znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. Pavla Polku, bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 43/02, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   Pavla   Polku na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Ct 43/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Ct 43/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Pavlovi Polkovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Pavlovi Polkovi, trovy   právneho   zastúpenia v   sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokátky JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 326/04   z   20. októbra 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Pavla Polku, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 43/02.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného   pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   ním   podanej   žaloby o ochranu osobnosti z 5. júna 2001 proti Denníku PRÁCA, spol. s r. o., Bratislava a neskôr proti Petit Press, a. s., Bratislava.

Podľa sťažovateľa je okresný súd „od výzvy z 11. 9. 2002 (...) nečinný“.

Predseda   okresného   súdu   podaním   sp. zn.   Spr. 3751/2004   doručeným   ústavnému súdu 13. januára 2005 predložil k sťažnosti toto vyjadrenie:

„Vec   žalobcu   JUDr.   Pavla   Polku   proti   žalovanému   Denníku   Práca   s.   r.   o.,   o ochranu osobnosti vedená pod sp. zn.: 15 Ct 43/02 napadla na Okresný súd v Žiline dňa 5. 6. 2001. Vzhľadom na námietku vznesenú sudcami Okresného a Krajského súdu Žilina, Najvyšší   súd   SR   dňa   26. 11. 2001   rozhodol   o   vylúčení   sudcov   Žilinského   kraja   a   vec prikázal na prejednanie Okresnému súdu v Trenčíne. Dňa 15. 2. 2002 žalobca požiadal Okresný súd v Žiline na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III. Okresný súd v Žiline predložil žiadosť žalobcu dňa 18. 3. 2002 Najvyššiemu súdu SR na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, čo Najvyšší súd SR učinil dňa 30. 4. 2002. Vec bola postúpená tunajšiemu súdu dňa 1. 7. 2002 (správne 14. júna 2002, poznámka ústavného súdu). Dňa 26. 8. 2002   bol   učinený   prvý   úkon   sudcu   a   spočíval   vo   výzve   na   doplnení žaloby. K upresneniu žalobného petitu došlo dňa 11. 10. 2002. Dňa 3. 12. 2004 pripustil súd pristúpenie ďalšieho účastníka na strane žalovaného a to Petit Press, a. s., Bratislava, ktorého súčasne vyzval k písomnému vyjadreniu sa k veci. Ďalší úkon vo veci učinený nebol. Z uvedenej faktografie je zrejmé, že k dlhšiemu časovému úseku došlo v období od dôjdenia upresnenia žalobného petitu do vyhlásenia uznesenia o pristúpení ďalšieho účastníka a k procesným úkonom spojeným s doručovaním žalovaného návrhu protistrane na   vyjadrenie,   ktorá   sa   ku   dnešnému   dňu   nevyjadrila.   Teda   obdobie   nečinnosti v predmetnej   veci   predstavuje   25   mesiacov.   Napriek   značne   dlhšiemu   časovému   úseku medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu nemôžem vo veci konštatovať nečinnosť súdu s ohľadom na ďalšie kauzy JUDr. Pavla Polku a príslušníkov jeho rodiny na tunajšom súde. Káuz týkajúcich sa ochrany osobnosti JUDr. Pavla Polku a príslušníkov jeho rodiny je okolo 30, pričom zložitosť jednotlivých káuz dokumentuje pripojený rozsudok vo veci sp. zn.: 27 C 11/00, ktorý vykresľuje zložitosť veci. Túto okrem iného dokumentuje i fakt, že žaloba zo strany žalobcu bola v priebehu konania upravovaná a to dosť významným spôsobom. Mimo iného sa žalobca okrem ochrany osobnosti domáha i nemajetkovej ujmy, čím možno uvedený spor označiť za vysoko skutkovo i právne náročnú vec.

Pripájam vyjadrenie zákonného sudcu, z ktorého je zrejmé, že dôvod jeho nečinnosti tento odôvodňuje meritórnym rozhodnutím vo veci pripojeného rozsudku. Konanie, ktoré je napadnuté sťažnosťou podľa vyjadrenia sudcu tento neprerušil, avšak dôvod nečinnosť opiera o vyčkanie právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu je aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa uvádza:

«Predmetom žaloby sú dva články uverejnené v denníku PRÁCA, pričom obsahovo vychádzajú, prvý nepriamo a druhý priamo z prvého zároveň najrozsiahlejšieho článku o JUDr. Pavlovi Polkovi uverejneného v týždenníku MOMENT číslo 47 z 19. 11. 1999, ktorý   vlastne   „spustil“   celú   následnú   medializáciu   jeho   osoby.   Uvedený   článok   je predmetom konania Okresného súdu Bratislava III veci sp. zn. 27 C 11/00. V tejto som dňa 27. 6. 2003 vyhlásil rozsudok a dňa 16. 7. 2003 som vyhlásil dopĺňací rozsudok. Rovnopisy oboch   rozsudkov   pripájam   a   prosím,   aby   boli   predložené   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky s tým,   že   vec   je   v   štádiu   pred   predložením   odvolaciemu   súdu,   ktorý   bude rozhodovať o odvolaní žalovaného proti rozsudku vyhláseného dňa 27. 6. 2003.

