znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 322/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej D. F.,..., a maloletého M. F.,..., zastúpených zákonnou zástupkyňou D. F., všetci bytom B.a, právne zastúpených advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 89/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej D. F. a maloletého M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009   doručená   sťažnosť   maloletej   D.   F.   a   maloletého M.   F.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou D. F., ktorou namietali porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 89/2009.

Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že ako   maloletí   súrodenci   predložili   7.   mája   2009   do   podateľne   okresného   súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zvýšenie výživného smerujúci proti ich otcovi.   Okresný   súd   v súlade   s   § 31   ods. 2   zákona   č. 36/2005   Z. z.   o rodine   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   ustanovil   sťažovateľom kolízneho   opatrovníka   –   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny...   (ďalej   len   „kolízny opatrovník“) – a následne nariadil ústne pojednávanie na 13. júl 2009. O tomto pojednávaní bola vyhotovená zápisnica, do ktorej okresný súd okrem iného uviedol, že na jeho začiatku bol   v   pojednávacej   sieni   okrem   samosudkyne,   zapisovateľky,   zákonnej   zástupkyne sťažovateľov   a advokátskej   koncipientky   zastupujúcej   právneho   zástupcu,   prítomný aj kolízny opatrovník. Údaj o prítomnosti kolízneho opatrovníka na začiatku pojednávania je podľa sťažovateľov nepravdivý, pretože kolízny opatrovník sa na ústne pojednávanie vôbec nedostavil. Fotokópiu predmetnej zápisnice pripojili sťažovatelia k sťažnosti, pričom na   preukázanie   nesúladu   zápisu   o prítomnosti   kolízneho   opatrovníka   na   pojednávaní so skutočnosťou predložili dôkaz vo forme výpovede svedkýň (advokátskej koncipientky právneho zástupcu sťažovateľov a ich matky) do notárskej zápisnice.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   v predmetnej   veci   je   daná   právomoc   ústavného   súdu na prerokovanie ich sťažnosti, v súvislosti s čím uvádzajú:

«Riadny opravný prostriedok „odvolanie“ možno podľa OSP podať proti rozsudkom s výnimkou rozsudkov podľa § 202 ods. 1 OSP a proti uzneseniam, v ktorých prípade zákon priznáva právo podať odvolanie (§ 202 ods. 2 a 3 OSP). „Iný zásah“, ktorým Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov, nepatrí k úkonom súdu, proti ktorým môže   účastník   konania   uplatniť   účinný   opravný   prostriedok.   Za   taký   nemožno   označiť postup súdu podľa § 40 ods. 3 OSP, ani sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR existuje možnosť, že Ústavný súd SR označí sťažnosť sťažovateľov za podanú predčasne, lebo vtedy, keď Okresný súd Bratislava IV rozhodne o návrhu sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP   z   dôvodu,   že   Okresný   súd   Bratislava   IV   v   konaní   porušil   ich   základné   právo na spravodlivý proces.

Takáto   prípadná   úvaha   nie   je   zlučiteľná   s   právomocou   ústavného   súdu   chrániť ústavnosť (čl. 124 Ústavy SR). Ústava SR v siedmom oddieli druhej hlavy priznáva osobám v   kategórii   základných   práv   rad   procesných   práv.   Ich   uplatnenie,   dostupnosť a vymožiteľnosť musí byť samostatná, bez podmieňovania uplatnením, dostupnosťou alebo vymožiteľnosťou hmotného práva. Orgán verejnej moci, ktorý v rámci svojej právomoci rozhoduje   o   hmotnom   práve,   je   vždy   povinný   dodržať   všetky   ústavné   procesné   práva účastníkov   konania,   v   ktorom   rozhoduje.   Odloženie   uplatnenia   základného   práva na spravodlivý   proces   na   neskôr,   do   okamihu   rozhodnutia   o   hmotnom   práve   svojím právnym účinkom smeruje proti dostupnosti ochrany procesných práv zaručenej ústavou. V okolnostiach prípadu sú sťažovatelia svojou výživou odkázaní na rodičov, lebo sú príliš mladí, aby sa mohli živiť sami. Výživné, ktoré dostávajú od svojho otca - odporcu v konaní pred   Okresným   súdom   Bratislava   IV,   je   príliš   nízke,   nestačí   na   uspokojovanie   ich základných životných potrieb. Ak by v budúcnosti, po rozhodnutí súdu o ich návrhu mali podať odvolanie z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné procesné právo, potom by oddialili aj benefit, ktorý im má priniesť rozhodnutie tohto súdu vo forme zvýšenia výživného. To je krok, ktorý by poškodzoval ich základné životné potreby, a preto je nezmyselný.

