znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 323/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. P. N., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/108/2012 z 19. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   Nemecko   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpená   advokátom   JUDr.   P.   N.,   D.,   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/108/2012 z 19. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len „okresný súd“) 30. júla 2009 domáhala proti obchodnej spoločnosti C., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“), určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu. O uvedenom návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd tak, že jej návrh zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd vec opätovne prerokoval a rozsudkom určil, že vlastnícke právo k osobnému motorovému vozidlu patrí sťažovateľke, o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uvedenému rozsudku okresného   súdu   podala   žalovaná   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej okresný súd uznesením sp. zn. 5 C/124/2009 z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o náhrade trov konania a povinnosťou na ich náhradu zaviazal žalovanú.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nepriznanie náhrady za niektoré úkony právnej služby, ako aj skutočnosť, že okresný súd postupoval nesprávne, ak pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška“).   Sťažovateľka   v   rámci   argumentácie   uvedenej   v odvolaní poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012, ktorého závery podľa jej tvrdenia vylučovali, aby sa v danej veci aplikovalo pravidlo vyplývajúce z § 11 ods. 1 vyhlášky. Sťažovateľka tiež uvádzala, že okresný súd postupoval nesprávne, keď   dospel   k   záveru,   že   hodnotu   sporu   možno   zistiť   len   s   nepomernými   ťažkosťami. Sťažovateľka sa na podklade uvedenej argumentácie domáhala, aby odvolací súd uznesenie okresného   súdu   zmenil   tak,   že   jej   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania   v   celom rozsahu vyhovie.

O   odvolaní   podanom   sťažovateľkou   proti   uzneseniu   okresného   súdu   krajský   súd rozhodol takto:

„Mení uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia tak, že odporca je povinný titulom náhrady trov konania, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia, zaplatiť navrhovateľovi sumu 984,26 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. N. Uznesenie okresného súdu zostáva nedotknuté v časti výroku o náhrade ďalších trov. Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.“

Následne   sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: «Podľa názoru sťažovateľa... došlo   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   k   porušeniu   jeho   základného   práva obsiahnutého   v   čl.   46   ods.   Ústavy   SR,   nakoľko   sa   krajský   súd   vôbec   nevysporiadal so zásadnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní a najmä potom s jeho odkazom na nález Ústavného súdu SR vedený pod sp. zn.: I. ÚS 119/2012 zo dňa 16. 05. 2012,   ktorý   sa   priamo   týka   danej   problematiky   a   z   ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že v daných sporoch nie je možné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky....

Za daných okolností potom teda nie sú zrejmé dôvody tvrdenia krajského súdu, že závery Ústavného súdu SR nie sú zásadnými pre posúdenie prejednávaného prípadu, keď Ústavný súd SR svojím nálezom vedeným pod sp. zn.: I. ÚS 119/2012 zo dňa 16. 05. 2012 bezvýhradne určil, že v situácii kedy je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k motorovému   vozidlu,   ktoré   je   oceniteľné   peniazmi,   nie   je   možné   vychádzať   z   tarifnej odmeny stanovenej v ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky.

S   ohľadom   na   vyššie   uvedené   potom   sťažovateľ   považuje   oprávnene   uvedené uznesenie   za   arbitrárne,   resp.   za   nie   dostatočne   zdôvodnené,   nakoľko   krajsky   súd   bez akéhokoľvek vysvetlenia nerešpektoval názor ústavného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej skutkovej situácie, a navyše rozhodol úplne opačným spôsobom, ako rozhodol ústavný súd, hoci ústavný súd takýto postup jednoznačne vylúčil....

Nerešpektovanie   právneho   názoru   ústavného   súdu   (teda   ratio   decidendi) vyjadreného   v   odôvodnení   nálezu   zo   strany   všeobecného   súdu,   zakladá   aj   porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie právnej istoty občanov...

Navyše   v   dôsledku   nerovnakých   rozhodnutí   v   podobných   veciach   dochádza k narušeniu   tzv.   legitímnych   očakávaní   dotknutých   subjektov,   ktoré   Ústavný   súd   SR vo svojej judikatúre považuje taktiež za súčasť princípov právneho štátu...

