znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   Ing.   P.   P.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 11 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd,   práva na účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   národnými   orgánmi   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 1 a č. 2 sp. zn. 341 127 7300 zo 6. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Sd 11/2009-62 z 1. októbra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 So 128/2010-73 z 12. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. Ing. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť RNDr. Ing. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny, svojho práva na účinný právny prostriedok nápravy pred národnými orgánmi podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 1 listiny rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 1 a č. 2 sp. zn. 341 127 7300 zo 6. augusta 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   č. k.   8   Sd   11/2009-62   z 1. októbra   2010   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 7 So 128/2010-73 z 12. mája 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave Rozhodnutím č. 1 zo dňa 06. 08. 2009 podľa § 261 ods. 2, 3 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z. a § 23 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších   predpisov   žiadosť   sťažovateľa   o   zvýšenie   starobného   dôchodku   za   obdobie dôchodkového poistenia od 01. 01. 1995 do 31. 12. 2003 zamietla.

Sociálna poisťovňa ústredie so sídlom v Bratislave rozhodnutím č. 2 zo dňa 06. 08. 2003 podľa § 293 a odsek 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 449/2008 Z. z. zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie sumy starobného dôchodku. Krajský súd v Bratislave Rozsudkom z 01. 10. 2010 č. k. 8 Sd 11/2009 podľa § 250 q) ods. 2 OSP potvrdil Rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 1 a 2 zo dňa 06. 08. 2009, vedené pod č. 3411277300.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   12.   05.   2011   č.   k.   7   So/128/2010   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 01. 10. 2010 č. k. 8 Sd 11/2009 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

V roku 1994 po dovŕšení veku zákonného odchodu do dôchodku sťažovateľ odišiel do dôchodku, pričom neprestal pracovať... Do dôchodku odišiel z rodinných dôvodov. V tom čase pri 4 deťoch, manželka na dôchodku, zabezpečoval ešte 2 deti, ktoré študovali na VŠ. Ako živnostník mal nepravidelné zmluvy a úhrady faktúr. Na začiatku roku bol pravidelne 3 až 4 mesiace bez príjmu. Ako dôchodca platil všetky zákonné odvody:

- Sociálnej poisťovni: nemocenské poistné do r.   1994 - 5,8 % z vymeriavacieho základu (VZ), - v roku 1995 - 4,8 % z VZ,

- V roku 1996-3,8% z VZ,

- V roku 1997 - 1999 - 4,8 % z VZ,

- Od 1/2000 - 7/2000 nemocenské aj dôchodkové poistenie,

- Od 2001 - 31. 12. 2003 všetky poplatky, teda aj na dôchodkové poistenie. Okrem toho platil všetky ďalšie zákonné odvody zdravotnej poisťovni, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a odvádzal dane Slovenskej republike v zmysle platných predpisov. Sťažovateľ ťažko rozumie tomu, že za starostlivosť o 6 - člennú rodinu a snahu poskytnúť všetkým deťom vysokoškolské vzdelanie má byť „potrestaný“ odobraním značnej časti zárobku bez náhrady.

Na odvodoch Sociálnej poisťovni odviedol v jednotlivých obdobiach:

- 1/2000 - 7/2000: 18.383,- Sk;

- 1/2001 - 31.12.2001: 44.493,- Sk;

- 2002: 38.928,-Sk;

- 2003: 48.324,-Sk;

- 1/2004: 21.190,-Sk. Spolu: 171.318,- Sk, čo je pri kurze 1 Eur = 30,1260 Sk: 5.686,72 Eur Okrem toho v rokoch 1995 - 1999 odviedol do Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie 48.494,- Sk, čo je 1.609,71 Eur. Celkovo som bol poškodený vo výške 7.296,43 Eur (5.686,72 + 1.609,71).

Vzhľadom   na   platenie   odvodov   Sociálnej   poisťovni   sťažovateľ   v   konaní   žiadal zohľadnenie týchto zákonných odvodov pri prepočte jeho dôchodku.

