znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. F., T., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 6 Co/106/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená   sťažnosť   T.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/106/2011 z 29. februára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti,   z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a príloh   pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľka tvrdí, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele podielu 1/40 k celku viacerých pozemkov v kat. úz. T. (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „veci“), ktoré sa stali predmetom exekučnej dražby vedenej proti osobe inej, ako je sťažovateľka. Sťažovateľka spochybňuje názor, že v rámci exekučnej dražby môže vydražiteľ nadobudnúť vydraženú vec, ak jej vlastníkom je osoba odlišná od povinného, proti ktorému sa exekúcia vedie.

Sťažovateľka sa preto proti odporcom, ktorí odvodzujú svoje postavenie vlastníkov nehnuteľností   od   ich   vydražiteľov,   domáhala   určenia,   že   je   spoluvlastníčkou   týchto nehnuteľností. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C/33/2010 z 9. februára 2011 žalobu sťažovateľky zamietol, vysloviac právny názor, že nadobudnutie vlastníctva právnym predchodcom odporcov príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva,   ktorý   je   osobitne   chránený   pred   nárokom pôvodného   skutočného   vlastníka   vydraženej   veci.   Zákon,   v   danom   prípade   Exekučný poriadok, vychádza z toho, že exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže súdny exekútor vykonať len vtedy, ak bude listinami (najmä výpisom z katastra nehnuteľností) preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Keďže exekútor v exekučnom konaní vychádzal z   aktuálnych   údajov   katastra   nehnuteľností,   kde   ako   vlastník   spornej nehnuteľnosti bol zapísaný povinný z exekúcie, a sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by ona alebo tretie osoby podali návrh na vylúčenie veci z exekúcie, dospel okresný súd k záveru, že bez ohľadu na sťažovateľkou spochybňované vlastníctvo k spornému pozemku, ako   aj   bez   ohľadu   na   vedomosť,   resp.   nevedomosť   sťažovateľky   o   prebiehajúcom exekučnom   konaní,   sa   právni   predchodcovia   odporcov   (vydražitelia)   stali   vlastníkmi sporných   nehnuteľností.   Tento   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   je „privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto aj súd musel túto skutočnosť   rešpektovať   a   zohľadniť   pri   svojom   rozhodovaní.   Okresný   súd   sa   pritom odvolával aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008. Pokiaľ teda vydražitelia ďalej vydraženú nehnuteľnosť previedli na základe kúpnej zmluvy, previedli ju ako   vlastníci   a   všetci   ďalší   nadobúdatelia   vrátane   odporcov   nadobudli   predmetnú nehnuteľnosť na základe riadne uzatvorených kúpnych zmlúv s vlastníkmi nehnuteľností.

Sťažovateľka sa proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolala.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potom,   ako   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v   prerokúvanej   veci   vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil aj   správny   právny   záver,   keď   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Krajský   súd   sa   stotožnil s názorom okresného súdu, že návrhu sťažovateľky nebolo možné vyhovieť preto, lebo nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré je osobitne chránené pred nárokom pôvodného, resp. skutočného vlastníka vydraženej veci.

Proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a vyslovil, že jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   porušené.   Zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ústavný súd dodáva,   že sťažovateľka   namieta porušenie základného práva podľa   čl. 20 ústavy   bez   určenia   konkrétneho   odseku,   avšak   so   slovným   označením   „právo   vlastniť majetok“,   z čoho   ústavný   súd   vyvodzuje,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s právnym   názorom   všeobecných súdov,   pokiaľ   ide   o zodpovedanie   otázky,   či   možno   exekučnou   dražbou   nadobudnúť vlastníctvo   od   nevlastníka.   Podľa   sťažovateľky   je „nesporné,   že   vydražiteľ   nemohol nadobudnúť   platne   vlastníctvo   k vydraženej   veci,   pretože   predchádzajúci   vlastníci nenadobudli platne vlastnícke právo, ktoré následne boli oprávnení previesť, ale mohol momentom   získania   nehnuteľnosti   v dražbe   nadobudnúť   vo   vzťahu   k existujúcemu vlastníkovi iba právne postavenie žalobcu“.

