znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 324/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 120/04, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 237/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj jej   právo   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob   237/2006   v spojení s následným postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 120/04 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Cb   120/04   opätovne   predložiť   Krajskému   súdu   v   Bratislave   odvolanie   obchodnej spoločnosti A., s. r. o., doručené mu telefaxom 24. októbra 2005 a doplnené originálom podaným na poštovú prepravu 27. októbra 2005.

3. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cob 237/2006 konať a rozhodnúť podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   o   odvolaní   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   doručenom   Okresnému   súdu Bratislava III telefaxom 24. októbra 2005 a doplnenom originálom podaným na poštovú prepravu 27. októbra 2005.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   A., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. M. D., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2007 telefaxom a 12. marca 2007 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   M.   D.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť „čl. 48 ods. 2“, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 120/05 (správne má byť „sp. zn. 26 Cb 120/04“, pozn.), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 237/2006.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 4.   októbra   2007   telefaxom   a   10.   októbra   2007   poštou   doplnila   sťažnosť   predložením písomných príloh.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že v právnej veci navrhovateľa – S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   proti   sťažovateľke   ako   odporcovi   o zaplatenie 67 046,20   Sk   s   príslušenstvom   vedenej   pod   sp.   zn.   26   Cb   120/04   okresný   súd   vydal rozsudok z 21. septembra 2005, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi sumu 67 046,20 Sk a trovy konania.

Proti predmetnému rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu telefaxom v posledný deň lehoty na podanie odvolania, a to 24. októbra 2005. Uvedené odvolanie sťažovateľka doplnila v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v písomnej   forme   tým   spôsobom,   že   okresnému   súdu   bolo zaslané poštou a uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu v posledný (t. j. tretí) deň procesnej lehoty.

Krajský   súd   prípisom   č.   k.   3   Cob   237/2006-99   zo   4.   októbra   2006   oznámil okresnému súdu, že spis vracia bez rozhodnutia o odvolaní z dôvodu, že „odvolanie nebolo podané, lebo podľa § 42 ods. 1 - veta posledná O. s. p. podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu, teda najneskôr v tretí deň musí byť originál na súde a nie napr. podaný na pošte“.

Okresný súd prípisom z 20. decembra 2006 sťažovateľke oznámil, že vo veci jej odvolania z 24. októbra 2005 krajský súd nerozhodoval, a preto bude na rozsudok sp. zn. 26 Cb 120/04 z 21. septembra 2005 vyznačená právoplatnosť, lebo na podanie urobené telefaxom, ktoré nebolo doplnené v stanovenej lehote, sa neprihliada.

Sťažovateľka namieta, že uvedeným postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a boli   porušené   označené   články   ústavy a dohovoru,   lebo „lehota   stanovená   v   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je procesno   právna   lehota   a nie   hmotnoprávna   lehota   a sťažovateľ   podal   posledný   deň 3 dňovej procesnej lehoty podanie na poštovú prepravu a tým doplnil podanie doručené dňa 24. 10. 2005 faxom, o čom ako dôkaz predkladám doručenku a poštový podací lístok zo dňa 27. 10. 2005 a doručenku o doručení poštovej zásielky na Okresný súd Bratislava III dňa 31. 10. 2005“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o. zakotvené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislave III pod sp. zn. 26 Cb 120/2005 vo veci navrhovateľa S., a. s. B. proti odporcovi A., s. r. o. o zaplatenie 67.046,20 Sk s prísl. a postupom v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave vo veci navrhovateľa S., a. s. B. proti odporcovi A., s. r. o. o zaplatenie 67.046,20 Sk s prísl. pod sp. zn. 3 Cob/237/2006-99 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Cb 120/2005 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cob/237/2006-99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

4. Obchodnej spoločnosti A., s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej pomoci prevzatie veci a sťažnosť v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“

Ústavný   súd   13.   decembra   2007   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. IV. ÚS 324/07-18.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu na základe výzvy ústavného súdu oznámila, že zotrváva na stanovisku uvedenom v prípise okresnému súdu sp. zn. 3 Cob 237/2006 zo 4. októbra 2006, ktoré k nemu priložila.

