znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   O.,   zastúpeného   JUDr.   M.   S.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. S. Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená sťažnosť J. V., O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Cpr/16/2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa   30.   06.   2003   bol   Okresným   súdom   Bratislava   I   prijatý   návrh   na   začatie konania zo dňa 27. 06. 2003 v právnej veci navrhovateľa J. V., rod. V., nar..., trvalo bytom O. proti odporcovi D., a. s., IČO:..., so sídlom B., o náhradu škody (o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti) vo výške 376.932,80 Sk (12.511,88 EUR) s prísl.. Dňa 04. 09. 2003 nám bolo doručené oznámenie Okresného súdu Bratislava I o tom, že   spis   bol   z dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpený   Okresnému   súdu   Bratislava   II. Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II žiadosť zo dňa 21. 06. 2004, aby súd vo veci konal. Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 02. 08. 2004, keďže napriek uvedenej žiadosti zo dňa 21. 06. 2004, súd vo veci nekonal.

Dňa 02.   12.   2004   sa   uskutočnilo v   uvedenej   veci prvé   pojednávanie.   Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 17. 06. 2005, nakoľko od uvedeného pojednávania   uskutočneného   dňa   02.   12.   2004,   i   napriek   okamžitému   predloženiu požadovaných dokladov, súd šesť mesiacov nekonal.

Dňa 10. 11. 2005 sa v uvedenej veci uskutočnilo druhé pojednávanie. Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava II urgenciu zo dňa 03. 05. 2006, nakoľko od uvedeného pojednávania opäť súd šesť mesiacov nekonal.

Dňa   12.   12.   2006   sme   na   výzvu   súdu   podali   vyjadrenie   k   znaleckému   posudku MUDr. P. M. Keďže súd opäť nekonal, dňa 14. 03. 2007 sťažovateľ súdu zaslal žiadosť, aby vo   veci   konal   a   vytýčil   pojednávanie.   Dňa   19.   04.   2007   sťažovateľ   zaslal   súdu   ďalšiu urgenciu, v ktorej súdu vytýkal, že od podania návrhu uplynula doba takmer 4 rokov a súd vo veci opäť nekoná. Následne dňa 19. 06. 2007 sťažovateľ zaslal súdu ďalšiu urgenciu. Dňa 06. 11. 2007 sa v uvedenej veci uskutočnilo pojednávanie, takisto dňa 05. 02. 2008.   Na   pojednávaní   dňa   05.   02.   2008   súd   rozsudkom   rozhodol.   Dňa   20.   03.   2008 sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie. Dňa 07. 05. 2009 sťažovateľ Krajskému súdu Bratislava zaslal žiadosť, v ktorej uviedol, že má vedomosť o tom, že Okresný súd Bratislava II mu predložil spis dňa 19. 06. 2008 na rozhodnutie, zároveň žiadal, aby súd vo veci konal....

Ako vyplýva z uvedeného, Okresný súd Bratislava II vo veci nekonal počas viacerých období, a to:

- v čase od podania návrhu (30. 06. 2003) do uskutočnenia prvého pojednávania (02. 12. 2004), t. j. rok a 5 mesiacov,

- od uskutočnenia prvého pojednávania (02. 12. 2004) do uskutočnenia druhého pojednávania (10. 11. 2005), t. j. vyše 11 mesiacov,

- od uskutočnenia druhého pojednávania (10. 11. 2005) do uskutočnenia tretieho pojednávania (06. 11. 2007), t. j. 2 roky,

- od uskutočnenia tretieho pojednávania (06. 11. 2007) do uskutočnenia štvrtého pojednávania (05. 02. 2008), t. j. 3 mesiace,

