2005 z 28. februára 2007,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   11 Co 184/04   z   22. februára 2005, ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 172/2005 z 28. februára 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, zakázal krajskému súdu a najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov, priznal im finančné zadosťučinenie každému v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej sume.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníckeho práva a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a tiež práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených   základných   práv,   krajský   súd   rozsudkom sp. zn.   11 Co 184/04   z   22. februára 2005   na   odvolanie   sťažovateľov   potvrdil   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   25   C   492/2000   z   25.   marca   2004,   ktorým   tento   súd zamietol   ich   žalobu   o nahradenie   súhlasu   žalovanej   k uzavretiu   zmluvy   o prevode vlastníctva   nimi   užívaného   bytu   v rodinnom   dome   žalovanej.   O dovolaní   sťažovateľov rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4 Cdo 172/2005   z   28. februára 2007   tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

«Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov   (ďalej   len   „zákon“)   vyplýva,   že   tento   zákon   upravuje   spôsob   a podmienky nadobudnutia   vlastníctva   bytov   a nebytových   priestorov   v obytnom   dome,   práva a povinnosti   vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov,   ich   vzájomné   vzťahy   a práva k pozemku. V zmysle odseku 2 uvedeného ustanovenia sa zákon nevzťahuje (medziiným) na predaj   bytov   v rodinných   domoch,   ktoré   sú   vo   vlastníctve   fyzických   osôb.   Zákon č. 151/1995 Z. z., účinný od 1. augusta 1995 (ďalej len „novela“) ponechal ustanovenie § 1 ods. 1 bez zmeny, no z pôvodného znenia ustanovenia § 1 ods. 2 v závere vypustil slová: „... ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb“.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že zákon sa nevzťahuje (a ani v pôvodnom znení sa nevzťahoval)   na   všetky   byty,   bez   ohľadu   na   to,   v akej   stavbe   sa   nachádzajú   a aké je ich určenie.

V   ustanovení   §   1   ods.   1   zákon   na   prvom   mieste   pozitívne   vymedzuje   spôsob a podmienky   nadobudnutia   ktorých   bytov   a nebytových   priestorov   upravuje.   Výslovne uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v obytnom dome. Tým, že ďalej, vo výpočte právnych vzťahov, na ktoré dopadá, zároveň do svojej pôsobnosti zaraďuje aj úpravu práv a povinností vlastníkov bytových domov, v podstate bližšie špecifikuje, byty v akom obytnom dome má na mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v obytnom dome, ktorý buď už vykazuje znaky   obytného   domu,   alebo   je   spôsobilý   na   to,   aby   bol   v súlade   so   zákonom pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať zákonom pre tento dom stanovené znaky. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zákona sa bytovým domom rozumie dom, v ktorom byty a nebytové   priestory   sú   za   podmienok   v ňom   ustanovených   vo   vlastníctve   alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Obytný dom, ktorý nevykazuje uvedené znaky, nie je bytovým domom; na prevod vlastníctva bytu,   nachádzajúceho   sa   v takomto   (ne)bytovom   dome,   sa   zákon   nevzťahuje   a ani v pôvodnom znení sa nevzťahoval.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zákon   č.   182/1993   Z.   z.   sa   do   účinnosti   novely (zák. č. 151/1995   Z.   z.,   účinným   od   1.   augusta   1995)   vzťahoval   aj   na   predaj   bytov v rodinných domoch, avšak len pod podmienkou, že tieto rodinné domy vykazovali znaky bytového   domu   alebo   obytného   domu   spôsobilého   pretransformovať   sa   podľa   zákona na bytový dom (§ 1 ods. 1 zákona) a boli vo vlastníctve iného subjektu než fyzických osôb (§ 1 ods. 2 zákona).

Nevzťahoval   sa   preto   na   predaj   takého   bytu   v rodinnom   dome,   ktorý   buď nevykazoval   znaky   uvedeného   domu,   alebo   síce   tieto   znaky   vykazoval,   bol   však   vo vlastníctve fyzických osôb. Po účinnosti novely sa nevzťahuje už na žiadny byt v rodinnom dome, pričom je irelevantné, kto je jeho vlastníkom.

V prejednávanej veci medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobou uplatnený nárok sa vzťahuje   na   taký   byt   v rodinnom   dome,   v ktorom   sa   okrem   predmetného   bytu nenachádzajú žiadne iné byty (§ 2 ods. 1 zákona) alebo samostatné nebytové priestory (§ 2 ods. 3 zákona). Ide teda o jediný byt s príslušenstvom. Podľa názoru dovolacieho súdu rodinný   dom   s jediným   v ňom   sa   nachádzajúcim   bytom   (bez   ďalšieho   bytu   alebo samostatného nebytového priestoru) nevykazuje znaky bytového domu uvedené v § 2 ods. 2 zákona ani znaky obytného domu spôsobilého sa podľa zákona pretransformovať na bytový dom. Taký dom v zmysle uvedeného ustanovenia totiž medziiným charakterizuje existencia bytov   (t.   j.   aspoň   dvoch)   a nebytových   priestorov,   ktoré   sú   (môžu   byť)   za   podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (t. j. aspoň dvoch) a jeho spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov (t. j. aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov.