Predseda   okresného   súdu   na základe   výzvy   ústavného   súdu   v prípise   doručenom ústavnému súdu 15. januára 2008 oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní v predmetnej veci, pričom k obsahu sťažnosti sťažovateľky sa nevyjadril.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 10. marca 2008 iba vyslovila, že „naďalej trvá na podanej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP, obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však na záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľka touto sťažnosťou namieta.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 120/04 z 21. septembra 2005 bol sťažovateľke doručený 7. októbra 2005. Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne odvolanie,   ktoré   bolo   doručené   okresnému   súdu   telefaxom   v posledný   deň   lehoty   na podanie odvolania, a to 24. októbra 2005. Originál odvolania spolu so splnomocnením pre právnu zástupkyňu na zastupovanie bol okresnému súdu doručený 31. októbra 2005, pričom na odtlačku poštovej pečiatky podacieho lístka právnej zástupkyne bol vyznačený dátum 27. október 2005.

Následne 2. novembra 2005 okresný súd vyhotovil predkladaciu správu a spolu s ňou predložil odvolanie sťažovateľky krajskému súdu. Krajský súd prípisom z 15. novembra 2005 (okresnému súdu doručený 24. novembra 2005) vrátil spis sp. zn. 26 Cb 120/04 bez rozhodnutia   o odvolaní   s odôvodnením,   že „faxom   podané   odvolanie   č.   l.   63   nemá prezentačnú pečiatku, kedy fax došiel súdu prvého stupňa. Táto skutočnosť je odvolaciemu súdu nepochopiteľná (kto obsluhuje fax, ako ho mohla vedúca kancelárie prijať a konajúci sudca akceptovať?), nakoľko nie je možné zistiť, či odvolateľ dodržal postup podľa § 42 ods. 1 O. s. p. (do troch dní predložiť súdu originál (nie podať na pošte). Preto je potrebné tieto skutočnosti prešetriť, nakoľko ak nebol dodržaný postup podľa § 42 ods. 1 O. s. p. na podané   odvolanie   sa   neprihliada   a odvolací   súd   nemá   o čom   rozhodovať.   V prípade zistenia, že postup bol dodržaný, ide o oneskorené podané odvolanie a iba v takom prípade predložte vec odvolaciemu súdu s novou predkladacou správou opakovane“.

Ústavný   súd   zistil,   že   z   úradného   záznamu   zo   6.   decembra   2005   vyhotoveného podateľňou   okresného   súdu   k telefaxu   odoslanému   z kancelárie   právnej   zástupkyne sťažovateľky nachádzajúceho sa v spise okresného súdu sp. zn. 26 Cb 120/04 vyplýva, že „odosielateľ mal evidentne na svojom faxe zle nastavené parametre dátumu, či už úmyselne, alebo   nie.   Podľa   nášho   názoru   by   mala   byť   AK   vyzvaná,   aby   predložila   potvrdenie o odoslaní, pretože každý fax odosielateľovi takéto potvrdenie automaticky vytlačí a malo by byť totožné.

Fax   bol   do   podateľne   nainštalovaný   až   po   presťahovaní   sa   na   nám.   Biely   kríž v 8/2005, do toho času boli faxy rozmiestnené po pracoviskách... Až do vyskytnutia sa tohto problému   v tomto   spise   sa   teda   faxy   nikdy   nepečiatkovali   v podateľni,   ani   sme   neboli nadriadenými na to upozornené. Manuál na obsluhu faxu takisto nemáme.

Poznamenávame, že takmer všetky prichádzajúce faxy majú dátum a hodinu odlišnú od   dátumu   a hodiny   uvedenej   na   prezentačnej   pečiatke   z podateľne,   pretože   faxy prichádzajú najmä po pracovnej dobe a v noci keď sa linky uvoľnia“.

Následne   okresný   súd   prípisom   z   18.   januára   2006   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky,   aby   zaslala   potvrdenie   o odoslaní   telefaxového   podania   označeného   ako odvolanie proti rozsudku, pretože z jej telefaxového podania nie je zrejmé (nedá sa určiť), kedy bol tento telefax odoslaný okresnému súdu. Právna zástupkyňa až na opakovanú výzvu z 25. apríla 2006 predložila okresnému súdu 23. mája 2006 požadované potvrdenie.

