znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 323/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Filipa, vedené pod sp. zn. Rvp 4754/2014, sp. zn. Rvp 4761/2014, sp. zn. Rvp 4762/2014 a sp. zn. Rvp 4763/2014 vo veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžf 40/2013, sp. zn. 3 Sžf 78/2013, sp. zn. 3 Sžf 41/2013 a sp. zn. 3 Sžf 94/2013 a jeho rozsudkami z 11. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4754/2014, sp. zn. Rvp 4761/2014, sp. zn. Rvp 4762/2014   a sp. zn. Rvp 4763/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4754/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. apríla 2014 doručené sťažnosti spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   3 Sžf 40/2013,   sp. zn.   3 Sžf 78/2013, sp. zn. 3 Sžf 412013 a sp. zn. 3 Sžf 94/2013 a jeho rozsudkami z 11. februára 2014 (ďalej len „napadnuté rozsudky najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že Daňový úrad Košice IV (ďalej len „správca dane“)   vydal   26.   mája 2011   dodatočné   platobné výmery   sp. zn.   698/230/38695/11/Tak, sp. zn.   698/230/38713/11/Tak,   sp. zn.   698/230/38645/11/Tak   a   sp. zn. 698/230/38689/11/Tak   (ďalej   len   „prvostupňové   správne   rozhodnutia“),   ktorými   jej ako platiteľke   dane   z   pridanej   hodnoty   vyrubil   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie obdobia júl 2009, august 2009, marec 2009 a jún 2009 v sumách 63 797,44 €, 71 307 €, 85 170,02 € a 63 935 €. Proti uvedeným prvostupňovým správnym rozhodnutiam podala   sťažovateľka   odvolania,   o ktorých   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „žalovaný   správny   orgán“)   rozhodnutiami   sp. zn. I/223/16748-116810/2011/999608,   sp. zn.   I/223/16748-116811/2011/999608,   sp. zn. I/223/16748-116806/2011/999608   a   sp. zn.   I/223/16748-116809/2011/999608   (ďalej   len „rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu“)   tak,   že   napadnuté   prvostupňové   správne rozhodnutia potvrdilo.

Žalobami   podanými   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí žalovaného správneho orgánu. Krajský súd rozsudkami sp. zn. 6 S 11/2012 zo 7. februára 2013, sp. zn. 6 S 16/2012 zo 14. marca 2013, sp. zn. 6 S 15/2012 zo 7. februára 2013 a sp. zn. 6 S 14/2012 z 2. mája 2013 (ďalej len „rozsudky   krajského   súdu“)   žaloby   sťažovateľky   zamietol.   Sťažovateľka   predmetné rozsudky krajského súdu napadla odvolaniami, argumentujúc, že krajský súd na základe vykonaného   dokazovania   dospel   podľa   jej   názoru   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam a jeho   rozhodnutia   vychádzali   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Najvyšší   súd napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozsudky krajského súdu v celom rozsahu ako vecne správne.

Sťažovateľka namieta, že tak rozsudky krajského súdu, ako aj napadnuté rozsudky najvyššieho súdu v jej veciach sú podľa nej nesprávne a nedostatočne odôvodnené a ako také   tiež   arbitrárne.   V spojitosti   s tým   poukazuje   na   z jej   pohľadu   extrémny   nesúlad právnych záverov so skutkovými a právnymi zisteniami, interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade   s obsahom   právnej   praxe   (odklon   od   ustálenej   judikatúry),   nerešpektovanie kogentnej   normy   (prehnaný   formalizmus)   a tiež   na   hodnotenie   dôkazov   vykonané „bez akceptovateľného   racionálneho   základu“. Z rozhodnutí   najvyššieho   súdu   podľa sťažovateľky   vyplýva, že „ignoroval“ ňou   predložené početné argumenty, s ktorými   sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí riadne nevysporiadal. Najvyšší súd zaujal stanovisko len   k argumentu   o   presune   dôkazného   bremena   z   daňového   subjektu   (sťažovateľky) na správcu dane, s ktorým sa však nemožno stotožniť, keďže podľa jej tvrdenia je v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2011, z ktorého vyplýva, že od platiteľa dane nemožno spravodlivo požadovať preukázanie skutočností týkajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho subdodávateľov, pričom na preukázanie existencie a reálnosti zdaniteľného plnenia postačujú faktúry spĺňajúce zákonné požiadavky, ktoré sťažovateľka v daňových   konaniach   predložila.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozsudky   najvyššieho   súdu   sú pri posudzovaní   zásadnej   otázky,   kto   znáša   dôkazné   bremeno   v   prípade   pochybností o osobe   dodávateľa,   v   rozpore   s ustálenou   judikatúrou,   a   preto   ich   možno   považovať za arbitrárne.   Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa preukázania, že u iného subjektu došlo k podvodnému konaniu, spočíva na správcovi dane, a nie   na   daňovom   subjekte.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 z 21. júna 2012, v zmysle ktorého daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby   preverovali   svojich   dodávateľov,   a súčasne   štát   môže „stopnúť   vrátenie   dane“ podnikateľom len vtedy, keď im daňové úrady cez objektívne dôkazy dokážu, že vedeli alebo mali vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovým podvodom.

