znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená sťažnosť J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalobcom v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a o nahradenie   prejavu   vôle   vedenom   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 C 43/2008 proti žalovaným P. K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a PhDr. Ing. G. B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu aj „žalovaní“). Predmetom sporu   bolo   porušenie   predkupného   práva   zo   strany   žalovaného   v 1.   rade,   ktorý nehnuteľnosti špecifikované v kúpnej zmluve z 28. apríla 2006 predal žalovanému v 2. rade, pričom však „nerešpektoval predkupné právo ostatných spoluvlastníkov“, ku ktorým patrí aj sťažovateľ. Okresný súd „rozsudkom zo dňa 31. 07. 2008 sp. zn. 1 C 43/2008 sčasti vyhovel návrhu sťažovateľa, keď určil neplatnosť kúpnej zmluvy... a tiež určil neplatnosť odstúpenia   od   zmluvy...   Vo   zvyšku   návrh   sťažovateľa   zamietol   a   žiadnemu   účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania.“.

Na základe odvolania podaného tak sťažovateľom, ako aj žalovanými Krajský súd v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   267/2008 z 28. novembra 2008 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 43/2008 z 31. júla 2008 „vo   výroku   o   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   tiež   vo   výroku   o určení   neplatnosti odstúpenia od zmluvy a to tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa vo zvyšku zamietnutý odvolací súd rozsudok potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania.“.

Dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 267/2008 z 28. novembra 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu, najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 zamietol a vo zvyšnej časti dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje tieto dve kľúčové námietky:

„(i)   odlišnosť   právnych   názorov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v namietanom   rozsudku   na   otázku   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľa   na požadovanom   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   odstúpenia   od   zmluvy   a   tiež   otázku účinkov   dovolania   sa   relatívnej   neplatností,   a   to   v   porovnaní   s   právnymi   názormi vyjadrenými   v   iných   rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (rozsudok 4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010, rozsudok   5   Cdo   211/2009   zo   dňa   31.   08.   2010),   v   ktorých   konaniach/veciach   bola prejednaná/rozhodnutá totožná problematika,

(ii)   nesprávnosť   (ústavná   neudržateľnosť)   právnych   názorov   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vyjadrených v namietanom rozsudku.“

Námietky sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozsudku dospel ku záveru,   že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok existencie naliehavého právneho záujmu t. j. podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje naliehavý právny záujem   sťažovateľa   na   požadovanom   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ani   určení neplatnosti   odstúpenia   od   zmluvy.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na neexistenciu   naliehavého   právneho   záujmu   však   len   veľmi   stručne,   nejasne,   neurčito a nezrozumiteľne   formuluje/vyjadruje   právny   názor   na   otázku   dovolania   sa   relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo strany sťažovateľa a účinky, či následky tohto dovolania sa relatívnej   neplatnosti   hmotnoprávneho   úkonu,   keď   na   strane   14   namietaného   rozsudku uvádza:   „Momentom   účinného   dovolania   sa   relatívnej   neplatnosti   zmluvy   o   prevode podielu   (vyslovením   relatívnej   neplatnosti)   nastáva   stav,   ako   keby   právny   úkon   nebol urobený.“. A to aj napriek základnému právu sťažovateľa na spravodlivý proces, obsahom ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva sťažovateľa uvedenou kúpnou zmluvou došlo na základe odstúpenia odporcu 2/ z 18. 04. 2008.

Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v namietanom rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140 Občianskeho zákonníka, § 40a Občianskeho zákonníka) vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj právny názor v   iných   svojich   rozhodnutiach (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   334/2009 z 30. novembra 2010, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 136/2009 z 20. októbra 2010,   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5Cdo   211/2009   z   31.   augusta   2010,   pozn.), v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú právnu vec.»

Na   základe uvedeného sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie o nej takto rozhodol:

„(i) základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36   ods.   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 porušené bolo;

(ii) rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   216/2009 z 25. marca 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(iii) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu K. s. r. o. vedený v..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   s   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011, v súvislosti s ktorým formuluje dve zásadné námietky, a síce

1.   nesprávnosť   (ústavná   neudržateľnosť)   právnych   názorov   najvyššieho   súdu v namietanom rozsudku, a

