znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., D., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/203/2011 z 13. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012 doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/203/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti,   z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a príloh   pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľ tvrdí, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti (v podiele 5/8 k celku k novovytvorenému pozemku KN-C parc. č. 2689/48 – orná pôda o výmere 3313 m2 v kat. úz. T., ktorá zodpovedá pôvodnej pozemno-knižnej parc. č. 534, zapísanej vo vložke č. 256   v   kat.   úz.   T.   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“   alebo „vec“),   ktorá   sa   stala   predmetom exekučnej   dražby   vedenej   proti   osobe   inej,   ako   je   sťažovateľ.   Spochybňuje   názor,   že v rámci exekučnej dražby môže vydražiteľ nadobudnúť vydraženú vec, ak jej vlastníkom je osoba odlišná od povinného, proti ktorému sa exekúcia vedie.

Sťažovateľ   sa   preto   proti   odporcovi,   ktorý   odvodzuje   svoje   postavenie   vlastníka nehnuteľnosti od vydražiteľa, domáhal určenia toho, že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Okresný   súd   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   13 C 33/2010-1254 z 10. marca 2011 žalobu sťažovateľa zamietol, vysloviac právny názor, že nadobudnutie vlastníctva   právnym predchodcom   odporcu   príklepom v exekučnom   konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva,   ktorý   je   osobitne   chránený   pred   nárokom pôvodného   skutočného   vlastníka   vydraženej   veci.   Zákon,   v   danom   prípade   Exekučný poriadok, vychádza z toho, že exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže súdny exekútor vykonať len vtedy, ak bude listinami (najmä výpisom z katastra nehnuteľností) preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Podľa platného práva síce nemusí byť osoba zapísaná v katastri nehnuteľností skutočným vlastníkom veci, nemožno však požadovať,   aby   v   exekučnom   konaní bolo   tiež   dokázané,   že   osoba   zapísaná   v   katastri nehnuteľností ako vlastník skutočne tiež vlastníkom je. Je vecou vlastníka, aby dbal o zhodu zápisu   jeho   práva   do   katastra   so   skutočným   stavom,   pokiaľ   tak   neurobí,   môže   byť postihnutý   pre   neho   negatívnymi   dôsledkami   vyplývajúcimi   z   rozporu   stavu   zápisu v katastri   nehnuteľností   so   stavom   skutočným.   Keďže   exekútor   v   exekučnom   konaní vychádzal   z   aktuálnych   údajov   katastra   nehnuteľností,   kde   ako   vlastník   spornej nehnuteľnosti bol zapísaný povinný z exekúcie, a sťažovateľ v konaní nepreukázal, že by on alebo tretie osoby podali návrh na vylúčenie veci z exekúcie, dospel okresný súd k záveru, že bez ohľadu na sťažovateľom spochybňované vlastníctvo k spornému pozemku, ako aj bez   ohľadu   na   vedomosť,   resp.   nevedomosť   sťažovateľa   o   prebiehajúcom   exekučnom konaní, sa právny predchodca odporcu (vydražiteľ) stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Tento   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   je   podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008 (ďalej aj „nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08“) „privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto aj súd musel túto skutočnosť   rešpektovať   a   zohľadniť   pri   svojom   rozhodovaní.   Okresný   súd   sa   pritom odvolával aj na označený nález ústavného súdu. Pokiaľ teda vydražiteľ ďalej vydraženú nehnuteľnosť previedol na základe kúpnej zmluvy, previedol ju ako vlastník a všetci ďalší nadobúdatelia   vrátane   odporcu   nadobudli   predmetnú   nehnuteľnosť   na   základe   riadne uzatvorených kúpnych zmlúv s vlastníkmi nehnuteľností.

Sťažovateľ sa proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolal.

