znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd,   ako aj porušenie   § 1 ods. 1   ústavného   zákona   č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   ako ústavný zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Topoľčany   sp. zn. 4 Er/444/2008   zo   6.   júla   2008   v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   (ďalej   len „ústavný   zákon“), a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   okresný   súd   v bode   I   výroku rozhodol   tak,   že   zastavil   exekúciu   proti   povinnému   o   vymoženie   dlžného   zákonného poistného s príslušenstvom a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania, v bode II výroku rozhodol   o povinnosti   sťažovateľky   (ako   oprávnenej)   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 61,49 € a napokon v bode III výroku rozhodol o povinnosti sťažovateľky   zaplatiť   právnej   zástupkyni   povinného   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 72,34 €. Zároveň krajský súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu trov   odvolacieho   konania   v sume   15,55   €.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 boli porušené jej označené práva.

3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1, § 200,   § 203   ods. 1   a 2)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok), ako aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   [§ 142   ods. 1,   § 146   ods. 2,   § 157   ods. 2,   § 244   ods. 1   a   § 251   ods. 4   (ďalej aj „OSP“)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti povinnému zastavené.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „po   zastavení   exekučného   konania   OS   TO Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní na základe ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle analógie podľa § 142 ods. 1 OSP.   Ks   NR   napádanú   časť   Uznesenia   1   potvrdil,   pričom   v odôvodnení   Uznesenia   2 uviedol, že ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví niečo   iné.   Exekučný   poriadok   údajne   nemá   osobitnú   úpravu   týkajúcu   sa   náhrady   trov konania, a teda na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia OSP. Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.

4. Podľa   argumentácie   sťažovateľky „Proces   rozhodovania   o   trovách   exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania   podľa   OSP,   resp.   rozhodovanie   podľa   tretej   časti   tretej   hlavy   OSP   o   trovách exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie   uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   ustanovenie   § 251   ods. 4   OSP,   ktoré ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný   poriadok,   ako   osobitný   predpis   k   OSP,   upravuje   trovy   exekučného   konania vo svojej   šiestej   a   siedmej   časti.   Podľa   stanovenia   § 200   ods. 1   Exekučného   poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na   účelné   vymáhanie   nároku   a   podľa   § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku,   ak   dôjde k zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   Povinného   v   exekučnom   konaní   oporu v ustanoveniach právneho poriadku.“.

5. V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne jeho rozsudok sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že „Exekučný poriadok... vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému (podľa § 200 ods. 1   druhej   vety   Exekučného   poriadku   a contrario),   a teda   ani   s   možnosťou   uloženia povinnosti   na   náhradu   takýchto   trov   ktorémukoľvek   z ostatných   účastníkov   exekučného konania   (ktorými   sú   podľa   § 37   ods. 1   Exekučného   poriadku   oprávnený   a súdny exekútor).“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd rozhodli preto v danej veci v rozpore   s citovanými   zákonnými   ustanoveniami   a ustálenou   judikatúrou   a vzhľadom na to sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného z jej najvýznamnejších   základných   práv,   a to   základného   práva   na   súdnu   ochranu implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým oba súdy podľa názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

6. Sťažovateľka   v závere   zhrňuje   svoje   výhrady   proti   namietaným   rozhodnutiam všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne   posúdenie   veci...   a rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn.   15 CoE/91/2009-95   zo   dňa 15. 10. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 Er/444/2008-68 zo dňa 06. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE/91/2009-95 zo dňa 15. 10. 2009 v spojení s výrokom III. Uznesenia Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 Er/444/2008-68 zo dňa 06. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   návrh   na   začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

9. Podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   je   teda   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tiež   posúdiť,   či   táto   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov, za   potrebné zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.

12.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej uznesením   sp. zn.   4 Er/444/2008   zo   6.   júla   2009   (po   zastavení   exekúcie   v dôsledku vyhovenia   námietkam   povinného)   povinnosť   zaplatiť   náhradu   trov   právneho   zastúpenia právnej zástupkyni povinného, ako aj tým, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   v napadnutej   časti   (t. j.   v časti   proti   výroku   o náhrade   trov konania z titulu právneho zastúpenia povinného). Krajský súd zároveň uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť povinnému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov odvolacieho konania.

13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva   z už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   v podobe   odvolania   smerujúca   proti prvostupňovému rozhodnutiu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   prvostupňového   rozhodnutia   preto, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Podľa   názoru   sťažovateľky je   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn. 15 CoE/91/2009 z 15. októbra 2009 arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov právneho zastúpenia   povinného   nemá   oporu   v Exekučnom   poriadku,   je   nedostatočne   odôvodnené a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

15. Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najskôr   citoval   dôvody prvostupňového rozhodnutia a ďalej uviedol:

„Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhol, aby odvolací súd zmenil tretí výrok napadnutého uznesenia tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje   odvolanie   odôvodnil   tým,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho   posúdenia   veci.   Vo   svojom   odvolaní   oprávnený   uviedol,   že   proces rozhodovania   o   trovách   exekúcie   podľa   EP   vykazuje   zásadné   odchýlky   od   procesu rozhodovania podľa OSP, resp. rozhodovanie podľa tretej časti tretej hlavy OSP o trovách exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko EP upravuje náhradu trov exekučného   konania   osobitným   spôsobom   vo   svojich   ustanoveniach.   Na   základe   vyššie uvedených skutočností má odvolateľ za to, že ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého rozhodol súd o trovách právneho zastúpenia povinného sa v predmetnom konaní nemôže použiť.

Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že s dôvodmi, ktoré uviedol oprávnený, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol správne. Zároveň   namietal   skutočnosť,   že   ak   by   bol   oprávnený   venoval   náležitú   pozornosť zisťovaniu, musel by vedieť, že nemá v rukách exekučný titul, pretože rozhodnutie, ktoré postúpil na výkon rozhodnutia súdnemu exekútorovi, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a následne teda ani vykonateľnosť a to z dôvodu, že nebolo doručené povinnému do vlastných rúk. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací § 10 ods. 1 OSP, prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 3 OSP, viazaný jeho rozsahom a dôvodmi bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nieje dôvodné.“

V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd citoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 137, § 146 ods. 2 OSP a § 251 ods. 4), Exekučného poriadku (§ 200 ods. 2 a § 203 ods. 1) a pokračoval argumentujúc takto: „Vzťah OSP a EP je založený na subsidiarite a teda OSP je lex generalis vo vzťahu k lex specialis a teda ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis EP neustanoví niečo iné. EP nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, teda na náhradu trov konania sa primerane použijú ustanovenia OSP. Vzhľadom k tomu, že v konaní pred súdom prvého   stupňa   bolo   dokázané,   že   platobný   výmer   nebol   riadne   doručený   povinnému do vlastných rúk, prípadne osobe splnomocnenej na preberanie zásielok, platobný výmer nemohol doposiaľ nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a z toho dôvodu nemôže byť riadnym exekučným titulom. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa vyhovel námietkam povinného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 06. 2009 a na základe toho súd prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania v zmysle vyššie uvedených ustanovení.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.“

16. K sťažovateľkou   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutia krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

17. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   IV. ÚS 75/08,   I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej   úpravy   a v konečnom   dôsledku   môžu   v súdnych   konaniach   spôsobiť   porušenie práva na spravodlivý proces.

V zmysle   čl. 2   ods. 2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   a   druhý   výklad   je   s   nimi   v nesúlade,   nejestvuje   ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom   zdôrazňuje,   že   z tejto   zásady   „vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri   uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“   (II. ÚS 148/06, m. m. tiež napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

18. Vychádzajúc   z   týchto   úvah   ústavný   súd   sa   zaoberal   posúdením   obsahu napadnutého   rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk   a   dospel   k   záveru,   že krajský   súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.

19. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom poriadku   nerieši   explicitne   možnosť   náhrady   trov   exekučného   konania   vzniknutých povinnému.   V okolnostiach   daného   prípadu   bolo   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnému do vlastných rúk (prípadne osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť   ani sa   stať riadnym exekučným titulom. Okresný   súd preto uznesením z 21. mája   2009   (právoplatným   11.   júna   2009)   námietkam   povinného   proti   exekúcii vyhovel. Nadväzne na to okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er/444/2008 zo 6. júla 2008 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené. Na základe týchto skutočností   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že   k zastaveniu   exekúcie   došlo v dôsledku   procesného   zavinenia   sťažovateľky   ako   oprávnenej,   ktorá   podala   návrh na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

20. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto otázku v osobitných prípadoch (ako je to aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru ústavného   súdu   platná   právna   úprava   nevylučuje   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu aj výklad   pripúšťajúci aplikáciu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože   táto   prichádza do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu. (Exekučný poriadok, ako už bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť OSP), pričom krajským   súdom   v napadnutom   rozhodnutí   uvádzané   ustanovenia   (§ 142   ods. 1,   § 146 ods. 2 a § 137 OSP) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho občianske súdne konanie.

21. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy odlišne,   ústavný   súd   považuje   poukazovanie   na   označené   rozhodnutie   za   nie   celkom náležité,   pretože   ním   nebol   riešený   prípad   s úplne   rovnakým   skutkovým   a   procesným základom.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   zásadne   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je   predovšetkým   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (I. ÚS 199/07,   I. ÚS 235/07).   Úlohou   ústavného   súdu   je   posúdiť   napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

22. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd) vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a   použitých   právnych   noriem.   Jeho   rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani   ďalšiu   podstatnú   skutočnosť,   a to,   že   sťažnosť   smeruje   proti   výroku   napadnutého rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti   sťažovateľke   zaplatiť   právnej   zástupkyni   povinného   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 72,34 €, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu trov   odvolacieho   konania   v sume   15,55   €.   Tieto   sumy   možno   totiž   označiť   za   celkom bagateľné a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   už aj z toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08,   III. ÚS 386/09),   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy „v našom   prípade   rozhodovali   v rozpore   s právnymi   predpismi   a konali   v rozpore s ústavným   princípom   právneho   štátu   a v priamom   dôsledku   s konaním   súdov   došlo k zásahu do vlastníckeho práva Sťažovateľa...“.

25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Preto o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 50   ústavy,   resp. v spojení   s ich   porušením.   Z   uvedeného vyplýva,   že porušenie   základného   práva   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.

26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

27. Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   označené   rozhodnutie   krajského   súdu, ako aj dôvody   uvádzané   sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy.   Vzhľadom   na   tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo,   ktoré   možno   aplikovať   len   v súvislosti   s namietaním   porušenia   konkrétneho základného   práva   uvedeného   v listine,   v danom   prípade   v spojení   s čl. 36   ods. 1   listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.

30. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa   jej   ostatnými návrhmi,   t. j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí   a   priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010