znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 323/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. T., B., T. H., S., a F. T., B., zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu   Senica   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 C 50/1994   v období po   vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/04 z 20. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. T., T. H. a F. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/1994 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/04 z 20. októbra 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. A. T., T. H. a F. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému po 80 000 Sk [slovom osemdesiattisíc slovenských korún (2 655,51 EUR)], ktoré im   j e Okresný   súd   Senica   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   nahradiť A. T., T. H. a F. T. trovy právneho zastúpenia   v sume   16 384,80 Sk   [slovom   šestnásťtisíctristoosemdesiatštyri   slovenských korún a osemdesiat halierov (543,88 EUR)] na účet ich právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 323/08 z 10. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť A. T.,   T. H.   a F. T.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/1994 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 86/04 z 20. októbra 2004 (ďalej len „nález ústavného súdu z 20. októbra 2004“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú od roku 1994 účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 50/1994, ktorého predmetom je rozhodovanie o ich nároku na   náhradu   za zničené   trvalé   porasty   nachádzajúce   sa   na   ich   pozemkoch   pred   ich prechodom do užívania štátu, resp. nárok na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   toto   je   už   druhá   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom   konaní,   ktorú   podávajú   ústavnému   súdu „po uplynutí   piatich   rokov od skončenia prvého časového úseku konania pred Okresným súdom Senica, vyhodnotenom nálezom Ústavného súdu č. IV. ÚS 86/04-49 s konštatovaním, že sa viedlo so zbytočnými prieťahmi“.

Pretože   napadnuté   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   sťažovatelia   sa domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu   v uvedenom konaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu z 20. októbra 2004 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ďalej sa domáhajú, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 80 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1643/08 z 5. novembra 2008 doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Konanie   vedené   pod   sp. zn.   7C 50/94   je   vedené   po   termíne   20. 10. 2004   bez prieťahov,   čoho   dôkazom   je   chronologický   prehľad   jednotlivých   úkonov.   Predmetom konania v zmysle návrhu navrhovateľov je zaplatenie náhrady za trvalé porasty v zmysle § 15   ods. 1   zák.   č. 229/1991   Zb.   o   pôde.   Krajský   súd   Trnava   uznesením   sp. zn. 11 Co/21/2008-506   zo   dňa   26. 5. 2008   zrušil   rozsudok   súdu   1.   stupňa   sp. zn.   7C 50/94 zo dňa 21. 11. 2007, ktorým bol návrh zamietnutý, z toho dôvodu, že je potrebné posúdiť zodpovednosť odporcov za náhradu škody v zmysle § 420 O. z.

Súd   preto   vyzval   navrhovateľov   prípisom   zo   dňa   17. 7. 2008   zdôvodniť   nárok na náhradu škody s uvedením, akú právnu povinnosť porušili odporcovia v 1. a 2. rade, aká je príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a aké je zavinenie toho ktorého   odporcu   a   aké   dôkazy   navrhujú   v   konaní   vykonať.   Výzvu   obdržal   navrhovateľ v 1. rade (ktorý zastupuje všetkých navrhovateľov) dňa 23. 7. 2008 a v lehote určenej súdom 15 dní nezaslal žiadnu odpoveď. Dňa 4. 8. 2008 nebola doručená odpoveď navrhovateľov súdu (ako tvrdí navrhovateľ vo svojej sťažnosti zo dňa 19. 9. 2008). Dňa 1. 10. 2008 zaslal navrhovateľ prípis súdu, v ktorom poukazuje na ustanovenie § 24 zákona č. 229/1991 Zb. Predmetný prípis neobsahuje odpoveď navrhovateľov na výzvu súdu zo dňa 17. 7. 2008 týkajúcu sa zdôvodnenia zodpovednosti odporcov za náhradu škody v zmysle § 420 O. z.“ Súčasťou vyjadrenia bola aj táto chronológia procesných úkonov:„- 17. 12. 2004 - súd zamietol návrh navrhovateľ na pristúpenie S. B. do konania na strane odporcu 3.

4. 1. 2005 oznam navrhovateľa 1. o úmrtí navrhovateľa 3.

27. 1. 2005 súd vyzval navrhovateľa 1. doplniť odvolanie zo dňa 3. 1. 2005pripojenie dedičského spisu po neb. navrhovateľovi 3.

