znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti A. P., mal. M. P... a mal. P. P..., zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 449/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   A.   P.,   mal.   M.   P.   a   mal.   P.   P.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   38   C 449/2013 p o r u š e n é b o l o.

2. A. P., mal. M. P. a mal. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť A. P., mal. M. P. a mal. P. P. trovy konania v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet ich právnej   zástupkyne   JUDr.   Eleny   Ľalíkovej,   Podbrezovská   34,   Bratislava,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), mal. M. P. a mal. P. P. (ďalej len „maloletí sťažovatelia“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 449/2013 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného okresným súdom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu pod sp. zn. 38 C 449/2013, ktorého predmetom   je   rozhodovanie   o zverení   maloletých   sťažovateľov   do   striedavej   osobnej starostlivosti oboch rodičov (sťažovateľky a otca maloletých sťažovateľov, pozn.).

V úvodnej časti sťažnosti sa okrem iného uvádza:«Od 7. 5. 2008 sa vedie konanie na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“/ pod sp. zn. 21 P 72/2008 vo veci výživného a od 29. 6. 2010 pod sp. zn. 21 P 150/2010 /s ktorou sa spojila aj vec 21 P 72/2008/ konanie o striedavej výchove maloletých detí rodičmi, ktoré skončené nie je.

ÚS SR nálezom z 12. 12. 2013 sp. zn. IV. ÚS 480/2013 vyhovel sťažnosti otca J. P., keď konštatoval porušenie jeho práv v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a trovy konania v sume 275,94 €.

Po   tomto   náleze   bolo   ostatné   pojednávanie   30.   1.   2014,   na   ktorom   došlo k rozhodnutiu o výživnom – otec podal odvolanie, preto sa vec postúpila krajskému súdu – ale   v   úprave   striedavej   výchovy   sa   nerozhodlo,   lebo   okresný   súd   nariadil   ďalšie dokazovanie a v tejto časti rozpojil uvedené veci a označil ju pod sp. zn. 38 C 449/2013.»

Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že «Otázka posudzovanej dĺžky konania a jej primeranosti /neprimeranosti,   nie je iba numerickým údajom,   ale je podmienený celým radom faktorov, ako je charakter prejednávanej veci a jej zložitosť, správanie sa účastníkov konania a súdu v priebehu „sporu“ a najmä treba zobrať do úvahy význam sporu pre konkrétneho účastníka, resp. čo je preňho v „hre“.

Už prima facie je zrejmé, že konanie týkajúce sa úpravy rodičovských práv k malol. deťom, sa má skončiť spravidla do 1 roka; po tomto termíne už ide o tzv. reštančnú vec, ku ktorej má sudca pristupovať mimoriadne starostlivo tak, aby túto dobu ďalej nepredlžoval. V konaní sa však preukazuje opak, čo mimoriadne frustrujúco a ťaživo pôsobí nielen na matku detí, ale aj samotné maloleté deti, ktoré neustále pociťujú stav úzkosti, mrzutosti a neistoty pred a po každom pojednávaní, ktoré sa ich bezprostredne dotýka.».

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„a/ Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom OS Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 449/2013 /predtým 21 P 72/2008/, porušené bolo. b/ Priznáva finančné zadosťučinenie A. P. v sume 4 000 €, M. P. v sume 5 000 € a P. P. v sume 5 000 €, ktoré im je OS Košice I povinný vyplatiť do 2 mesiacov.“

Okrem   uvedeného   sťažovatelia   taktiež   navrhujú,   aby   im   ústavný   súd   priznal   aj úhradu trov konania.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu zareagoval predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/175/2014 zo 6. mája 2014, v ktorom popísal doterajší priebeh napadnutého konania a okrem iného v ňom ďalej uviedol: „... mám zato, že činnosť súdu smerovala k odstráneniu právnej neistoty a k meritórnemu rozhodnutiu. Priebeh konania bol ovplyvnený viacerými návrhmi odporcu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých musel súd v lehote ustanovenej Občianskym súdnym poriadkom rozhodnúť.

K spomaleniu postupu súdu došlo aj správaním sa účastníkov. Pojednávania dňa 1. 7. 2008 sa nezúčastnil odporca. Pojednávania určeného na 2. 9. 2008 sa nezúčastnila navrhovateľka   aj   odporca.   Pojednávania   určeného   na   20.   5.   2009   sa   nezúčastnila navrhovateľka.