Krajský súd v napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potom,   ako   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v   prerokúvanej   veci   vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil aj   správny   právny   záver,   keď   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Krajský   súd   sa   stotožnil s názorom   okresného   súdu,   že   návrhu   sťažovateľa   nebolo   možné   vyhovieť   preto,   lebo nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia vlastníckeho   práva,   ktoré   je   osobitne   chránené pred   nárokom   pôvodného   skutočného vlastníka vydraženej veci.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu boli uvedeným rozsudkom porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si taktiež uplatňuje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ústavy bez určenia konkrétneho odseku, ale so slovným označením „právo vlastniť majetok“, z čoho ústavný súd vyvodzuje, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecných súdov, pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či možno exekučnou dražbou nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka. Podľa sťažovateľa je „nesporné, že vydražiteľ nemohol nadobudnúť platne vlastníctvo   k vydraženej   veci,   pretože   predchádzajúci   vlastníci   nenadobudli   platne vlastnícke právo, ktoré následne boli oprávnení previesť, ale mohol momentom získania nehnuteľnosti   v dražbe   nadobudnúť   vo vzťahu   k existujúcemu   vlastníkovi   iba   právne postavenie žalobcu“.

Podľa názoru krajského súdu «Aj odvolací súd bol toho názoru, že na skutkový stav, tak   ako   bol   zistený   v   prvostupňovom   konaní,   bolo   možné   aplikovať   právne   závery vyplývajúce   z nálezu   Ústavného súdu SR   sp. zn.   II. ÚS   289/2008 zo dňa   05.   11.   2008. V preskúmavanej   veci   síce   bolo   preukázané,   že   pôvodná pozemno-knižná parc.   č. 534... v navrhovateľom   zdedenom   podiele... nikdy   nebola   predmetom   vyvlastňovacieho rozhodnutia,   avšak   napriek   uvedenej   skutočnosti   sa   v   dôsledku   rozhodnutí   bývalých orgánov štátnej správy stala súčasťou novovytvorenej pare. KN..., ku ktorej bolo zapísané vlastníctvo   v   zmysle   zákona   č. 138/1991   Zb.   na   Obec   T.   a   následne   na základe   vyššie uvedených   právnych   úkonov   na   ďalšie   osoby.   V   súčasnosti   je   sporná   parcela   podľa predloženej   identifikácie,   aj   geometrického   plánu,   súčasťou   parc...,   ku ktorému   je   ako vlastník zapísaný odporca... Ak aj navrhovateľ v konaní tvrdil, že svojho vlastníckeho práva nikdy nebol pozbavený, a preto v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv   než   sám   má,   ani   odporca   nemôže   byť   vlastníkom   sporného   pozemku   v   rozsahu navrhovateľom   zdedeného   podielu,   prvostupňový   súd   správne   pri   svojom   rozhodovaní neprehliadol, že jedným z právnych predchodcov odporcu... (bol vydražiteľ, pozn.), ktor[ý] nadobud[ol] vlastníctvo   k   spornému   pozemku   udeleným   príklepom   na   dražbe,   a   to   v exekučnom konaní vedenom proti povinnému... S poukazom na toto zistenie bol aj odvolací súd toho názoru, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť presne z tých dôvodov, ktoré uviedol okresný súd, t. j. v zásade preto, lebo „nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom   konaní   patrí   medzi   prípady   nadobudnutia   vlastníctva   rozhodnutím   štátneho orgánu, t. j. ide o privilegovaný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré je osobitne chránené pred nárokom pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci“. V danom smere si   odvolací   súd   osvojil   právne   závery   prvostupňového   súdu,   keďže   sa   s   nimi   v   plnom rozsahu, vzhľadom na zistený skutkový stav, stotožnil.

Na   doplnenie   v   súvislosti   s   odvolaním   navrhovateľa   odvolací   súd   opätovne poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, v ktorom sa nachádzajú odpovede na všetky tie otázky, ktoré navrhovateľ vzniesol v podanom odvolaní. Odvolací súd výslovne uviedol, „že nepochybne aj pôvodný vlastník alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a to z titulu práva silnejšieho k vydraženej veci, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže   domôcť   samotného   vydania   exekvovanej   veci   od   vydražiteľa,   ktorý   sa   stal   jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu),   ktorý   sa   spomedzi   spôsobov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   upravených   v § 132   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   považuje   za   privilegovaný   (prioritný   spôsob nadobudnutia   vlastníckeho   práva),   majúci   prednosť   pred   vlastníckym   právom nadobudnutým   iným,   zákonom   predvídaným   spôsobom“.   Z   uvedeného   stanoviska Ústavného súdu SR jasne a jednoznačne vyplýva, že aj prípadná nevedomosť skutočného vlastníka   o   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   neznamená,   že   vydražiteľ   sa   nestáva legitímnym vlastníkom spornej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.

