znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. F., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009 doručená sťažnosť JUDr. R. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Dňa 12. 10. 1999 mi ako súdnemu exekútorovi bol doručený návrh na vykonanie exekúcie   zo   dňa   04.   10.   1999   o   vymoženie   sumy   3.570.425,70   Sk   s   prísl.,   v   ktorom oprávneným bola K., š. p. ú., B., a návrh smeroval voči povinnému - spoločnosti A. a. s., S. Na základe tohoto návrhu som Okresný súd v Spišskej Novej Vsi požiadal o vydanie poverenia, predmetné poverenie - 5810 009161 * bolo vydané dňa 14. 02. 2000, a bolo mi doručené dňa 16. 02. 2000...

Upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 11. 04. 2000 som povinného upovedomil o začatí exekúcie a o výške vymáhanej sumy vrátane vyčíslenia predbežných trov exekúcie. Po uplynutí lehoty na podanie námietok, ktoré povinný nepodal, som riadne v exekúcii pokračoval, vykonával príslušné úkony, zablokoval účty povinného a zabezpečil nemožnosť povinného nakladať so svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii...

Na základe vedeného exekučného konania, blokovaných účtov a na základe ďalších obmedzení povinného v nakladaní s jeho majetkom, povinný začal rokovať s oprávneným o splatení svojej pohľadávky. Skutočnosť, že tak konal najmä na základe vedenej exekúcie voči nemu svedčí skutočnosť, že Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané dňa 11. 04. 2000,   pričom   dňa   14.   04.   2000   sa   uskutočnilo   rokovanie   povinného   s   oprávneným   o splatení záväzku povinného, o čom nás oprávnený písomne informoval podaním zo dňa 14. 04. 2000...

Povinný mal od vydania exekučného titulu - Platobného rozkazu zo dňa 28. 05. 1998 dostatok času a priestoru na úhradu svojho dlhu, čo sa však nestalo a snahu svoj dlh uhradiť   začal   prejavovať   až   po   začatí   exekučného   konania,   ktoré   ho   obmedzovalo v nakladaní so svojím majetkom.

V priebehu exekučného konania sa oprávnený s povinným dohodol na vysporiadaní povinnosti povinného uvedenej v exekučnom titule a oprávnený následne podal návrh na zastavenie   exekúcie   z   dôvodu   splnenia   povinnosti   povinným   (podpísanie   Zmluvy o reštrukturalizácii splátkového kalendára úveru a Notárskej zápisnice). Pôvodný záväzok povinného zanikol a nebol dôvod na ďalšie vedenie exekučného konania v tejto časti... Okresný súd v Spišskej Novej Vsi Uznesením zo dňa 27. 04. 2001, sp. zn.: Er 318/00 exekúciu čiastočne zastavil v sume istiny 3.570.425,70 Sk a trov základného konania v sume 142.816,- Sk. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi o trovách exekúcie nerozhodoval... Vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekučného konania neuhradil trovy exekúcie, ktoré som riadne vyčíslil v Upovedomení o začatí exekúcie, a voči ktorým povinný nepodal námietky, vydal som Príkaz na úhradu trov exekúcie zo dňa 29. 06. 2001. Následne došlo k vymoženiu týchto trov exekučného konania z účtu povinného...

Pretože dohodou oprávneného a povinného došlo len k splneniu časti povinnosti (istina a časť príslušenstva) a zároveň nedošlo k splneniu zostávajúcej časti - trov exekúcie vo výške 750.334,- Sk (a v tejto časti ani nebolo exekučné konanie zastavené), vymohol som aj zostávajúcu časť - trovy exekúcie. Dňa 30. 08. 2001 som vrátil Poverenie č. 5810 009161 * súdu z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie...

Povinný podal dňa 02. 07. 2003 žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia na Okresný   súd   v   Prešove,   kde   odo   mňa   žiadal   vrátenie   sumy   742.660,-   Sk   s   úrokmi z omeškania vo výške 11 % ročne od 01. 09. 2001 do zaplatenia a ďalším príslušenstvom, z dôvodu môjho údajného bezdôvodného obohatenia sa vymožením trov exekúcie.

Povinný v žalobe okrem iného uvádza, že som postupoval v rozpore so zákonom a morálnou etikou, a že som si mal vyčísliť len „skutočne vynaložené“ trovy exekúcie pri vymáhaní pohľadávky. Ďalej povinný uvádza, že som pohľadávku „nevymohol“, ale „že bolo s oprávneným dohodnuté inak“.