Odporca proti sudcom Mgr. P., JUDr. N. M., JUDr. V., Mgr. G. podal žalobu o náhradu škody. V dôsledku takéhoto konania odporcu sudcovia oznámili predsedovi súdu, že sa cítia byť vo veci zaujatí. Predseda súdu námietkam zaujatosti sudcov vyhovel a vec bola zakaždým pridelená inému sudcovi.

V priebehu konania som zistil aj kratšie obdobia nečinnosti súdu, od vrátenia spisu Krajským súdom v Košiciach 11. 11. 2008 do 20. 5. 2009, kedy súd vytýčil ďalší termín pojednávania a od 22. 1. 2010, od rozhodnutia o priznaní trov dôkazov S., do 17. 8. 2010, kedy súd vytýčil pojednávanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť A. P. je čiastočne dôvodná.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 325/2014-18 z 5. júna 2014 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   C   449/2013   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 21 P 72/2008).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprV/175/2014 zo 6. mája 2014 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/175/2014 z 1. augusta 2014 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 12. augusta 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV/175/2014 zo 6. mája 2014 a z 1. augusta 2014 na vedomie a prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v   podaní   doručenom ústavnému   súdu   22.   augusta   2014   oznámila,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania, pričom možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu nevyužila.

Vzhľadom   na oznámenia právnej   zástupkyne sťažovateľov   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 480/2013, z písomných vyjadrení účastníkov konania, ako i vlastným šetrením ústavný súd zistil tieto skutočnosti:Sťažovateľka   podala   7.   mája   2008   na   okresnom   súde   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala úpravy styku otca s maloletými sťažovateľmi a určenia   výživného   zo   strany   otca   pre   maloletých   sťažovateľov.   Uznesením č.   k.   21   P   72/2008-9   z   9.   mája   2008   okresný   súd   ustanovil   maloletým   sťažovateľom kolízneho   opatrovníka   a   uznesením   č.   k.   21   P   72/2008-10   z   9.   mája   2008   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2008).

Okresný súd uznesením č. k. 21 P 72/2008-132 z 9. mája 2008 rozhodol, že začína konanie bez návrhu, a nariadil termín pojednávania na 1. júl 2008.

Okresný súd prípisom z 13. mája 2008 požiadal Daňový úrad Košice I o zaslanie listinných dôkazov.

Dňa   27.   júna   2008   otec   maloletých   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní,   ktoré   bolo   nariadené   na   1.   júl   2008,   a požiadal   o   odročenie   tohto   pojednávania.   Napriek   tomu   sa   1.   júla   2008   pojednávanie uskutočnilo; okresný súd vypočul sťažovateľku a pojednávanie odročil na 15. júl 2008, ktoré sa ale neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.

Pojednávania nariadeného na 2. september 2008 sa nezúčastnila sťažovateľka, jej právny zástupca, otec a ani kolízny opatrovník.   Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 1. október 2008, na ktorom otec maloletých sťažovateľov vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni; spis bol na rozhodnutie o tejto námietke 14. októbra 2008 predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením č. k. 5 NcC 49/2008-73 z 28. októbra 2008 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci.

Po vrátení spisu okresný súd ďalší termín pojednávania nariadil na 20. máj 2009 a prípismi z 5. mája 2009 požiadal Daňový úrad Košice I o zaslanie listinných dôkazov.Pojednávania 20. mája 2009 sa nezúčastnila sťažovateľka, u ktorej predvolanie na pojednávanie nebolo vykázané, a následne bolo odročené na 3. jún 2009; po prednesoch účastníkov konania okresný súd toto pojednávanie odročil na 6. október 2009 na účely doplnenia dokazovania.

Okresný súd po prerokovaní veci pojednávanie uskutočnené 6. októbra 2009 odročil na neurčito   na účely   doplnenia   dokazovania o príjmoch   otca.   Následne   si   okresný   súd prípisom z 9. októbra 2009 vyžiadal listinné dôkazy od S., a. s., a uznesením č. k. 21 P 72/2008-186 z 22. januára 2010 jej priznal náhradu trov dôkazov; proti tomuto uzneseniu podal odvolanie otec maloletých sťažovateľov.

Ďalší   termín   pojednávania   okresný   súd   nariadil   na   17.   august   2010;   na   tomto pojednávaní zákonná sudkyňa oznámila prítomnému otcovi maloletých sťažovateľov, že sa cíti byť v tejto veci zaujatá, keďže na ňu podal žalobu.

