znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/08-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   v konaní   o   sťažnosti   Ing.   M.   Z.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   práva podľa   čl.   2   ods.   1   Protokolu   č.   7 k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. Z. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008 p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   Z.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d),   čl.   7   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   [ďalej len „dohovor“ (sťažovateľ v petite uvádza, že ide o práva podľa Protokolu č. 7 k dohovoru, z obsahu sťažnosti ale vyplýva, že mal zjavne na mysli práva podľa dohovoru, pozn.)] a podľa čl. 2 ods.   1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7 k dohovoru“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   To   90/2007   z 13.   novembra   2007,   ako   aj   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 131/06 z 1. marca 2007 odsúdený pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) a c) Trestného   zákona   účinného   do   31. decembra   2005   a   trestný   čin   ohrozovania   mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo zamietnuté namietaným uznesením krajského súdu.   Proti   uzneseniu   krajského súdu   podal   sťažovateľ dovolanie, ktoré   bolo namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   odmietnuté   podľa   § 382   písm.   c)   Trestného poriadku, t. j. z dôvodu zrejmého nesplnenia dôvodov dovolania. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ namietal označené uznesenie krajského súdu už aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   doručenej   ústavnému   súdu   14.   februára   2008,   ktorá   bola   odmietnutá uznesením   č.   k.   III.   ÚS   141/08-17   zo   6.   mája   2008   z dôvodu   nedostatku   právomoci ústavného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu podal   dovolanie   z dôvodov   uvedených   v   §   371   ods.   1   písm.   c),   e),   g)   a i)   Trestného poriadku.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že postupom krajského súdu „bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a to:

a) nedostatočným odôvodnením, ktoré iba veľmi povrchne reagovalo na odvolacie námietky sťažovateľa, s ktorými sa riadne nevysporiadal a svoje uznesenie odôvodnil iba povrchne vo forme heslovitých poznámok;

b) nevysporiadaním sa s návrhom sťažovateľa na mimoriadne zníženie trestu;

c)   nevykonaním   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľom   a   uprednostnením   dôkazov svedčiacich proti sťažovateľovi;

d) neumožnením riadne sa oboznámiť s obsahom súdneho spisu“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v namietanom uznesení „obsah práva na obhajobu zredukoval iba na právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby, takýto záver je však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom nevysvetlil, akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku založil sťažovateľ vo   svojom   dovolaní   na   tvrdení,   že   v odvolacom   konaní   vo   veci   konala   a rozhodovala predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá.

Vo   vzťahu   k odmietnutiu   tohto   dovolacieho   dôvodu   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   najvyšší   súd   sa   ním «už   zaoberal podrobnejšie, opäť však zvolil reštriktívny výklad, ktorý nebol v súlade s judikatúrou ÚS SR a ESĽP. Predovšetkým treba povedať, že inštitút odmietnutia dovolania podľa ust. § 382 písm.   c) TP   je určený na prípady,   kedy je úplne zjavná absencia dovolacích dôvodov. Odmietnutie dovolania by však nemalo nahrádzať meritórne prejednanie dovolania, čo sa zjavne stalo v prípade tohto dovolacieho dôvodu. Súd v skutočnosti túto dovolaciu námietku meritórne posudzoval, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. Toto sa však malo udiať na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, nie v rámci inštitútu odmietnutia dovolania. Aj NS SR pritom zaujatosť opäť zredukoval iba na zaujatosť objektívnu, napriek tomu, že sťažovateľ v dovolaní obsiahlo citoval judikatúru NS SR, ÚS SR aj ESĽP, z ktorej jasne vyplýva, že treba prihliadať aj na zaujatosť subjektívnu. Sťažovateľ pritom uviedol množstvo konkrétnych   a   závažných   prejavov   predsedníčky   senátu   KS   BA   kedy   prejavila   svoju evidentnú negatívnu subjektívnu zaujatosť. NS SR však vo svojom rozhodnutí nereagoval ani na dovolacie námietky sťažovateľa, ani na množstvo ním uvádzanej judikatúry a svoje rozhodnutie odôvodnil takým spôsobom, ako by tieto ani neboli vznesené.

NS SR však paradoxne svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil aj znením článku 38 ods. 1 Listiny základných práv na slobôd a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zakotvujú právo na zákonného sudcu. Takéto odôvodnenie je doslova výsmechom sťažovateľa, keďže tento sa všetkými svojimi podaniami evidentne „vzdával“ práva na zaujatú zákonnú sudkyňu JUDr. H.».

Sťažovateľ   uviedol   v sťažnosti   námietky   aj   voči   spôsobu,   akým   sa   najvyšší   súd vysporiadal s jeho dovolacou námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku: „NS SR podľa odôvodnenia jeho uznesenia nezistil ani dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. g) TP, keďže podľa jeho názoru KS BA nariadil doplniť dokazovanie, čo prvostupňový   sud   vykonal,   čím   podľa   názoru   NS   SR   zrejme   mala   byť   odstránená nezákonnosť   namietaných   dôkazov.   NS   SR   tiež   poukázal   na   prítomnosť   ustanoveného obhajcu   sťažovateľa   pri   namietanom   výsluchu   maloletých   detí,   ktorý   údajne   súhlasil s výsluchom. Odhliadnuc od nekonkrétnosti tejto časti odôvodnenia možno iba zopakovať, že TP neumožňuje odstrániť namietanú nezákonnosť týchto dôkazov ani konkludentným, ani výslovným súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie zvukovo-obrazového   záznamu   výsluchu   maloletého   a   pripúšťa   vykonanie   tohto   dôkazu oboznámením   prepisu   záznamu,   nepostačuje   zhotovenie   iba   obrazového   záznamu a vyhotovenie zápisnice o výsluchu.

Zjavne teda bol daný dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. g) TP a NS SR mal preto dovolacie námietky sťažovateľa prejednať na verejnom zasadnutí. NS SR opäť rozhodol v rozpore s výslovným znením zákona, pričom na námietky sťažovateľa fakticky nereagoval.“

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že „NS SR neakceptoval ani dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1 písm. g) TP [z ďalšieho textu vyplýva, že sťažovateľ mal na tomto mieste na mysli § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pozn.], keď uviedol, že sťažovateľ namietal skutkové zistenia KS BA, nie nesprávne právne posúdenie. Sťažovateľ síce nesúhlasí so skutkovými zisteniami KS BA, v predmetnej časti svojho dovolania však napádal nesprávne právne posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej zverenej osoby   podľa   ust.   § 215   TZ.   Nie   je   preto   pravdivým   tvrdenie   NS   SR,   že   sťažovateľ   sa domáhal zmeny, resp. doplnenia skutkových zistení tak, aby tieto zodpovedali skutkovej podstate priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Sťažovateľ by síce naozaj privítal aj revíziu   skutkových   zistení,   v   dovolaní   však   namietal,   že   súdom   ustálený   skutkový   dej nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol sťažovateľ odsúdený.“.