Pritom   táto   možnosť   vytvára   relatívnu   nádej,   lebo   ani   kedykoľvek   v   budúcnosti sťažovateľom nemusí vzniknúť právo podať odvolanie. Ak Okresný súd Bratislava IV ich návrhu vyhovie v celom rozsahu, sťažovateľom právo podať odvolanie vôbec nevznikne, takže o ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces sa vôbec nebudú môcť uchádzať, hoci skutok sa stal.

Odročenie ochrany základného práva na spravodlivý proces do okamihu rozhodnutia o hmotnom práve sťažovateľov teda vytvára hypotetickú možnosť pre uplatnenie základného práva sťažovateľov na spravodlivý proces, de facto má za následok vylúčenie dostupnosti tohto základného práva pre sťažovateľov, hoci ústava ho priznáva každému bez výnimky. V zhodnom   právnom   režime   sa   zaručuje   ľudské   právo   na   spravodlivý   proces   podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovatelia preto žiadajú,   aby   ústavný   súd   priznal   ich   základnému   právu   skutočnú,   a   nie   formálnu, predstieranú, ochranu.»

V ďalších častiach sťažnosti sa sťažovatelia zaoberajú platnou právnou úpravou a jej uplatnením v okolnostiach daného prípadu, venujúc sa okrem iného právnemu postaveniu kolízneho opatrovníka a dospejúc k záveru, že v označenom konaní okresný súd „odňal sťažovateľom ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im zaručil štát zriadením inštitútu kolízneho opatrovníka.   Okresný súd Bratislava IV   do zápisnice o pojednávaní predstieral, že sťažovateľom sa zákonom priznanej ochrany dostalo. Tento postup súdu bol úmyselný. Pretože kolízny opatrovník má povinnosť byť prítomný na ústnom pojednávaní v konaní o starostlivosti o maloletých podľa § 176 a n. OSP, súd má povinnosť zistiť, či kolízny   opatrovník   na   pojednávaní   skutočne   je   prítomný.   Túto   povinnosť   Okresný   súd Bratislava IV nesplnil. Popri tom v okolnostiach prípadu sa ústne pojednávanie uskutočnilo v   skutočnosti   bez   prítomnosti   verejnosti,   takže   súd   ani   omylom   nemohol   nejakú   osobu prítomnú v pojednávacej sieni pokladať za predstaviteľa kolízneho opatrovníka.

Úmyselným   odňatím   zákonom   priznanej   ochrany   prostredníctvom   kolízneho opatrovníka Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces. Týmto nerešpektovaním platnej právnej úpravy sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných právnych noriem, že zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné právo na spravodlivý proces po druhý raz vyhotovením lživej zápisnice o pojednávaní“.

Podľa   sťažovateľov   boli   ich   práva   porušené   aj   vyhotovením „lživej   zápisnice o pojednávaní“, pričom poukazujú na jej právny význam spočívajúci v tom, že „zápisnica fixuje   skutkový   stav   do   podoby,   z ktorej   vychádza   sám   súd   pri   neskoršom   rozhodovaní o merite sporu“.