Sťažovateľ tvrdí, že ak za obdobie platenia zákonom stanovených dávok Sociálnej poisťovni   nie   je   prepočítaný   dodatočne   jeho   dôchodok,   sú   poškodzované   jeho   ústavné práva, ako aj práva zakotvené ústavným zákonom č. 23/1991 Z. z. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Podľa názoru sťažovateľa takýmto postupom a výsledkom konania neboli dodržané ani Medzinárodný pakt o hosp. soc. a kult. právach, zákon č. 120/1976 Zb., Európska soc. charta, (zák. č. 329/1998 Z. z.), právo na sociálne zabezpečenie a ďalej zákon 273/2009, čl. 12,   ktorý   zaručuje   sťažovateľovi   ústavné   práva   a   právo   na   primerané   sociálne zabezpečenie.»

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutím č. 1 a 2 Sociálnej poisťovne ústredie so sídlom v Bratislave zo dňa 06. 08.   2009   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   01.   10.   2010, č.   k.   8   Sd   11/2009-62   a   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   12.   05.   2011 č. k. 7 So/128/2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 39 ods. 1 Ústavy SR, základného práva upraveného v čl. 1, v čl. 11 ods. 1 a v čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uvedenej Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ako aj čl. 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutia č. 1 a 2 Sociálnej poisťovne ústredie so sídlom v Bratislave zo dňa 06. 08.   2009   v   spojení   s   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   01.   10.   2010, č.   k.   8   Sd 11/2009-62   a   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   12.   05.   2011 č. k. 7 So/128/2010 sa zrušujú.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.296,43 eur, ktoré   je   povinná   Sociálna   poisťovňa   ústredie   so   sídlom   v   Bratislave   zaplatiť   mu   do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sociálna   poisťovňa   ústredie   so   sídlom   v   Bratislave,   Krajský   súd   Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.   1   a čl.   30   ods.   1   listiny,   práv   podľa   čl.   13   a čl.   14   dohovoru   a čl.   1   listiny namietanými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   opravným   prostriedkom v súlade s § 250l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmania zákonnosti namietaných rozhodnutí Sociálnej poisťovne (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o opravnom prostriedku sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.   1   a čl.   30   ods.   1   listiny,   práv   podľa   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   a čl.   1   listiny rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Sd 11/2009-62 z 1. októbra 2010

Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukazuje na princíp subsidiarity svojej právomoci a konštatuje, že sťažovateľ sa mohol aj v tomto prípade v súlade s § 250s OSP domáhať odvolaním preskúmania namietaného rozsudku krajského súdu (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Sd 11/2009-62 z 1. októbra 2010   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   uplatnením   princípu subsidiarity aj v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.   1   a čl.   30   ods.   1   listiny,   práv   podľa   čl.   13   a čl.   14   dohovoru   a čl.   1   listiny rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 7 So 128/2010-73 z 12. mája 2011

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu č. k. 7 So 128/2010-73 z 12. mája 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 8 Sd 11/2009-62 z 1. októbra 2010 (týmto rozsudkom boli potvrdené namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 1 a č. 2 sp. zn. 341 127 7300 zo 6. augusta 2009, pozn.).

Najvyšší súd v úvodnej časti namietaného rozsudku sumarizoval doterajší priebeh konania a v tejto súvislosti uviedol:

«Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. októbra 2010 č. k. 8 Sd 11/2009-62 podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil rozhodnutia odporkyne 1. a 2. zo 6. augusta 2009, číslo 341 127 7300, ktorými odporkyňa podľa § 261 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“) zamietla žiadosť navrhovateľa o zvýšenie starobného dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia od 1. januára 1995 do 31. decembra 2003 s odôvodnením,   že   nárok   na   výplatu   starobného   dôchodku   vznikol   1.   januára   1995 (rozhodnutie 1.) a podľa § 293az ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietla žiadosť navrhovateľa o zvýšenie sumy starobného dôchodku s odôvodnením, že starobný dôchodok nebol vyplácaný k 1. januáru 2005 v sume vyššej ako 10 938 Sk mesačne (rozhodnutie 2.) Súd   prvého   stupňa   zistil,   že   navrhovateľ   je   poberateľom   starobného   dôchodku súčinnosťou od 1. januára 1996 a počas jeho vyplácania v období od 1. januára 1995 do 31. decembra 2003 bol samostatne zárobkovo činnou osobou (pracujúcim dôchodcom). Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí odporkyne dospel k záveru,   že   sú   vecne   správne.   Vzhľadom   skutočnosť,   že   navrhovateľ   splnil   podmienky nároku na vyplácanie starobného dôchodku pred 1. januárom 2004, po vzniku nároku na starobný dôchodok bol nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003 a poberal starobný dôchodok,   uvedenú   dobu   nie   je   možné   hodnotiť   ako   dobu   zamestnania   pre   zvýšenie starobného dôchodku podľa § 261 ods. 2 a ods. 3 zákona o sociálnom poistení.

