znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/07-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2   a čl.   144   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   H. sp.   zn.   ORP-40-67/PP-OSS-2004 zo 4.   marca 2004,   rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. sp. zn. KRP-299-1/PP-2004 z 10. augusta 2004,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1 S 143/2004   z 24. mája   2005 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2007 doručená sťažnosť A. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2   a   čl. 144   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   H.   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo PZ“)   sp. zn.   ORP-40-67/PP-OSS-2004   zo   4. marca   2004,   rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v P.   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo   PZ“) sp. zn. KRP-299-1/PP-2004   z   10.   augusta   2004,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   SžoKS   109/2005 zo 7. februára 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresné riaditeľstvo PZ rozhodnutím sp. zn. ORP-40-67/PP-OSS-2004 zo 4. marca 2004 odňalo sťažovateľovi zbrojný preukaz č. 125917   s oprávnením   A,   D   vydaný   okresným   riaditeľstvom   PZ   s dobou   platnosti do 23. novembra   2004.   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v zmysle   §   19   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   strelných   zbraniach   a   strelive“) s poukázaním na § 72 ods.   4 zákona o strelných zbraniach a strelive, v zmysle ktorého sťažovateľ   predložil   odpis   z registra   trestov,   rozhodlo   na   základe   skutočností   v   ňom uvedených,   že   sťažovateľ   ako   držiteľ   zbrojného   preukazu   nie   je   bezúhonný,   lebo   bol právoplatne odsúdený za trestný čin podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol uložený peňažný trest 40 000 Sk, a od zahladenia odsúdenia v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o strelných zbraniach a strelive neuplynulo päť rokov.

Odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   riaditeľstva   PZ   krajské riaditeľstvo   PZ   rozhodnutím   sp.   zn.   KRP-299-1/PP-2004   z   10.   augusta   2004   zamietlo a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdilo.

Žalobou   podanou   proti   krajskému   riaditeľstvu   PZ   sa   sťažovateľ   domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd ako súd prvého stupňa jeho žalobu rozsudkom   sp.   zn.   1   S   143/2004   z   24.   mája   2005   zamietol   ako   nedôvodnú   s tým, že sa stotožnil   s argumentáciou   správnych   orgánov   [že   lehotu   piatich   rokov   upravenú v § 19 ods. 1   písm.   c)   zákona   o strelných   zbraniach   a strelive   treba   počítať   odo   dňa zahladenia, ku ktorému došlo 5. decembra 2000, kedy sťažovateľ zaplatil peňažný trest, a teda   doba   piatich   rokov   uplynie   až   5.   decembra   2005].   Tento   právny   názor   potvrdil aj najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa, a to rozsudkom sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007.

Podľa tvrdenia sťažovateľa prvostupňový správny orgán (okresné riaditeľstvo PZ) vydal rozhodnutie s odvolaním sa na § 19 ods. 1 písm. c) zákona o strelných zbraniach a strelive, ale neaplikoval ustanovenie § 19 ods. 2 písm. g) zákona o strelných zbraniach a strelive a nepožiadal o stanovisko osobitnej komisie. Rozhodnutie okresného riaditeľstva PZ taktiež nemalo náležitosti § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorých   rozhodnutie   musí   byť   v súlade so zákonmi   a inými   právnymi   predpismi   a musí   vychádzať   zo   spoľahlivo   zisteného skutkového   stavu   veci.   Podľa   názoru   sťažovateľa   žiadne   z týchto   náležitostí   neboli aplikované   tak   v rozhodnutí   okresného   riaditeľstva   PZ,   ako   aj   v rozhodnutí   krajského riaditeľstva PZ.

Pochybenie   v rozhodnutiach   súdov   videl   sťažovateľ   predovšetkým   v nesprávnom výklade § 54 ods. 5 Trestného zákona [§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], čo sa podľa neho prejavilo v nesprávnej aplikácii dotknutých ustanovení Trestného zákona v súvislosti s § 19, § 26 ods. 1 písm. c), ako aj § 72 ods. 4 zákona o strelných zbraniach a strelive.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol: «Poukaz na to, že účinky § 54 ods. 5 Tr. zák. sa vzťahujú len na účely trestného konania, resp. pre účely Trestného zákona (3 strana, 3 odsek   rozsudku)   nemá   oporu   v   teórii   trestného   ani   ústavného   práva.   Totiž   nemôže administratívny predpis (ktorým zákon o zbraniach a strelive bezpochyby je) na základe odsúdenia   v trestnom   konaní,   navyše   už   s účinkami   absolútneho   zahladenia,   rozširovať podmienky   posudzovania   bezúhonnosti   osoby   pre   ďalší   civilný   život   ešte   prísnejším spôsobom.