Povinný právne argumentuje nutnosťou použitia ust. § 203 EP platného v tej dobe, teda že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie.

Povinný   za   moje   údajné   bezdôvodné   obohatenie   považuje   takmer   celú   sumu vymožených trov exekúcie (742.660,- Sk), jedinú sumu, ktorú nepovažoval za bezdôvodné obohatenie z mojej strany bola suma hotových výdavkov, ktoré boli vo výške 7.674,- Sk... K žalobe som podal Vyjadrenie zo dňa 27. 11. 2003.

Žalobu povinného považujem za neopodstatnenú a bezdôvodnú, a to aj z dôvodov, ktoré uvádzam v ďalších častiach tejto sťažnosti...

Okresný súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 27. 09. 2004, sp. zn.: 9 C 103/03 rozhodol, že som povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 737.260,- Sk s 11 % úrokom z omeškania od 01. 09. 2001 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

Okresný súd v Prešove vyhovel žalobe takmer v celom rozsahu s tým, že údajne pri vymožení trov exekúcie išlo o plnenie bez právneho dôvodu.

Okresný   súd   v   Prešove   sám   určil   výšku   trov   exekúcie,   za   odmenu   exekútora považoval sumu 5.400,- Sk, pričom sám konštatuje, že nie je právomocný na preskúmanie rozhodnutia Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.

Okresný súd v Prešove ďalej konštatuje, že údajne nedošlo k vymoženiu žiadnej sumy v prospech oprávneného. Toto konštatovanie je evidentne nesprávne vzhľadom na vyššie uvedené...

Proti Rozsudku Okresného súdu v Prešove som podal dňa 08. 12. 2004 odvolanie, pričom jednotlivé dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia uvádzam nižšie... Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 30. 09. 2005 rozhodnutie prvostupňového súdu o mojej povinnosti zaplatiť sumu 737.260,- Sk potvrdil, výroky o úrokoch z omeškania a trovách konania zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie...

Rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 22. 07. 2008, sp. zn.: 9 C 103/03, súd konanie v časti úroku z omeškania za obdobie od 01. 09. 2001 do 20. 11. 2003 zastavil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 737.260,- Sk od 21. 11. 2003 do zaplatenia...

Proti tomuto Rozsudku som dňa 26. 08. 2008 podal odvolanie... Krajský súd v Prešove napadnutým Rozsudkom zo dňa 12. 11. 2008, sp. zn.: 3 Co 154/2008 potvrdil Rozsudok Okresného súdu v Prešove vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 737.260,- Sk od 21. 11. 2003 do zaplatenia...»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Povinný v exekučnom konaní vôbec nenamietal výšku trov exekúcie. Povinný voči Upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   v   ktorých   som   vyčíslil   aj   predbežné   trovy   exekúcie, nepodal námietky.

V   danom   prípade   trovy   exekúcie   vyčísľuje   samotný   súdny   exekútor.   Vyčíslenie predbežných trov exekúcie súdneho exekútora v Upovedomení o začatí exekúcie má povahu rozhodnutia a po uplynutí lehoty na odvolanie je pre účastníkov konania záväzné, podobne ako rozhodnutia exekučného súdu. Právo rozhodovať' o trovách exekúcie (v tomto prípade o predbežných trovách exekúcie), vyplýva súdnemu exekútorovi z ust. Exekučného poriadku. Opravným prostriedkom proti takto vypočítaným trovám exekúcie sú Námietky proti trovám exekúcie, ktoré však povinný nepodal...

Trovy   exekúcie   pozostávajúce   z   odmeny   exekútora,   náhrady   hotových   výdavkov a náhrady za stratu času pri vykonaní exekúcie, boli vyrátané správne, pretože základ na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky.

Základom na určenie odmeny bola výška vymáhanej pohľadávky, teda sumy vo výške 3.570.425,70   Sk   a   142.816,-   Sk,   t.   j.   spolu   3.713.241,70   Sk,   pričom   táto   pohľadávka oprávneného, bola aj v priebehu exekučného konania, vzhľadom na vyššie uvedené celkom uspokojená.

Odmena súdneho exekútora teda bola správne určená vo výške 742.660,- Sk a taktiež aj hotové výdavky vyplývajúce z exekučného spisu vo výške 7.674,- Sk...

Trovy   exekúcie,   resp.   odmena   súdneho   exekútora   bola   v   exekučnom   konaní vypočítaná v súlade s ust. § 16 a § 5 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. správne a v súlade so zákonom boli tieto trovy exekúcie aj vymožené.»