Za ďalšie Ústavný súd SR podotkol, „že silnejším právom oproti vlastníckemu právu osoby zapísanej ako vlastník v katastri nehnuteľností môže byť iba iné vlastnícke právo, resp.   vlastnícke   právo   tej   osoby,   ktoré   je   síce   reálne   preukázateľné   (napr.   súdnym rozhodnutím),   aj   keď   nie   je   zapísané   v   katastri   nehnuteľností“.   Z   uvedeného   zasa   tiež jednoznačne   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   správne   neprihliadol na právoplatné dedičské rozhodnutie, ktorým navrhovateľ vo vzťahu k nim domáhanému spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti disponuje. To, že Ústavný súd SR pri svojom rozhodovaní nemal na mysli len osobu, ktorá sa ešte len svojho vlastníckeho práva domáha, tak ako to tvrdil odvolateľ, musí byť tiež z vyššie uvedeného taktiež zrejmé. Ďalšie   úvahy   navrhovateľa,   tak   ako   sú   zhora   podrobne   uvedené,   odvolací   súd vo vzťahu k preskúmavanej veci nepovažoval za právne významné, a preto sa k nim ani nepovažoval za potrebné osobitne vyjadrovať.

Na záver zostáva dodať len to, že navrhovateľ sa musí svojho práva domáhať presne v   zmysle   intencií   a   pokynov   Ústavného   súdu   SR,   ktoré   vyslovil   vo   svojom   náleze II. ÚS 289/2008 zo dňa 05. 11. 2008, ktorý bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 61/2008.».

Právny   názor,   aké   je   postavenie   vlastníka   veci   (odlišného   od   osoby   povinného v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola vo vlastníctve povinného z exekúcie, ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008. Podľa uvedeného nálezu v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade   s   účinnou   právnou   úpravou,   t. j.   ak   exekučný   súd,   ako   aj   exekučným   súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností   vedených   v   katastri   nehnuteľností   a   osoba,   ktorá   má   voči   týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa   nedomáha   tohto   jej   práva   včas   (pred   predajom   nehnuteľnosti)   podaním   vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym   exekútorom   udelený   a   exekučným   súdom   schválený   príklep,   stal   vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného   z   exekúcie,   ktorý   bol   k   okamihu   udelenia   príklepu   vedený   v   katastri nehnuteľností ako vlastník. Ústavný súd tento svoj výklad následne potvrdil aj v uznesení sp. zn.   I. ÚS 46/2012   z   8.   februára   2012.   Z uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp. zn.   2 M Cdo 20/2011   z   18.   decembra   2012   možno   vyvodiť,   že   sa   taktiež priklonil k uvedenému názoru ústavného súdu.

Na predmetný nález ústavného súdu sa odvolával aj napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ však tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nemal stotožniť s možnosťou aplikovať závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, keďže skutkový a právny   stav   v jeho   právnej   veci   je   odlišný.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd napadnutým rozsudkom tým, že v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, ktorý podľa neho na daný prípad nemožno aplikovať, porušil ním označené práva.

Sťažovateľ poukazuje na z jeho pohľadu zásadný rozdiel medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, a jeho vecou, ktorý má spočívať v tom,   že   vec,   o   ktorej   bolo   rozhodované   nálezom   ústavného   súdu,   sa   týkala   takého sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom dražby,   avšak   sťažovateľ   bol   v   čase   konania   dražby   v   exekučnom   konaní   vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Podľa sťažovateľa má zo samotného nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, ako aj z ústavy a listiny vyplývať, že existujúce vlastníctvo má prednosť pred samotným určením vlastníctva, o ktorom sa má iba rozhodnúť (v budúcnosti). Sťažovateľ pritom rozlišuje medzi „nárokom na vec“, resp. „právom na vec“, za ktorý zrejme považuje návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva,   resp.   tvrdenie   o tom,   že   mu   vlastníctvo   patrí, a „právom   k   veci“ ako   samotným   vlastníckym   právom   k určitej   veci.   Všetky   závery ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 vrátane toho, že sťažovateľ si má uplatniť nárok   na   vydanie   výťažku   z dražby,   sa   podľa   sťažovateľa   aplikujú   iba   vo   vzťahu k subjektom, ktoré si iba uplatňujú nárok na vec, nie však voči tým, ktorí právo na vec už majú. Navyše, záver o uplatnení si výťažku z dražby nemôže byť z pohľadu sťažovateľa udržateľný   už   aj   preto,   že   nehnuteľnosť   ako   predmet   dražby   je   oceňovaná   znaleckým posudkom, ktorého cena nie je určená vôľou vlastníka. Sťažovateľ ďalej v podstate namieta, že   závery   ústavného   súdu   o výklade   príslušných   pravidiel   Exekučného   poriadku a Občianskeho súdneho poriadku sú nesprávne.