S   poukazom   na   uvedené   rozhodnutie   Súdneho   dvora   sťažovateľka   uvádza,   že jednotlivé obchody vyplývajúce z faktúr spĺňajúcich všetky zákonom predpísané náležitosti predložených v daňovom konaní boli ňou riadne realizované a tovar z nich vyplývajúci aj reálne   existoval,   a   preto   bolo   rozhodnutie   správcu   dane   o   vyrubení   rozdielu   dane z pridanej   hodnoty   sťažovateľke   nesprávne.   Všeobecné   súdy   konajúce   vo   veciach sťažovateľky podľa jej názoru len jednostranne prijali argumentáciu žalovaného správneho orgánu, čo v konečnom dôsledku tiež determinuje nepresvedčivosť napadnutých rozhodnutí a predstavuje   porušenie   základnej   zásady   daňového   konania,   ktorou   je   jeho   zákonnosť. Hodnovernosť   a   dôvodnosť   sťažovateľkou   predložených   faktúr   vystavených   obchodnou spoločnosťou   R.   S.,   s. r. o.,   za   dodanie   služby   (návrhy,   realizácia,   výroba   televíznych spotov,   sledovanosť   spotov,   štatistiky   sledovanosti   a   počúvanosti)   na základe   zmluvy o vykonaní reklamy z 30. decembra 2008 vyplýva podľa názoru sťažovateľky okrem iného aj z predmetu jej činnosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd opreli   svoje   právne   závery   o   nelogické   úvahy,   ktoré   nemali   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, v zákone a ani v ustálenej judikatúre, čo je súčasne porušením čl. 141 ods. 1 ústavy.

Najvyšší   súd   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými   neprispel   k   odstráneniu nezákonnosti   daňových   konaní,   podľa   sťažovateľky   nenaplnil   ani   obsah   jej   práva garantovaného čl. 13 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v sťažnostiach   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol nálezom, že v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 40/2013, sp. zn.   3 Sžf 78/2013,   sp. zn.   3 Sžf 41/2013   a sp. zn.   3 Sžf 94/2013   a jeho   rozsudkami z 11. februára 2014 „bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1, článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Zároveň sa sťažovateľka domáha, aby boli napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušené a veci mu boli vrátené na ďalšie konania a rozhodnutia. Napokon tiež navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež prihliadajúc na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutými   rozsudkami najvyššieho súdu

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a   čl. 141   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a   čl. 13   dohovoru   napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobami proti   žalovanému   správnemu orgánu   podanými   krajskému   súdu   domáhala   preskúmania   zákonnosti   jeho   postupu a rozhodnutí, ktorými vo veciach jej odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane rozhodol tak,   že   jeho   rozhodnutia   o   dodatočnom   platobnom   výmere,   ktorými   boli   sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia júl 2009, august 2009, marec 2009 a jún 2009 v sumách 63 797,44 €, 71 307 €, 85 170,02 € a 63 935 €, potvrdil.

Krajský súd sťažovateľkou podané žaloby zamietol najmä z dôvodu nedostatočného preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných obchodov, v rámci ktorých boli sťažovateľke poskytované reklamné služby.

Na základe odvolaní sťažovateľky najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozsudky krajského súdu ako vecne správne.

Zo   sťažností   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   v nich označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkami   (ktorými   potvrdil prvostupňové rozhodnutia), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a   závermi   krajského   súdu   (a   tým   aj   so   závermi   vo   veciach   rozhodujúcich   správnych orgánov,   pozn.),   ktoré   však   podľa   jej   názoru   vyplývali   z   nedostatočne   zisteného existujúceho skutkového stavu vecí a zároveň aj z jeho nesprávneho právneho posúdenia.

Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažností musel posúdiť, či napadnutými   rozsudkami   najvyššieho   súdu   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k   takému závažnému   pochybeniu   zo   strany   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   signalizovalo   možnosť vysloviť po prijatí sťažností na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutých rozhodnutí uviedol, že prerokúvané veci   sa   týkajú   skutkového   stavu   a preukázania   existencie   zdaniteľného   plnenia. V jednotlivých   konaniach   neboli   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   naplnené   skutočnosti na presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho   súdu   vo   veci   Iron   Club   sp. zn.   3 Sžf/1/2011   ASPI   JUD   65295   SK, podľa ktorého   ak «Daňový   subjekt   vyčerpal   vlastné   dôkazné   bremeno,   ak   disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie   opaku   v   dôsledku   skutočností,   ktoré   nastali   u   platiteľovho   dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

Podľa   § 29   ods. 8   zák.   SNR   č. 511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný   správcom   dane   v priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie   zdaniteľných   plnení   je   ekonomická   činnosť   plne   pod   kontrolou daňového   subjektu.   Vzhľadom   na   to   daňový   subjekt   ako   platiteľ   dane   má   možnosť   si obstarať   dostatočný   počet   dôkazov,   ktoré   zabezpečia   preukázateľnosť   uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.),   ktoré   právo   je   spojené   s dôkaznou   povinnosťou   platiteľa   dane.   Prenos   dôkaznej povinnosti   z   daňového   subjektu   na   správcu   dane   je   výnimkou,   ktorá   je   ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho požitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri   preukazovaní   je   významný   aj   charakter   zdaniteľného   plnenia.   V   danom   prípade nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní podľa najvyššieho súdu bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo k zdaniteľnému plneniu podľa zákona č. 222/2004 Z. z., k dodaniu reklamných   služieb   žalobcovi   spoločnosťou   R.   S.,   s. r. o.   subdodávateľským   spôsobom, ktorého   predmetom   podľa   zmluvy   o   vykonaní   reklamy   malo   byť   stanovenie   podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.».