Osobe   bol   v právoplatne   skončenom   trestnom   konaní   za   trestný   čin   uložený primeraný   postih,   trest   vykonala   a ten   istý   zákon   stanovuje,   že   momentom   vykonania peňažného   trestu   nastala   právna   skutočnosť,   že sa   na   takúto   osobu   hľadí   akoby   nikdy v živote nebola odsúdená.

Zostáva už len faktická skutočnosť jej predchádzajúceho odsúdenia, tá však už sama osebe   nemôže   mať   ďalšie   právne   následky   pre   ďalší   život   osoby,   pretože   tie   už   boli vyčerpané   samotným   výkonom   uloženého   trestu.   A   preto   právny   následok   spočívajúci v posúdení takejto osoby správnym orgánom ako „osoby nie bezúhonnej“ ďalej priamo rozširuje jej deliktuálnu zodpovednosť za skutok, pre ktorý na nej už štát prostredníctvom orgánov   činných   v trestnom   konaní   zodpovednosť   uplatnil,   sankciu   uložil   a tá   aj   bola vykonaná.

Teda   po   priamej   represii   vykonanej   štátom   nasledovala   represia   nepriama ale evidentná. Mám za to, že ďalší výrok správneho orgánu sucho sa opierajúci o skutkové zistenia   OČTK   opätovne   zakladá   a rozširuje deliktuálnu   zodpovednosť   za   skutok,   ktorý je už len faktickou skutočnosťou.

Na   tomto   mieste   vystupuje   povaha   a charakter   uloženej   administratívnoprávnej sankcie, ktorá sa mierou zásahu do práv a slobôd dotknutej osoby veľmi približuje k trestu zákazu   činnosti.   Jej   konečným   dôsledkom   je   totiž   strata   oprávnenia   vykonávať   právo poľovníctva po dobu piatich rokov. S prihliadnutím na ustálenú judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, podľa ktorej pod pojem trestný čin zaraďujú aj priestupky, správne delikty   a niekedy   aj   disciplinárne   delikty,   to   znamená,   že   ak   bol   páchateľ   potrestaný v trestnom   konaní,   nemôže   byť   za   ten   istý   skutok   potrestaný   aj   v konaní napr. priestupkovom. Je neprípustné hodnotiť tie isté skutkové okolnosti v dvoch rozličných konaniach, ktoré sa skončia uložením určitej sankcie. Ak sú navyše takto uložené sankcie svojím charakterom, mierou obmedzenia a intenzitou zásahu do práv osoby rovnako alebo čo len približne závažné, ide o porušenie princípu „non bis in idem“ - právo nebyť súdený a potrestaný dvakrát za ten istý čin.»

Sťažovateľ namieta aj argumentáciu najvyššieho súdu, že na námietku retroaktívnej aplikácie právnej normy, ktorú sťažovateľ uplatnil až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu,   nemohol   prihliadať,   pretože túto námietku   sťažovateľ   nevzniesol   v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa ani v žalobe, a preto sa ňou ani krajský súd, ani   najvyšší   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   nezaoberali.   Podľa   názoru   sťažovateľa je povinnosťou   súdov   preskúmať   zákonnosť   postupov   a rozhodnutí   orgánov   verejnej správy, a to aj vrátane preskúmania zákonnosti použitých noriem.

Sťažovateľ v takomto postupe a rozhodnutiach správnych orgánov, krajského súdu a najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   vôbec   nezaoberali   skutkovou   a   právnou   argumentáciou sťažovateľa, vidí porušenie označených základných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy rozhodnutím okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ORP-40-67/PP-OSS-2004 zo 4. marca 2004, rozhodnutím krajského   riaditeľstva   PZ   sp.   zn.   KRP-299-1/PP-2004   z   10.   augusta   2004,   rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   1   S   143/2004   z   24.   mája   2005   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je povinné vyplatiť mu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a aby mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy rozhodnutím okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ORP-40-67/PP-OSS-2004 zo 4. marca 2004, rozhodnutím   krajského   riaditeľstva   PZ   sp.   zn.   KRP-299-1/PP-2004   z 10. augusta   2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna.   Z tohto dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom porušení základných práv rozhodnutiami správnych orgánov rozhodujú všeobecné súdy, alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal odvolanie proti rozhodnutiu okresného   riaditeľstva   PZ   a následne   podal   krajskému   súdu   žalobu   o preskúmanie postupu a zákonnosti   rozhodnutia   krajského   riaditeľstva   PZ   sp. zn.   KRP-299-1/PP-2004 z 10. augusta 2004 (o odvolaní sťažovateľa proti   rozhodnutiu okresného riaditeľstva   PZ sp. zn.   ORP-40-67/PP-OSS-2004   zo   4. marca 2004).   Následne   podal   odvolanie   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005, o ktorom rozhodol najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ v súlade   s ustanovením   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   základných   práv   účinne   poskytuje a na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   ústavný   súd   nemal   právomoc   na   preskúmanie   namietaných   rozhodnutí okresného riaditeľstva PZ a krajského riaditeľstva PZ ani namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005, keďže preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do právomoci   všeobecných   súdov   (najvyššieho   súdu)   v   rámci   správneho   súdnictva. Na základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v častiach   namietajúcich   porušenie jeho základných práv rozhodnutiami okresného riaditeľstva PZ, krajského riaditeľstva PZ a rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1 S 143/2004   z   24. mája 2005   pri   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   sťažovateľa bolo   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007.

