znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 325/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Stredoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a. s.,   B.   B., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B. B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu   Banská Bystrica   z 28. júna 2004 č. k. 3 Er 277/02-32, EX 132/2002-I, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. augusta 2004 doručená sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., B. B., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 28. júna 2004   č.   k.   3   Er   277/02-32, EX 132/2002-I.

V   sťažnosti   tvrdí,   že   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   vidí   v   tom, že okresný   súd   zastavil   súdnu   exekúciu   vedenú   pred   súdnym   exekútorom   Bc.   T. B. pod sp. zn.   EX   132/2002   v   celom   rozsahu   napriek   tomu,   že   exekučný   príkaz   (príkaz na vykonanie   exekúcie)   bol   vydaný   na   exekúciu   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky (pohľadávka   povinného   voči   zdravotnej   poisťovni   na   náhradu   nákladov   spojených s poskytnutím   a   zabezpečením   zdravotnej   starostlivosti),   ktorá   nepatrí   k   veciam a pohľadávkam   vylúčeným   zo   súdnej   exekúcie   podľa   §   54a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ktorý ustanovuje:

(1) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov je vylúčené splatné poistné a poistné, ktoré sa stane splatným až v budúcnosti, poplatok z omeškania, poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty s výnimkou pohľadávok na poistnom podľa § 59.

(2) Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené aj:

a) finančné prostriedky zdravotných poisťovní podľa § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

b) finančné   prostriedky   na   účtoch   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   sú   určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,

c) majetok   zdravotných   poisťovní,   ak   je   obstaraný   z   prostriedkov   poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

d) majetok   zdravotníckych   zariadení,   ak   je   obstaraný   z   prostriedkov   poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

e) lieky a zdravotnícke pomôcky.

(3) Exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odseku 2.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postihnutie   inej   peňažnej   pohľadávky   povinného   než takej, ktorá je uvedená v citovanom § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, malo viesť okresný súd k zastaveniu exekúcie len sčasti tak, ako mu to ukladá § 57 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Okresný súd však podľa názoru sťažovateľky zastavil exekúciu v celom rozsahu.

II.

Z   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   277/02-32,   EX   132/2002-I z 28. júna 2004 ústavný súd zistil, že výrok tohto uznesenia znie:

„Súd exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom Bc. T. B. so sídlom Exekútorského úradu, B. B., vedenú pod jeho č. k. EX 132/2002-I zastavuje.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:

„...   Dňa   23.   6.   2004   podal   povinný na tunajší   súd návrh   na   povolenie   odkladu exekúcie   a   následné   jej   zastavenie,   kde   ako   dôvod   poukázal   na   novelu   zákona č. 273/1994 Zb. zákonov o zdravotnom poistení.

Dňom 15. júna 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 345/2004 Zbierky zákonov, ktorý mení a dopĺňa zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, konkrétne paragrafové znenie 54a v odstavci 2 pod písmenami a až e.

Podľa odstavca 3 § 54a exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré sa začali podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odstavca 2.

Osobitným predpisom v danom prípade je aj exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 zbierky).   Podľa   týchto   osobitných   predpisov   je   teda   z   exekúcie   a   výkonu   rozhodnutia vylúčené:

- finančné   prostriedky   zdravotných   poisťovní   podľa   §   50   až   52,   ktoré   sú   určené na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť,   na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov,

- finančné prostriedky na účtoch zdravotných zariadení (zákon č. 277/1994), ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti,

- majetok zdravotných poisťovní ak je obstaraný z prostriedkov poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti,

- majetok zdravotných zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti

- lieky a zdravotnícke pomôcky (Zákon č. 140/1998 Z. z.). Ako je vyššie konštatované, povinný podal návrh na odklad exekúcie a jej následné zastavenie,   ale   v   danom   prípade   súd   toto   jeho   písomné   podanie   považoval   za   podnet pretože je toho názoru, že ak sú splnené podmienky §-u 54a ods. 2, dochádza podľa ods. 3 k zastaveniu exekúcie alebo výkonu rozhodnutia priamo zo zákona a teda netreba podľa názoru súdu podať návrh na zastavenie exekúcie.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd preto považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zároveň súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal od oprávneného nakoľko podľa názoru súdu oprávnený procesne nezavinil že by malo dôjsť k zastaveniu exekúcie, nakoľko k jej samotnému zastaveniu došlo zo zákona teda legislatívnou úpravou, ktorú oprávnený nemohol a ani nemôže ovplyvniť.“