čím   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva   v   neprimeraných   časových prieťahoch   spôsobených   nečinnosťou   súdu   najmä   v   čase   od   uskutočnenia   druhého pojednávania   do   uskutočnenia   tretieho   pojednávania.   Sťažovateľ   považuje   za   potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o konanie začaté na základe návrhu zo dňa 30. 06. 2003, t. j. uvedené konanie trvá cca 7 rokov a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Sťažnosť   podáva   z   toho   dôvodu,   že   o   ochrane   označeného   základného   práva nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ svojím postupom žiadnym spôsobom nepredlžoval konanie, na základe predvolania sa riadne dostavil na nariadené pojednávania, súdu poskytoval potrebnú súčinnosť.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vo veci navrhovateľa J. V., trvalo bytom O. proti odporcovi D., a. s., so sídlom B., pod sp. zn. 17Cpr/16/2003, porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby v konaní vo veci navrhovateľa J. V., trvalo bytom O. proti odporcovi D., a. s., so sídlom B., o náhradu za stratu na zárobku po skončení   pracovnej   neschopnosti,   vedenom   pod   sp.   zn.   17Cpr/16/2003,   konal   bez zbytočných prieťahov.

J.   V.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.323,57   EUR   (slovom dvetisíctristodvadsaťtri   eur   päťdesiatsedem   centov),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II povinný vyplatiť J. V. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

J. V. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR (slovom tristotri eur tridsaťjeden   centov)   (2   úkony   právnej   služby   po   120,23   EUR   -   prevzatie   a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 7,21 EUR, DPH 19%, t. j. 45,69 EUR, DPH z režijného paušálu 2,74 EUR), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet vedený v Č., a. s., pobočka Č., č. ú..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   9.   septembra   2010   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cpr/16/2003,   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 324/2010-14 z 9. septembra 2010.

Na výzvu ústavného súdu z 11. októbra 2010 (okresnému súdu) a z 1. decembra 2010 (právnemu   zástupcovi   sťažovateľa),   aby   účastníci   konania   oznámili,   či   súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Predsedníčka okresného súdu taktiež súhlasila s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania a k sťažnosti sa bližšie nevyjadrila.

Ústavný   súd   preto   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 17 Cpr/16/2003 ústavný súd zistil takýto stav a priebeh namietaného konania:

Dňa 2. júla 2003 bol Okresnému súdu Bratislava I doručený návrh sťažovateľa na začatie konania s petitom, aby tento súd zaviazal odporcu D., a. s., na zaplatenie náhrady škody v sume 376 932,80 Sk spolu s príslušenstvom (resp. na zaplatenie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti).

Dňa 18.   augusta   2003 Okresný   súd Bratislava   I   rozhodol   o postúpení veci   (ním pôvodne vedenej pod sp. zn. 18 Ct 19/03) Okresnému súdu Bratislava II z dôvodu miestnej nepríslušnosti (spis bol doručený okresnému súdu 9. októbra 2003).

Dňa 22. augusta 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby ako vecne a miestne príslušný súd vo veci konal.

Dňa   4.   augusta   2004   bola   okresnému   súdu   doručená   urgencia   sťažovateľa,   aby okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd nebol vo veci nečinný a aby vo veci konal.Dňa   2.   decembra   2004   okresný   súd   uskutočnil   prvé   pojednávanie,   na   ktorom sťažovateľ navrhol zmenu pôvodného petitu, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa založí do spisu všetky relevantné lekárske správy, aby súd zvážil, či nariadi znalecké dokazovanie, pričom súd rozhodne o navrhovanej zmene petitu.Dňa 10. decembra 2004 sťažovateľ zaslal okresnému súdu odpoveď na jeho výzvu a predložené dokumenty požadované na pojednávaní 2. decembra 2004.

Dňa 22. júna 2005 bola okresnému súdu doručená urgencia sťažovateľa, aby okresný súd vo veci konal.

Dňa 3. októbra 2005 okresný súd uznesením č. k. 17 Cpr 16/03-66 pripustil zmenu petitu   pôvodného   návrhu   na   petit: „odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 393.994,80   Sk   spolu   s   13%   úrokom   z   omeškania   od   31.   augusta   2003   do   zaplatenia a mesačne sumu 3.411,- Sk od 1. septembra 2003“.