Vo vzťahu ku konkrétnym „argumentom“ krajského súdu potom sťažovateľ uvádza, že pokiaľ krajský súd tvrdil, že ku dňu začatia poskytovania právnej služby nebola zrejmá hodnota veci (motorového vozidla) a že ju sťažovateľ (žalobca), ani jeho právny zástupca neuvádzali, takéto vyjadrenie krajského súdu nezodpovedá skutočnosti, nakoľko v návrhu sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o náhrade trov konania zo dňa 12. 04. 2012 je výslovne uvedená táto hodnota (1. strana 2. odsek) a to suma 49.790,88 eur. Súčasne potom z tohto návrhu jednoznačne vyplýva, že táto suma bola hodnotou motorového vozidla v čase začatia poskytovania právnej služby, nakoľko z nej sťažovateľ vychádza.

Aj   tvrdenie   krajského   súdu,   že   vyjadrenie   hodnoty   motorového   vozidla   by   bolo spojené s nepomernými ťažkosťami a že by to bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti a rýchlosti   konania,   sa   javí   sťažovateľovi   ako   zjavne   pochybné,   nakoľko   zisťovanie všeobecnej hodnoty motorových vozidiel je rutinnou činnosťou príslušných znalcov, resp. otázkou, na ktorú dá odpoveď predajca motorových vozidiel prakticky obratom.... S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený o tom, že došlo napádaným rozhodnutím krajského súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, nerešpektujúce ustálenú judikatúru   Ústavného   súdu   SR   a   súčasne   bolo   toto   rozhodnutie   pre   sťažovateľa diskriminačné....

Keďže krajský súd porušil základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   resp.   ústavnoprocesný   princíp   vyjadrený   v tomto   článku,   došlo   súčasne   vo   svojom dôsledku aj k porušeniu ďalšieho základného práva hmotného charakteru a to základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, teda k porušeniu práva na vlastníctvo, resp., práva na majetok, nakoľko tým, že krajský súd neuznal nárok sťažovateľa, ktorý má majetkovú povahu a vyplýva z právneho predpisu, zasiahol do jeho základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku (viď nález Ústavného súdu ČR vedený pod sp. zn.: II. ÚS 2886/07, popr. viac razy zmieňovaný nález vedený pod sp. zn.: I. ÚS 119/2012).

S týmto právom na priznanie primeranej a právnym predpisom stanovenej náhrady trov konania, ktoré vznikli úspešnej strane v konaní, potom úzko súvisí aj právo na právnu pomoc   v   zmysle   čl.   37   ods.   2   Listiny,   ktoré   bolo   v   dôsledku   napádaného   rozhodnutia krajského súdu taktiež porušené...

Okrem toho sa sťažovateľ navyše domnieva, že nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu má v tomto prípade za následok ešte aj porušenie práva na fair proces v jeho   časovej   dimenzii,   lebo   doba,   o   ktorú   sa   predlžuje   súdne   konanie   v   dôsledku prejednania   tejto   ústavnej   sťažnosti,   konkrétneho   zásahu   ústavného   súdu,   ako   aj prípadného nového prejednania veci všeobecným súdom (v prípade úspechu v konaní pred Ústavným   súdom   SR),   je   dobou,   ktorú   možno   označiť   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom konaní,   pričítateľné   na   vrub   všeobecného   súdu,   resp.   konkrétneho   sudcu   tohto   súdu, nakoľko krajský súd svojím postupom vedome porušil ústavnosť rozhodovania....

Aj keď sa totiž jedná o súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov konania, vzťahuje sa aj na toto konanie právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...

Za   daných   okolností   tak   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   aj   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo spoločnosti A., so sídlom: Nemecko na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jej právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a súčasne aj jej právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny boli uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.02.2013, č. k.: 10Co/108/2012-468 porušené.

2. Základné právo spoločnosti A., so sídlom: Nemecko na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   10Co/108/2012 porušené.