Podľa názoru krajského súdu „Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poznamenať, že nakoľko ku skutkovým okolnostiam (tak ako boli zistené v prvostupňovom konaní)   odvolacie   námietky   vznesené   neboli,   z   tohto   stavu   vychádzal   aj   odvolací   súd a považoval ho za nesporný... Podstatnou (právnou) otázkou, ktorá bola v prejednávanej veci riešená a ktorá bola aj predmetom odvolania, bola otázka nadobudnutia vlastníckeho práva (aj k sporným nehnuteľnostiam) vydražiteľmi, a to v rámci exekučného konania. Okresný súd návrh navrhovateľky zamietol argumentujúc po právnej stránke najmä závermi Ústavného   súdu   SR   vyslovenými   v   náleze   II. ÚS 289/2008   zo   dňa   5. 11. 2008   (ktorého podstatný obsah citoval na strane 11 a 12 napadnutého rozsudku).

Aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   na   skutkový   stav,   tak   ako   bol   zistený v prvostupňovom   konaní   je   potrebné   aplikovať   právne   závery   vyplývajúce   z   Nálezu. Za situácie, keď... (predmetné nehnuteľnosti, pozn.) boli predmetom exekučného konania... a právoplatným príklepom schváleným súdom (uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er/2394/2003-17 zo dňa 1. 6. 2004) odovzdané do vlastníctva právnym predchodcom odporcov...,   títo   vydražitelia   nadobudli   vlastnícke   právo   rozhodnutím   štátneho   organu, ktoré   právo   je   osobitne   chránené   pred   nárokom   pôvodného   resp.   skutočného   vlastníka vydraženej veci. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie Nálezu, v ktorom je daná   odpoveď   na   všetky   podstatné   otázky   vznesené   v   podanom   odvolaní.   Zároveň poznamenáva, že sa nestotožňuje s námietkou odvolateľky vtom smere, že Nález nie je aplikovateľný na prejednávanú vec. Ako to vyplýva z úvodnej časti odôvodnenia Nálezu, aj v prípade sťažovateľov išlo o situáciu, keď sa bez ich vedomia začalo exekučné konanie, v rámci ktorého boli sporné nehnuteľnosti vydražené v prospech vydražiteľa. Odvolací súd stotožniac sa i s názorom okresného súdu, že za daného stavu už nebolo potrebné zaoberať sa otázkou vydržania vlastníckeho práva právnych predchodcov vydražiteľov, napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Právny   názor,   aké   je   postavenie   vlastníka   veci   (odlišného   od   osoby   povinného v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola vo vlastníctve povinného z exekúcie, ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008. Podľa uvedeného nálezu v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade   s   účinnou   právnou   úpravou,   t. j.   ak   exekučný   súd,   ako   aj   exekučným   súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností   vedených   v   katastri   nehnuteľností   a   osoba,   ktorá   má   voči   týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa   nedomáha   tohto   jej   práva   včas   (pred   predajom   nehnuteľnosti)   podaním   vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym   exekútorom   udelený   a   exekučným   súdom   schválený   príklep,   stal   vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného   z   exekúcie,   ktorý   bol   k   okamihu   udelenia   príklepu   vedený   v   katastri nehnuteľností   ako   vlastník.   Ústavný   súd   tento   svoj   výklad   potvrdil   v uznesení   sp. zn. I. ÚS 46/2012   z   8.   februára   2012.   Z uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   2 M Cdo 20/2011   z   18.   decembra   2012   možno   vyvodiť,   že   sa   taktiež   priklonil k uvedenému názoru ústavného súdu.

Na predmetný nález ústavného súdu sa odvolával aj napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľka však tvrdí, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku nemal stotožniť s možnosťou aplikovať závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, keďže skutkový a právny   stav   v jej   právnej   veci   je   odlišný.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd napadnutým rozsudkom tým, že v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, ktorý podľa nej na daný prípad nemožno aplikovať, porušil ňou označené práva.

Sťažovateľka poukazuje na z jej pohľadu zásadný rozdiel medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, a jej vecou, ktorý má spočívať v tom,   že   vec,   o   ktorej   bolo   rozhodované   nálezom   ústavného   súdu,   sa   týkala   takého sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom dražby, avšak sťažovateľka bola v čase konania dražby v exekučnom konaní vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Podľa sťažovateľky má zo samotného nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, ako aj z ústavy a listiny vyplývať, že existujúce vlastníctvo má prednosť pred samotným určením vlastníctva, o ktorom sa má iba rozhodnúť (v budúcnosti). Sťažovateľka pritom rozlišuje medzi „nárokom na vec“, resp. „právom na vec“, za ktorý zrejme považuje návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva,   resp.   tvrdenie   o tom,   že   jej   vlastníctvo   patrí, a „právom   k   veci“ ako   samotným   vlastníckym   právom   k určitej   veci.   Všetky   závery ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 vrátane toho, že sťažovateľka si má uplatniť nárok   na   vydanie   výťažku   z dražby,   sa   podľa   sťažovateľky   aplikujú   iba   vo   vzťahu k subjektom, ktoré si iba uplatňujú nárok na vec, nie však voči tým, ktorí právo na vec už majú. Navyše, záver o uplatnení si výťažku z dražby nemôže byť z pohľadu sťažovateľky udržateľný   už   aj   preto,   že   nehnuteľnosť   ako   predmet   dražby   je   oceňovaná   znaleckým posudkom,   ktorého   cena   nie   je   určená   vôľou   vlastníka.   Sťažovateľka   ďalej   v podstate namieta, že závery ústavného súdu o výklade príslušných pravidiel Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku sú nesprávne.