Okresný   súd   sa   taktiež   obrátil   na   Slovak   Telekom,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len „Telekom“),   s   dožiadaním   o   zaslanie   výpisov   odchádzajúcich   volaní   a   telefaxov z kancelárie právnej zástupkyne sťažovateľky za obdobie od 1. októbra 2005 do 31. októbra 2005.   Zo   správy   Telekomu   z   9.   júna   2006   bolo   zrejmé,   že   v detailnom   výpise odchádzajúcich volaní z TP 055 6425115 za obdobie od 1. októbra 2005 do 31. októbra 2005, ktorej majiteľom je manžel právnej zástupkyne sťažovateľky, bol dátum 24. október 2005 s telefónnym číslom adresáta okresného súdu.

Uvedenou skutočnosťou sa okresný súd riadil pri opätovnom predkladaní odvolania krajskému   súdu   (26.   júna   2006)   s konštatovaním,   že   odvolanie   sťažovateľky   podané telefaxom 24. októbra 2005 bolo doplnené v súlade s § 42 ods. 1 OSP.

Napriek tomu krajský súd prípisom zo 4. októbra 2006 vrátil okresnému súdu spis sp. zn. 26 Cb 120/04 bez rozhodnutia o odvolaní, „nakoľko podľa § 42 ods. 1 O. s. p. - posledná veta - odvolanie nebolo podané. V prejednávanej veci bolo faxovým podaním na súd doručené odvolanie žalovaného dňa 24. 10. 2005, čo bolo v posledný deň 15 dňovej lehoty, nakoľko napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený 7. 10. 2005. Podľa § 42 ods. 1 - veta posledná O. s. p. podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Teda najneskôr v tretí deň musí byť originál na súde a nie napr. podaný na pošte. Žalovaný telefaxové podanie doplnil 31. 10. 2005. Keďže podľa ust. § 42 ods. 1 O. s. p. na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada platí,   že   v predmetnej   veci   odvolanie   nebolo   podané.   O tomto   je   potrebné   žalovaného upovedomiť a rozsudok na čl. 58 správoplatniť“. Predmetný prípis bol okresnému súdu doručený 16. novembra 2006.

V intenciách stanoviska krajského súdu okresný súd prípisom z 20. decembra 2006 sťažovateľke oznámil, že „o Vašom odvolaní Krajský súd v Bratislave nerozhodoval (viď oznámenie) a preto bude na rozsudok č. k. 26 Cb 120/04-58 zo dňa 21. 09. 2005 vyznačená právoplatnosť, nakoľko podľa § 42 ods. 1 O. s. p. sa na podanie urobené faxom, ktoré nebolo   doplnené   v stanovenej   lehote   neprihliada“. Predmetný   prípis   bol   sťažovateľke doručený 3. januára 2007.

Následne   okresný   súd   19.   marca   2007   na   rozsudku   sp.   zn.   26   Cb   120/04 z 21. septembra   2005   vyznačil   dátum   právoplatnosti   25.   október   2005   a vykonateľnosti 31. október 2005.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej, ktoré bolo urobené telegraficky, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Z citovaného   ustanovenia   je   zrejmé   (argumentum   a contrario),   že   na   podanie obsahujúce   návrh   vo   veci   samej   (akým   odvolanie   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa nepochybne je), ktoré bolo urobené telefaxom, sa prihliadne a má rovnaké právne účinky ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia; predpokladom vzniku týchto právnych účinkov je doplnenie takého podania predložením jeho originálu najneskôr do troch dní. Lehotu troch dní treba považovať za lehotu procesnú, t. j. na jej zachovanie stačí, ak sa posledný   deň   lehoty   urobí   úkon   na   súde   alebo   sa   podanie   odovzdá   orgánu,   ktorý   má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 OSP).