2.   odlišnosť   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   v otázke   naliehavého   právneho záujmu sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od kúpnej zmluvy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V namietanom rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd predovšetkým uviedol:„Navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy (§ 80 písm. c/ O. s. p.), keď trval na tom, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázal tým, že len určením neplatnosti týchto právnych úkonov môže dosiahnuť realizáciu jeho predkupného práva, aby mu odporca 1/ predal spoluvlastnícke   podiely   nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   kúpnej   zmluvy   uzavretej s odporcom 2/ dňa 28. apríla 2006, a to za rovnakých podmienok v tejto zmluve uvedených. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,   že navrhovateľ nemôže mať naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   určení   neplatnosti odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy,   nakoľko   v   čase   rozhodovania   súdov   došlo   k   obnoveniu právneho   stavu   pred   porušením   predkupného   práva   navrhovateľa   kúpnou   zmluvou uzavretou medzi odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 a odporca 1/ je na základe dohody o vydaní   nehnuteľností   v   príslušnom   katastri   nehnuteľností   v   súčasnosti   zapísaný   ako spoluvlastník   podielov   sporných   nehnuteľností.   Mal   za   to,   že   ak   kataster   nehnuteľností vykonal záznamom zápis práva v dôsledku ďalšej právnej zmeny a to odstúpenia od kúpnej zmluvy a dohody o vydaní veci, potom by už právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1 zákona č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľnosti   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré by vzniklo neskôr rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy v dôsledku jej relatívnej neplatnosti, nemohol zapísať.

Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O. s. p.) má predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.)]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba   preto   vždy   považovať   za   neprípustnú   určovaciu   žalobu,   ktorá   neslúži   potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p.,   však   neplatí   vtedy,   ak žalobca (napriek možnosti   domáhať sa   priamo   splnenia povinnosti)   preukáže,   že   má   naliehavý   právny   záujem   na   určení   určitého   práva   alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesné prípustnú.   Právny   záujem,   ktorý   je   podmienkou   prípustnosti   takejto   žaloby,   musí   byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie)....

Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom   môže   dosiahnuť   odstránenie   spornosti   žalobcovho   práva   alebo   neistoty   v   jeho právnom   vzťahu;   záver   súdu   o   (ne)existencii   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesné prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny   záujem   na   ním   požadovanom   určení,   ide   o   samostatný   a   prvoradý   dôvod   pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým, alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Navrhovateľom   podaný   návrh   (žalobu)   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu považuje súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. Aj naliehavý právny záujem   navrhovateľa   na   určení   neplatnosti   právneho   úkonu   bolo   potrebné   skúmať so zreteľom   na   individuálne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   ale   so   zreteľom   na   cieľ sledovaný   podaním   určovacej   žaloby   a   konečný   zmysel   navrhovateľom   navrhovaného rozhodnutia.

V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa úzko súvisí s problematikou predkupného práva, lebo navrhovateľ v súvislosti s preukazovaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentoval tým, že jeho cieľom nie je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva... Podľa § 140 Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci   predkupné   právo,   ibaže   ide   o   prevod   blízkej   osobe   (§   116,   117).   Ak   sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený   buď   od   nadobúdateľa   domáhať,   aby   mu   vec   ponúkol   na   predaj,   alebo   mu zostane predkupné právo zachované.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného práva (§ 140 Občianskeho zákonníka) má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka, ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho   zákonníka)...   b/   sa   bude   domáhať   voči   nadobúdateľovi   (tretej   osobe   ako singulárnemu   právnemu   nástupcovi   pôvodného   podielového   spoluvlastníka),   aby   mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka... c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné   právo,   avšak   už   voči   nadobúdateľovi.   Zákon   v   uvedených   ustanoveniach ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení zvolí. Z hľadiska skutkového nebolo medzi účastníkmi sporné, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi odporcom 1/ a 2/ došlo k porušeniu predkupného práva v zmysle § 140 Občianskeho   zákonníka.   Navrhovateľ   ako   spoluvlastník,   predkupné   právo   ktorého   bolo porušené z možností, ktoré má v takom prípade nezvolil žiadnu z vyššie na výber daných uvedených možností. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal realizácie svojho predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka v spojení s § 161 ods. 3 O. s. p. Naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   musí   existovať   v   čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu bol odporca 1/ vedený v katastri nehnuteľnosti Správy katastra vo V. na liste vlastníctva č. 305 ako spoluvlastník, spoluvlastnícke podiely ku ktorým previedol na odporcu 2/ kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006 na odporcu 2/. K obnoveniu právneho stavu pred   porušením   predkupného   práva   navrhovateľa   uvedenou   kúpnou   zmluvou   došlo   na základe odstúpenia žalovaného 2/ od tejto zmluvy z 18. apríla 2008. Odstúpením od zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti totiž zaniká právny titul, na základe ktorého účastník kúpnej zmluvy nadobudol vlastnícke právo a obnovuje sa pôvodný stav: odporca 1/ je teda naďalej   spoluvlastníkom   spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných   kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006.“