V súvislosti s tvrdením o rozdiele medzi vecou vedenou krajským súdom a nálezom ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 289/08   poukazuje   ústavný   súd   na   nasledujúcu   časť predmetného   nálezu: «Citovaná   právna   úprava [najmä   § 55   ods. 1,   57   ods. 1   písm. e) a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.] viedla ústavný súd k záveru, že v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia   predajom   (dražbou)   nehnuteľných   vecí   vychádzajú   z   aktuálnych   záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému   bol   súdnym   exekútorom   udelený   a   exekučným   súdom   schválený   príklep,   stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník

Ústavný súd sa teda s obdobnými námietkami vo vzťahu k nálezu ústavného súdu už mal možnosť vysporiadať (pozri aj uznesenie sp. zn. I. ÚS 46/2012 z 8. februára 2012) a závery, ku   ktorým   dospel   (rovnako   ako aj závery   vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08), nemá ani v okolnostiach danej veci dôvod prehodnocovať.

Možno   síce   prisvedčiť   názoru   sťažovateľky,   že   ústavný   súd   nálezom   sp. zn. II. ÚS 289/08   rozhodoval   o   takej   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   v   čase   konania   dražby v exekučnom konaní sa ešte len domáhal určenia vlastníckeho práva, nie však záveru, ktorý z tejto   okolnosti   vyvodzuje   sťažovateľka.   Ako   je   zrejmé   z   už   citovanej   časti   nálezu ústavného súdu, tento pri svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného poriadku   a Občianskeho   zákonníka,   ktorý   sa   primárne   týkal   vlastníka,   ktorý   už   v   čase dražby bol vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Skutočnosť, či niekto žiada, alebo nežiada súd o určenie vlastníckeho práva (slovami sťažovateľky – či si uplatňuje „nárok na vec“) sama   osebe   nedáva   odpoveď   na   to,   či   je,   alebo   nie   je   vlastníkom   predmetnej   veci. Vzhľadom   na   to,   že   v okolnostiach   veci,   ako   to   potvrdzuje   aj názor   sťažovateľky,   má rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva deklaratórnu povahu, niet takého zásadného rozdielu medzi sťažovateľkou tvrdeným „nárokom na vec“ a „právom k veci“, ktorý by spochybňoval   možnosť   aplikovať   závery   vyplývajúce   z nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 289/08 iba na jednu z týchto dvoch podľa sťažovateľky rozdielnych situácií. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo podľa skutkových zistení všeobecných súdov vlastníctvo   povinného   v exekúcii   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   (čo   sťažovateľka nespochybňuje a ústavný súd nemá právomoc spochybňovať).

Sťažovateľka zároveň   polemizuje s výkladom   ustanovení Občianskeho zákonníka a Exekučného   poriadku,   s   právnymi   závermi   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ako aj so závermi   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 289/08.   V   sťažnosti   sťažovateľka v zásade opakuje námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného   súdnictva,   ktorá   mu   však   neprináleží   vzhľadom   na   čl. 124   ústavy.   Podľa uvedeného   článku   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ústavnosti. Skutočnosť,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vyslovil   právne   závery,   s   ktorými sťažovateľka   nesúhlasí,   nezakladá   bez   ďalšieho   oprávnenosť   sťažnosti   a   nemôže   sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a taktiež nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Ako   vyplýva   z už   uvedeného,   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   ústavne konformným   spôsobom   aplikoval   závery   vyplývajúce   z judikatúry   ústavného   súdu, od ktorej ústavný súd nepovažuje za dôvodné sa odchýliť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnaký   záver   zaujíma   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08)   a   vychádzajúc   z   toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   hmotnoprávneho   charakteru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a ods. 3 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého z uvedených   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov,   resp.   v   spojení   s ich porušením.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013