3. 2. 2005   podanie   navrhovateľa   1. - oznámenie,   že   navrhovatelia   sa   nemienili odvolať proti uzneseniu zo dňa 17. 12. 2004

14. 2. 2005 vrátený spis z ÚS SR

23. 2. 2005 vytýčený termín pojednávania na 30. 3. 2005

30. 3. 2005 vyhlásený rozsudok23. 5. 2005 odvolanie navrhovateľov

spis predložený KS Trnava na rozhodnutie o odvolaníspis vrátený s uznesením KS, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

5. 5. 2006 uznesenie II. stupňa doručené účastníkom

21. 9. 2006   súd   vyzval   navrhovateľ   doplniť   a   upresniť   návrh   v   intenciách uznesenia KS

6. 10. 2006 podanie navrhovateľov, označené ako doplnenie a upresnenie návrhu, späťvzatie návrhu voči odporcovi v 2. rade

výzva súdu adresovaná navrhovateľom na oznámenie ohľadom akej sumy berú navrhovatelia späť návrh voči odporcovi v 2. rade,   jednoznačne uviesť,   koho navrhujú pripustiť ako ďalšieho účastníka na strane odporcu

21. 11. 2006 doplnenie návrhu

3. 1. 2007 uznesenie o zastavení konania proti odporcovi v 2. rade

31. 1. 2007   uznesenie   o   pripustení   vstupu   spoločnosti   S.,   a. s.   B.,   do   konania na strane odporcu

2. 2. 2007 doručenie návrhu odporcovi 2. na vyjadrenie

21. 2. 2007 vyjadrenie odporcu 2.

termín   pojednávania   -   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   súd   odmietol   podanie navrhovateľov zo dňa 4. 10. 2006

11. 5. 2007 podané odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 26. 3. 200722. 5. 2007 spis predložený KS na rozhodnutie o odvolaní

spis vrátený s KS spolu s uznesením zo dňa 31. 8. 2007, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie

30. 10. 2007 vytýčené pojednávanie na 21. 11. 2007

21. 11. 2007 súd pripustil zmenu petitu návrhu

12. 12. 2007 navrhovateľ poddal odvolanie proti horeuvedenému uzneseniu19. 12. 2007 zaslané odvolanie na vyjadrenie

23. 1. 2008 spis predložený na KS Trnava na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa 11. 7. 2008 spis vrátený z KS spolu s uznesením, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.

17. 7. 2008   úprava   na   doručenie   II.   st.   uznesenia,   zároveň   výzva   na   písomné zdôvodnenie návrhu a aké dôkazy navrhujú účastníci v konaní vykonať

20. 8. 2008 urgencia navrhovateľa

1. 10. 2008 navrhovateľ doručil požadované podanie

23. 10. 2008 vytýčené pojednávanie na 27. 11. 2008.“

Na   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti   reagovali   sťažovatelia   podaním   ich právneho zástupcu z 25. novembra 2008, v ktorom sa uvádza:

«Možnosť   vyjadriť   sa   k   obsahu   podania   Okresného   súdu   Senica   nevyužívam. Potvrdzuje   totiž   oprávnenosť   podanej   sťažnosti   v   jednom   z   jej   podstatných   dôvodov: mechanicky   a   formalistický   chápané   „konanie“,   ktoré   objektívne   nemôže   predstavovať a dokumentovať jeho zmysel, ktorým je odstrániť stav právnej neistoty účastníka.»

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom 27. novembra 2008 vo veci rozhodol, avšak rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť. Inak obsah   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho vyjadrení z 5. novembra 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods. 2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Účelom   tohto   základného   práva   je   odstránenie   stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na ich   počet   a právoplatne   nerozhodli   (napr. IV. ÚS 232/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povaha   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľov na náhradu za zničené trvalé porasty nachádzajúce sa na im patriacich pozemkoch pred ich prechodom do užívania štátu, ktorý bol neskôr ustálený ako náhrada škody podľa § 420 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   za   zničené   trvalé   porasty   na pozemkoch,   ktoré   sú   ich vlastníctvom. Už v náleze ústavného súdu z 20. októbra 2004 bolo konštatované, že ide o právne   zložitejšiu   vec.   Avšak   vzhľadom   na   to,   že   v oblasti   reštitučnej   agendy   sa od roku 1991   [zákon   č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“)] vyvinula   štandardná   rozhodovacia   prax,   ústavný   súd   v tomto   náleze   konštatoval,   že dovtedajšiu dĺžku konania nemožno akceptovať. S uvedeným sa ústavný súd stotožňuje aj v období po vydaní nálezu ústavného súdu z 20. októbra 2004 a dodáva, že ani konania o náhrade škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie sú právne zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie v posudzovanej etape   konania   nie   je   fakticky   zložité   (potrebné   listinné   dôkazy   už   boli   zadovážené v predchádzajúcej   etape   konania,   t. j.   do   vydania   nálezu   ústavného   súdu   z 20. októbra 2004).Na právnu a faktickú zložitosť veci nepoukazoval vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 5. novembra 2008 ani okresný súd.