Vo   vzťahu   k existencii   dovolacích   dôvodov   v danom   prípade   sťažovateľ argumentoval aj uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/08-17 zo 6. mája 2008, pričom citoval časť z jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:

„Ústavný   súd   preskúmal   súvisiaci   spisový   materiál   a   konštatuje,   že   povaha sťažovateľových námietok uvedených v jeho dovolaní podanom okresnému súdu 30. januára 2008 zjavne napĺňa danosť dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 383 Trestného poriadku [dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. e) a g) Trestného poriadku].“

Argumentujúc   aj   judikatúrou   ústavného   súdu   vo   veciach   sp.   zn.   II.   ÚS   14/01, IV. ÚS 77/02   a   sp.   zn.   I.   ÚS   118/07   sťažovateľ   sumarizoval   svoje   námietky   proti označenému uzneseniu dovolacieho súdu takto:

„NS   SR   dovolanie   sťažovateľa   fakticky   prejednal   a   zaoberal   sa,   aj   keď   veľmi povrchne,   jeho dovolacími námietkami,   avšak tieto neakceptoval,   čo mal ale urobiť po riadnom prejednaní na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa. K odmietnutiu dovolania v zmysle ust. § 382 TP môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania, nesmie   však   nahrádzať   riadne prejednanie dovolania.   Ustanovenie zákona oprávňujúce odsúdeného   domôcť   sa   preskúmania   svojho   odsúdenia   však   nie   je   prípustné   vykladať reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného v súlade s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy. Účelom týchto práv   je   dať   obžalovanému   možnosť   iniciovať   preskúmanie   predchádzajúceho odsudzujúceho rozhodnutia a niet žiadneho dôvodu, toto právo obmedzovať nad rámec zákona.

NS   SR   tiež   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatočne,   nereagoval   na   relevantné dovolacie námietky sťažovateľa a zákonné ustanovenia aplikoval v rozpore s ich výslovným znením a ústavne nesúladným spôsobom. Dovolanie sťažovateľa neprejednal na verejnom zasadnutí,   napriek   tomu,   že   v   jeho   prípade   nešlo   o   zjavné   nesplnenie   podmienok prípustnosti   dovolania.   Aj   samotný   výrok   uznesenia   NS   SR   je   v   príkrom   rozpore   so zákonom, keď odmietol dovolanie, ktoré bolo zjavne založené na prípustných dovolacích námietkach. NS SR tak porušeným právam sťažovateľa nielenže neposkytol ochranu, ale ešte ich aj opätovne porušil.

NS SR tak svojím postupom porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na preskúmanie odsúdenia podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru.“

Sťažovateľove námietky   voči   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   organicky nadväzujú   na   jeho   námietky   voči uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   90/2007 z 13. novembra 2007.

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na nestranné prerokovanie veci a právo na obhajobu, keďže «Predsedníčka senátu odvolacieho sudu JUDr. H. bola voči sťažovateľovi   od   počiatku   zjavne   negatívne   subjektívne   zaujatá,   čo   bolo   zrejme   z   jej správania počas verejných zasadnutí, ako aj z postupu v konaní.

JUDr. H. pri referovaní veci postupovala maximálne jednostranne. Na verejnom zasadnutí dňa 25. 09. 2007 síce podrobne oboznámila písomné odôvodnenie odvolania predložené   sťažovateľom,   toto   však   obsahovalo   iba   všeobecné   prejavy   nespokojnosti s rozsudkom a trestom...

Pri referovaní dôkazov JUDr. H. nespomenula ani jeden dôkaz svedčiaci v prospech sťažovateľa...

Obhajca sťažovateľa podaním zo dňa 19. 10. 2007 požiadal o odročenie verejného zasadnutia nariadeného na 23. 10. 2007 z dôvodu práceneschopnosti. Súčasne predložil potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti so začiatkom PN dňa 18. 10. 2007. Išlo o prvú žiadosť o odročenie pojednávania od prevzatia obhajoby.

JUDr.   H.   však   napriek   tomu   priamo   na   verejnom   zasadnutí   dňa   23.   10.   2007 nariadila nový termín na 30. 10. 2007, pričom jej muselo byť už v tom momente zrejmé, že v žiadnom   prípade   obhajca   nebude   mať   zachovanú   lehotu   na   prípravu   na   verejné zasadnutie, ktorá je podľa ust. § 292 ods. 4 TP päť pracovných dní...

JUDr.   H.   súčasne   ustanovila   sťažovatelovi   náhradného   obhajcu   z   dôvodu   aby „nedošlo   k   zmareniu   verejného   zasadnutia,   ktoré   z   dôvodu   neprítomného   - práceneschopného   zvoleného   obhajcu   muselo   byť   odročené“.   Na   takýto   postup   pritom neboli splnené zákonne podmienky... Pri aplikovaní zákonných ustanovení, ktoré obmedzujú právo na obhajobu, je v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR nutné postupovať tak, aby bol zachovaný zmysel ústavného práva na obhajobu. Ust. § 42 ods. 1 TP síce určuje minimálnu 5-dňovú lehotu, to však neznamená, že takáto lehota bude primeraná v každej situácii. Primeraná lehota na prevzatie novej veci, a to dokonca v štádiu odvolacieho konania, určite nebude rovnaká ako lehota na prípravu na verejne zasadnutie obhajcu, ktorý je s vecou oboznámený...

Inštitút náhradného obhajcu je závažným zásahom do práva na obhajobu a ako taký je mimoriadnym a subsidiárnym opatrením, ktorý sa smie použiť iba v krajnej situácii, keď už   niet   iných   prostriedkov   na   zabezpečenie   riadneho   priebehu   trestného   konania. Krátkodobá   práceneschopnosť   obhajcu   však   sotva   vytvára   vážnu   prekážku   trestného konania, ktorú je potrebné razantne a bezodkladne riešiť ustanovením náhradného obhajcu. JUDr. H. vôbec nezisťovala predpokladanú dobu trvania práceneschopnosti obhajcu... JUDr. H. svoju zaujatosť potvrdila aj na pojednávaní dňa 13. 11. 2007, kde voči nej sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   z   viacerých   dôvodov,   o   ktorej   nerozhodla s odôvodnením, že nebola vznesená bez omeškania. Na námietku obhajcu, že takýto záver sa minimálne   jedného   z   dôvodov   námietky   netýka,   nijako   nereagovala   a   pokračovala v prejednávaní veci.

JUDr. H. potvrdila svoju zaujatosť aj tým, že riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa o kópie zápisníc z pojednávaní...».

Podľa   sťažovateľa   je   nesprávna „rozhodovacia   prax   všeobecných   súdov,   ktoré zaujatosť redukujú iba na zaujatosť objektívnu a pri rozhodovaní o námietke zaujatosti založenej na postupe sudcu sa zaoberajú výlučne tým, či namietaný sudca osobne pozná niektorú zo strán v konaní a či sa cíti byť zaujatý. Objektívny pomer sudcu k strane v konaní (príbuzenský, priateľský a pod.) však predstavuje iba jednu skupinu dôvodov pre vylúčenie sudcu z konania, ktoré sú judikatúrou označované ako objektívna zaujatosť. Úplne sa však opomína kategória subjektívnej zaujatosti, ktorá predstavuje predpojatý vnútorný postoj sudcu   k   veci   alebo   osobe   a   prejavuje   sa   v   správaní   alebo   výrokoch   sudcu.   Uvedené kategórie zaujatosti sú jasne rozlišované tak v judikatúre Najvyššieho súdu SR, ako aj v judikatúre Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.“. V nadväznosti na citované sťažovateľ argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 To 31/2004 a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (rozsudok ESĽP vo veci Daktaras v. Litva z roku 2000)].

