znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   L.,   B.,   zastúpeného   Ing.   F.   L.,   B.,   právne zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 83/2010-197 z 25. januára 2012 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. L. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. S. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 83/2010-197 z 25. januára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z listín k nej priložených vyplýva, že návrhom z 8. februára 2005 sa pôvodne označená navrhovateľka A., spol. s r. o., B. (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), aby zaviazal odporcu v 1. rade Slovenskú republiku, zastúpenú M., a odporcu v 2. rade Slovenskú republiku, zastúpenú S., na zaplatenie   sumy   96 674,99   €   s príslušenstvom   z titulu   náhrady   škody   spôsobnej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Dňa 6. decembra   2007   podala   navrhovateľka   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   účastníka na strane navrhovateľky postupom podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   z dôvodu   singulárnej   sukcesie   s tým,   aby   do   konania   namiesto   nej   vstúpil sťažovateľ.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   15 C 46/2005-42   z 12.   februára   2008   zmenu účastníka na strane navrhovateľky pripustil.

Okresný   súd   o návrhu   navrhovateľky   rozhodol   rozsudkom   č. k. 15 C 46/2005-161 z 26. novembra 2009 tak, že ju zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu č. k. 15 C 46/2005-161 z 26. novembra 2009 ako vecne správny potvrdil.

Zo   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal sťažovateľ   27.   februára   2012   dovolanie,   pričom,   ako   uvádza   v sťažnosti,   z dôvodu procesnej opatrnosti podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v snahe predísť márnemu uplynutiu lehoty   ustanovenej   v § 53 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   vyjadruje nesúhlas so   skutkovými   tvrdeniami a právnymi závermi vyjadrenými v označených rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu a podrobuje ich kritickej analýze, ktorá vyúsťuje do tvrdenia, že oba súdy „vo svojich rozhodnutiach   posúdili   vec   arbitrárne,   nakoľko   nedbali   na   platné   znenie   zákona,   resp. aplikovali právne normy, ktoré v tom čase neboli platné a účinné...“.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bol porušený čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu boli porušené označené články ústavy a práva podľa ústavy a dohovoru, zruší   tento   rozsudok   a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   si   tiež uplatňuje   nárok   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a požaduje aj priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 144   ods. 1 ústavy, ku   ktorému   malo dôjsť   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   27.   februára   2012 dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru   (m. m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným   orgánom. Iná   interpretácia   by v   danej   veci   mala za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii;   sťažnosť   je prípustná   iba   vtedy,   ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné   (IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 109/2012).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   a v súčasnosti   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   stabilne   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľ je zastúpený advokátom JUDr. S. J., avšak k sťažnosti nebolo priložené kvalifikované splnomocnenie udelené sťažovateľom tomuto advokátovi (splnomocnenie pre advokáta podpísal pôvodný zástupca sťažovateľa v súdnom konaní – Ing. F. L., a nie sťažovateľ, pozn.).

Z uvedeného   vyplýva,   že   advokát   v konaní   pred   ústavným   súdom   predložil splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa,   ktoré   neudelil   sťažovateľ,   ale   zástupca sťažovateľa,   ktorý   nemal/nemá   oprávnenie   na   udelenie   splnomocnenia   na   zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho neboli tiež splnené zákonom predpísané náležitosti podanej sťažnosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal a ani   nevyzýval   sťažovateľa   na   predloženie   kvalifikovaného   splnomocnenia   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012