Konanie   som   síce   neprerušil   v   zmysle   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP,   pretože   by na takýto procesný postup nebol dôvod, ale rozhodnutie odvolacieho súdu by naznačilo rozhodovaciu   prax,   keďže   ochrana   osobnosti   je   jediné   rámcové   právo   a   de   facto precedentné právo.»

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3. februára 2005   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu a zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

«Sťažovateľ sa nestotožňuje s dôvodmi nečinnosti Okresného súdu Bratislava III vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   15 Ct 43/02,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   z 05.   01. 2005 adresované   Ústavnému   súdu   SR.   Dôvodom   nečinnosti   konajúceho   súdu   nemôže   byť skutočnosť,   že   sťažovateľ   na   označenom   súde   vedie   viacero   občianskoprávnych   vecí. Nakoniec   samotný   Okresný   súd   Bratislava   III   ani   neuvádza   presný   počet   vecí,   ktoré sťažovateľ   vedie   na   tomto   súde,   ale   ich   počet   označuje   „okolo   30“.   Nie   je   pravdou, že na Okresnom   súde   Bratislava   III   sú   vedené   ďalšie   kauzy   príslušníkov   rodiny sťažovateľa. Na tomto súde je vedená len jedna občianskoprávna vec jedného príslušníka sťažovateľa, a to jeho manželky, pričom ide rovnako o občianskoprávne konanie, v ktorom je konajúci súd nečinný už viac ako 2 roky. Sťažovateľ nepovažuje za náležité odôvodnenie nečinnosti konajúceho súdu zložitosťou veci vedenej pod sp. zn. 27 C 11/00, ktorú má dokumentovať pripojený rozsudok. V označenej veci Okresný súd Bratislava III spôsobil viaceré   prieťahy,   keď   postupoval   v rozpore   s Občianskym   súdnym   poriadkom   (napr. písomné vyhotovenie označeného rozsudku bolo doručené 13 mesiacov po jeho vyhlásení, písomné vyhotovenie rozsudku obsahuje nesprávne poučenie vo vzťahu k lehote na podanie odvolania,   odvolanie,   ktoré   bolo   doručené   súdu   v auguste   2004,   bolo   predložené odvolaciemu súdu až v januári 2005 a pod.).

Sťažovateľ   potvrdzuje,   že   mu   bolo   doručené   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava III   sp.   zn.   15   Ct   43/02-64   z 03.   12.   2004,   ktorým   konajúci   súd   pripustil pristúpenie ďalšieho, ktorým navrhol súdu, aby pripustil ďalšieho účastníka do konania a zmenil petit žaloby vychádzal z objektívnych skutočností, ktorými bola zmena vydavateľa periodika, ktorého článok bol napadnutý po prevode ochrannej známky.

K samotnému uzneseniu konajúceho súdu z 03. 12. 2004 je potrebné uviesť, že ide o jednoduché   rutinné   uznesenie   procesného   charakteru,   ktorým   sa   nerieši   žiadna hmotnoprávna problematika a je nenáročné i z časového hľadiska.

Ku   dňu   spracovania   tohto   vyjadrenia   sťažovateľovi   nebol   doručený   termín pojednávania vo veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15 Ct 43/02.

Sťažovateľ zároveň oznamuje Ústavnému súdu SR,   že ku dňu spracovania tohto písomného podania mu nebola doručená odpoveď predsedu Okresného súdu Bratislava III na sťažnosť na prieťahy v konaní zo 14. 07. 2004.»