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdil, že krajský súd namietaným uznesením porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rovnosť zbraní, právo na obhajobu a prezumpciu neviny. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentujúc aj judikatúrou ústavného súdu   tvrdí, že namietané uznesenie krajského súdu nie je riadne, úplne a zrozumiteľne odôvodnené.

Sťažovateľ vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu tiež namietal, že bol odsúdený na základe nezákonného dôkazu - výsluchu maloletých detí bez zabezpečenia zvukovo   obrazového   záznamu   o jeho   priebehu,   keďže „Zvukovo-obrazový   záznam   má umožniť   posúdiť   nielen   pravdivosť   prepisu   výpovede,   ale   aj   to,   či   nebolo   maloletému napovedané“, argumentujúc   porušením   požiadaviek   vyplývajúcich   z   §   135   ods.   3   a 4 Trestného poriadku. Vo vzťahu k výsluchu maloletých detí na inom mieste svojej sťažnosti sťažovateľ argumentoval aj takto:

„Námietku sťažovateľa ohľadom nezákonnosti výsluchu maloletých deti súd doslova nepochopil. Sťažovateľ namietal zjavné porušenie ust. § 135 ods. 4 a § 270 ods. 2 TP, ktoré jednoznačne   a   výslovne   vyžaduje   zachytenie   priebehu   výsluchu   na   zvukovo   obrazový záznam, ktorý sa vykoná buď na technickom zariadení alebo oboznámením jeho prepisu. V danom   prípade   však   bol   zhotovený   iba   obrazový   záznam   a   zápisnica   o výsluchu. Obrazový záznam nie je zvukovo obrazový a zápisnica nie je prepis.“

Sťažovateľ namietal aj nedostatočné znalecké dokazovanie vykonané v jeho trestnej veci. Podľa neho „Kľúčovú úlohu pre zistenie negatívneho následku správania páchateľa trestného   činu   týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby   zohráva   predovšetkým   znalecký posudok z odboru psychiatrie.   V prípade poškodenej však bol vyhotovený iba   znalecký posudok   z   odboru   psychológie.   Tento   posudok   je   pritom   veľmi   stručný   až   povrchný. Znalkyňa síce vyslovila záver o existencii posttraumatickej stresovej poruchy (avšak iba v počiatočnom štádiu!!), pričom v bode 4 na strane 6 znaleckého posudku výslovne uvádza, že k narušeniu rovnováhy, dezintegrácii osobnosti s rizikom psychopatologických porúch, najmä afektívnych prejavov a porúch správania by mohlo viesť ďalšie prežívanie stresov. Z tohto   záveru   znalkyne   teda   jasne   vyplýva,   že   fakticky   k žiadnej   psychickej   ujme u poškodenej nedošlo. Spôsobenie ujmy ako následok týrania sa samozrejme nevyžaduje, je však otázkou, aké ťažké príkorie teda pociťovala poškodená, keď toto na nej nezanechalo žiaden následok...“.

Sťažovateľ   namietal   tiež   arbitrárnosť   namietaného   uznesenia   krajského   súdu z hľadiska   právneho   posudzovania   skutku.   V tejto   súvislosti   v sťažnosti   okrem   iného uviedol:

„Zo   zisteného   skutkového   deja   pritom   vyplýva,   že   sťažovateľ   nespôsoboval poškodenej ťažké príkorie. Konanie sťažovateľa preto nemalo byť kvalifikované ako týranie blízkej osoby a zverenej osoby, ale maximálne mohlo naplniť skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolužitiu. Záver súdu, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby je teda zjavne arbitrárny.

Rovnako je arbitrárny aj záver súdu, že sťažovateľ naplnil svojím konaním skutkovú podstatu   trestného   činu   ohrozovania   mravnej   výchovy   mládeže,   keďže   vôbec   nebolo predmetom   dokazovania,   aké   následky   malo   alebo   mohlo   mať   konanie   sťažovateľa   na mravnosť a psychiku jeho maloletých detí. Súd svoje rozhodnutie založil iba na laickej špekulácii, že každé stretnutie s náznakom sexuality má na maloletého negatívny vplyv. Úplne   nepodloženým   a   nelogickým   je   najmä   záver,   že   manipulácia   s   mechanickým prostriedkami ochrany proti počatiu vydá maloletého v nebezpečenstvo spustnutia. V   dôsledku   uvedeného   bol   sťažovateľ   odsúdený   a   potrestaný   za   konanie,   ktoré v zmysle zákona nie je trestným činom.“

Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn. 3 To 90/07 porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR a jeho práva zaručené v čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b), c) a d), čl. 7, čl. 13 a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 11. 2007, sp. zn. 3 To 90/07 sa zrušuje.

3.   Najvyšší súd SR svojim   postupom a uznesením zo dňa 02.   04.   2008,   sp.   zn. 3 Tdo 9/2008 porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 13 a čl. 2 ods. 1, Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 02. 04. 2008, sp. zn. 3 Tdo 9/2008 sa zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov konania Ing. M. Z. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie krajského súdu a najvyššieho súdu k sťažnosti.

Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3471/2008 zo 17. júla 2008 sa okrem iného uvádza:

„Vaše dožiadanie s prílohou predsedníčka krajského súdu predložila dňa 10. 07. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 To, ktorá sa k veci písomne vyjadrila dňa 14. 07. 2008. Uviedla, že voči obžalovanému Ing. M. Z. sa necíti byť zaujatá. O námietke zaujatosti obžalovaného   voči   jej   osobe   rozhodovali   iné   senáty   krajského   súdu   (viď   uznesenia Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Nto   6/2007   zo   dňa   27.   09.   2007 a 1 Nto 8/2007 zo dňa 05. 11. 2007), ktoré rozhodli, že predsedníčka senátu 3 To nie je vylúčená   z   vykonávania   úkonov   v   trestnej   veci   obžalovaného   Ing.   M.   Z.,   vedenej   na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 To 90/2007.

O posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007, keďže nebola vznesená bezodkladne v zmysle ustanovenia § 32 ods. 7 Tr. por., sa nekonalo. Dôvody by mali byť zaprotokolované v tejto zápisnici.

Pri referovaní spisu predsedníčka senátu 3 To postupovala v súlade s ustanovením § 326   ods.   4   Tr.   por.   Toto   ustanovenie   nevyžaduje   prečítanie   celého   rozsudku,   resp. spisového materiálu, ktorý navyše, v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.

Vo   veci,   ktorú   zároveň   predsedníčka   senátu   i   referovala,   okrem   výrokovej   časti rozsudku, oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.

Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je determinovaný preskúmavanou povinnosťou odvolacieho súdu (ustanovenie § 317 Tr. por.). Tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 326 ods. 4 Tr. por., boli oboznámené podstatné časti   výpovede   obžalovaného,   svedeckých   výpovedí   znalcov,   prečítané   a   oboznámené podstatné   časti   listinných   dôkazov,   vrátane   záverov   znaleckých   posudkov,   ako   aj oboznámené vecné dôkazy.

Treba uviesť, že po celý čas referovaní a spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.

Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por., že   väzobné   veci   sú   orgány   činné   v   trestnom   konaní   povinné   vybavovať   prednostne a urýchlene,   nakoľko   zvolený   obhajca   bol   práceneschopný,   postupovala   predsedníčka senátu   3   To   v   zmysle   ustanovenia   §   42   ods.   1   Tr.   por.   a   obžalovanému   ustanovila náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia nebola zachovaná, zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. Termín   verejného   zasadnutia   bol,   okrem   náhradného   obhajcu,   doručený   aj   zvolenému obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené. Navyše, na najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca, ustanovili. Ohľadom   nevybavenia   žiadosti   obžalovaného   o   vydanie   kópií   zápisníc   sa predsedníčka   senátu   3   To   vyjadrila   už   dňa   02.   01.   2008,   ktorého   vyjadrenia   sa   plne pridržiava (fotokópiu tohto vyjadrenia pripájam).

Pokiaľ ide o spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek do 01. 01. 2008, toto nebolo upravené riadiacim aktom, stalo sa tak opatrením predsedníčky krajského súdu s účinnosťou od 01. 01. 2008.

Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 11. 2007, predsedníčka senátu 3 To uviedla, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba rozhodnutie   predsedníčky   senátu,   ktorá   uznesenie   podpísala.   Preto   v   tejto   súvislosti odkazuje len na dôvody zamietajúceho uznesenia, v ktorom sú uvedené dôvody, ako sa odvolací súd vyporiadal s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.

Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový materiál, ba dokonca pred súdom 1. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už nežiada ďalší čas na preštudovanie spisu. Záznamy o tom by sa mali nachádzať v spise sp. zn.   1   T   131/2006   Okresného   súdu   Bratislava   II,   ktorý   t.   č.   už   nemá   tunajší   súd k dispozícii.

Predsedníčka senátu 3 To má za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv obžalovaného, ani Ústavy Slovenskej republiky, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“

Prílohou   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   je   aj   vyjadrenie   predsedníčky senátu JUDr. M. H. zo 14. júla 2008, v ktorom sa uvádza:

„-   Voči   obžalovanému   Ing.   M.   Z.   sa   necítim   byť   zaujatá.   O námietke   zaujatosti obžalovaného voči mojej osobe rozhodovali iné senáty Krajského súdu v Bratislave - viď uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Nto 6/07 z 27. 09. 2007 a 1 Nto 8/07 z 05. 11.   2007,   ktoré   rozhodli,   že   nie   som   vylúčená   z   vykonávania   úkonov   v   trestnej   veci obžalovaného Ing. M. Z., vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 To 90/07. O posledne vznesenej námietke zaujatosti na verejnom zasadnutí dňa 13. 11. 2007, keďže nebola vznesená bezodkladne v zmysle § 32 ods. 7 Tr. por. sa nekonalo. Dôvody by mali byť zaprotokolované v tejto zápisnici.

- Pri referovaní spisu som postupovala v súlade s ustanovením § 326 ods. 4 Tr. por. Toto ustanovenie nevyžaduje prečítanie celého rozsudku, resp. spisového materiálu, ktorý naviac v predmetnej veci bol veľmi obsiahly.

V   predmetnej   veci,   ktorú   som   zároveň   i   referovala   som   okrem   výrokovej   časti rozsudku oboznámila podstatný obsah odvolania, resp. jeho dodatky.

Žiada sa uviesť, že rozsah oznámenia podstatného obsahu spisového materiálu je determinovaný preskúmavacou povinnosťou odvolacieho súdu (§ 317 Tr. por.).

Tak ako to vyžaduje ustanovenie § 326 ods. 4 Tr. por. boli oboznámené podstatné časti   výpovede   obžalovaného,   svedeckých   výpovedí   znalcov,   prečítané   a oboznámené podstatné časti listinných dôkazov,   včetne záverov znaleckých posudkov, a oboznámené vecné dôkazy.

Treba uviesť, že po celý čas referovania spisu sa obžalovaný, sediac pri svojom obhajcovi, spolu ticho medzi sebou bavili - rozprávali a tak im mohli niektoré skutočnosti uniknúť, resp. nepostrehli ich súvislosti.

- Vychádzajúc zo základnej zásady trestného konania § 2 ods. 6 Tr. por., že väzobné veci sú orgány činné v trestnom konaní povinné vybavovať prednostne a urýchlene, nakoľko zvolený obhajca ochorel som postupovala v zmysle § 42 ods. 1 Tr. por. a obžalovanému som ustanovila náhradného obhajcu. I keď by lehota na prípravu verejného zasadnutia nebola zachovaná, zákon pripúšťa skrátenie tejto lehoty so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. Termín verejného zasadnutia bol okrem náhradného obhajcu doručený aj zvolenému obhajcovi obžalovaného, takže žiadne práva obžalovaného neboli porušené. Naviac, na najbližší termín verejného zasadnutia sa tak náhradný, ako aj zvolený obhajca ustanovili.

-   Ohľadom   nevybavenia   žiadosti   obžalovaného   o   vydanie   kópií   zápisníc   som   sa vyjadrila už dňa 02. 01. 2008, ktorého vyjadrenia sa plne pridržiavam (fotokópiu tohto vyjadrenia pripájam).

Musím len zopakovať, že spoplatnenie vydávania fotokópií zápisníc pre trestný úsek do 01. 01. 2008 nebolo ošetrené, ale stalo sa tak až opatrením predsedníčky krajského súdu s účinnosťou od 01. 01. 2008.

- Vo vzťahu k námietkam ohľadom uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 13. 11. 2007 môžem uviesť, že išlo o rozhodnutie senátu 3 To a nie iba rozhodnutie predsedníčky senátu,   ktorá   uznesenie   podpísala.   Preto   v   tejto   súvislosti   odkazujem   len   na   dôvody zamietajúceho uznesenia,   v ktorom sú uvedené dôvody ako sa odvolací súd vyporiadal s obhajobou obžalovaného a jeho námietkami.

- Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovanému bolo umožnené preštudovať si spisový materiál, ba dokonca pred súdom I. stupňa sa tak stalo viackrát, pričom sa vyjadril, že už nežiada ďalší čas na štúdium spisu. Záznamy o tom, by sa mali nachádzať v spise sp. zn. 1 T 131/06 Okresného súdu Bratislava II., ktorý toho času už nemám k dispozícii.