Najvyšší   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005 tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k porušeniu   jeho   označených   práv predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   je   formalistický   prístup   tohto   súdu,   ktorý sa vo svojom rozhodnutí (v súvislosti s odňatím zbrojného preukazu z dôvodu nesplnenia podmienky bezúhonnosti) vôbec nezaoberal jeho argumentáciou, že v zmysle § 54 ods. 5 Trestného   zákona   zaplatením   peňažného   trestu   nastala   ex   lege   právna   skutočnosť, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Sťažovateľ zdôrazňoval, že v jeho prípade súd nerozhodoval o zahladení odsúdenia, a preto ani nemohla podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o strelných zbraniach a strelive plynúť päťročná lehota od zahladenia odsúdenia, v dôsledku čoho je toho názoru, že jeho osoba bola vyňatá spod pôsobnosti tohto ustanovenia.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu ako odvolacieho súdu   zdôraznil, že podľa   svojej konštantnej judikatúry   nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany   ústavnosti.   Vychádzajúc   z   tohto   postavenia   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd je kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecnými   súdmi   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   podstata nesúhlasu   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   preskúmania   rozhodnutia   správneho orgánu (krajského riaditeľstva PZ) v správnom konaní a s právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu) spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných zákonných ustanovení a nesprávnom hodnotení skutkového stavu predmetnej veci.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu o dostatočnom a náležitom zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi v správnom konaní, ako aj so záverom, že i v prípade, že nedošlo k zahladeniu odsúdenia súdom, účinky zahladenia nastali konštitutívne priamo zo zákona a na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený, na účely zákona o strelných zbraniach a strelive sa nepovažuje za bezúhonnú osobu.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005, okrem iného uviedol:«V   preskúmavanej   veci   bolo   nesporným,   že   žalobca   bol   právoplatne   odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko   mu   bol   uložený   peňažný   trest   40.000   Sk,   náhradný   trest   odňatia   slobody   šesť mesiacov. Sporným bolo, či súčasne bola splnená podmienka, že od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov, keďže žalobca namietal, že na jeho prípad ju nie je možné aplikovať vzhľadom k tomu, že jeho odsúdenie si nevyžaduje a ani neumožňuje zahladenie odsúdenia. Podľa ustanovenia § 54 ods. 5 Trestného zákona účinného do 30. 6. 2005 (ďalej len „TZ“) na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí, akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná alebo ak sa od jeho zvyšku upustilo. Podľa § 70 ods. 1 TZ ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, akoby nebol odsúdený.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   právna   fikcia   vyjadrená   v   § 54   ods. 5   TZ, že sa na páchateľa   hľadí,   akoby   nebol   odsúdený,   znamená   v podstate   zánik   skutočnosti odsúdenia   a jej   účinky   sú   ako   v prípade   zahladenia   odsúdenia   podľa   §   70   ods.   1   TZ, v dôsledku   čoho   na   toto   právoplatné   odsúdenie   nebude   možné   prihliadať   v neskoršom konaní pre iný trestný čin. Táto fikcia však neznamená aj zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin, lebo nepôsobí tak, že „likviduje“ samotný fakt spáchania činu. Odvolací   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   legislatívny   výklad   zákonodarcu, obsiahnutý v dôvodovej správe k ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. c) zákona č. 190/2003 Z. z., kde sa uvádza, že osoba odsúdená za úmyselný trestný čin alebo trestný čin spáchaný z nedbanlivosti   zaradený   v tretej   skupine   [§ 19   ods.   1   písm.   c)]   nemôže   získať   zbrojný preukaz, pokiaľ neuplynulo päť rokov od právoplatného rozhodnutia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené argumenty je preto potrebné i splnenie druhej podmienky   bezúhonnosti na   účely zákona č.   190/2003 Z.   z.   ustanovenej   v § 19   ods.   1 písm. c) („od   zahladenia odsúdenia   uplynulo   päť   rokov“),   vykladať   tak,   že   i v prípade, že nedošlo k zahladeniu odsúdenia súdom, avšak účinky zahladenia nastali konštitutívne priamo   zo   zákona   a na   páchateľa   sa   hľadí,   akoby   nebol   odsúdený,   na   účely   zákona o strelných zbraniach a strelive sa nepovažuje za bezúhonnú osobu. K rovnakému právnemu záveru dospel po preskúmaní rozhodnutia žalovaného i krajský súd, a preto odvolací súd má za to, že krajský súd vychádzal zo správneho právneho posúdenia predmetnej veci. K námietke nezákonnej retroaktívnej aplikácie právnej normy žalovaným uplatnenej žalobcom až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu odvolací súdu nemohol prihliadnuť, nakoľko nebola žalobcom vznesená v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ani v žalobe, a preto sa s ňou žalovaný a ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach nezaoberali.   Podľa   ustálenej   judikatúry   súdov   rozhodujúcich   v správnom   súdnictve predmetom   súdneho   prieskumu   môžu   byť   len   tie   námietky   vznesené   v žalobe   (žalobné dôvody), ktoré už boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutom žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút   odvolacieho   konania   ako   nevyhnutného   predpokladu   na   podanie   žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   konštatovať,   že   cieľom   zákona   č.   190/2003   Z.   z. o strelných zbraniach a strelive bolo sprísniť podmienky nadobúdania vlastníctva, držania, nosenia   a používania   zbraní   a streliva.   Právo   vlastniť,   držať,   nosiť   a používať   zbraň je právom získaným až po splnení zákonom stanovených podmienok. nepatrí medzi základné práva a slobody uvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, a teda preskúmavané rozhodnutie žalovaného nezasiahlo do ústavou garantovaných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že   odvolanie žalobcu nie je dôvodné a námietky v ňom uvedené sú právne bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej   veci.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   vecne   správny,   a preto ho odvolací podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú argumentáciu, ktorou najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok a ktorým potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 143/2004 z 24. mája 2005, nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu.