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu okresného súdu z 5. januára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony v ňom uvedené, ktoré považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom   v   konaní,   však   ústavný   súd   prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   ochranu   osobnosti.   Takéto   konanie   nie   je možné hodnotiť ako právne zložité, pretože tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej praxe všeobecných   súdov   (IV. ÚS 66/04).   Pokiaľ   ide   o   skutkovú   (faktickú)   zložitosť   veci, ústavný súd pripúšťa, že v okolnostiach prípadu by mohlo ísť o skutkovú zložitosť veci vzhľadom   na   potrebu   vykonania   pomerne   rozsiahleho   dokazovania,   ide   však   len o predpoklad, ktorý nevyplynul z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, keďže k samotnému dokazovaniu pred ním ešte nedošlo. Okresný súd totiž počas celého doterajšieho trvania súdneho konania sp. zn. 15 Ct 43/02 (takmer 2 roky a 8 mesiacov) vo veci nevykonal jediný meritórny úkon (pojednávanie, dokazovanie). Ústavný súd preto nemohol   akceptovať   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu,   ktorý   označil   uvedený   spor „za vysoko skutkovo a právne náročnú vec“.

Z   uvedeného   dôvodu   zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a právna   povaha   sporu) nemohla mať žiadny vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Ústavný súd pripomína, že v danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. So zreteľom na uvedenú   základnú   charakteristiku   sporového   konania   možno   sťažovateľovi   pričítať na ťarchu to, že nezaplatil súdny poplatok, čím nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch za výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorá   mu   vznikla   v   zmysle citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby.   Vychádzajúc   zo   stavu   spisu   okresného   súdu k 5. januáru 2005,   keď   predseda   okresného   súdu   zaujal   stanovisko   k   predmetnej   veci, pripojil   posudzovaný   spis   a   dal   ho   doručiť   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ   tak   neurobil   ani   k   tomuto   dátumu.   Táto   skutočnosť   ale   nemala   vplyv na spomalenie konania, pretože do dňa doručenia spisu ústavnému súdu sa okresný súd tým, že súdny poplatok nebol zaplatený vôbec nezaoberal

Ústavný   súd   sa   len   čiastočne   stotožnil   s   vyjadrením   predsedu   okresného   súdu, že „žaloba zo strany žalobcu bola v priebehu konania upravovaná, a to dosť významným spôsobom“. Sťažovateľ   podaním   z   25. júna 2001,   t. j.   ešte   pred   tým,   než   bola   vec uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ndc 191/02 z 30. apríla 2002 (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   prikázaná   okresnému   súdu,   doplnil   pôvodnú žalobu.   Zo   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   doplňujúcim   podaním   zaujal stanovisko k novému článku uverejnenom v tom istom denníku (ktorého vydavateľom je žalovaný), o ktorom sa dozvedel až po podaní žaloby. Sťažovateľ o rok na to, 27. júna 2002,   rozšíril   žalobu   o   ďalšieho   účastníka   na   strane   žalovaného,   o   Petit   Press,   a. s., Bratislava.   V sťažnosti   uvádza,   že „bol   nútený   reagovať   na   nové   skutočnosti,   ktoré spočívali   v   tom,   že pôvodne   žalovaná   strana   Denník   PRÁCA,   spol.   s   r.   o.   previedol ochrannú známku printového média – denník PRÁCA a v podstate aj samotné printové médium denník PRÁCA prestal vychádzať vzhľadom k tomu, že došlo k fúzii s denníkom SME“. A napokon sťažovateľ na výzvu okresného súdu z 11. septembra 2002 upresnil petit žaloby podaním doručeným okresnému súdu 11. októbra 2002.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že zmeny, resp. upresnenia žaloby sťažovateľom   po   začatí   konania   nemali   vplyv   na spomalenie   konania   a zásadným spôsobom neovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd pripomína, že samotné konanie začalo ešte v júni 2001, keď sťažovateľ podal žalobu na ochranu osobnosti na vecne a miestne príslušnom okresnom súde, ktorým bol Okresný súd Žilina, na ktorom sťažovateľ pôsobil ako predseda a neskôr ako sudca, v dôsledku čoho bolo potrebné, aby sa najprv konalo a rozhodovalo na viacerých stupňoch sústavy všeobecného súdnictva (krajský súd, najvyšší súd) o prípadnom vylúčení sudcov a o prikázaní veci na konanie a rozhodnutie inému okresnému súdu v pôsobnosti krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 Ct 43/02, t. j. od 14. júna 2002, keď bol okresnému súdu postúpený predmetný spis v zmysle uznesenia najvyššieho súdu o prikázaní veci.