Dňa 31. augusta 2010 bola vec pridelená na prerokovanie novej zákonnej sudkyni.Okresný súd na pojednávaní 22. novembra 2010 spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 21 P 72/2008 a sp. zn. 22 P 150/2010 a po vypočutí účastníkov konania ho odročil na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Otec maloletých sťažovateľov 6. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal znížiť vyživovaciu povinnosť voči nim. Uznesením č. k. 21 P 72/2008-214 z 13. decembra 2010 okresný súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Zákonná sudkyňa 10. januára 2011 oznámila podpredsedníčke okresného súdu, že existujú   dôvody   na   jej   vylúčenie   z napadnutého   konania,   a   žiadala   vec   prideliť   inému sudcovi. Dňa 11. januára 2011 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá však vzápätí 13. januára 2011 oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci zaujatá, pretože otec maloletých sťažovateľov podal proti nej žalobu o náhradu škody.Vec bola následne 21. januára 2011 pridelená (ďalšej) novej zákonnej sudkyni, ktorá uznesením   č.   k.   21   P   72/2008-227   z   8.   februára   2011   opakovaný   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietla.

Otec maloletých sťažovateľov doručil 15. februára 2011 okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv k maloletým sťažovateľom. V tomto návrhu okrem iného uviedol, že ho podáva v súvislosti s namietaným   nesprávnym   úradným   postupom   konajúcej   sudkyne   (jej   postup   namieta v rámci žaloby o náhradu škody, pozn.).

Dňa 17. februára 2011 zákonná sudkyňa oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti vo veci zaujatá, keďže otec maloletých sťažovateľov podal proti nej žalobu o náhradu škody; vec bola pridelená 21. februára 2011 novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením č. k. 21 P 72/2008-242 z 15. marca 2011 (ďalší) návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a následne uznesením č. k. 21 P 72/2008-252 z 15. apríla 2011 rozhodol o   náhrade   trov   konania;   proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   otec   maloletých   sťažovateľov 28. apríla   2011   odvolanie,   na   základe   ktorého   bolo   odvolaním   napadnuté   uznesenie krajským súdom uznesením zo 17. mája 2011 zrušené.

Dňa   23.   mája   2011   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní   proti   jeho   uzneseniu   z   22.   januára   2010;   krajský   súd   odvolaním   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením č. k. 7 CoP 158/2011-262 z 18. augusta 2011 a 22. augusta 2011 vrátil spis okresnému súdu.

Ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských   práv   a   povinností,   doručil   otec   maloletých   sťažovateľov   okresnému   súdu 20. decembra   2011,   ktorý   ho   uznesením   č.   k.   21   P   72/2008-270   z   21.   decembra   2011 zamietol.

Dňa 3. januára 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia   na   zmenu   úpravy   rodičovských   práv   a   povinností,   ktorý   bol   uznesením č.   k.   21   P   72/2008-278   z   9.   januára   2012   zamietnutý.   Rovnaký   návrh   doručil   otec maloletých   sťažovateľov   okresnému   súdu   aj   31.   januára   2012,   ktorý   bol   uznesením okresného súdu sp. zn. 21 P 72/2008 zo 7. februára 2012 opätovne zamietnutý.

Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 21. február 2012; na tomto pojednávaní otec maloletých sťažovateľov oznámil, že proti zákonnému sudcovi podal žalobu o náhradu škody za porušenie práva účastníka na spravodlivé a nestranné konanie a taktiež vzniesol námietku zaujatosti proti zástupkyni kolízneho opatrovníka; vzhľadom na uvedený postup zákonný sudca 2. marca 2012 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti vo veci zaujatý, a vyslovil súhlas s tým, aby vec bola pridelená inému sudcovi; vec bola pridelená novej zákonnej sudkyni 21. marca 2012.

Otec maloletých sťažovateľov 27. marca 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv a povinností, ktorý okresný súd uznesením č. k. 21 P 72/2008-296 z 2. apríla 2012 zamietol; proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   18.   apríla   2012   odvolanie,   ktoré   bolo   predložené odvolaciemu súdu spolu so spisom na rozhodnutie. Dňa 27. apríla 2012 odvolací súd vec vrátil okresnému súdu ako predčasne predloženú.