Podľa názoru sťažovateľa „je nesprávne a nezákonne, a v rozpore s Ústavou SR, aby súd v civilnom konaní, teda v konaní odlišnom od exekučného konania vyčísľoval nanovo a opätovne trovy exekúcie, a v podstate v už skončenej exekúcii nanovo rozhodol o trovách exekúcie.

Je   nesprávne   a   nezákonne,   a   v   rozpore   s   Ústavou   SR,   aby   civilný   súd   dokonca následne vyslovil, že trovy exekúcie, ktoré exekútor riadne vyčíslil a vymohol a proti ktorým v   exekučnom   konaní   neboli   podané   žiadne   opravné   prostriedky,   sú   bezdôvodným obohatením   sa   súdneho   exekútora   a   zaviazal   ho   na   ich   vrátenie   vrátane   úrokov z omeškania.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dokonca aj vtedy, keby trovy exekúcie neboli správne určené (čo však v tomto prípade boli správne určené), povinný sa nemôže domáhať ich vrátenia   žalobou   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Povinný   v   prípade   nesúhlasu s výškou trov exekúcie   mal proti   nim podať   námietky,   čo však nepodal.   Upovedomenie o začatí exekúcie nepodaním námietok nadobudli právoplatnosť a sú záväzné.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   Slovenská   komora exekútorov sťažnosť povinného na postup vymáhania trov exekúcie, pokiaľ ide o ich výšku, považovala za neopodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   154/2008 z 12. novembra   2008   došlo   k   porušeniu   ním   označených   práv,   pretože   tento   súd   pri rozhodovaní v uvedenej právnej veci vyslovil, že „vymožením trov exekúcie som sa mal bezdôvodne   obohatiť   na   úkor   povinného   v   exekučnom   konaní,   pričom   Krajský   súd   v Prešove ma zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania žalobcovi“.

Sťažovateľ tvrdí: „ja som sa v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatil, ale len som riadne vykonával exekúciu podľa zákonných predpisov a rozhodnutím súdov bol zmenšený môj   majetok,   ktorý   mi   podľa   zákona   patrí.   Rozhodnutie   o   bezdôvodnom   obohatení   sa vymožením trov exekúcie exekútora poškodzuje, keďže vykonanie exekúcie súdny exekútor nemôže odmietnuť, ako štátom splnomocnená osoba konať musí a nepriznaním nároku na trovy   exekúcie   je   protizákonne zmenšovaný majetok   exekútora a teda   súd protizákonne zasiahol do práv na odmenu a vlastníctvo, ktoré garantuje Ústava SR.“

Postupom   a rozhodnutím   súdov,   ktoré   opätovne rozhodovali   o   trovách   exekúcie, určili ich výšku mimo exekučného konania aj napriek tomu, že na to nemali právomoc, a neposúdili vec ako už raz rozhodnutú, podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu aj jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008 bolo   porušené   zák1adné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1 Ústavy   SR   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a zák1adných slobôd.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008 bolo porušené   zák1adné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravod1ivý   súdny   proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 Co 154/08 zo dňa 12. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďa1šie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Pre posúdenie návrhu na začatie konania je rozhodujúce ako sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vymedzí predmet konania v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia, ktoré uplatňuje sťažovateľ mimo petitu sťažnosti, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou   považuje   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa   (m.   m.   III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07,   IV.   ÚS   279/07).   V   danom   prípade   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom, namieta v petite sťažnosti porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu len rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008. Preto námietky   sťažovateľa   proti   ďalším   rozhodnutiam   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu (rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 103/03 z 27. septembra 2004 a 22. júla 2008, rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 10/03 z 30. septembra 2005) ústavný súd považoval len   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa predbežne prerokoval len vo vzťahu k petitom označenému rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej sťažnosti,   t.   j. posudzoval, či   existuje príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom odvolacieho krajského súdu potvrdzujúcim prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 24 472,55 € (737 260 Sk) od 21. novembra 2003 do zaplatenia a meniacim tento rozsudok vo výroku o trovách konania, na ktoré zaviazal sťažovateľa [tak, že ich znížil zo sumy 3 406,43 € (102 622 Sk) na sumu 1 667,33 € (50 230 Sk)], a právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008, formuluje najmä tieto argumenty:

-   vymožené   trovy   exekúcie   krajský   súd   považoval   za   bezdôvodné   obohatenie zo strany   sťažovateľa   (exekútora)   a   konštatoval,   že   sťažovateľ   sa   dostal   do   omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia a zaviazal ho aj na úhradu úrokov z omeškania,

- krajský súd už raz rozhodnutú vec (tým, že povinný nepodal námietky voči trovám exekúcie   vyčísleným   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie)   znovu   prejednal   (prekážka   res iudicatae).