V   súvislosti   s tvrdením   o rozdiele   vo   veci   vedenej   krajským   súdom   a nálezom ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 289/08   poukazuje   ústavný   súd   na   nasledujúcu   časť predmetného   nálezu:   «Citovaná   právna   úprava [najmä § 55   ods. 1,   § 57   ods. 1   písm. e) a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.] viedla ústavný súd k záveru, že v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného   rozhodnutia   predajom   (dražbou)   nehnuteľných   vecí   vychádzajú   z   aktuálnych záznamov o vlastníkoch   predávaných   nehnuteľností   vedených   v katastri   nehnuteľností   a osoba,   ktorá   má   voči   týmto   nehnuteľnostiam   právo   spochybňujúce   právo   vlastníka zapísaného   v   katastri   nehnuteľností,   sa   nedomáha   tohto   jej   práva   včas   (pred   predajom nehnuteľnosti)   podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa   vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.»

Ústavný súd sa teda s obdobnými námietkami vo vzťahu k nálezu ústavného súdu už mal možnosť vysporiadať (pozri aj uznesenie sp. zn. I. ÚS 46/2012 z 8. februára 2012) a závery, ku ktorým dospel (rovnako, ako aj závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08), nemá ani v okolnostiach danej veci dôvod prehodnocovať.

Možno   síce   prisvedčiť   názoru   sťažovateľa,   že   ústavný   súd   nálezom   sp. zn. II. ÚS 289/08   rozhodoval   o   takej   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   v   čase   konania   dražby v exekučnom konaní sa ešte len domáhal určenia vlastníckeho práva, nie však so záverom, ktorý z tejto okolnosti vyvodzuje sťažovateľ. Ako je zrejmé z už citovanej časti nálezu ústavného súdu, tento pri svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného poriadku   a   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   sa   primárne týkal   vlastníka,   ktorý   už v   čase dražby bol vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Skutočnosť, či niekto žiada alebo nežiada súd o určenie vlastníckeho práva (slovami sťažovateľa – či si uplatňuje „nárok na vec“), sama osebe nerieši to, či je, alebo nie je vlastníkom predmetnej veci (slovami sťažovateľa – či má „právo k veci“). Vzhľadom na to, že v okolnostiach danej veci, ako potvrdzuje aj názor sťažovateľa, má rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva deklaratórnu povahu, niet   takého   zásadného   rozdielu   medzi   sťažovateľom   tvrdeným „nárokom   na   vec“ a „právom k veci“, ktorý by spochybňoval možnosť aplikovať závery vyplývajúce z nálezu ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 289/08   iba   na   jednu   z týchto   dvoch,   podľa   sťažovateľa rozdielnych, situácií. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo podľa skutkových zistení   všeobecných   súdov   vlastníctvo   povinného   v exekúcii   zapísané   v   katastri nehnuteľností (čo sťažovateľ nespochybňuje a ústavný súd nemá právomoc spochybňovať).

Sťažovateľ   zároveň   polemizuje   s   výkladom   ustanovení   Občianskeho   zákonníka a Exekučného   poriadku   s   právnymi   závermi   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ako aj so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08. V sťažnosti sťažovateľ v zásade opakuje námietky, ktoré uplatnil už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá   sťažnosť   stavia   ústavný   súd   do   pozície   ďalšej   inštancie   v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez   ďalšieho   oprávnenosť   sťažnosti   a   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   záverov   a taktiež   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným   (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Ako   vyplýva   z už   uvedeného,   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   ústavne udržateľným spôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, od ktorej ústavný súd nepovažuje za dôvodné sa odchýliť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný, a v okolnostiach   danej   veci   nič   nesignalizuje,   že   by   ním   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Rovnaký   záver   zaujíma   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08)   a   vychádzajúc   z   toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   hmotnoprávneho   charakteru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 3   listiny   a práva   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné   uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého z   uvedených   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov,   resp.   v spojení   s   ich porušením.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013