Dňa 10. novembra 2005 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že súd bude urgovať vedľajšieho účastníka, a to S., na vyjadrenie sa k návrhu,   a   následne   bude   vykonané   dožiadanie   výsluchom   odporcom   navrhovanej svedkyne MUDr. B. dožiadaným súdom.

Dňa 9. mája 2006 bola okresnému súdu doručená urgencia sťažovateľa, aby okresný súd vo veci konal (aj vzhľadom na skutočnosť, že do dňa doručenia urgencie nebol v zmysle záverov posledného pojednávania dožiadaný Okresný súd Martin, aby vypočul odporcom navrhovanú svedkyňu).

Dňa 16. mája 2006 okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   Cpr   16/2003-75   nariadil znalecké dokazovanie, a ako súdneho znalca ustanovil MUDr. M. (ďalej len,,znalec“), ktorému uložil povinnosť predložiť znalecký posudok v lehote 80 dní.

Dňa   26.   júna   2006   bola   okresnému   súdu   vedľajším   účastníkom   (S.)   zaslaná kompletná spisová dokumentácia sťažovateľa spolu so zdravotným spisom posudkového lekára.Dňa   22.   augusta   2006   okresný   súd   opakovane   vyzval   znalca,   aby   sa   najneskôr v lehote 10 dní dostavil na okresný súd pre účely prevzatia spisu a podania znaleckého posudku.

Dňa 29. novembra 2006 bol znalcom okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 1/2006.

Dňa   14.   decembra   2006   sťažovateľ   zaslal   vyjadrenie   k   znaleckému   posudku,   na podanie ktorého bol vyzvaný 5. decembra 2006.

Dňa 23. apríla 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby okresný súd vo veci konal a nariadil pojednávanie.

Dňa 6. novembra 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s   tým,   že   bude   vypočutý   posudkový   lekár   MUDr.   H.   a   súd   uloží   znalcovi vypracovať dodatok k znaleckému posudku.

Dňa 5. februára 2008 okresný súd uskutočnil pojednávanie, vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok č. k. 17 Cpr/16/2003-172, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.Dňa 25. marca 2008 bolo sťažovateľom okresnému súdu doručené odvolanie proti rozsudku č. k. 17 Cpr/16/2003-172 z 5. februára 2008.

Dňa 19. mája 2008 bol sťažovateľom okresnému súdu zaslaný písomný nesúhlas s rozhodovaním odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Dňa   20.   júna   2008   bol   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) predložený spis okresného súdu spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa.

Dňa 11. mája 2009 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, aby krajský súd vo veci nariadil pojednávanie a aby vo veci konal.

Dňa 30. novembra 2009 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 133/2008-195 napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cpr/16/2003-172 z 5. februára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 21. septembra 2010 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom č. k. 17 Cpr/16/2003-221, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Rozsudok zatiaľ nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   sa   sťažovateľ   10.   novembra   2010   odvolal   (právny zástupca sťažovateľa prevzal rozsudok 4. novembra 2010).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   OSP povinný robiť vhodné opatrenia,   aby sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III. ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ústavný   súd   po   preskúmaní   spisu   sp.   zn. 17 Cpr/16/2003   zistil,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o návrhu na náhradu škody (resp. o návrhu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti). Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a ani z obsahu na vec sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej zložitosti vec. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti (potreba zhromaždenia viacerých listinných dôkazov, potreba vykonania znaleckého dokazovania). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci má síce svoj podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania, avšak nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí viac ako 7 a pol roka od podania návrhu nie je právoplatne skončená. Pritom rozhodnutie má pre sťažovateľa mimoriadny význam.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu napadnutého   konania   urobil   sťažovateľ   (zmena   žalobného   petitu   návrhu   z   2.   decembra 2004, odvolanie podané 25. marca 2008 proti rozsudku vo veci samej z 5. februára 2008, ktorým   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa),   objektívne   vplývali   na   priebeh   a   dĺžku namietaného konania, keďže vo veci konajúci okresný súd sa s týmito návrhmi sťažovateľa musel vyrovnať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale išlo o také procesné úkony, na ktorých uplatnenie   má   sťažovateľ   právo   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jeho ťarchu (ale ani na ťarchu okresného súdu).