3.   Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   19.   02.   2013,   č.   k.: 10Co/108/2012-468   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

4. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti A., so sídlom: - Nemecko v celkovej sume 523,50 euro na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. N., advokáta so sídlom D., vedený v S., a. s., pobočka D., číslu účtu... v lehote 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny uznesením krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o náhrade trov konania, čo môže mať v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   na sťažovateľku   nepochybne   negatívne dôsledky,   avšak   tieto   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   podľa   názoru ústavného   súdu   dávať   na   rovnakú   úroveň   a   pripisovať im   rovnakú   relevanciu ako samotnému rozhodovaniu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Ústavný   súd   nespochybňuje,   že   za   určitých   okolností   možno   k   záveru   o   porušení základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   dospieť   aj   v   súvislosti s rozhodovaním   o   náhrade   trov   konania.   Vo   všeobecnosti   však   platí,   že   nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   podľa   názoru   ústavného   súdu   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty   svojvôle.   K   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania pristupuje ústavný súd preto iba celkom výnimočne, napr.   keď   zistí,   že došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či   možno   považovať uznesenie   krajského   súdu   za   ústavne udržateľné   a   akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,   podľa   ktorej   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   podústavných právnych   predpisov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecným súdom   bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   (časť   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstata argumentácie   sťažovateľky,   s   ktorou   spája   porušenie   ňou   označených   práv   uznesením krajského   súdu,   spočíva   v námietke   jeho nedostatočného   odôvodnenia,   keďže   podľa   jej tvrdenia sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s jej podstatnou argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie vyhlášky zo strany okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti krajskému súdu „vytýkala“, že nerešpektoval závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn.   I.   ÚS   119/2012   zo   16.   mája   2012,   čím   zároveň   porušil   princíp   právnej   istoty a predvídateľnosti   práva,   keďže   v   skutkovo   a   právne   totožnej   veci   rozhodol   odlišným spôsobom   než   ústavný   súd   v   ňou   označenom   náleze.   Sťažovateľka   ďalej   polemizuje v sťažnosti so závermi všeobecných súdov, v rámci čoho poukazuje na to, že v danej veci pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny nemali vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky, ale z § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, pretože hodnota veci, ktorá bola predmetom konania (motorové vozidlo),   bola vyjadriteľná v peniazoch a táto bola zrejmá v čase začatia poskytovania úkonov právnej služby, eventuálne bola zistiteľná bez väčších ťažkostí.

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   právo   na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozhodnutí reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument,   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci.   V   súlade   s   uvedeným   je   teda   povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: «... závery Ústavného súdu SR vyslovené v oboch jeho rozhodnutiach, na ktoré poukazuje navrhovateľ, nie sú zásadnými pre posúdenie prejednávaného prípadu. Okresný súd a ani súd odvolací v rámci svojej argumentácie totiž nevychádzajú z analógie s ustanoveniami Zákona o poplatkoch, resp.   zo   záveru,   že   ide   o   situáciu,   ktorá   nie   je   právom   regulovaná.   Naopak   striktne rešpektujú výslovnú právnu úpravu obsiahnutú vo Vyhláške.

Je nepochybné, že - v zhode so stanoviskom Ústavného súdu SR vymedzenom v bode 17 Nálezu I. ÚS 119/92 - v konaní o určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu je predmet konania oceniteľný peniazmi. Pre aplikáciu ustanovenia § 10 ods. 1 Vyhlášky t.j. určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v závislosti od   hodnoty   vozidla   je   však   nevyhnutné,   aby   bola   bez   zásadnejších   pochybností   zrejmá hodnota veci (osobného motorového vozidla) pri začatí poskytovania právnej služby (§ 10 ods. 2 Vyhlášky).

V súdenej veci začal právny zástupca navrhovateľa - v zmysle plnomocenstva (č. l. 24) - poskytovať právne služby dňa 9. 6. 2009. K uvedenému dátumu však nielen samotný navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, žiadnu hodnotu bližšie (s odkazom na konkrétne dôkazy, resp. skutkové tvrdenia) neuvádza, ale ani z obsahu spisu nevyplýva táto - ku dňu 9.6.2009 - všeobecná hodnota (konkrétneho) motorového vozidla Audi A6. Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že za hodnotu veci nemožno rozhodne považovať dohodnutú cenu v kúpnej a leasingovej zmluve z 13. 12. 2007. V tejto spojitosti je plne opodstatnené i súvisiace konštatovanie okresného súdu o všeobecne známej skutočnosti (§ 121 O. s. p.) výrazného poklesu hodnoty motorových vozidiel, osobitne v triede, do ktorej patrí i vozidlo typu Audi A6, v závislosti od veku vozidla.