Najvyšší súd ďalej v napadnutých rozhodnutiach argumentoval tým, „že dodávatelia žalobcu   nevedeli   identifikovať   svojich   dodávateľov   (subdodávateľov   žalobcu),   pričom nemali ani žiadnych zamestnancov, a ich účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje   žalobcu.   Preukázanie   zdaniteľných   plnení   uskutočnených   subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“.

Najvyšší súd napokon v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uviedol: „S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane   (§ 2   ods. 6   zák.   č. 511/1992   Zb.)   sa   však   tieto   transakcie   javia   ako   umelé, bez ekonomického obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že jednotlivé médiá si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné   subjekty.   Napríklad   štatistiky   jednotlivých   televízií   sú   vykonávané   na   základe people metrov   umiestnených   v   domácnostiach.   Na   základe   takéhoto   prieskumu   sú vypracované štatistiky sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú rozhlas a printové médiá. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako MEDIAN   SK,   s. r. o.,   ktorý   zverejňuje   výsledky   na   svojej   internetovej   stránke www.mediansk.sk.   Údaje   takéhoto   druhu   sú   zverejňované   aj   na   internetovej   stránke wvvw.medialne.sk, takže kontrolovaný daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie   objednávať   si   tieto   služby   od   iných   subjektov.   Kontrolovaný   daňový   subjekt   síce predložil   štatistiky   sledovanosti,   počúvanosti   a čítanosti,   čo   je   len   konečný   produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring,   návrh   a umiestnenie   reklamy   v printových   médiách,   mediálne   plány jednotlivých   printov   tlače   a pod.   Z   dôvodu   neosvedčenia   ekonomickej   podstaty   presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný.“

V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   konštatoval,   že   daňové   orgány   v daných prípadoch vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaniach „neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane“.Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu a vo veciach sťažovateľky konajúcich správnych orgánov) obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti   (IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   sa   v tomto   ohľade   stotožňuje s najvyšším   súdom   prezentovaným   právnym   názorom,   podľa   ktorého   preukázanie materiálnej   existencie   zdaniteľného   plnenia   a jeho   použitie   platiteľom   dane na uskutočňovanie   zdaniteľných   plnení   (ich   charakteru)   je   esenciálnou   podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane.

Ústavný   súd   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov   najvyššieho   súdu   zistil,   že   tento sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v predmetných   konaniach   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti daných prípadov. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudkov   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2013,   sp. zn.   3 Sžf 78/2013,   sp. zn. 3 Sžf 41/2013 a sp. zn. 3 Sžf 94/2013 z 11. februára   2014   sú   zrozumiteľné a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových okolností prípadov a relevantných právnych noriem. Tieto rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle,   nevyhodnocujú   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatujú   dostatočne   zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani povinný   nahrádzať   (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného,   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   posudzovanými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   S prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutých   rozhodnutí,   ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve najvyššiemu súdu.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného v čl. 13 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

Sťažovateľka   súčasne   namieta   porušenie   čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2   a čl. 141   ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného v čl. 13 dohovoru uvedenými postupmi a namietanými rozsudkami najvyššieho súdu.

Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovujú základné princípy právneho štátu, ktoré „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach o sťažnostiach“ (m. m. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00, II. ÚS 104/04).

Ustanovenie   čl. 141   ods. 1   ústavy   vyjadruje dve   základné zásady,   ktoré   ovládajú činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť súdov   od   ostatných   orgánov   štátnej   moci   a nestrannosť   súdov,   t. j.   ich   viazanosť pri rozhodovacej činnosti len zákonom vrátane nestranného prístupu súdov k účastníkom konania.

Keďže v posudzovaných veciach nebolo zistené možné porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   označenými   rozhodnutiami najvyššieho   súdu,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   základných   princípov   (zásad) právneho štátu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   dospel k záveru   o nearbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktorými   v rámci odvolacích   konaní   zároveň   poskytol   sťažovateľke   účinný   prostriedok   nápravy,   nebolo možné   ani uvažovať o prípadnom   porušení   práva   zaručeného   v   čl. 13   dohovoru   (právo na účinný opravný prostriedok).

Ústavný   súd,   vychádzajúc z uvedených   skutočnosti   a záverov,   odmietol   sťažnosti sťažovateľky   aj   v tejto   časti   pre   ich   zjavnú   neopodstatnenosť   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažovateľkiných sťažností ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v ich petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014