znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 499/2005, Ex 755/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 499/2005, Ex 755/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal 9. júna 2005 poverenie na vykonanie   exekúcie   súdnej   exekútorke   Mgr.   M.   Z.   (ďalej   len   „súdna   exekútorka“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 499/2005, Ex 755/2005 «na podklade neexistentného exekučného   titulu,   voči   neexistentnému   subjektu   V.,   s. r. o...,   to   všetko   v dôsledku pochybenia   porušovateľa   a jeho   nekonania   v súlade   s ust.   §-u   103   O. s. p.,   avšak exekútorka toto nezákonné poverenie aplikovala na existentný subjekt V. s. r. o..., ktorému Upovedomením   o začatí   exekúcie   zo   dňa   15.   06.   2005,   doručené   sťažovateľovi   dňa 7. 9. 2005 zakázala nakladať so svojím majetkom, citujúc str. 1.: „Povinnému sa zakazuje, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom.“».

Súdna   exekútorka   následne   zablokovala   aj   bankový   účet   sťažovateľky,   ktorá v dôsledku   zákazu   nakladania   so   svojím   majetkom   s ním   nemohla disponovať,   čo   bolo zo strany sťažovateľky rešpektované.

Sťažovateľka podala proti exekúcii v zákonnej lehote námietky tvrdiac, že exekučné konanie je od začiatku nezákonné a že nie je vo veci povinnou. Zároveň podala aj návrh na zastavenie exekúcie. Napriek uvedenému súdna exekútorka pokračovala v exekúcii.

Podľa sťažovateľky okresný súd maril jej „ústavné práva“ a «legalizoval vlastné zákonu odporujúce konanie, čoho výsledkom bolo:

1.)   vydanie   uznesenia   č. k.   4 Er 499/2005,   EX 775/2005   zo   dňa   28. 12. 2005, doručené   po   prieťahoch   vinou   managementu   súdu   (teda   vinou   porušovateľa)   až   dňa 14. 9. 2006 – čo malo za následok prieťahy v konaní v trvaní jedného roka zapríčinené porušovateľom... Súd námietky sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie zamietol a tiež zamietol námietky sťažovateľa (povinného) proti trovám exekúcie.

V odôvodnení vlastného nezákonného uznesenia sa nevyrovnal s tým, že sťažovateľ nie   je   povinný   v   exekučnom   konaní   a   navyše   sťažovateľovi   uložil   neprípustne   zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava 1 titulom náhrady súdneho poplatku za konanie súdu o námietkach proti exekúcii poplatok v sume 500,- Sk.

2.)   vydanie   uznesenia   č. k.   4 Er 499/2005,   EX 775/2005   zo   dňa   28. 12. 2005, doručené   po   prieťahoch   vinou   managementu   súdu   (teda   vinou   porušovateľa)   až   dňa 14. 9. 2006 – čo malo za následok prieťahy v konaní v trvaní jedného roka zapríčinené porušovateľom...   Súd   návrh   sťažovateľa   (povinného)   na   zastavenie   exekúcie   zamietol. Sťažovateľovi neprípustne uložil za povinnosť na účet Okresného súdu Bratislava I titulom náhrady súdneho poplatku za konanie súdu za návrh na zastavenie exekúcie sumu 500,- Sk, ktorý voči sťažovateľovi vymáhala Justičná pokladnica Krajského súdu v Bratislave – teda voči sťažovateľovi bol „vyrobený“ porušovateľom exekučný titul.

Žiadosť o prešetrenie podozrenia z antidatovania oboch vyššie uvedených uznesení sa   minula   účinkom...   aj   napriek   tomu,   že   porušovateľ   zapríčinil   prieťahy   v konaní o námietkach proti exekúcii v trvaní 1 roka, teda porušil práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR.».

Dňa 6. decembra 2006 vydala exekútorka exekučný príkaz, ktorým prikázala nariadiť exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu sťažovateľky (povinnej), a toho istého dňa vydali aj ďalší exekučný príkaz, ktorým prikázala vykonať exekúciu predajom hnuteľných vecí sťažovateľky. Nadväzne na to sťažovateľka namietala u súdnej exekútorky jej „nesprávny úradný postup“ dožadujúc sa zrušenia exekučného príkazu predajom hnuteľných vecí. Dňa 12.   decembra   2006   došlo   k vykonaniu   exekúcie   prikázaním   pohľadávky.   Po   vymožení pohľadávky súdna exekútorka 27. decembra 2006 vrátila poverenie na vykonanie exekúcie.