Z obsahu spisu   súdu   prvého stupňa nepochybne vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie   telefaxom   v posledný   deň   odvolacej   lehoty   podľa   §   204   ods.   1   OSP.   Svoje telefaxové podanie doplnila do troch dní zaslaním jeho originálu v zmysle § 42 ods. 1 OSP poštou   a uvedená   zásielka   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   posledný   (t.   j.   tretí)   deň procesnej lehoty.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   jej   telefaxové   podanie   doplnené   podaním originálu na poštovú prepravu v posledný deň zákonnej lehoty v zmysle § 42 ods. 1 OSP považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   riadne,   t.   j.   včas   podané   odvolanie   proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Právny   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého „podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní... na súde a nie napr. podaný na pošte“, viedol   k záveru,   že   odvolanie   sťažovateľky   nebolo   podané   v   zákonnej   lehote, a preto   na   neho   neprihliadal.   Tento   právny   názor   krajského   súdu   predstavuje   takú interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorá zjavne vybočuje z ústavných medzí, keďže jej dôsledkom bolo porušenie zákazu denegatio iustitiae a zásah do práv sťažovateľky na zákonný proces, chránený čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   týmto   postupom   krajský   súd   odňal   sťažovateľke právo,   aby   na   základe   jej   včas   podaného   odvolania   bol   ňou   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa preskúmaný odvolacím súdom, ktorý na základe právneho záveru krajského súdu   okresný   súd   správoplatnil.   Pretože   týmto   spôsobom   bolo   zasiahnuté   do   samotnej podstaty práva sťažovateľky na opravný prostriedok, ústavný súd vyslovil, že postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   237/2006   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Uvedené práva sťažovateľky boli v spojení s označeným postupom krajského súdu následne   porušené   aj   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Cb 120/04, ktorý na základe právneho názoru krajského súdu obsiahnutého v jeho prípise zo 4. októbra 2006 správoplatnil svoj rozsudok č. k. 26 Cb 120/04-58 z 21. septembra 2005. V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že okresný súd tak konal na základe právneho názoru inštančne nadriadeného súdu, a preto v danom prípade považoval za kľúčové ústavné pochybenie krajského súdu, čo zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   jej   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označenými postupmi okresného súdu a krajského súdu ústavný súd uvádza,   že   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   je   podstatný   jeho   záver   o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého bezprostredným   dôsledkom   bolo   (je)   aj   predĺženie   označených   konaní   pred   okresným súdom   i krajským   súdom.   V danom   prípade   možno   uvedený   negatívny   dôsledok subsumovať pod porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd dospel k záveru, že deklarovanie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu nie je potrebné.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal, alebo obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

V danom prípade na účinnú ochranu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepostačovalo   len   vysloviť   ich porušenie označeným postupom okresného súdu a krajského súdu. K náprave stavu, ktorý v danom   prípade   označeným   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   vznikol,   bolo potrebné uplatniť aj oprávnenie ústavného súdu prikázať obom označeným súdom obnoviť stav pred porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplývajúcich tak z čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 3 písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde.   K obnove   stavu   pred   porušením   uvedených   práv sťažovateľky v konkrétnych okolnostiach prípadu môže dôjsť len vtedy, ak okresný súd opätovne   predloží   predmetné   odvolanie   sťažovateľky   na   rozhodnutie   krajskému   súdu a krajský   súd   o ňom   ako   riadne   podanom   rozhodne   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby   odvolanie sťažovateľky doručené mu telefaxom 24. októbra 2005 doplnené originálom podaným na poštovú prepravu 27. októbra 2005 opätovne predložil krajskému súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia),   a zároveň   krajskému   súdu   prikázal   o tomto   odvolaní   sťažovateľky   konať a rozhodnúť podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

V ďalšom   postupe   budú   okresný   súd   a   krajský   súd   viazané   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Rozhodnutie ústavného súdu bude vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených a vysvetlených vo svojej sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom. Zároveň je z hľadiska   zásad   spravodlivosti   žiadúce   tiež   prihliadnuť   na   to,   či   bola,   resp.   nebola v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   sťažovateľom   namietaným   neústavným   postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.

Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky, ktorej sa touto sťažnosťou domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd prikázal okresnému súdu a krajskému súdu obnoviť stav pred ich porušením a vec mu vrátil na ďalší postup, pričom   na   dovŕšenie   ústavnej   ochrany   práv   sťažovateľky   postačujú   v tomto   konaní vyslovené a pre okresný súd a krajský súd záväzné právne závery ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním   advokátkou   Mgr.   M.   D.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“;   vypočítanú   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2007), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Vzhľadom na skutočnosť, že pre porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo v posudzovanej veci kľúčové pochybenie krajského   súdu,   ústavný   súd   uložil   povinnosť   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky krajskému súdu.

Trovy   právneho   zastúpenia   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008