znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 322/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. B., B., a P. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   8 Co 282/2010-122   z 30. júla   2010,   ako aj vo veci   namietaného   porušenia   bližšie   neoznačených   práv   postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, odboru kriminálnej polície, vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-624/0EK-B2-2010 a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. P. B. a P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012 doručená sťažnosť MUDr. P. B. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a P. B. (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 282/2010-122 z 30. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie   neoznačených   práv   postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“), vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-624/0EK-B2-2010 a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že táto v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu sa týka výlučne sťažovateľa 1, pričom sťažovateľ 2 ani nebol účastníkom konania, v ktorom bolo   napadnuté   uznesenie   vydané.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   sťažnosť   nie   je podpísaná sťažovateľom 1 a na jej poslednej strane je iba fotokópia nečitateľného podpisu pričlenená k paličkovým písmom napísanému menu sťažovateľa 1.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného riaditeľstva PZ vo veci vedenej pod   sp. zn.   ČVS: ORP-624/0EK-B2-2010   a proti   postupu   okresnej   prokuratúry   je odôvodnená   tým,   že „Všetci   poškodení   sa   domáhali   právnej   ochrany   aj   pred   orgánmi činnými v trestnom konaní a to podaním trestného oznámenia pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty podvodu a úverového   podvodu.   Konanie prebieha   ma OR PZ,   odbor kriminálnej   polície,   oddelenie   ekonomickej   kriminality,   Osvetová   4,   Bratislava II, ČVS: ORP-624/0EK-B2-2010. Nakoľko za celé obdobie cca 4 rokov doposiaľ orgány činné v trestnom konaní nedospeli k žiadnemu záveru hoci škoda u poškodených stále narastá a ani   dozorujúca   prokurátorka   nedospela   k žiadnemu   k názoru,   že   vyšetrovateľ   p.   G. nepochybil   a nespôsobil   žiadne   prieťahy   v konaní,   žiadame   ako   poškodení   v predmetom konaní   o prešetrenie   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   na   OR PZ BA II a Okresnej prokuratúry BA II.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, resp. ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Ústavný súd v posudzovanej veci zistil, že sťažovateľ 1 mu 18. októbra 2010 doručil obsahovo takmer identickú sťažnosť v tej istej veci, o ktorej ústavný súd už konal, resp. rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 319/2011-23 z 28. júla 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi 1 doručené 30. septembra 2011 a týmto dňom sa stalo právoplatným.

Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa 1 podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 282/2010-122 z 30. júla 2010 ako neprípustnú odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 157/04 a   IV. ÚS 21/2012).   Vo   vzťahu   k sťažovateľovi 2   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné rozhodnúť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže sťažnosť v tejto časti sa zjavne týka iba sťažovateľa 1.

2. Pokiaľ ide o zvyšnú časť sťažnosti, sťažovatelia ňou namietajú porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom okresného riaditeľstva PZ vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-624/0EK-B2-2010 a postupom okresnej prokuratúry dožadujúc sa prešetrenia postupu orgánov činných v trestnom konaní, pretože „za celé obdobie 4 rokov doposiaľ orgány činné v trestnom konaní nedospeli k žiadnemu záveru hoci škoda u poškodených stále   narastá   a ani   dozorujúca   prokurátorka   nedospela   k názoru,   že   vyšetrovateľ   p.   G. nepochybil   a nespôsobil   žiadne   prieťahy   v konaní“. Ústavný   súd   vychádzajúc z argumentácie sťažovateľov konštatuje, že títo namietajú neprimeranú dĺžku konania, teda prieťahy v konaní pred označenými orgánmi činnými v trestnom konaní.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce na určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len   začaté   trestné   stíhanie,   ale   došlo   aj   ku   vzneseniu   obvinenia   konkrétnej   osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako aj základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy)   poškodenými   v   rámci   trestného   konania   je   podmienená skutočnosťou uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, čo možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má   podľa   zákona   proti   obvinenému   nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 212/07,   III. ÚS 109/06, III. ÚS 254/2010)   týkajúca   sa   namietaného   porušenia   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote subjektmi majúcimi v rámci trestného konania status poškodených sa ustálila   v   tom,   že   poškodení   v   trestnom   konaní,   ktoré   nedospelo   do   štádia   vznesenia obvinenia proti konkrétnej osobe, nedisponujú možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia označeného práva (napr. m. m. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment, ktorý poskytuje poškodeným v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“, na prerokovanie ktorej v primeranej lehote (resp. bez zbytočných prieťahov) majú nárok v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy).

Vychádzajúc z už citovanej judikatúry a súčasne z okolností prípadu sťažovateľov ústavný súd posúdil argumentáciu sťažovateľov v časti smerujúcej proti postupu okresného riaditeľstva   PZ   a okresnej   prokuratúry   v označenej   veci   ako   zjavne   neopodstatnenú. U sťažovateľov ide totiž o prípad trestného konania, kde, ako sami uvádzajú, „orgány činné v trestnom konaní nedospeli k žiadnemu záveru“, teda je zrejmé, že v okolnostiach danej veci obvinenie proti konkrétnej osobe dosiaľ vznesené nebolo.

Táto situácia vylučuje sťažovateľov z možnosti domáhať sa záruk prejednania ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže podstatou sťažnosti v tejto časti sú namietané prieťahy v postupe okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry, ústavný súd uvádza, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, resp. základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Sťažovatelia netvrdia a z obsahu sťažnosti a pripojených príloh nevyplýva, že by boli ako poškodení podali na okresnom riaditeľstve PZ žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, ktorou by sa domáhali odstránenia namietaných prieťahov v konaní a ktorú bol dozorujúci prokurátor povinný preskúmať a o výsledku sťažovateľov upovedomiť.

Sťažovatelia,   ktorí   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   zbytočnými prieťahmi zo strany orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní (pred podaním obžaloby),   sú   povinní   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   využiť všetky   dostupné a účinné   prostriedky   nápravy,   teda   nielen   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta a o odstránenie   prieťahov   vo   vyšetrovaní   (podľa   § 210   Trestného   poriadku),   ale aj prostriedky podľa § 31 až § 36 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (podnet a opakovaný podnet), a to v prípade, že dozorujúci prokurátor nevykoná efektívne a účinné opatrenia na zjednanie nápravy aj napriek oprávneniam vyplývajúcim mu z   § 230   ods. 1   a   2   Trestného   poriadku   (uznesenie   ústavného   súdu   III. ÚS 365/04 z 8. decembra   2004   uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení   ústavného   súdu   2004, II. polrok, s. 1136).

Keďže   sťažovatelia   sa   obrátili   so   sťažnosťou   priamo   na   ústavný   súd   bez predchádzajúceho využitia spomínaných prostriedkov nápravy, musela byť ich sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá aj pre jej neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov na odstránenie nedostatkov ich sťažnosti [napr. výzva na podpísanie sťažnosti sťažovateľom 1 (§ 20 ods. 1 posledná veta zákona o ústavnom súde), výzva na predloženie splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012