- Mám za to, že postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv obžalovaného, ani Ústavy SR, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“

Vo   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   8/08-83   zo   4.   augusta   2008 k sťažnosti sa uvádza:

„Po oboznámení sa s dôvodmi ústavnej sťažnosti Ing. M. Z. dovoľujeme si v plnom rozsahu   odkázať   na   právoplatné   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 2. apríla 2008, sp. zn. 3 Tdo 9/2008, vrátane v ňom obsiahnutých dôvodov, ku ktorým niet čo argumentačne ex post dodať. Senát 3 To v zložení JUDr. J. M., JUDr. M. L. a JUDr. J. S. predmetným uznesením vyjadrili k problematike veci svoj právny názor, ktorý je jasne čitateľný (problematika zrealizovania práva obvineného na obhajobu, vylúčenia zákonnej sudkyne v pôvodnom konaní i všetky ostatné dovolacie dôvody obvineného uvedené v jeho dovolaní   z   13.   novembra   2007).   Súčasne   zastávame   názor,   že   okrem   zrozumiteľnosti postupu i dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. apríla 2008, je toto argumentačne   odôvodnené   v rozsahu   požadovanom   Trestným   poriadkom.   Preto   sa nemôžeme stotožniť s dovolateľom - sťažovateľom Ing. M. Z. v tom smere, že prístup senátu k veci bol povrchný.

Forma a vedenie konania je odvodené od príslušných zákonných ustanovení, a preto nebol dôvod vo veci nariadiť verejné zasadnutie, ktorého sa v ústavnej sťažnosti domáhal menovaný.“

Ústavný súd si k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu vyžiadal vyjadrenia právneho   zástupcu   sťažovateľa.   Právny   zástupca   sťažovateľa   na   výzvu   ústavného   súdu reagoval vyjadrením zo 14. augusta 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR

NS SR vo svojom vyjadrení iba vo všeobecnej rovine konštatuje zákonnosť uznesenia, ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté.   Vôbec   však   nereaguje   na   argumenty sťažovateľa, ani nereaguje na uznesenie ÚS SR zo dňa 06. 05. 2008, č. k. III. ÚS 141/08-17, ktoré je založené na závere, že odmietnutie dovolania zo strany NS SR nebolo opodstatnené. NS   SR   vo   svojom   vyjadrení   prezentuje   formalistický   výklad   zákona   a   opomína ústavnoprávne aspekty veci...

K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave

Vyjadrenie   KS   BA,   ktoré   je   prakticky   totožné   s   vyjadrením   predsedníčky   senátu JUDr.   H.,   reaguje   predovšetkým   na   namietanú   zaujatosť   predsedníčky   senátu,   ostatné sťažnostné námietky v podstate ignoruje.

Ohľadom   referovania   spisu   KS   BA   uvádza,   že   TP   nevyžaduje   prečítanie   celého rozsudku, resp. celého spisového materiálu. KS BA tu však reaguje na námietku, ktorá nikdy nebola vyslovená. Sťažovateľ ani v námietkach zaujatosti, ani v ústavnej sťažnosti nevytýkal neprečítanie   celého   rozsudku,   či   dokonca   celého   spisového   materiálu.   Sťažovateľ   od počiatku namietal a aj namieta jednostranné referovanie, ktoré sa vôbec nezameralo na otázky   podstatné   pre   rozhodnutie,   a   už   vôbec   nie   na   dôkazy   svedčiace   v   prospech sťažovateľa...

Treba tiež na tomto mieste poznamenať, že väzobne stíhaný obžalovaný, ktorému naviac hrozí dlhoročný trest, je nie v najlepšom psychickom stave a priebeh procesu vníma pochopiteľne mimoriadne citlivo. Pokiaľ za danej situácie JUDr. H. referovala významný dôkaz   svedčiaci   v   prospech   obžalovaného   ako   dôkaz   v   jeho   neprospech,   muselo   to   u sťažovateľa vyvolať doslova panický stav. JUDr. H. však namiesto toho, aby vo svojom vyjadrení toto svoje vážne pochybenie radšej obišla mlčaním, tak ako to urobila pri väčšine námietok, sa sťažovateľovi ešte aj doslova vysmieva. Aj svojím vyjadrením tak JUDr. H. potvrdila svoju subjektívnu zaujatosť.

Ohľadom nezachovania lehoty na prípravu na pojednávanie KS BA opäť nereaguje na podstatu sťažnostnej námietky, ale iba poukazuje na to, že lehotu je možné so súhlasom dotknutej osoby skrátiť. Z trestného spisu však nevyplýva, že by JUDr. H. vopred zisťovala prípadný súhlas zvoleného, či náhradného obhajcu so skrátením lehoty, skôr sa jej postup javí, ako keby tento súhlas automaticky predpokladala...

JUDr. H. vo svojom vyjadrení naďalej zotrváva na stanovisku, že jej postup vo veci spoplatnenia   kópií   zápisníc   bol   zákonný,   pričom   dokonca   argumentuje   postupom   inej sudkyne   KS   BA.   Sťažovateľ   predovšetkým   nenamietal   porušenie   obyčaje,   ale   porušenie zákona, je preto nepodstatné, že aj iní sudcovia KS BA postupujú v rozpore so zákonom. JUDr. H. svoj postup odôvodňuje predovšetkým absenciou opatrenia predsedníčky KS BA, ktoré by určovalo výšku úhrady vecných nákladov „pre trestný úsek“. Neviem si však ani len predstaviť, v čom môže spočívať z hľadiska vecných nákladov rozdiel pri kopírovaní listín z trestného a civilného spisu...

Nie je pravdou, že námietka zaujatosti predložená sťažovateľom v písomnej forme na verejnom   zasadnutí   dňa   13.   11.   2007   nebola   vznesená   bezodkladne.   Je   pravdou,   že podstatná   časť   obsahu   podania   je   založená   na   skutočnostiach   známych   sťažovateľovi dávnejšie, tento však poukazoval aj na podanie občianskoprávnej žaloby voči JUDr. H. (č. l. 740), k čomu došlo až po predchádzajúcom verejnom zasadnutí. Je preto nesprávny záver, že sťažovateľ mohol námietku zaujatosti založenú na skutočnostiach uvádzaných v podaní zo dňa 13. 11. 2007 vzniesť na predchádzajúcich verejných zasadnutiach (č. l. 737).“

Následne   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému súdu   20.   augusta   2008 ďalšie podanie, v ktorom sa uvádza:

„Dôkazy vykonané v prípravnom konaní - výsluchy poškodenej a najmä maloletých detí Ing. Z. neboli zachytené na zvukovoobrazový záznam. OS BA II, KS BA aj NS SR túto skutočnosť nepovažujú za vadu, nakoľko z výsluchov boli vyhotovené zápisnice a zúčastnil sa ich ustanovený obhajca sťažovateľa.

Uvedený právny názor je však je nielen v rozpore so zákonom, ale je založený aj na chybnej premise týkajúcej sa skutkového priebehu výsluchov. Výsluchov sa síce zúčastnil advokát   JUDr.   Š.,   tento   však   de   iure   nebol   ani   zvoleným,   ani   ustanoveným   obhajcom sťažovateľa, nakoľko uznesenie o ustanovení JUDr. Š. za obhajcu bolo vydané dňa 09. 12. 2005 (č. l. 6), výsluchy maloletých sa však uskutočnili o deň skôr, t. j. dňa 08. 12. 2005 (č. l. 102 - 111), resp. výsluch poškodenej o dva dni skôr, t. j. 07. 12. 2005 (č. l. 85 - 90). Aj uvedený nedostatok teda bráni použitiu týchto zápisníc v konaní pred súdom.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 325/08-36 z 10. októbra   2008   ju   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti, alebo ho chce doplniť.