Nadväzne možno uzavrieť, že v čase začatia poskytovania právnych služieb JUDr. N. navrhovateľovi nebola hodnota veci konkrétne vyjadrená v peniazoch, pričom jej prípadné vyjadrenie bolo spojené s nepomernými ťažkosťami. Za situácie, keď predmetom konania vo veci samej nebolo určenie hodnoty danej veci, vykonávanie doplňujúcich šetrení (napr. zisťovaním všeobecnej hodnoty obdobných vozidiel k uvedenému dátumu prostredníctvom jednotlivých   predajcov   motorových   vozidiel,   za   nutnosti   ustálenia   „stavu“   konkrétneho vozidla k rozhodnému dňu, eventuálne vykonávanie znaleckého dokazovania) o hodnote veci   v   čase   začatia   poskytovania   právnej   služby   by   bolo   v   rozpore   so   zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. Presne pre takéto prípady, keď hodnotu veci je možné zistiť   len   s   nepomernými   ťažkosťami   spojenými   aj   s   neodôvodnenými   prieťahmi   pri meritórnom   prejednávaní   veci,   slúži   ustanovenie   §   11   ods.   1   písm.   a/   Vyhlášky, vychádzajúce z paušalizovaného stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny.

Z konštatovaného je zrejmé, že okresný súd postupoval vecne správne, ak pri určení odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky t. j. z   toho,   že   hodnotu   veci   alebo   práva   je   možné   určiť   len   s   nepomernými   ťažkosťami a základom sadzby tarifnej odmeny je preto 1/13-ina výpočtového základu.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov napadnutého rozhodnutia tak v danom prípade ide o posúdenie, či uznesenie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by toto rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd dostatočne   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadal   s   relevantnou   argumentáciou sťažovateľky.

Argumentáciu sťažovateľky, v rámci ktorej namieta uznesenie krajského súdu, podľa ktorej možnosť vyjadrenia hodnoty veci (predmetu sporu) v peniazoch vylučuje aplikáciu pravidla   obsiahnutého   v   §   11   ods.   1   vyhlášky,   odôvodňuje   aj   na   pozadí   záverov   ňou označeného nálezu ústavného súdu a zároveň „vytýka“ krajskému súdu nerešpektovanie týchto   záverov,   ústavný   súd   vyhodnotil   z   ústavnoprávneho   hľadiska   ako   nedôvodnú a neopodstatnenú. Podľa názoru sťažovateľky z hľadiska argumentácie, na ktorej krajský súd založil napadnuté rozhodnutie, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu (sťažovateľka namieta   taký   dôvod,   ktorý   primárne   neviedol   k   jej   neúspechu   v   spore   a   ktorý   sa   do ťažiskového dôvodu napadnutého rozhodnutia nepreniesol). Neúspech sťažovateľky v rámci tejto   argumentačnej   línie   nebol   založený   na   tom,   že   hodnotu   veci   nemožno   vyjadriť

v peniazoch [§ 11 ods. 1 písm. a)  prvá časť vety  vyhlášky], ale na tom, že hodnotu veci v čase   začatia   poskytovania   právnej   služby   bolo   možné   zistiť   len   s   nepomernými

ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a)  druhá časť vety  vyhlášky].