Ústavný súd zo   zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť   (účasť na pojednávaniach a žiadosti o odročovanie pojednávaní), ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   spore   navrhovateľom,   v   súvislosti   s   prieťahmi v napadnutom konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa opakujú krátkodobé obdobia nečinnosti, resp. nariaďovanie pojednávaní so značným časovým odstupom medzi nimi bez ústavne akceptovateľných dôvodov. Takým bolo obdobie od doručenia spisu okresnému súdu 9. októbra 2003 do uskutočnenia prvého pojednávania 2. decembra 2004 (v trvaní 12 mesiacov), obdobie od 10. decembra 2004 do 3. októbra 2005 (keď okresný súd rozhodol o zmene   pôvodného   petitu   návrhu   až   po   9   mesiacoch)   a takmer   dvojročné   obdobie   od 10. novembra 2005 do 6. novembra 2007.

V   namietanom   konaní   okresný   súd   5.   februára   2008   vyhlásil   rozsudok   č.   k. 17 Cpr/16/2003-172, ktorým meritórne rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý rozsudok   uznesením č.   k. 8 Co 133/2008-195 z 30. novembra 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Obdobie, počas ktorého bol spis na krajskom súde (od 20.   júna   2008   do   11.   januára   2010),   v   trvaní   18   mesiacov   nemožno   pričítať   na   vrub okresnému súdu. Zrušenie rozsudku okresného súdu však svedčí o neefektívnom postupe okresného súdu, a to predovšetkým vo vzťahu k ním vykonanému dokazovaniu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k postupu okresného súdu uviedol:,,V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   obsahuje   pomerne   rozsiahle   odôvodnenie,   avšak   súd   prvého   stupňa   sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal dostatočne so všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporcovi zaplatenia 393.994,80 Sk spolu s 13% úrokom z omeškania od 31. 8. 2003 do zaplatenia   a   mesačne   sumy   3.411,-   Sk   od   1.   9.   2003   v   zmysle   úpravy   petitu   návrhu pripustenej   uznesením   súdu   zo   dňa   3.   10.   2005   a   taktiež   sa   dôsledne   nevysporiadal so všetkými námietkami účastníkov.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   pracovný   pomer   navrhovateľa   u   odporcu   založený pracovnou   zmluvou   s   právnym   predchodcom   odporcu   zo   dňa   1.   10.   1980,   skončil výpoveďou podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, teda z dôvodu organizačných zmien. U navrhovateľa bola dňa 13. 2. 2001 zistená choroba z povolania. Po skončení pracovného pomeru u odporcu bol navrhovateľ registrovaný na úrade práce a rozhodnutím zo dňa 22. 10. 1999 mu bola priznaná podpora v nezamestnanosti.

Z uvedeného je zrejmé, že do zistenia choroby z povolania dňa 13. 2. 2001 mu škoda nevznikla. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od zistenia choroby z povolania dňa 13. 2. 2001 do 31. 5. 2002 bol navrhovateľ nezamestnaný a nebol uznaný za čiastočne invalidného ani invalidného. Navrhovateľovi bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok rozhodnutím S. zo dňa 19. 11. 2002 a rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2004 bol navrhovateľ s účinnosťou   od   22.   9.   2003   uznaný   za   invalidného.   Aj   znaleckým   dokazovaním   bolo preukázané, že u navrhovateľa došlo k chorobe z povolania v súvislosti s jeho pracovným pomerom u odporcu.

Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   záver   súdu prvého stupňa o nedostatku príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania navrhovateľa a vznikom škody je predčasný a tento nie je podložený výsledkami vykonaného dokazovania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa v prejednávanej veci nemožno vylúčiť aj existenciu príčinnej súvislosti a vznikom škody, a to v období od uznania navrhovateľa čiastočne invalidným a následne invalidným najmä vzhľadom na zápisnicu o rokovaní   S.,   pobočka   Č.   zo   dňa   23.   7.   2002   o   posudzovaní   invalidity   na   žiadosť nezamestnaného o invalidný dôchodok zo dňa 31. 5. 2002...

Vzhľadom na uvedené zistenia bolo potrebné v predmetnej veci doplniť dokazovanie za účelom zistenia, či v prípade, ak by navrhovateľ netrpel coxatrózou, na základe ktorej bol   uznaný   za   čiastočne   invalidného   a   invalidného,   by   aj   zistená   nedoslýchavosť odôvodňovala u neho   uznanie čiastočnej   invalidity   alebo   invalidity a v prípade,   ak by profesionálna   nedoslýchavosť   zistená   u   navrhovateľa   ako   samostatná   diagnóza odôvodňovala priznanie čiastočnej invalidity alebo invalidity, bolo by potrebné znaleckým dokazovaním ustáliť, a to i vzhľadom na postupné zhoršovanie sluchu navrhovateľa, či, ale aj kedy nastal stupeň nedoslýchavosti,   ktorý by zakladal nárok na priznanie čiastočnej invalidity prípadne invalidity.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom   rozsahu   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   potrebných   pre   posúdenie dôvodnosti   návrhu   navrhovateľa   a   taktiež   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   súdu prvého stupňa nie je dostatočne zrozumiteľné a presvedčivé a nespĺňa požiadavky v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., keď zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil len nedostatkom   príčinnej   súvislosti   medzi   chorobou   z   povolania   a   vznikom   škody,   pričom splnenie tejto zákonom stanovenej podmienky pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania posudzoval na základe skutočnosti, že navrhovateľ po skončení pracovného pomeru u navrhovateľa bol nezamestnaný, a preto zhoršenie   príjmu   z   jeho   zárobkovej   činnosti   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   s   uvedenou chorobou z povolania, ale toto súvisí so situáciou na trhu práce. S ďalšími skutočnosťami a tvrdeniami   účastníkov   sa   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia nevyporiadal.

Vzhľadom   na   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdom prvého stupňa, ktoré má za následok jeho nepreskúmateľnosť a v dôsledku ktorého bola účastníkom aj odňatá reálna možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.), odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O. s. p.).“

Postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v primeranom čase a prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania.

Napriek   tomu,   že   okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   spojené   s   prípravou pojednávaní,   vykonával   pojednávania,   zabezpečoval   dôkazy,   vykonal   znalecké dokazovanie, doručoval písomnosti, a hoci vo veci rozhodol, konanie nie je právoplatne skončené, čím sa mu nepodarilo odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľa, v ktorom sa sťažovateľ nachádza.

Ústavný súd dospel k záveru, že to tak bolo, a preto vyslovil, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cpr/16/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   ešte namietané   konanie   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cpr/16/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 2 323,57   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti: „...   predovšetkým   dĺžkou   nekonania Okresného súdu Bratislava II a celkovou dĺžkou trvania súdneho sporu. Takto uplatnenú sumu sťažovateľ odôvodňuje aj tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Sťažovateľova ujma spočíva najmä v tom, že kvôli dĺžke trvania uvedeného súdneho konania a vzhľadom na vek sťažovateľa, sa sťažovateľovi   trvalo   zhoršuje   zdravotný   stav.   Žalovaná   suma,   na   ktorú   má   podľa skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a podľa listinných dôkazov sťažovateľ nárok, by sťažovateľovi pomohla, keďže by ju mohol využiť na zlepšenie kvality svojho života.   Súčasne   právoplatne   neukončeným   konaním   trvá   u   sťažovateľa   stav   právnej neistoty.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 17 Cpr/16/2003   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že konanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 1 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 19 % DPH v sume 48,43 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010