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že najvyšší súd v celom rozsahu trvá na predchádzajúcom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti zo 4. augusta 2008.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie,   ústavný   súd   v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   v časti   sťažnosti,   ktorá   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie,   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý,   koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj svoju doterajšiu judikatúru k čl. 46 ods. 1 ústavy aplikovateľnú vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa aj na rozhodovanie o jeho   sťažnosti.   Vychádzal   pritom   z toho,   že   z povahy   a obsahu   práv   zaručených sťažovateľovi podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru vyplýva, že   o ich   porušení   by   bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   najvyšší   súd   namietaným uznesením porušil požiadavky vyplývajúce zo základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. len v spojení s porušením tohto základného práva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj východiskom do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl.   50).   Zároveň   podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a   podrobnosti   o   tejto   ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (mutatis   mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj   na   judikatúru ESĽP,   podľa   ktorej   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Podľa   ústavného   súdu   (III.   ÚS   209/04) „Súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ (m. m. tiež napr. IV. ÚS 115/03).

II.2 Námietky sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu

1. Sťažovateľ namieta, že záver najvyššieho súdu k dovolacej námietke o neporušení jeho práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] „sa zredukoval iba na právo mať formálne ustanoveného obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby, takýto záver je však zjavne arbitrárny a neodôvodnený. NS SR pritom ani len v najmenšom nevysvetlil, akými úvahami a na základe čoho dospel k ním vyslovenému záveru.“.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Zásadným   porušením   práva   na   obhajobu   ako   to   mal   na   mysli   zákonodarca v ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.,   sa   rozumie   najmä   porušenie   procesných ustanovení o povinnej obhajobe. V prípade, že sú dané dôvody nutnej obhajoby a obvinený určitú časť konania obhajcu nemal, hoci ho mal mať, pričom orgány činné v trestnom konaní   alebo   súd   v   tomto   čase   aj   vykonávali   úkony   smerujúce   k   vydaniu   meritórneho rozhodnutia, je splnená táto podmienka dovolania.

V   posudzovanej   veci   u   obvineného   Ing.   Z.   boli   dané   dôvody   nutnej   obhajoby z dôvodu ustanovenia § 36 ods. 1 písm. a), ods. 3 Tr. por., preto mu opatrením sudcu z 9. decembra 2005, sp. zn. Tp 1688/2005, bol ustanovený obhajca JUDr. B. Š. Ďalším opatrením z 31. mája 2006, sp. zn. Tp 1435/2006, bol obvinenému ustanovený obhajca JUDr. M. R. Obvinený Z. vyslovil nedôveru voči tomuto obhajcovi, preto mu súd vyhovel a uznesením zo 14. septembra 2006, sp. zn. 1 T 131/2006, oslobodil ustanoveného obhajcu JUDr. R. od povinnosti obhajovať obvineného a tomuto ustanovil iného obhajcu JUDr. M. C.   Obvinený   Ing.   Z.   15.   mája   2007   sám   splnomocnil   na   svoje   zastupovanie   v   konaní advokáta Mgr. V. Š.

Z uvedeného je zrejmé, že procesné ustanovenia o povinnej obhajobe v posudzovanej veci porušené neboli, preto nie je ani daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Ústavný   súd   zistil,   že   skutkové   okolnosti   o ustanovovaní obhajcov   sťažovateľovi uvádzané v citovanej   časti   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   zodpovedajú   obsahu spisovej   dokumentácie,   z čoho   vyplýva,   že   v častiach   trestného   konania   relevantných z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ mal   ustanoveného   obhajcu,   čo   v zásade   vytvára   priestor   na   taký   záver,   aký   urobil v namietanom uznesení najvyšší súd, t. j. že nebol daný (naplnený) dôvod dovolania podľa označeného ustanovenia Trestného poriadku.

Dôvody   uvádzané   sťažovateľom na   podporu tvrdenia   o zásadnom   porušení jeho práva   na   obhajobu   citované   v   časti   I   tohto   rozhodnutia   vychádzajú   zo   sťažovateľovho výkladu   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   ktorý   je   vo   vzťahu   k interpretácii uplatnenej najvyšším súdom extenzívny a vychádza z jeho materiálneho poňatia. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie ochrany ústavnosti, ale   zároveň   v kontexte   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   zdôrazňuje,   že   je   zásadne v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu interpretovať označené ustanovenie Trestného   poriadku.   Rozsah,   v ktorom   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   interpretoval,   sa   nevymyká výkladu, ktorý najvyšší súd ako dovolací súd štandardne uplatňuje, pričom ústavný súd vzhľadom   na   limity   svojich   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov vyplývajúce   z jeho   doterajšej   judikatúry,   ktoré   zásadne   rešpektujú   ich   rozhodovaciu autonómiu,   uzavrel,   že   závery,   ktoré   najvyšší   súd   vyvodil   vo   vzťahu   k   sťažovateľovej dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nemožno považovať za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že závery najvyššieho súdu k jeho dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vychádzajúcej z tvrdenia, že v odvolacom konaní vo veci konala a rozhodovala predsedníčka senátu, ktorá bola voči nemu zaujatá, boli   založené   na   reštriktívnom   výklade, „ktorý   nebol   v   súlade   s   judikatúrou   ÚS   SR a ESĽP“.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   v prvom   rade   považoval   za potrebné uviesť, že v žiadnom prípade nespochybňuje jeho argumentáciu o požiadavkách kladených na nestrannosť súdu a sudcu vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva,   ktoré   sa   premietajú   aj   do   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (z posledného obdobia pozri napr. III. ÚS 110/07 alebo II. ÚS 153/08), ktorá je založená na tom, že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti,   v danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   či   sú   poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (P. v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že sa nemožno uspokojiť len so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska.   Objektívna   nestrannosť   sa   posudzuje   podľa vonkajších objektívnych skutočností. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti   (III.   ÚS   16/00).   Rozhodujúcim   prvkom   v otázke   rozhodovania   o zaujatosti zákonného   sudcu   je   to,   či   dôvod   obavy   je   objektívny.   Treba   rozhodnúť   v každom jednotlivom   prípade,   či   povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že prezrádzajú   nedostatok nestrannosti súdu (P. v. Spojené kráľovstvo).

Zároveň ale ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu   sa   musí   zakladať   na   objektívnych,   konkrétnych   a dostatočne   závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu nestranného.   Existencia   oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,   ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo   vzhľadom   na   jeho   pomer   k veci,   k stranám   konania,   k   ich   právnym   zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 110/07, mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Najvyšší   súd   v súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že nie je daný ani dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Obvinený Z. prvýkrát vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu JUDr. H. z dôvodu uvedenom aj v dovolaní, že nesprávne podala správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť na verejnom zasadnutí 25. septembra 2007.

