znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 323/07-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., a A. S., U. 133, oboch zastúpených advokátom JUDr. P. M., P., ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/1998 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 36/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. a A. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a   A.   S.   (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 963/1998   a postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vednom   pod   sp. zn. 5 Co 36/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o určenie, že „pozemok parcela EN 102 (...) a EN 103 (...) patria do dedičstva po nebohom (...) M. K.“. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 5 C 963/1998.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd „vyniesol rozsudok a v ňom určil, že v spore uvedená   žalobkyňa   sa   stala   vlastníčkou   pozemku   KN-C   130/1   (...).   Pozemok   (...)   kúpil od mamy kúpnou zmluvou zo dňa 10. 12. 1993 (...), túto nadobudla od svojich predchodcov a určovacou žalobou. Okresný súd v Starej Ľubovni v tej istej veci a týkajúcej sa tej istej parcely rozhodol ten istý súd, ba aj sudkyňa rozsudkom č. 5 C 652/92 (...), že výlučným vlastníkom tejto parcely je moja mama A. S.“.

Keďže   sťažovatelia   nesúhlasili   s rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   5 C 963/1998 z 12. decembra 2006,   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podali   14. februára 2007 odvolanie, v ktorom spochybnili dokazovanie okresného súdu a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť.

Odvolanie   sťažovateľov   bolo   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 36/2007 z 30. marca 2007 odmietnuté ako oneskorene podané. Podľa odôvodnenia tohto uznesenia bol napadnutý rozsudok právnemu zástupcovi sťažovateľov „doručovaný dňa 12. 1. 2007, kedy   nebol   zastihnutý   na   adrese   pre   doručenie.   Zásielka   bola   opätovne   doručená   dňa 15. 1. 2007,   taktiež   bezvýsledne   a následne   bola   uložená   na   pošte.   Zásielku   si   právny zástupca   prevzal   až   dňa   31. 1. 2007.   Zásielka   sa   však   podľa   ust.   § 47   ods. 2   O. s. p. považuje za doručenú adresátovi tretím dňom od jej uloženia, teda dňa 18. 1. 2007. Na výzvu súdu, kde sa právny zástupca žalovaných (...) zdržiaval v dňoch 12. 1. 2007 a 15.   1. 2007,   právny   zástupca   odpovedal,   že   bol   (...)   práceneschopný.   Svoje   tvrdenie doložil potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti (...).

Na potvrdení o pracovnej neschopnosti právneho zástupcu je uvedená adresa, kde sa (...) bude zdržiavať v čase práceneschopnosti, a tou je adresa na ktorú sa právnemu zástupcovi doručoval rozsudok (...).   Právny zástupca žalovaných sa teda preukázateľne zdržiaval na uvedenej adrese doručenia v čase doručovania rozsudku súdu prvého stupňa“.

Sťažovatelia žiadali okresný súd „o vrátenie lehoty. Bezvýsledne márnym čakaním na odpoveď“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   im   týmto   uznesením „znemožnil   (...) domáhať   sa   svojich   práv   Ústavou   chránených“,   a preto   podali   27.   júla   2007   podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Krajská prokuratúra   v Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   listom   sp. zn.   Kc 153/07 z 25. októbra   2007   oznámila   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov,   že   nezistiac   zákonný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania ich podnet ako nedôvodný odložila. Označený list   krajskej   prokuratúry   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručený   2.   novembra 2007, pričom sťažovatelia od tohto dátumu odvíjajú začiatok plynutia lehoty na podanie sťažnosti   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Uvedené dôvody opodstatňujú podľa sťažovateľov prijatie záveru, že „bolo porušené ústavné   právo   zakotvené   v   čl. 48   odst. 2   v   tom,   že   bolo   Rozhodnutím   Krajského   súdu v Prešove   domôcť   sa   svojho   práva   zákonnou   súdnou   cestou   predložiť   ďalšie   dôkazy odmietnuté   prvostupňovým   súdom   v   záujme   zhodnotenia   všetkých   dôkazov   objektívneho rozhodnutia a hlavne spravodlivého. Týmto rozhodnutím boli nám odňaté práva na ochranu majetku zákonne nadobudnutého uvedené v čl. 20 odst. 1 Ústavy.

Bol   týmto   porušený   čl. 6   DOHOVORU   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd (oznámenie č. 209/1992 vtedy Federálneho ministerstva zahraničných vecí) a síce práva na spravodlivé súdne konanie, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Tento spor trvá od r. 1998 a napriek tomu neboli uskutočnené dôkazy podstatné k veci a rozhodnuté unáhlené“.

Sťažovatelia v tejto súvislosti žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.)   Slovenská   republika   v   zastúpení   Okresným   súdom   v   Starej   Ľubovni   svojim postupom   v   konaní   5 C/963/1998   a   Krajský   súd   v   Prešove   5 Co/36/2007   porušili nesprávnym doručovaním ľudské práva Ing. J. P. a A. S. upravené v čl. 48 odst. 2 Ústavy SR.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Starej Ľubovni a Krajskému súdu v Prešove podľa čl. 127 odst. 2 vec vracia na ďalšie konanie a obnovili stav pred porušením.

3.) Porušovatelia sú povinní sťažovateľom nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   označené   súdy   v napadnutých konaniach porušili ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci   meritórne   rozhodol 12. decembra   2006.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie vedené   pod   sp. zn. 5 C 963/1998 bolo právoplatne skončené 3. februára 2007, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 963/1998 z 12. decembra 2006. Z príloh k sťažnosti vyplýva, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 36/2007 z 30. marca 2007, ktorým bolo odmietnuté   ich   odvolanie   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu,   nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2007. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 30. novembra 2007, to znamená   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti označili za deň začatia plynutia uvedenej lehoty 2. november 2007, keď im bol doručený list krajskej prokuratúry, ktorým bol ich podnet na podanie mimoriadneho dovolania odmietnutý.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky [§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný   a   dostupný   právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie nie je z hľadiska plynutia uvedenej lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   možné   prihliadať   (m.   m.   I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné   podmienky   na podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007