Ústavný   súd   pripomína,   že   k   základným   procesným   podmienkam   (vecným) civilného procesu patrí aj splnenie poplatkovej povinnosti. Splnenie procesných podmienok a ich nedostatky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo) nečakajúc na návrhy účastníkov a   sám   rozhoduje   aj o   ďalšom   postupe   pri   odstraňovaní zistených   nedostatkov.   Ak   ide o nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   možno   odstrániť   (a   nesplnenie   poplatkovej povinnosti takýmto odstrániteľným nedostatkom je), súd urobí vhodné opatrenia na jej odstránenie.   Okresný   súd   však   v   tomto   prípade   tak   neurobil   a   sťažovateľa   nevyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetná   vec   sa   nachádza   na   okresnom   súde, ktorému bola prikázaná uznesením najvyššieho súdu, od 14. júna 2002, t. j. takmer 2 roky a 8 mesiacov. Okresný súd počas celej tejto doby vykonal iba nasledujúce úkony:

- výzvou z 11. septembra 2002 vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby,

- uznesením č. k. 15 Ct 43/02-64 z 3. decembra 2004 (t. j. už po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane žalovaného a

- uznesením č. k. 15 Ct 43/02-65 z toho istého dňa uložil žalovaným v 1. a 2. rade písomne sa vyjadriť k predmetnej žalobe.

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s   vyjadrením   sťažovateľa   obsiahnutým   v   stanovisku z 1. februára 2005, že „ide o jednoduché rutinné uznesenie procesného charakteru, ktorým sa nerieši žiadna hmotnoprávna problematika a je nenáročné i z časového hľadiska“.

Okresný   súd   vo   veci   samej   počas   takmer   2   a   trištvrte   roka   nevykonal   žiaden relevantný   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ v predmetnej veci nachádzal (okrem troch vyššie uvádzaných úkonov), a preto v podstate celé napadnuté konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Ako vyplýva z uvedeného, posledné dva úkony okresného súdu sú sústredené do jedného dňa - 3. decembra 2004, t. j. boli urobené až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii, že „káuz týkajúcich sa ochrany osobnosti JUDr. Pavla Polku a príslušníkov jeho rodiny je okolo 30, pričom zložitosť jednotlivých   káuz   dokumentuje   pripojený   rozsudok   vo   veci   sp.   zn.   27 C 11/00,   ktorý vykresľuje   zložitosť   veci“ (okresný   súd   pripojil   k   posudzovanému   spisu   rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   27 C 11/00   z   27. júna 2003   spolu   s   doplňujúcim   rozsudkom zo 16. júla 2003,   ktorý   má   takmer   185   strán,   pozn.   ústavného   súdu),   ústavný   súd neakceptoval,   pretože   táto   skutočnosť   nemôže   byť „dôvodom   nečinnosti   konajúceho súdu“, ako sa uvádza v stanovisku sťažovateľa z 1. februára 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Ústavný súd taktiež neprijal argumentáciu zákonného sudcu, ktorá bola súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu, ktorou ospravedlňoval svoju nečinnosť opierajúc sa o to, že „konanie (...) síce neprerušil v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP (správne ods. 2, pozn. ústavného súdu), pretože by na takýto procesný postup nebol dôvod, ale rozhodnutie odvolacieho súdu (vo veci sp. zn. 27 C 11/00, t. j. vo veci, v ktorej okresný súd predložil 185-stranový   rozsudok,   pozn.   ústavného   súdu) by   naznačilo   rozhodovaciu   prax,   keďže ochrana   osobnosti   je   jediné   rámcové   právo   a   de   facto   precedentné   právo“. Takáto argumentácia okresného súdu sa javí ako protirečivá. Na jednej strane okresný súd uvádza, že   niet   dôvodu   na   prerušenie   konania   a   na   druhej   strane „vyčkáva“ na rozhodnutie odvolacieho   súdu   v   inej   veci   sťažovateľa   (sp. zn.   27 C 11/00),   lebo „by naznačilo rozhodovaciu prax“.

Ústavný súd zastáva navyše názor, že bolo povinnosťou okresného súdu pristupovať v tejto veci so zvýšenou starostlivosťou nielen preto, že konanie začalo ešte v júni 2001, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti sťažovateľa. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   bolo   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   15 Ct 43/02,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde vo veci uvedenej spisovej značky konať bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v   sume   200 000 Sk,   ktoré   odôvodňuje   okrem   iného „aj   pocitmi   márnivosti a nespravodlivosti,   ktoré   ho   sprevádzajú   pri   porušovaní   jeho   základného   práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov“, a poukazuje aj na to, „že v konaní o ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 43/02,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (skutočný   začiatok   súdneho konania), ako aj skutočnosť, že predmetom sporu je konanie týkajúce sa osobného statusu sťažovateľa,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje   v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. P., uplatnených v podaní z 1. februára 2005 vo výške 12 971 Sk. Ústavný súd pri priznaní trov konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13   ods. 8,   § 16   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Za podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 1. februára 2005, ktorým sa vyjadrila k stanovisku   okresného   súdu,   ústavný   súd   so   zreteľom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho charakteru) odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005