znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť O. N. - A., K., zastúpeného advokátkou Mgr. J. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 196/2007 zo 16. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   O.   N.   -   A., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2008 doručená sťažnosť O. N. - A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. J. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 45 ods. 1 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť „čl. 46 ods. 1“, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 2 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť „čl. 6 ods. 1“, pozn.) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Cob 196/2007 zo 16. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako podnikateľ bol účastníkom súdneho konania v postavení žalobcu vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   26   Cb   116/2005   v   právnej   veci   o   zaplatenie   3 091 523,40   Sk s príslušenstvom z dôvodu neplnenia poistnej zmluvy zo strany U. poisťovne, a. s., B. (ďalej len „žalovaná“), v dôsledku vzniku poistnej udalosti.

Sťažovateľ   uviedol,   že   24.   júna   2003   uzavrel   so   žalovanou   poistnú   zmluvu č. 1137002587   na   poistenie   majetku   proti   krádeži   a lúpeži,   proti   požiaru   a živelnému nebezpečiu, a to prevádzky - predajne zlatníctva... v K. Poistenie mal sťažovateľ dohodnuté na   konkrétnu   poistnú   sumu.   Dňa   24.   januára   2004   došlo   k poistnej   udalosti   (krádeži vlámaním), v dôsledku ktorej sťažovateľovi vznikla škoda. Napriek riadnemu uplatneniu nároku žalovaná do podania žaloby neuhradila sťažovateľovi žiadne poistné plnenie.

Okresný súd rozsudkom z 21. augusta 2007 rozhodol v prospech sťažovateľa (okrem časti istiny 255 771,45 Sk, v ktorej sťažovateľ vzal návrh späť a okresný súd konanie v tejto časti   zastavil).   O odvolaní   žalovaného   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Cob 196/2007   zo   16.   apríla   2008   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej vyhovujúcej   časti   zmenil   a   žalobu   zamietol   a   taktiež   zmenil   aj   výrok   o náhrade   trov konania.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   predmetným   nezákonným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, pretože mu bolo odopreté, aby dostal   od   žalovanej   plnenie,   ktoré   mu   podľa   zákona   a poistnej   zmluvy   patrilo.   V tejto súvislosti   argumentuje   tým,   že „V   rámci   zisťovania   skutkového   stavu   sa   odvolací   súd nezaoberal riadne prehodnotením všetkých skutočností v rámci dokazovania, hoci už OS Bratislava   I počas   dokazovania   a záverov   trestného   konania   a znaleckého   posudku, vykonaného na žiadosť žalovaného, mal za preukázané, že poistná udalosť nastala tak, ako ju opísal žalobca a výška škody bola ustálená na sumu 3.403.576,70 Sk.“.

Podľa sťažovateľa v odvolacom konaní bol nesprávne zistený a posúdený skutkový stav veci, na základe čoho odvolací súd dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, keď považoval za   preukázané,   že   sťažovateľ   nezabezpečil   predmet   poistenia   na   určitý   limit   plnenia. Sťažovateľ namieta, že odvolací súd nebral do úvahy skutočnosť, že tak konal v domnienke, že zabezpečil predmet poistenia na určitý limit, pretože aj tak v zmluvnej výške poistenia riadne a včas podľa poistnej zmluvy plnil.

Sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu v tom, že:

„Odvolací   súd   neskúmal   prístup   a postup   žalovaného   ako   poistiteľa,   ktorého povinnosťou bolo riadne preskúmať vec aj podľa § 103 Osp. Ohľadne predmetu poistenia mal žalovaný na základe toho uzavrieť so sťažovateľom novú poistnú zmluvu, aby predmet poistenia spĺňal taký stupeň zabezpečenia, na akú vysokú sumu zneje aj výška poistenia. Výška poistenia bola vyrátaná a plnená na vyšší stupeň ochrany. Povinnosťou žalovaného bolo upozorniť sťažovateľa na túto skutočnosť, alebo uzatvoriť poistnú zmluvu na nižšie plnenie...

Odvolací   súd   neskúmal   pravdivosť   tvrdení   žalovaného,   pričom   žalovaný   mal ponúknuť iné zmluvné podmienky sťažovateľovi, resp. s ním uzavrieť novú poistnú zmluvu, žalovaný tak však neurobil a naďalej prijímal plnenie od sťažovateľa podľa vyššieho stupňa zabezpečenia   predmetu   poistenia.   Inak   povedané   žalovaný   zanedbal   svoje   zmluvné povinnosti a úplne odmietol plniť, hoci trestné konanie a znalecký posudok a napokon súdne dokazovanie jednoznačne preukázali, že sťažovateľ neurobil žiadnu chybu a vedome, alebo v ľahostajnosti sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by odôvodňovalo taký postup aký zaujal vo veci žalovaný.“

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na riadny a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 196/2007 zo 16. apríla 2008, zrušil predmetný rozsudok krajského súdu, priznal mu finančné zadosťučinenie podľa voľnej úvahy a priznal mu trovy konania v sume 50 142 Sk.

Okrem petitu, ktorý je jasne odlíšený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a preto   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (mutatis mutandis III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07) mohol rozhodovať len o porušení tých práv sťažovateľa, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 196/2007 zo 16. apríla 2008 a vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ   domáha   v návrhu   na   rozhodnutie,   t.   j.   v petite   sťažnosti.   Ústavný   súd   preto namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza mimo petitu, považoval iba za súčasť jeho argumentácie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 196/2007 zo 16. apríla 2008 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 116/2005 z 21. augusta 2007   v napadnutej   vyhovujúcej   časti   vo   výške   835   751,95   Sk s príslušenstvom   tak,   že žalobu   sťažovateľa   zamietol,   rozsudok   zmenil   aj   v   časti   trov   konania   štátu   a   zaviazal sťažovateľa na úhradu trov odvolacieho konania.

Podstatná   časť   výhrad   sťažovateľa   sa   týka   procesných   pochybení   a nesprávnych postupov odvolacieho krajského súdu, ktoré vyvodzuje najmä z toho, že „v tomto konaní bol nesprávne zistený a posúdený skutkový stav“, na základe ktorého odvolací súd dospel k nesprávnemu   rozhodnutiu, „znalecký   posudok   bol   nedostatočne   vyhodnotený..., sťažovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov a napriek tomu Krajský súd v Bratislave zaviazal   sťažovateľa   uhradiť   súdny   poplatok“, v dôsledku   čoho   malo   dôjsť   podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v znení protokolu č. 3, 5 a 8.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 43/04).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či ochranu   týmto   základným   právam,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal,   neposkytujú všeobecné   súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Z informácie   poskytnutej   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu 15. júla 2008 podal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní bol spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 23. júla 2008.

Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na okolnosti prípadu má sťažovateľ právny prostriedok nápravy, ktorého použitie je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou uplatnenia právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd.

Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ právny prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok účinne poskytuje, využil (ale dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté), čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených práv (obdobne napr. I. ÚS 53/03).

V súvislosti   s tým   už   ústavný   súd   judikoval,   že   ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Z logického výkladu § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že vyčerpaním všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nemožno rozumieť už   samotné   podanie   posledného   z nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   najvyšší   súd,   ako   aj   ústavný   súd (IV. ÚS 177/05).

Aj   z právneho   názoru,   ktorý   je   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu, vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ   k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008