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z uvedeného vyplýva, že vylúčenie aplikácie pravidla obsiahnutého v § 11 ods. 1 vyhlášky nutne predpokladá nielen zistenie, že ide o vec alebo právo, ktorého hodnotu možno   vyjadriť   v peniazoch,   ale aj to,   že túto hodnotu   možno zistiť   bez nepomerných ťažkostí.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   obsahom   záveru sťažovateľkou označeného nálezu ústavného súdu nie je záver o tom, že hodnota veci, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch, je aj za každých okolností zistiteľná bez nepomerných ťažkostí, ale to, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné,   potom   sa   táto čiastka   považuje za základ pre tarifnú   hodnotu,   čo nespochybnil ani krajský súd. Dosah záveru ústavného súdu v sťažovateľkou označenom náleze   však   nemá   žiadnu   spojitosť   s   otázkou   posudzovania   okolností   týkajúcich   sa zisťovania   stupňov   obťažnosti   spojených   s   určením   hodnoty   veci   alebo práva,   ktoré   je predmetom sporu v konaní pred súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že takto sťažovateľkou nastolená námietka je   z   ústavnoprávneho   hľadiska   bezpredmetná,   pretože   sťažovateľka   namieta   také skutočnosti, ktoré primárne neviedli k jej neúspechu v spore, resp. ktoré sa do ťažiskového rozhodovacieho   dôvodu   uznesenia   krajského   súdu   nepreniesli.   Uvedená   argumentácia sťažovateľky   z   pohľadu   dôvodu,   na   ktorom   bolo   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie založené, je nepodstatná a jej úsudok   je určitým   a zrozumiteľným spôsobom   vyvrátený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka svojvoľnosť záverov napadnutého rozhodnutia namieta aj v tom smere, že hodnota veci ku dňu poskytovania právnej služby bola zrejmá „... nakoľko v návrhu sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o náhrade trov konania zo dňa 12.04.2012 je výslovne uvedená   táto   hodnota...   a   to   suma   49.790,88   eur.   Súčasne   potom   z   tohto   návrhu jednoznačne   vyplýva,   že   táto   suma   bola   hodnotou   motorového   vozidla   v   čase   začatia poskytovania   právnej   služby,   nakoľko   z   nej   sťažovateľ   vychádza.“, eventuálne   že   táto hodnota   bola   zistiteľná   bez   nepomerných   ťažkostí,   keďže „...   zisťovanie   všeobecnej hodnoty motorových vozidiel je rutinnou činnosťou príslušných znalcov, resp. otázkou, na ktorú dá odpoveď predajca motorových vozidiel prakticky obratom“.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu,   uvádza,   že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom odôvodnil záver o   naplnení predpokladov   na   aplikáciu   pravidla   vyplývajúceho   z   §   11   ods.   1   vyhlášky. K tomuto záveru krajský súd dospel na základe zistenia, že aj keď v danom prípade bolo možné vyjadriť hodnotu veci v peniazoch, jej hodnota v čase začatia konania nebola zrejmá (dohodnutá kúpna cena v roku 2007 vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť výrazného poklesu hodnoty motorových vozidiel nebola spoľahlivým kritériom, z ktorého by bolo možné vychádzať pri určení hodnoty veci aj v roku 2009, teda v čase začatia poskytovania úkonov právnej služby) a jej prípadné zisťovanie v priebehu konania aj vzhľadom na jeho charakter by bolo v danom prípade spojené s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a)  druhá časť vety – vyhlášky (nutnosť ustálenia stavu konkrétneho motorového vozidla k okamihu   začatia   poskytovania   úkonov   právnej   služby,   zisťovanie   všeobecnej   hodnoty obdobných motorových vozidiel k tomuto okamihu, eventuálne vykonávanie znaleckého dokazovania)].   Krajský   súd   tento   záver   odôvodnil   aj   s   poukazom   na   hospodárnosť a rýchlosť konania.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že krajský súd aj s ohľadom   na   obsah   odvolacích   námietok   sťažovateľky   ústavne   akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky, právne závery   krajského   súdu   nenesú   prvky   interpretačnej   svojvôle,   majú   základ   v   spoľahlivo ustálenom skutkovom stave veci a krajský súd v napadnutom rozhodnutí tiež primeraným spôsobom   reagoval   na   argumentáciu   sťažovateľky.   Ústavný   súd   tak   nezistil   žiadne relevantné   ústavnoprávne   nedostatky   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré   by   odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľkou vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietala   porušenie   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   s   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   nezistil   také   účinky,   ktoré   by   zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného základného práva. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale jeho rozhodnutie bolo   dostatočne   odôvodnené,   na   základe   vlastných   myšlienkových   konštrukcií,   ktoré ústavný   súd   nie   je   vzhľadom   na   už   uvedené   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať,   a jeho odôvodnenie je ústavne udržateľné.

S namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka spája aj porušenie označeného základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny. Keďže ústavný súd z už uvedených dôvodov dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak je zároveň vylúčená aj prípadná úvaha o možnosti porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jej základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   vyplývajúceho z čl. 1   dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti   hodnotiť právne názory   všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   v   primeranej   lehote, v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd už taktiež opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote) to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd v danej veci rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   19.   februára   2013,   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľke   doručené   1.   marca   2013,   teda   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (19. apríla   2013)   nemohlo   postupom   krajského   súdu   dochádzať   k   porušovaniu sťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo pred doručením jej sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatne   skončené,   je   zrejmé,   že   v   čase   predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde tvrdené porušovanie sťažovateľkou označených práv už nemohlo trvať.

Vzhľadom   na túto   skutočnosť   ústavný súd   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013