Napadnutým postupom okresného súdu mala sťažovateľke vzniknúť škoda, ktorú si vyčíslila v sume 1 025,22 € s príslušenstvom, ako aj ušlý zisk, ktorý si sťažovateľka chce uplatniť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003   Z. z.).   Sťažovateľka   zároveň   tvrdí,   že   jej   bola   spôsobená   aj   ďalšia   ujma v podobe ohrozenia jej práva na dobré meno a spoločenskú reputáciu, ktorú si vytvárala od svojho založenia v roku 1993.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 18 CoE 341/2009 z 23. decembra 2009 zrušil uznesenie okresného súdu z 28. decembra 2005, ktorým okresný súd zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie, pričom v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia krajský súd podľa sťažovateľky uviedol, že je „nesporné, že súd prvého stupňa vydal poverenie v zmysle §-u 45 ods. 1 zák. č 233/1995 Z. z. proti povinnému V., s. r. o., t. j. proti neexistujúcemu subjektu“. Krajský súd ďalej vyjadril právny názor, že exekúciu je oprávnený zastaviť iba vecne a miestne príslušný okresný súd, avšak sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd „... ignoroval právny názor odvolacieho súdu, aj napriek viacerým urgenciám na vydanie uznesenia o zastavení exekúcie bol nečinný“.

Okresný súd až po ďalších urgenciách a sťažnostiach na prieťahy v konaní vydal 26. januára 2012 uznesenie, ktorým exekúciu vedenú pod sp. zn. 4 Er 499/2005 zastavil. Predmetné   uznesenie   bolo   sťažovateľke   doručené   27.   februára   2012   a nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2012.

Sťažovateľka   ďalej   upriamuje   pozornosť   na   celkovú   dĺžku   napadnutého   konania (6 a pol   roka),   v dôsledku   čoho   podľa   nej „svojimi   dôsledkami   nadobudlo   konanie exekučného súdu, charakter svojvôle a odopretia spravodlivosti...“. Zmieňuje sa aj o tom, že okresný súd «po zistení pochybení v danej veci „vyhotovil nový spis“, pričom nazretím do spisu č. k. 4 Er 499/2005 na Okresnom súde Bratislava 1 bolo zistené, že pôvodný spis bol rozkradnutý neznámym páchateľom a že bola vykoná dodatočne „jeho rekonštrukcia“. Aj torzo spisu č. k. 4 Er 499/2005 na Okresnom súde Bratislava 1 však podstatne zachytáva   a   dokumentuje   hrubé   porušenie   ústavných   práv   sťažovateľa   zo   strany porušovateľky   a   snahu   „legalizovať“   vlastné   nezákonné   konanie   a   teda   v   konečnom dôsledku svojvoľne ďalej porušovať čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a ignorovať ust. §-u 1 a nasl. O. s. p. ako aj ust. §-u 1 a nasl. Exekučného poriadku.».

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľka   napokon   podrobne   vysvetľuje,   čo   považuje za porušenie svojich v petite označených práv, pričom odkazuje aj na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Najvyššieho súdu Českej republiky.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že napadnutým postupom bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a čl. 1   dodatkového   protokolu.   Súčasne   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 22 000 € a náhrady škody v sume 1 025 € s prísl., ako aj úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v dôsledku toho, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nezodpovedal „garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných   ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach a základných   slobodách“. Okresný   súd   postupoval   podľa   sťažovateľky   najmä v rozpore s § 103 Občianskeho súdneho poriadku, pretože neskúmal, či boli v danom prípade splnené podmienky konania. Aj v exekučnom konaní je potrebné zaoberať sa tým, či sú splnené podmienky konania. Ak nedostatok podmienky možno odstrániť, súd je povinný pokúsiť sa o jeho odstránenie, ináč exekúciu zastaví.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V rámci predbežného prerokovania každej sťažnosti sa ústavný súd musí najskôr zaoberať otázkou, či sťažnosť spĺňa všetky formálne náležitosti a predpoklady vyžadované zákonom o ústavnom súde na to, aby mohla byť považovaná za kvalifikovane podaný návrh za začatie konania pred ústavným súdom, ktorý bude môcť byť meritórne prerokovaný. Ústavný   súd   sa   v nadväznosti   na   to   zameral   predovšetkým   na   posúdenie,   či   má na prerokovanie sťažnosti v tejto časti právomoc.