Aj z hľadiska definície pojmu „spoločné časti domu“ (§ 2 ods. 4 zákona) a „spoločné zariadenia   domu“   (§   2   ods.   5   zákona)   je   zrejmé,   že   ich   „spoločné   užívanie“,   ktoré je pojmovou   súčasťou   definície bytového domu (§   2   ods.   2   zákona),   je   vylúčené vtedy, ak je v rodinnom dome len jediný byt. V zmysle zákona totiž spoločnými užívateľmi musia byť vlastníci aspoň dvoch bytov alebo jedného bytu a jedného samostatného nebytového priestoru, alebo aspoň dvoch samostatných nebytových priestorov, nie však napr. viacerí spoluvlastníci jediného bytu.

Žalobcovia 1), 2), ako vyplýva z už uvedeného, sa domáhali v konaní nahradenia vôle žalovanej v zmluve o prevode vlastníctva bytu v rodinnom dome, ktorý nevykazoval znaky   bytového   domu   (§   2   ods.   2   zákona)   alebo   obytného   domu   spôsobilého pretransformovať sa na bytový dom. Na predaj takéhoto bytu sa zákon nikdy nevzťahoval a ani nevzťahuje. Je preto právne irelevantné, či žalobcovia 1), 2) vyjadrili súhlas s jeho nadobudnutím pred 1. augustom 1995 alebo po tomto dni. V prípade tohto bytu zo zákona nemohla žiadnemu prenajímateľovi vzniknúť povinnosť previesť ho do ich vlastníctva. Záverom k žalobcami 1), 2) namietanej skutočnosti, o potrebe pri výklade zákona prihliadnuť aj k § 24 zákona, dovolací súd uvádza, že toto ustanovenie poukazuje na to, že ustanovenia tohoto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno - technické usporiadanie a účel užívania   uvedený   v kolaudačnom   rozhodnutí   sú   určené   na   iné   účely   ako   na   bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritéria určené pre obytné domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností, pripadajú aspoň dve tretiny na nebytové priestory. Obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania   (napr.   administratívne   budovy,   budovy   reštaurácií,   školské   budovy   a pod.). Z uvedeného   je   zrejmé,   že   podľa   ust.   §   24   sa   postupuje   pri   nadobúdaní   vlastníctva nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu a výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov 1), 2).

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že žalobcovia 1), 2) neopodstatnene napadli vecne správny rozsudok odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto ich dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na nedôvodnosť ich žaloby nepovažoval za potrebné sa podrobnejšie zaoberať (aj keď nie dostatočne zrozumiteľnou a argumentačne podloženou) otázkou, ktorú pripustil odvolací   súd vo výroku   svojho   rozsudku podľa   §   238   ods.   3   O.   s.   p.   Otázku retroaktivity právnych predpisov si odvolací súd správne vyriešil. Daná právna otázka nie je   v konečnom   dôsledku   ani   v úplnej   priamej   súvislosti   s dôvodmi   rozhodnutia   vo   veci samej,   v ktorej   odvolací   súd   správne   vyriešil   otázku   (ne)dôvodnosti   nároku   žalobcov, a to bez ohľadu na otázku účinnosti novely zák. č. 182/1993 Z. z., alebo platnosti pôvodného znenia zákona v predmetnej veci.»

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je vlastník.

Už   samotné   znenie,   ako   aj   výklad   tohto   ustanovenia   ústavy   bez   akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú), že rozhodnutiami všeobecných súdov by malo byť porušené vlastnícke právo sťažovateľov.

Navyše   ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v spojení   s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v danom prípade ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., ako aj súvisiacich predpisov.

Ústavnému   súdu   v zásade   neprináleží   hodnotiť   spôsob,   akým   všeobecné   súdy postupovali v spore o nahradenie prejavu vôle, a nemôže nahradzovať všeobecné súdy pri ich rozhodovaní v rozsahu ich právomocí upravených ústavou. V posudzovanom prípade je teda na všeobecnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a súvisiacich ustanovení Občianskeho zákonníka a či môže byť nahradený prejav vôle účastníka konania súdnym rozhodnutím.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutia všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu) boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Ústavný   súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov týchto súdov. Tvrdenia sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo   pre   nich   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu ich vlastníctva a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   označené   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ako aj dôvody   uvádzané   sťažovateľmi   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré by svedčili   o porušení   ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl.   46   až   50   ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú aj vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   ústavy   označenými   rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   realizáciou   ústavných   a zákonných právomocí všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu), ktoré rozhodli o návrhu sťažovateľov o nahradenie súhlasu žalovanej k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva nimi užívaného bytu v rodinnom dome žalovanej (jeho zamietnutím), nemohlo dôjsť k porušeniu základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia,   a tento   postup   nie   je   a ani   nemôže   byť v žiadnej príčinnej súvislosti s možným porušením tohto základného práva sťažovateľov. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007