Krajský   súd   v   Bratislave   podľa   §   250k   ods.   1   v   spojení   s   2501   ods.   2   OSP neúspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal navrhovateľ odvolanie. Namietal, že odporkyňa ani krajský súd neprihliadli na to, že v období od odchodu do dôchodku pracoval   a   ako   dôchodca   platil   všetky   zákonné   odvody   vrátane   nemocenského a dôchodkového   poistenia,   pričom   na   odvodoch   odporkyni   odviedol   spolu   150 569   Sk (4 536 €). Preto žiadal, aby tieto odvody boli zohľadnené pri výpočte starobného dôchodku. Tvrdil,   že   nedostatočne   prepočítaným   starobným   dôchodkom   došlo   k   poškodeniu   jeho ústavného práva, Listiny základných práv a slobôd ako aj medzinárodných právnych aktov. Žiadal,   aby   odvolací   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   jeho   opravnému prostriedku vyhovel.»

Následne najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozsudku najmä uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 a § 250s OSP) preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo,   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (§   2501   ods.   2   v   spojitosti s § 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Z   dávkového   spisu   odporkyne   a   zo   súdneho   spisu   krajského   súdu   nepochybne vyplýva, že navrhovateľovi na základe žiadosti odporkyňa vyplácala od 1. januára 1995 starobný   dôchodok   podľa   §   20   a   nasl.   zákona   o   sociálnom   zabezpečení.   Počas   jeho poberania bol v období od 1. januára 1995 do 31. decembra 2003 samostatne zárobkovo činnou   osobou.   Počas tohto   obdobia   bol dobrovoľne   pokračujúcou   osobou v účasti   na dôchodkovom   zabezpečení.   Táto   doba   sa   hodnotí   ako   zamestnanie   (§   8   ods.   4   zákona o sociálnom zabezpečení).

Podľa § 23 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení občanovi, ktorý je zamestnaný po vzniku nároku na starobný dôchodok a nepoberá tento dôchodok alebo jeho časť, invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov, sa zvyšuje starobný dôchodok za každých 360 kalendárnych   dní   zamestnania   o 6   %   priemerného   mesačného   zárobku,   z   ktorého   sa vymeriava, prípadne sa vymeral dôchodok; ak občan nebol zamestnaný 360 kalendárnych dní, zvyšuje sa starobný dôchodok za každých ďalších kalendárnych 90 dní zamestnania o 1,5% priemerného mesačného zárobku,   z ktorého sa vymeriava,   prípadne sa vymeral dôchodok.

Uvedené   ustanovenie   označené   ako   „Zvýšenie   starobného   dôchodku“   priznáva poistencovi zvýšenie starobného dôchodku len v prípade, ak nepoberá starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol nárok podľa § 20 zákona o sociálnom zabezpečení. V danom prípade potom navrhovateľovi, ktorý starobný dôchodok po vzniku nároku na starobný dôchodok tento   aj   poberal,   právo   na   úpravu   (zvyšovanie)   dôchodkovej   dávky   podľa   §   23   ods.   1 zákona o sociálnom zabezpečení nevzniklo. Na tom nemení ani skutočnosť, že navrhovateľ bol dobrovoľným platiteľom dôchodkového poistenia.

Podľa   §   261   ods.   1   vety   prvej   zákona   o   sociálnom   poistení   suma   starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento dôchodok pred 1. januárom 2004, je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003 a nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo ich časť, sa určí podľa tohto zákona.

Podľa 261 ods. 2 zákona o sociálnom poistení poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku   na   starobný   dôchodok   pred   1.   januárom   2004   a   k   31.   decembru   2003   nebol nepretržite zamestnaný, zvyšuje sa starobný dôchodok za obdobie dôchodkového poistenia získané po 31. decembri 2003 do 31. júla 2006 bez poberania starobného dôchodku alebo jeho časti alebo invalidného dôchodku podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, ak tento zákon neustanovuje inak.