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že podstata námietok sťažovateľa uvádzaných v sťažnosti sa týka rozhodnutia vo veci samej o otázke (vydanie bezdôvodného obohatenia sťažovateľom), s ktorou sa v predchádzajúcich rozhodnutiach už vysporiadali všeobecné súdy (prvostupňový súd, odvolací súd a aj dovolací súd).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že krajský súd už rozsudkom sp. zn. 2 Co 10/05 z 30. septembra 2005 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 103/03 z 27. septembra 2004 o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 24 472,55 € (737 260 Sk) predstavujúcu trovy exekúcie z titulu bezdôvodného obohatenia. Predmetný   rozsudok   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   31.   októbra   2005. Ústavný súd z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 103/2003 z 22. júla 2008, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že proti právoplatnému rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   10/05   z   30.   septembra   2005   podal   sťažovateľ dovolanie   podľa   §   237   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dôvodu,   že   sa   ním rozhodlo   o   veci,   o   ktorej   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra   2007   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné.   Ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ túto skutočnosť v sťažnosti neuviedol.

Ústavný súd z evidencie svojej rozhodovacej činnosti taktiež zistil, že sťažovateľova predchádzajúca   sťažnosť,   v   ktorej   namietal   porušenie   označených   základných   práv rozsudkom krajského súdu z 30. septembra 2005 a označeným uznesením najvyššieho súdu ako   dovolacieho   súdu,   bola   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   269/08-20   z   3.   septembra   2008 odmietnutá, a to v časti týkajúcej sa rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že bola podaná oneskorene,   a   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľom   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   154/2008 z 12. novembra 2008, ktorým podľa neho malo dôjsť k porušeniu ním označených práv, sa týkal len príslušenstva k už žalobcovi priznanej istine 24 472,55 € (737 260 Sk) a úhrady trov konania.

Predmetom posúdenia ústavného súdu v okolnostiach prípadu bola teda otázka, či rozhodnutím odvolacieho krajského súdu týkajúcim sa úrokov z omeškania zo sumy istiny (bezdôvodného obohatenia) mohlo dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach   a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:„V   súvislosti   s   uplatňovaným   úrokom   z   omeškania   prvostupňový   súd   správne uviedol, že úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že žalovaný je povinný plniť prvý deň po tom, čo ho žalobca požiadal o splnenie.   Ak   nedošlo   požiadanie   dlžníkovi   o   splnenie   skôr,   treba   za   kvalifikované požiadanie   považovať   žalobu,   pričom   dňom   zročnosti   pohľadávky   uplatnenej   v   žalobe nebude   deň   nasledujúci   po   podaní   žaloby   na   súde,   ale   deň   po   doručení   tejto   žaloby žalovanému (Er 27/1997).

Keďže žaloba bola žalovanému doručená dňa 20. 11. 2003 (č. l. 22 spisu) správne skonštatoval prvostupňový súd, že od 21. 11. 2003 je žalovaný v omeškaní s plnením dlhu. Výška úrokov z omeškania je v občiansko-právnych vzťahoch ustanovená v nariadení vlády SR č. 87/1995 Z. z. Podľa tohto vykonávacieho predpisu činí výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska platnej ku dňu, keď omeškanie   s   plnením   peňažného   dlhu   vzniklo.   Keďže   ku   dňu   omeškania   21.   11.   2003 základná úroková sadzba NBS predstavovala 6,25 % (dvojnásobok predstavuje 12,5 %) a žalobca žiadal v žalobe priznať úroky z omeškania len vo výške 11 %, správne postupoval prvostupňový súd, ak zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 11 % zo sumy 737.260,- Sk od 21. 11. 2003 do zaplatenia.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi   všeobecných   súdov,   teda   s ich   interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   podstatná   časť   námietok   sťažovateľa   sa   vecne   nedotýka   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ale   jeho   predchádzajúceho   rozhodnutia   sp.   zn.   2   Co   10/05 z 30. septembra   2005   a   nepriamo   aj   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra 2007, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti nenamieta.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 154/2008 z 12. novembra 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali ústavne neakceptovateľným spôsobom do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia právnych   predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   primeraným   spôsobom   interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, a to aj v rozsahu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009