Z   predložených   listín   ústavný   súd   zistil   aj   to,   že   v   exekučnej   veci sp. zn. EX 132/2002 boli vydané poverenie na vykonanie exekúcie, upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj exekučný príkaz.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov, proti ktorým nie je prípustný opravný prostriedok,   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   napadnutým   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napríklad I. ÚS 20/03). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená, že už pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 143/02 dospel k záveru: „Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecné súdy musia dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný. Zastavenie súdnej exekúcie všeobecným súdom bez preukázania takýchto okolností spôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

IV.

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v   civilnom   procese vrátane   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vyjadruje   záväzný   a   zásadne nezmeniteľný názor súdu na predmet jeho rozhodovania. Výrok súdneho rozhodnutia však nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to najmä v prípadoch, v ktorých je jednoznačne vymedzené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia   prijatý,   pričom   tieto   skutkové   a   právne   dôvody   sú   jedinými   dôvodmi na vynesenie výroku.

Z výroku napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd zastavil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 132/2002, avšak z odôvodnenia tohto uznesenia je zjavné, že k zastaveniu došlo len v rozsahu § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení.

Okresný   súd   vychádzajúc   z   doslovného   textu   výroku   napadnutého   uznesenia v konfrontácii   s   obsahom   dôvodov   tohto   rozhodnutia   zastavil   exekúciu   len   na   majetok povinného uvedený v citovanom § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Účinky tohto uznesenia preto nie je možné vzťahovať na iný majetok povinného než ten, ktorý bol týmto ustanovením výslovne vylúčený z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Opačný záver nemá oporu v odôvodnení napadnutého uznesenia a okresný súd sa k inému majetku než tomu,   ktorý   bol   vylúčený z exekúcie   §   54a ods.   2   zákona o   zdravotnom   poistení, nevyjadril. Tento postup okresného súdu je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože k dátumu vynesenia   napadnutého uznesenia   bolo ustanovenie   §   54a ods.   2 zákona   o   zdravotnom poistení   platnou   súčasťou   slovenského   právneho   poriadku,   a   preto   bolo   povinnosťou okresného súdu o tom rozhodnúť.

Takýmto rozhodnutím však nie je možné porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Nemôže   existovať   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   týmto základným   právom   a   tým,   že   okresný   súd   použil   pri   rozhodovaní   platné   ustanovenie osobitného zákona upravujúceho vylúčenie majetku z núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, ak pri tomto použití nedošlo k popretiu zmyslu a účelu použitej právnej normy. K   takému   použitiu   právnej   normy   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   nemohlo   dôjsť, pretože okresný súd svoju argumentáciu obmedzil len na citovanie § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení bez toho, aby výkladom menil, dopĺňal, rozširoval alebo zužoval jeho znenie.

Z toho vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Obsah tohto uznesenia nebráni tomu, aby sa uplatnilo a realizovalo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v súdnej exekúcii podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k majetku, ktorý nie je zahrnutý do § 54a ods. 2   zákona   o   zdravotnom   poistení.   Potvrdzuje   to   aj   vydanie   upovedomenia   o   začatí exekúcie, ktorého účinky sa vzťahujú na celý majetok povinného, nielen na taký majetok, ktorý   podľa   Exekučného   poriadku   alebo   osobitných   predpisov   je   vylúčený   zo   súdnej exekúcie.

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že   ak   by   sťažnosť   nebola   zjavne neopodstatnená, potom by bolo potrebné ju odmietnuť pre neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Takýmto iným právnym prostriedkom je možnosť opakovaného návrhu na vykonanie exekúcie alebo návrhu na výkon rozhodnutia podľa VI. časti Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k majetku povinného, ktorý nie je podľa Exekučného poriadku alebo osobitných predpisov vylúčený zo súdnej exekúcie. K tomu treba dodať, že napadnuté uznesenie práve kvôli obsahu jeho odôvodnenia nevytvára prekážku veci rozsúdenej a nebráni takému novému návrhu na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ak budú splnené zákonné predpoklady na prípustnosť a dôvodnosť takého návrhu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú s poukazom   aj   na   neprípustnosť   takejto   sťažnosti   so   zreteľom   na   osobitnosti   súdnej exekúcie ako subsystému núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004