Vychádzajúc z uvedeného stavu najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že „považuje za správny právny záver odvolacieho súdu, že navrhovateľ nemôže mať v tomto konkrétnom prípade   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 ako i určení neplatnosti odstúpenia odporcu 2/ od tejto   kúpnej   zmluvy   zo   18.   apríla   2008.   Daná   určovacia   žaloba   nie   je   prípustným prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, keďže podľa jeho vyjadrení v priebehu konania ako   i   v   dovolaní,   nie   je   jeho   cieľom   (nesleduje)   navrátenie   do   predošlého   stavu...   ale konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy a neplatnosť odstúpenia odporcu 2/ od kúpnej zmluvy, je dosiahnuť taký právny stav,   aby   sa   on   stal   spoluvlastníkom   spoluvlastníckych   podielov   odporcu   1/   k nehnuteľnostiam, ktoré na základe zmluvy zo 28. apríla 2006 previedol na odporcu 2/. Tým, že sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi navrhovateľom a odporcom 1/, aký bol pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi odporom 1/ a 2/ z 28. apríla 2006,   (pôvodné)   právne   postavenie   spoluvlastníkov   zostalo   nezmenené   a   vzájomné predkupné   právo   im   zostalo   zachované   (obdobne   judikoval   Najvyšší   súd   vo   svojich rozhodnutiach   5 Cdo 329/2009   z 25. januára   2011,   3   Cdo   122/2009   z   22.   septembra 2009).“.

Na tomto základe dospel najvyšší súd ako dovolací súd „k záveru, že dovolaním navrhovateľa   napadnutý   zmeňujúci   výrok   rozsudku   odvolacieho   súdu   nespočíva   na nesprávnom   právom   posúdení   otázky   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovaných určeniach neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenia od zmluvy“.

V ďalšej   časti   namietaného   rozsudku   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uviedol,   že „Navrhovateľ v dovolaní v kontexte dovolacej otázky v prvom rade namietal existenciu procesnej   vady   konania   v   zmysle   §   241   ods.2   písm.   b/   O.   s.   p.   a   ďalej   domáha   sa preskúmania   správnosti   právneho   posúdenia   veci   v   tejto   dovolacím   súdom   pripustenej dovolacej   otázke   v   zmysle § 241   ods.2   písm.   c/   O.   s.   p..   Dôvodil   tým,   že odôvodnenie rozhodnutia je v tejto časti nepreskúmateľné z dôvodu, že odvolací súd neuvádza svoj názor k otázke relatívnej neplatnosti časti kúpnej zmluvy, protirečí si pokiaľ ide o riešenie účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti; mal za to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k omylu v aplikácii práva, keď odvolací súd síce použil správny právny predpis a právnu normu (§ 40a, § 140 Občianskeho zákonníka), avšak túto právnu normu nesprávne vyložil a aplikoval. Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním pripustenej dovolacej otázky považuje dovolací súd za nedôvodnú. Z kontextu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ako odvolací súd posúdil otázku, ktorú považoval za zásadného   právneho   významu   a   pre   ktorú   pripustil   dovolanie.   Z   odôvodnenia   jeho rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   ako   odvolací   súd   pripustenú   dovolaciu   otázku   riešil a k akým   záverom   dospel;   odôvodnenie   dovolaním   v   tejto   časti   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle 157 ods. 2 O. s. p. a preto v tejto časti nemožno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Rovnako za nedôvodnú považuje dovolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na skutkové zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu aplikáciu právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak síce použil správnu právnu normu, ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na zistený skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo, že by správne aplikované normy nesprávne interpretoval.