Ústavný súd je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti) a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,   vyjadruje,   že   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich   ústavy   a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a nemôže sa zaoberať podaniami, ktorými sa fyzické   osoby   domáhajú   niečoho,   čo   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   nemôže prerokúvať a rozhodnúť (IV. ÚS 326/2010).

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Princíp   (atribút)   subsidiarity   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   má   okrem formálneho   rozmeru,   ktorý   reflektuje   požiadavku   vyčerpania   všetkých   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov [§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (a v prípade nesplnenia   tejto   požiadavky   vyúsťuje   do   odmietnutia   sťažnosti   pre   neprípustnosť)], aj rozmer materiálny, z ktorého vyplýva, že dôvodom subsidiarity sú samotné právomoci ústavného súdu (nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti) poskytujúceho ochranu základným práva alebo slobodám iba za predpokladu, že tieto práva neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci.

V konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ústavný   súd   predovšetkým oprávnený vysloviť, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené   základné   práva   alebo   slobody   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 127 ods. 2 (resp. § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) musí ústavný súd v prípade,   že   vysloví   porušenie   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   obligatórne   právoplatné rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   zrušiť.   Ústavný   súd   teda   nemôže,   pokiaľ   ide o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, vydať iné rozhodnutie než predpokladá citovaný článok ústavy, ktorý rozhodovaciu právomoc formuluje taxatívne. Samotné vyslovenie či konštatácia,   že   došlo   k zásahu   do   určitých   práv   bez   zrušenia   príslušného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, by nemohlo viesť ani k splneniu účelu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Predložená   sťažnosť   nespadá   podľa   názoru   ústavného   súdu   pod   žiadny z prípadov, o ktorých by ústavný súd v zmysle uvedeného mohol rozhodovať.

V okolnostiach   danej   veci   totiž   krajský   súd   uznesením   č. k.   18 CoE 341/2009-12 z 23. decembra 2009 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 499/2005 z 28. decembra 2005 (ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie) a vrátil vec súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Nadväzne   na   to   okresný   súd   uznesením   č. k. 4 Er 499/2005-106,   Ex 755/2005   z 26.   januára   2012   rozhodol   tak,   že   exekúciu   vedenú okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 499/2005 zastavil. Okresný súd teda uznesením vydaným v napadnutom konaní rozhodol tak, že v plnom rozsahu vyhovel tomu, čoho sa sťažovateľka domáhala. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa domáha na ústavnom súde ochrany svojich   práv   len   z formálnych   dôvodov,   keďže   z materiálneho   hľadiska   musela   byť označeným uznesením   okresného   súdu   uspokojená   a dosiahla   to,   čo   sledovala   využitím opravných prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytoval ešte v rámci systému všeobecných súdov.

Sťažovateľka   v súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uvádza pomerne rozsiahle citácie rozhodnutí ústavného súdu a ESĽP bez toho, aby ich aplikovala na daný prípad.

Podľa názoru ústavného súdu rovnaké závery platia, aj čo sa týka sťažovateľkou namietaného porušenia základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už išlo o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, alebo o porušenie ďalších označených práv.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka namieta aj zbytočné prieťahy v napadnutom konaní, v dôsledku čoho malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   taktiež   opakovane   judikoval,   že   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných práv, a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   napadnuté   exekučné   konanie   bolo právoplatne skončené 14. marca 2012, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 499/2005-106, EX 755/2005, preto v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2012) už objektívne nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, čím je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel odmietnuť sťažnosť   taktiež   v   časti   namietajúcej   porušenie   čl. 1   ods. 1   ústavy,   keďže   tento   článok ustanovuje   základné   princípy   právneho   štátu,   ktoré   „nemôžu   plniť   poslanie   priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach o sťažnostiach“ (m. m. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00, II. ÚS 104/04).

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   náhradu   škody v súvislosti   s napadnutým   postupom   okresného   súdu   v označenom   exekučnom   konaní, ústavný   súd   dodáva,   že   už   opakovane   vyslovil,   že   o nárokoch   na   náhradu   škody nerozhoduje.   O náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného orgánu verejnej moci rozhodujú v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. orgány uvedené v § 4 tohto zákona, avšak nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Takýto   postup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 380/2011).

Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti toho uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012