2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd skúmal,   či   ich   správanie   prispelo   k predĺženiu   posudzovaného   konania.   Sťažovatelia rovnako ako v predchádzajúcej etape konania, ktorá bola predmetom posúdenia v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 86/04, žalobný návrh viackrát upravovali, upresňovali a dopĺňali. Avšak tieto doplnenia návrhu nekládli zvýšené nároky na ďalšie dokazovanie a boli v súlade s dovtedy vykonaným dokazovaním. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia   sa   zúčastňovali   pojednávaní,   využívali   na   ochranu   svojich   práv   procesné možnosti   (odvolanie)   priznané   im   Občianskym   súdnym   poriadkom,   pričom   využívanie takýchto   procesných   možností   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv   síce   čiastočne prispelo   k   predĺženiu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   dôsledkom ktorého by boli zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01), a to aj vzhľadom na skutočnosť, že ich využitie sa zakaždým ukázalo ako dôvodné (trikrát zrušené rozhodnutie okresného súdu odvolacím súdom).

3. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 5. novembra 2008 poukazujúc na predloženú chronológiu jednotlivých procesných úkonov uviedol, že koná v období po vydaní nálezu ústavného súdu   z 20.   októbra   2004 bez prieťahov.   Je pravdou,   že ústavný súd   nezistil obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   by   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania a ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okresný   súd   však   v predmetnej   veci   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu z 20. októbra   2004   postupoval   v konaní   neefektívne   a nesústredene,   čoho   dôkazom   sú aj rozhodnutia Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorými boli zrušené dva rozsudky okresného súdu (z 30. marca 2005 a z 21. novembra 2007), ako aj jeho uznesenie z 26. marca 2007, ktorým bolo podanie sťažovateľov odmietnuté a vec bol vrátená na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 Co 198/2005 zo 14. marca 2006 sa okrem iného uvádza: „podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nemal v čase vyhlásenia   preskúmavaného   rozsudku   ujasnený   predmet   konania   a okruh   účastníkov a odvolací súd postupujúc podľa ust. § 212 ods. 3 O. s. p.... musel pre závažné procesné pochybenie   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušiť...,   pretože   vady   konania   spočívajúce v nepresnom a neurčitom petite a neurčitom okruhu účastníkov mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“

Taktiež v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 41 Co 46/2007 z 31. augusta 2007 sa uvádza, že „odvolací súd... zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil danú vec...“.

A napokon   aj   v   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   11 Co 21/2008 z 26. mája 2008 sa uvádza, že „odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, pretože súd prvého stupňa predmetnú vec nesprávne právne posúdil“.

O nesústredenosti v postupe okresného súdu svedčí aj to, že chybu nedostatočného a nejednoznačného vymedzenia uplatňovaných nárokov v konaní odstraňoval ešte výzvou zo 17. júla 2008 (t. j. po 14 rokoch od začatia konania).

V súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (m. m. II. ÚS 2/01).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z analyzovaných   postupov   okresného   súdu   podľa uvedených   troch   kritérií   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v predmetnom   konaní v namietanom   období   porušil základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   síce   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 50/1994 konal bez zbytočných prieťahov, pretože už svojím predchádzajúcim nálezom o uložení tejto povinnosti rozhodol.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadajú   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   každému   v sume 80 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, kde poukázali najmä na to, že konanie prebieha už viac ako 14 rokov, a tým, že nie je dosiaľ právoplatne skončené, trvá neúmerne dlho stav ich právnej neistoty „s dôrazom na to,... že ide o nárok, majúci svoj pôvod v dávnejšej krivde“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 7 C 50/1994, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sťažovateľmi uplatnenej sumy každému po 80 000 Sk (2 655,52 EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š. Podľa § 36 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu trov konania priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 predstavuje   spolu   s režijným   paušálom   (2 x 190 Sk)   u jedného   sťažovateľa   sumu 5 461,60 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia troch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 16 384,80 Sk (543,88 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008