Vyššie uvedené ustanovenia sú zaradené pod označením „Nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004“. Z ustanovenia § 261 ods. 1 vety prvej vyplýva, že dôchodková dávka, na ktorú poistencovi vznikol nárok za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení a túto dôchodkovú dávku (starobný dôchodok) nepoberal, tak suma starobného dôchodku sa určí podľa zákona o sociálnom poistení. Táto suma nesmie byť však nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodkov a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu (§ 261 ods. 1 veta druhá cit. zákona).

Ustanovenie § 261 ods. 2 zákona o sociálnom poistení umožňuje podľa predpisov účinných   do   31.   decembra   2003   poistencovi   zvýšiť   starobný   dôchodok   za   obdobie dôchodkového   poistenia   získané   po   31.   decembri   2003   do   31.   júla   2006,   ak   splnil podmienky   nároku   na   starobný   dôchodok   pred   1.   januárom   2004,   starobný   dôchodok nepoberal a k 31. decembru 2003 nebol nepretržite zamestnaný.

Z   vyššie   uvedených   ustanovení   nepochybne   vyplýva,   že   navrhovateľovi   nevzniklo právo na zvýšenie starobného dôchodku ani podľa § 261 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie odporkyne 1. zo 6. augusta 2009 preto zodpovedá zákonu.

Podľa § 293az zákona o sociálnom poistení dôchodkové dávky vyplácané k 1. júlu 2005 a dôchodkové dávky priznané od 1. júla 2005 do 31. decembra 2005 v sume vyššej ako 10 938 Sk sa od 13. júna 2008 zvyšujú za rok 2005 o 8,85 %.

Ustanovenie § 293az zákona o sociálnom poistení priznáva zvýšenie dôchodkovej dávky,   teda   aj   starobného   dôchodku   len   tým   poistencom,   ktorým   boli   dávky   vyplácané k 1. júlu   2005   (a   priznané   od   1.   júla   2005   do   31.   decembra   2005),   ale   len   ak   táto dôchodková dávka je v sume vyššej ako 10 938 Sk.

Navrhovateľovi sa síce dôchodková dávka vyplácala k 1. júlu 2005, ale nedosiahla cit. zákonom určenú sumu 10 938 Sk, preto navrhovateľovi nevznikol nárok na zvýšenie dôchodkovej dávky ani podľa § 293az zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   nezistil nezákonnosť v preskúmavaných rozhodnutiach odporkyne, a preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.»

Z už spomínaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 listiny

Po oboznámení sa s odôvodnením namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutá argumentácia je vecná a presvedčivá, pričom právne závery najvyššieho súdu založené na výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sociálnom poistení“) nemožno považovať za arbitrárne. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vykladať a aplikovať zákony je v prvom rade v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).

Keďže   najvyšší   súd   v   danom   prípade   svoj   rozsudok   riadne   odôvodnil   a   uplatnil v ňom   ústavne   konformný   výklad   príslušných   ustanovení   zákona   o   sociálnom   poistení, ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľný   a   udržateľný   a   konštatuje,   že   neexistuje   žiadny   relevantný   dôvod,   na základe ktorého by mohol sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Navyše sťažovateľ v sťažnosti namieta len to, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a podľa čl. 30 ods. 1 listiny, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ktoré majú hmotnoprávny charakter, bez toho, aby namietal aj porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   príp.   iných ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, ku ktorých porušeniu primárne môže v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dochádzať. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 184/05, IV.   ÚS   189/07),   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (a teda aj základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a podľa čl. 30 ods. 1 listiny a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.3.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Z čl. 13   dohovoru   vyplýva   pre fyzické   osoby   a právnické   osoby   procesné právo akcesorickej   povahy   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   právne tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   (pozri   napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). Okolnosti prípadu však takýto záver neodôvodňujú.

II.3.3 K namietanému porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Ústavný súd taktiež nezistil, že by namietaným rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu zákazu diskriminácie zakotveného v čl. 14 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   ani   neuviedol   v sťažnosti žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň opodstatňovali úvahy o možnom porušení tohto článku.

II.3.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 listiny

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 listiny ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa aplikácia tohto ustanovenia listiny v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 1 listiny bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (m. m. I. ÚS 34/98, II. ÚS 155/03).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   v časti   týkajúcej   sa namietaného rozsudku   najvyššieho súdu   dôvodná, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011