O   tejto   námietke   rozhodol   iný   senát   Krajského   súdu   v   Bratislave   uznesením z 29. septembra 2007, sp. zn. 1 Nto 6/2007, tak, že vyslovil podľa § 32 ods. 6 Tr. por., že predsedníčka senátu JUDr. M. H. nie je vylúčená z vykonávania úkonov v trestnej veci obvineného Z.

Obhajca obvineného Mgr. V. Š. v mene obvineného vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu odvolacieho súdu, a to opäť z dôvodov uvádzaných aj v teraz podanom dovolaní (odročenie verejného zasadnutia, ustanovenie náhradného obhajcu, zachovanie lehoty na prípravu).

Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2007, sp. zn. 1 Nto 8/2007, bolo   podľa   §   32   ods.   6   Tr.   por.   rozhodnuté,   že   predsedníčka   senátu   JUDr.   H.   nie   je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.

Na verejnom zasadnutí 13. novembra 2007 obvinený vzniesol námietku zaujatosti voči   senátu   a   písomným   podaním   i   proti   predsedníčke   senátu,   z   dôvodu   jeho   reálnej pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu voči jeho osobe, ktorá vyplýva zo spôsobu vedenia odvolacieho konania.

Po neverejnej porade odvolací senát rozhodol, že o tejto námietke zaujatosti konať nebude,   nakoľko   podľa   §   30   ods.   4   Tr.   por.   námietka   zaujatosti   nebola   vznesená bezodkladne.

Na základe uvedeného dovolací súd zistil, že o vznesených námietkach zaujatosti voči predsedníčke   senátu   bolo   vždy   rozhodnuté   v   súlade   so   zákonom   spôsobom,   že   nie   je z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného Ing. M. Z. vylúčená. Predsedníčka odvolacieho senátu konala ako zákonná sudkyňa.

Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Krajský súd postupoval správne aj keď o ostatnej námietke zaujatosti obvineného už nerozhodoval, pretože táto nebola vznesená neodkladne, ako to vyžaduje ustanovenie § 30 ods. 4 Tr. por. a naviac námietka zaujatosti bola založená stále na tých istých dôvodoch - subjektívny dôvod obvineného o zaujatosti predsedníčky senátu. Z obsahového hľadiska bolo   potrebné   považovať   námietku   zaujatosti   z   13.   novembra   2007   za   identickú s predchádzajúcimi námietkami, hoci tie isté dôvody boli obvineným formálne vyjadrené inak. Uplatnenie   inštitútu   §   30   ods.   1   Tr.   por.   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti preukázaná. Pre takýto záver nepostačuje len subjektívny, objektívnymi faktami nepodložený pocit obvineného, založený výlučne   na   vlastnom   nestotožnení   sa   s   možným,   pre   neho   nepriaznivým,   rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, o vylúčenie ktorého ide.“

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu, po   preskúmaní   príslušnej   časti   spisovej   dokumentácie   a zohľadňujúc   argumentáciu sťažovateľa,   ako   aj   príslušnú   časť   (už   citovanú) vyjadrenia   predsedníčky   senátu JUDr.   M.   H.   konštatoval,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú   v konkrétnych   okolnostiach prípadu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Argumentáciu   sťažovateľa,   že   v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení za subjektívnu a účelovú, a preto podľa jeho názoru nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a v spojení   s tým   ani   porušenia   jeho   práv   podľa   čl.   13   dohovoru   a čl.   2   ods.   1 protokolu č. 7 k dohovoru.

3. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nesprávne vysporiadal aj s jeho dovolacou námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku založenou na tvrdení, že dôkaz výsluchom   maloletých   nebol   vykonaný   zákonným   spôsobom,   pretože „TP   neumožňuje odstrániť   namietanú   nezákonnosť   týchto   dôkazov   ani   konkludentným,   ani   výslovným súhlasom obžalovaného alebo jeho obhajcu. Pokiaľ zákon vyžaduje zhotovenie zvukovo- obrazového záznamu výsluchu maloletého a pripúšťa vykonanie tohto dôkazu oboznámením prepisu záznamu, nepostačuje zhotovenie iba obrazového záznamu a vyhotovenie zápisnice o výsluchu.“.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší   súd   v súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Maloleté deti boli vypočuté v prípravnom konaní za účasti obhajcu obvineného, sociálneho kurátora, ďalšej nezaujatej osoby a psychologičky (č. l. 102 - 107, 108 - 111, 245 - 248). Aj napriek tomu, že zvukové zariadenie bolo pri výsluchu pokazené, psychológ, opatrovník detí i obhajca obvineného súhlasili s ich výsluchom (č. l. 249). Obhajoba priamo pri výsluchu detí zákonnosť tohto úkonu nenamietala, pričom v rámci odvolacieho konania tvrdila,   že   výsluch   detí   nie   je   procesné   spôsobilým   dôkazom,   keďže   nebol   vyhotovený obrazovo-zvukový záznam výsluchov, ale len záznam obrazový.

Odvolacou námietkou obvineného sa odvolací súd zaoberal a uznesením z 15. mája 2007,   sp.   zn.   3   To   45/2007,   nariadil   v   tomto   smere   prvostupňovému   súdu   doplniť dokazovanie. Okresný súd postupoval dôsledne v intenciách tohto zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Tr.   por.   namietajúci   nezákonnosť dôkazov   -   výsluchov   maloletých   detí   -   je   teda   len   zopakovaním   odvolacích   dôvodov. Dovolací súd pri vykonávaní týchto dôkazov porušenie zákona nezistil.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku vzal okrem iného do úvahy aj príslušnú časť odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tdo   90/2007   z   13.   novembra   2007, v ktorom   sa   v súvislosti   s výsluchmi   maloletých   okrem   iného   uvádza: „... k   výsluchom maloletých detí boli pribraté osoby majúce skúsenosti s výchovou mládeže a to sociálna kurátorka Mgr. M. Š. (v prípade mal. A.), resp. znalkyňa PhDr. E. B. PhD. a E. J. (v prípade mal. V.), ktoré potvrdili, že ich výpovede boli zapísané tak, ako vypovedali. Ak by tomu tak nebolo tak tam prítomný obhajca obžalovaného by to určite namietal, čo sa však nestalo...“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   po   preskúmaní   príslušnej   časti   spisovej dokumentácie   dospel   k záveru,   že   ani   táto   námietka   sťažovateľa   nezakladá   dôvod   na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s tým ani porušenia   jeho   práv   podľa   čl.   13   dohovoru   a čl.   2   ods.   1   protokolu   č.   7   k dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu, keďže najvyšší súd sa ňou riadne zaoberal a jeho závery   k nej   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné.