Zákon o strelných zbraniach a strelive (účinný od 1. januára 2004) v § 26 upravuje podmienky   odňatia   zbrojného   preukazu.   Podľa   ods.   1   písm.   c)   citovaného   ustanovenia policajný útvar rozhodne o odňatí zbrojného preukazu alebo skupiny zbrojného preukazu držiteľovi, ktorý prestal spĺňať podmienky bezúhonnosti (§ 19 ods. 1) alebo spoľahlivosti (§ 19 ods. 2).

Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o strelných zbraniach a strelive za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Uvedenými   zákonnými   ustanoveniami   sa   riadil   najvyšší   súd,   keď   konštatoval, že správne orgány (okresné riaditeľstvo PZ a krajské riaditeľstvo PZ) dospeli v danej veci k správnemu právnemu záveru (potvrdenému prvostupňovým rozsudkom krajského súdu), ktorý korešponduje platným ustanoveniam trestného zákona a zákona o strelných zbraniach a strelive.   Najvyšší   súd   sa   dostatočne   vyrovnal   s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi sa splnenia,   resp.   nesplnenia   podmienok   bezúhonnosti   držiteľa   zbrojného   preukazu v nadväznosti   na   zahladenie   odsúdenia   (ktoré   si   jeho   odsúdenie   nevyžadovalo   a   ani neumožňovalo),   ktoré   však   nemohol   zohľadniť   a priznať   im   relevanciu   na   výsledok súdneho   preskúmavacieho   konania.   Obdobne   je   ústavne   akceptovateľná   a   v   súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku aj argumentácia najvyššieho súdu   vyjadrená   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   týkajúca   sa   námietky   retroaktivity uplatnená sťažovateľom až v odvolacom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   tieto   jeho závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a preto   sú   z ústavného   hľadiska akceptovateľné   a udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

V tomto smere ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   v tom, že všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie námietky, čo podľa ústavného súdu   (so   zreteľom   na   citované   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia)   najvyšší   súd v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď   na všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Vzhľadom na to neexistuje podľa názoru ústavného súdu žiadna súvislosť medzi obsahom napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 109/2005 zo 7. februára 2007 podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   sa   ústavný   súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007