Následne   3.   júla 2012   (po   tom,   ako   okresný   súd   3.   mája   2012   zaslal odvolanie ostatným účastníkom konania na zaujatie stanoviska) okresný súd opätovne predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa 4. júla 2012 potvrdil.Pojednávanie   nariadené   na   16.   október   2012   bolo   na   žiadosť   otca   maloletých sťažovateľov odročené bez prerokovania veci.

Dňa 10. júna 2013 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila termín pojednávania   na   27.   september   2013,   na   ktorom   okresný   súd   nerozhodol   o   žiadnom zo žalobných návrhov.

Uznesením sp. zn. 21 P 72/2008 z 23. októbra 2013 okresný súd vylúčil návrh otca maloletých sťažovateľov na ich zverenie do striedavej starostlivosti na samostatné konanie, ktoré   je   vedené   pod   sp.   zn.   38   C   449/2013.   Pojednávanie   4.   februára   2014   bolo   po prerokovaní veci odročené na neurčito na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Uzneseniami č. k. 38 C 449/2013-98 a č. k. 38 C 449/2013-99 z 24. apríla 2014 nariadil okresný súd v predmetnej právnej veci znalecké dokazovanie.

Znalec z odboru psychológie doručil okresnému súdu 21. augusta 2014 vypracovaný znalecký   posudok   a okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   38   C   449/2013   z 22.   augusta   2014 rozhodol o znalečnom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   C   449/2013   (predtým   pod   sp.   zn. 21 P 72/2008).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   V   súvislosti   s   posudzovaním   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci   ústavný   súd konštatuje,   že   predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o zverení   maloletých sťažovateľov   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov.   Obdobné   spory   tvoria štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike napriek tomu, že ide o pomerne „nový“ inštitút v právnom poriadku Slovenskej republiky, už   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov,   a   preto   vec   sťažovateľov ústavný   súd   nepovažuje   z právneho   hľadiska   za   zložitú.   Obsah   súdnych   spisov   sp.   zn. 21 P 72/2008   a sp.   zn.   38 C 449/2013   nepotvrdzuje   ani   mimoriadnu   faktickú   zložitosť posudzovanej   veci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právnou   ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   predmet   namietaného   konania   (starostlivosť o maloletých),   ktorý   vyžaduje   z hľadiska   vo   veci   konajúceho   súdu   mimoriadnu starostlivosť.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne   uplatňovaného   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   tohto konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 C 449/2013 k zbytočným prieťahom. Aj keď sa ústavný súd vo svojich rozhodnutiach spravidla nezaoberá správaním ďalších účastníkov napadnutého   konania   (nie   sťažovateľov),   v posudzovanej   veci   považoval   za   potrebné zohľadniť, že na plynulosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní mal negatívny vplyv   otec   maloletých   sťažovateľov,   ktorý   v jeho   doterajšom   priebehu   podal   množstvo procesných návrhov (námietky zaujatosti, návrhy na nariadenie predbežných opatrení); išlo nie zriedka o procesné návrhy, ktoré boli neodôvodnené, okresný súd sa ale s nimi musel vysporiadať, čo objektívne spôsobilo predĺženie konania.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdnych   spisov   sp.   zn.   21   P   72/2008   a   sp.   zn.   38   C   449/2013   vyplýva,   že v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti (od 9. októbra 2009 do 22. októbra 2010, od 16. októbra 2012 do 27. septembra 2013), ako aj k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Rozhodujúce pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako   celok   je   poznačené   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou   súvisiacou s rozhodovaním o návrhoch otca maloletých sťažovateľov, ktorými sa domáhal predbežnej úpravy rodičovských práv a povinností, bez toho, aby konal vo veci samej. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný   so   základným   právom   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania najmä   s poukazom   na   jeho   predmet   (zverenie   maloletých   sťažovateľov   do   striedavej osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov,   pozn.),   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   jeho doterajšom   priebehu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   jednak neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   ale   najmä   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € pre sťažovateľku a po 5 000 € pre každého z maloletých sťažovateľov z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj období, v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, zohľadňujúc i jeho predmet, ústavný súd dospel k názoru,   že   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   po   3 000   €   pre   každého zo sťažovateľov bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 402 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri troch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 450,24 €; túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (90,05 €), keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platkyňou dane z pridanej hodnoty. Celková suma trov konania tak predstavuje 540,29 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014