Aj keď úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spravidla nie je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa v zákonoch, pretože nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, považoval v danom prípade na podporu svojho záveru o ústavnej   akceptovateľnosti   názoru   najvyššieho   súdu,   že   dovolací   dôvod podľa   §   371 ods. 1   písm.   g)   Trestného   poriadku   v danej   veci   nezistil,   poukázať   na   skutočnosť,   že označené   ustanovenie   Trestného   poriadku   je   formulované   v množnom   čísle,   pričom   pri tvorbe zákonov sa zásadne používa jednotné číslo, ak z kontextu návrhu zákona nevyplýva inak [pozri prílohu č. 2 (legislatívnotechnické pokyny, bod 3) uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 519 z 19. decembra 1996 k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov   publikovaného   pod   č.   19/1997   Z.   z.].   Z toho   možno   vyvodiť   záver,   že v konkrétnych okolnostiach prípadu ani zistenie, že niektorý z dôkazov nebol príslušným súdom vykonaný zákonným spôsobom, nemusí viesť dovolací súd automaticky k záveru o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku a v tej súvislosti k uplatneniu právomoci zrušiť rozhodnutie alebo jeho časť podľa § 386 ods. 2 Trestného   poriadku.   Na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   posudzujúci   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu   z ústavných   hľadísk   preferujúcich   jeho   akceptovateľnosť   ako   celku z hľadiska všeobecne chápanej spravodlivosti považoval za potrebné upozorniť v kontexte s tým,   že   zo   spisovej   dokumentácie   zjavne   vyplýva,   že   sťažovateľom   spochybňované výsluchy maloletých v trestnej veci neboli v žiadnom prípade jediným a ani rozhodujúcim dôkazom, na ktorom bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 131/06 z 1. marca 2007 vo veci sťažovateľa, potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu.

4.   Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   nesprávne   vysporiadal   aj   s jeho   dovolacou námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorou namietal „nesprávne právne posúdenie skutku, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej zverenej osoby podľa ust. § 215 TZ“, pričom najvyšší súd ju vyhodnotil ako námietku proti skutkovým zisteniam krajského súdu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

K námietke o nesprávnom právnom posúdení skutku (nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej zverenej osoby podľa § 215 Trestného zákona) najvyšší súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   nie   je   oprávnený   v   rámci dovolacieho konania bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní   o   dovolaní   sám   vykonávať,   preto s poukazom na nesprávne skutkové zistenia, alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. S poukazom na tento dovolací dôvod nie je možné sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Obvinený Ing. Z. ako to vyplýva z obsahu ním podaného dovolania, namieta hodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k objektívnej stránke trestného činu podľa § 215 ods. 1 Tr. zák. - spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia poškodeným, pričom   v   tomto   smere   vyjadruje   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov   odvolacím   súdom. Dovolanie obvineného sa ani v tomto smere neopiera o právne námietky, ale je založené výlučne na skutkových výhradách. V konečnom dôsledku tak dovolacie námietky obvineného smerujú   k   zmene,   resp.   k   doplneniu   skutkových   zistení   tak,   aby   tieto   zodpovedali   len priestupku proti občianskemu spolužitiu. Ide tak o námietky, ktoré sú mimo dovolateľom deklarovaného   zákonného   dovolacieho   dôvodu,   preto   ani   na   tieto   dovolacie   námietky dovolací súd nemohol prihliadať.“

Po   preskúmaní   dotknutej   časti   spisovej   dokumentácie   sa   ústavný   súd   stotožnil so záverom najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že dovolacia námietka sťažovateľa podľa § 371 ods.   1 písm. i)   Trestného   poriadku   týkajúca   sa   nesprávneho právneho posúdenia zisteného   skutku   je   organicky   spojená   (ako   vyplýva   z obsahu   jeho   dovolania)   s jeho nesúhlasom s tým, ako odvolací súd hodnotil vykonané dôkazy, t. j. sťažovateľova námietka týkajúca   sa   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   skutku   by   mohla   byť relevantná   len   v tom prípade,   ak   by   došlo   k zmene,   resp.   k   doplneniu   skutkových   zistení,   čo   vzhľadom   na citovanú   dikciu   označeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   neprichádza   do   úvahy. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s tým ani porušenia jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu.

5. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd mal zaoberať jeho dovolacími námietkami na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, keďže „K odmietnutiu dovolania v zmysle ust. § 382 TP môže dôjsť iba v prípade zjavného nesplnenia podmienok dovolania, nesmie však nahrádzať   riadne   prejednanie   dovolania“. Sťažovateľ   tvrdí,   že „Ustanovenie   zákona oprávňujúce odsúdeného domôcť sa preskúmania svojho odsúdenia však nie je prípustné vykladať reštriktívne, ale naopak je namieste extenzívny výklad v prospech odsúdeného v súlade s účelom práva na preskúmanie odsúdenia a účinný prostriedok nápravy“. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,   bez   preskúmania   veci,   odmietne   dovolanie,   ak   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Najvyšší   súd   v súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   v odôvodnení označeného uznesenia so zreteľom na jeho ďalšie časti okrem iného uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací   (§   377 Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2   písm.   b)   Tr.   por.),   v zákonnej   lehote   a   mieste,   kde   možno   mimoriadny   opravný prostriedok podať (§ 370 Tr. por.), ale súčasne zistil aj, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por...

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. i) Tr. por., dovolací súd podané dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí.“

Citovaný záver najvyššieho súdu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g), a i) Trestného poriadku, korešponduje s jeho záverom k jednotlivým dovolacím námietkam sťažovateľa a predstavuje z tohto hľadiska v zásade logický základ pre jeho procesné rozhodnutie rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa na neverejnom zasadnutí podľa § 382 Trestného poriadku. Vychádzajúc z komplexného posúdenia všetkých okolností posudzovaného prípadu zastáva   ústavný súd názor,   že z hľadiska zachovania   procesnej čistoty   bolo   v danom   prípade   zrejme   vhodnejšie,   aby   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní sťažovateľa na verejnom zasadnutí. Na druhej strane zhodnotiac argumenty, na základe ktorých   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   konštatoval,   že   toto procesné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nachádza v rámcoch prípustnej miery uváženia najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   a uzavrel,   že   ani   táto   námietka   sťažovateľa nezakladá dostatočný dôvod na vyslovenie záveru, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich čiastkových záverov k jednotlivým námietkam sťažovateľa   jeho   sťažnosti   nevyhovel   a   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva podľa čl. 13 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla 2008 porušené neboli.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jeho zistenia v posudzovanej veci potvrdili čiastočnú opodstatnenosť námietok sťažovateľa voči namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, čo ale nevytvorilo dostatočný ústavný základ pre rozhodnutie, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   jeho   práv   podľa   čl.   13   dohovoru   a podľa   čl.   2   ods.   2   protokolu   č.   7 k dohovoru. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktorého   podstatou   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie jeho   právnej   perfektnosti   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“.

Vychádzajúc z čl. 124 ústavy, ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci z hľadiska toho, či jeho prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide o rozhodnutie,   ktoré   nie   je   z hľadiska   požiadaviek   na   ochranu   ústavou   garantovaných a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej veci takýto záver neumožňujú, tak by uplatnenie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloviť porušenie základných práv alebo slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy,   ktoré   je   organicky   spojené   so zrušením namietaného rozhodnutia, bolo prejavom jeho nadmerného súdneho aktivizmu a ústavne neprimeranej ingerencie do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. januára 2009