V   posudzovanej   vecí   súdy   nižšieho   stupňa   vychádzali   zo   zistenia,   že   odporca   1/ predtým,   ako   sa   rozhodol   svoje   spoluvlastnícke   podiely   previesť   na   cudziu   osobu, neponúkol podiely na nehnuteľnostiach ostatným spoluvlastníkom, teda ani navrhovateľovi, čím si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka. Nepochybne   ide   o   prípad   porušenia   predkupného   práva,   ktoré   v   uvedenom ustanovení je upravené ako zákonné predkupné právo, ktoré má vecnoprávny charakter. Odvolací súd použil na tento prípad správne právne normy a aj ich správne interpretoval, keď dospel k záveru, že navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa môže domáhať od nadobúdateľa (nie od povinného spoluvlastníka), aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované, alebo sa môže domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu. Správny a zákonu zodpovedajúci je jeho záver, že oprávnený spoluvlastník pri porušení predkupného práva nemôže sa s úspechom domáhať ochrany formou podania návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka. Prejav vôle subjektu právneho vzťahu je možné nahradiť súdnym rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. len v tých prípadoch, keď   to   zákon   výslovne   umožňuje   (§   715   Občianskeho   zákonníka),   resp.   kde   povinnosť k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením alebo ako záväzková povinnosť založená iným právnym úkonom (§ 50a Občianskeho zákonníka).

Práva a povinnosti z právneho vzťahu zákonného predkupného práva v zmysle § 140 Občianskeho   zákonníka   sa   stávajú   aktuálnymi   (vznikajú)   až   okamihom,   keď   jeden   zo spoluvlastníkov sa rozhodne svoj podiel scudziť a vykonať jeho prevod na inú než blízku osobu. Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu (vyslovením   relatívnej   neplatnosti)   nastáva   stav,   ako   keby   právny   úkon   nebol   urobený. Znamená to, že táto možnosť nápravy porušenia predkupného práva spôsobuje navrátenie vlastníckych práv do pôvodného stavu pred uzavretím relatívne neplatnej zmluvy, včítane práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   predkupného   práva.   Bez   toho,   aby   sa   povinný spoluvlastník z predkupného práva rozhodol znova svoj podiel scudziť, práva a povinnosti z právneho   vzťahu   predkupného   práva   nevznikajú.   Chýba   teda   akýkoľvek   zákonný predpoklad   pre   možnosť   domáhať   sa   nápravy   návrhom   na   nahradenie   prejavu   vôle povinného spoluvlastníka súdnym rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p.

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného právneho   významu,   odvolací   súd na daný   skutkový stav v časti   posudzujúcej návrh na nahradenie vyhlásenia vôle odporcu 1/ použil správny právny predpis, tento aj správne vyložil a jeho závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu. Dovolací súd dospel vzhľadom na uvedené k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. c/ O. s. p.“.

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV.   ÚS   77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa   ním   v   konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa,   ktoré   uviedol   v podanom   dovolaní   (a   tvoria   aj   podstatnú   časť argumentácie   sťažovateľa   v sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu),   zaoberal   v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené,   majú   oporu   vo   vykonanom dokazovaní   a vychádzajú   z argumentácie   sťažovateľa   a ním   v tom   čase   produkovaných dôkazov.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že „Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na odlišných   právnych   názoroch,   než   na   akých   sú   založené   jeho   rozhodnutia   (rozsudok 4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010, rozsudok 5 Cdo 211/2009 zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú právnu   vec“,   a to   v súvislosti   s výkladom   „naliehavého   právneho   záujmu“   podľa   §   80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 140 OZ.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   ústavne   udržateľným   spôsobom interpretoval § 80c OSP v spojení s § 154 ods. 1 OSP, ako aj § 40a OZ v spojení s § 140 OZ. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým odkazuje na odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého naliehavý právny záujem na „určení neplatnosti právneho   úkonu   bolo   potrebné   skúmať   so   zreteľom   na   individuálne   okolnosti   prípadu, predovšetkým   ale   so   zreteľom   na   cieľ   sledovaný   podaním   určovacej   žaloby   a   konečný zmysel   navrhovateľom   navrhovaného   rozhodnutia“,   ktorým   nebolo „navrátenie   do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva tým, že súd rozsudkom nahradí prejav vôle odporcu 1/ ako predávajúceho predať nehnuteľnosti navrhovateľovi ako kupujúcemu (ktorého predkupné právo bolo kúpnou zmluvou zavretou medzi odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod   nehnuteľností   kúpnou   zmluvou   z   28.   apríla   2006,   ktorej   čiastočnej   relatívnej neplatnosti sa ako podielový spoluvlastník dovolal“, pričom však „oprávnený spoluvlastník pri porušení predkupného práva sa nemôže s úspechom domáhať ochrany formou podania návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka“.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade za potrebné   poznamenať,   že   mu   v zásade   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiam), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (I. ÚS 17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Ústavný   súd   nie   je   a ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneho očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 188/09). Keďže ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že už obdobne, ako v tomto rozhodnutí, rozhodol aj v inej porovnateľnej veci (pozri I. ÚS 251/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011