Napokon   sťažovatelia   argumentujú   tým,   že „v základnom   práve   na   spravodlivý proces je implikované právo účastníka konania na takú zápisnicu z ústneho pojednávania, v ktorej sú uvedené všetky relevantné okolnosti pre konanie a rozhodnutie veci súdom, a že súd   nesmie   do   zápisnice   uviesť   akúkoľvek   okolnosť,   ktorá   sa   nezhoduje   so   skutočným priebehom   ústneho   pojednávania   (napr.   nesmie   v   zápisnici   tvrdiť,   že   na   ústnom pojednávaní sa udialo niečo, čo sa tam v skutočnosti nestalo, alebo že na pojednávaní bola prítomná osoba, ktorá sa pojednávania v skutočnosti nezúčastnila). Povinnosťou súdu je vyhotoviť   objektívnu,   úplnú   a   správnu   zápisnicu.   Táto   povinnosť   je   jednou   zo   záruk nestranného súdu, právo na ktorý sa každému priznáva podľa čl. 46 ods. Ústavy SR. Ak má zápisnica nedostatky tohto druhu, bez ohľadu na to, či ide o zápis neúplný, skreslený alebo celkom vymyslený, môže ísť o nedostatky s relevanciou pre uplatnenie základného práva na spravodlivý proces. To sa udialo aj v okolnostiach prípadu.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci č. k. 25 P 89/2009 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   aby v konaní   25 P 89/2009   upustil   od   ďalšieho   porušovania   základného   práva   sťažovateľov na spravodlivý   proces   a   aby   konanie   25 P 89/2009   viedol   v   prítomnosti   kolízneho opatrovníka sťažovateľov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľom   za   porušenie   ich   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie   1.200   (slovom:   jedentisíc   dvesto)   EUR.   Okresný   súd   Bratislava   IV   je povinný   vyplatiť   toto   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu sťažovatelia uvedú.

4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“

Sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 22. septembra   2009.   Obsahom   tohto   podania   sú   skutočnosti,   ktoré   zistili   nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 25 P 89/2009, pričom v spojitosti s tým vznášajú okrem iného výhrady   proti tomu, že predmetný spis nie je riadne zažurnalizovaný. Ich   ďalšie námietky sa týkajú nerovnakého vykonávania úkonov, ktoré v konaní o ich návrhu „majú plniť úlohu rovnocenného dôkazu“, a tiež toho, že okresný súd „nedbá, či výzvy adresované účastníkom konania účastníci skutočne splnili, a ak nejaký úkon voči súdu urobili, súd neoveruje,   či   účastník   konania   splnil   výzvu   v celom   rozsahu“. V nadväznosti   na   to sťažovatelia   tvrdia,   že   takáto   činnosť   súdu   predstavuje   ďalšiu   formu   porušenia   ich základného práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma aj to, či je sťažnosť prípustná, teda či sú splnené podmienky na vecné preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo postupu.

Sťažovatelia predovšetkým namietali, že postupom okresného súdu, a to konkrétne tým, že im úmyselne odňal priznanú ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im štát zaručil zriadením inštitútu kolízneho opatrovníka, a tiež vyhotovením „lživej zápisnice o pojednávaní“ došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Namietaný postup okresného súdu je podľa sťažovateľov „iným zásahom“, ktorý nepatrí   k úkonom   súdu,   proti   ktorým   môže   účastník   konania   uplatniť   účinný   opravný prostriedok.   Takýmto opravným prostriedkom   nie   je podľa   ich   názoru   ani postup   súdu podľa § 40 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ani sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. a súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K tejto námietke sťažovateľov a argumentácii, ktorá na ňu nadväzuje, ústavný súd predovšetkým   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   ani   z   obsahu   zápisnice   z pojednávania   pred okresným   súdom   uskutočneného   13. júla 2009   nevyplýva,   že   by   právny   zástupca, sťažovateľov, resp. advokátska koncipientka, ktorá ho na tomto pojednávaní zastupovala, vzniesla akékoľvek námietky voči zneniu zápisnice, pokiaľ ide o neprítomnosť kolízneho opatrovníka,   resp.   uvedenie   nepravdivého   údaja   o jeho   osobnej   prítomnosti   na   ňom. Z obsahu sťažnosti taktiež nevyplýva, že by tak bol právny zástupca urobil dodatočne.

Podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa prvej vety § 40 ods. 2 OSP zápisnicu podpisuje predseda senátu, samosudca alebo   súdny   úradník   a   zapisovateľ,   ktorý   zápisnicu   spísal;   ak   predseda   senátu   nemôže zápisnicu podpísať, podpíše ju za neho iný člen senátu.

Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Predseda   senátu   alebo   samosudca   rozhoduje aj o návrhoch   na   doplnenie   zápisnice   a   o   námietkach   proti   jej   zneniu.   Každá   námietka účastníka   konania   proti   zneniu   zápisnice,   vedeniu   konania   alebo   správania   účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 543/2005   Z. z.   o   Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení   neskorších   predpisov,   ktorého   druhý   odsek   prvej   vety   ustanovuje,   že   predseda senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup.

„Súdom   spísaná   zápisnica   o pojednávaní   obsahujúca   zákonom   ustanovené náležitosti   je   verejnou   listinou“   [§ 134   OSP   (JUDr.   Václav   Nesrovnal,   CSc.,   a kol. Občiansky súdny poriadok, Iura Edition 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov konania,   ktorej   súd   nevyhovel,   súvisí   s princípom   spravodlivého   procesu   a jej   dôsledné plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale aj ústavnosti postupu   všeobecného   súdu.   Z opaku   vyplýva,   že   nezapísanie   námietky,   ktorej   súd nevyhovel,   môže   zakladať   predovšetkým   disciplinárnu   zodpovednosť   zákonného   sudcu (predsedu   senátu),   ale nedajú   sa   vylúčiť   ani   procesné   dôsledky   spojené   s otázkami zisťovania   skutkového   stavu,   plnenia   procesných   podmienok   a procesných   garancií spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71-72).

Aj keď ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že postup podľa § 40 ods. 3 OSP nemožno považovať za opravný prostriedok proti „inému zásahu“, ktorým malo dôjsť podľa ich tvrdenia k namietanému porušeniu ich práv, možnosť vznesenia námietky voči zneniu zápisnice (§ 40 ods. 3 druhej vety OSP) však vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie takejto námietky zakladá, ústavný súd považuje za iný právny prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli v okolnostiach daného prípadu podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sťažovatelia   mali   k dispozícii procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania.

Ak   sťažovatelia   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nič   nenamietali   voči   zneniu zápisnice, aj keď je z obsahu sťažnosti zrejmé, že nemali žiadne pochybnosti o tom, že samosudkyňou   nadiktovaný   údaj   o prítomnosti   kolízneho   opatrovníka   na   prebiehajúcom pojednávaní nie je pravdivý, a túto argumentáciu uplatnili prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnili základný zákonný predpoklad prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pripomína, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Pokiaľ   boli   sťažovatelia   zastúpení   na   pojednávaní   v konaní   o ich   návrhu   na   zvýšenie výživného pred okresným súdom uskutočnenom 13. júla 2009 kvalifikovaným právnym zástupcom, bolo jeho základnou povinnosťou využiť v záujme svojich mandantov všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné. O to viac to platí s prihliadnutím na význam zápisnice o pojednávaní pri   rozhodovaní   o merite   sporu   akcentovaný   v sťažnosti   samotnými   sťažovateľmi. Nevyužitie   tejto   možnosti   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nemožno   naprávať   alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných   práv   a slobôd   pred   ústavným   súdom   (napr.   I. ÚS 256/05).   Keďže aj v okolnostiach   daného   prípadu   táto   podmienka   nebola splnená, ústavný   súd   sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde na neverejnom zasadnutí senátu odmietol pre jej neprípustnosť.

Vo vzťahu k ďalšej argumentácii sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, tvoria súčasť široko chápaného práva na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m.   III. ÚS 33/04,   IV. ÚS 163/05,   II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4. júna 2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo   spravodlivé   v zmysle   čl. 46   až   čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup okresného súdu by mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bol spojený s konkrétnym   relevantným   nepriaznivým   dôsledkom   pre   sťažovateľov,   ktorý   bol   týmto postupom spôsobený, pričom   by sa tento negatívny dôsledok   musel zároveň vzťahovať na výsledok   konania   a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v ďalšom   procesnom   postupe, prípadne v opravných konaniach.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje ani s tou časťou argumentácie sťažovateľov, ktorá sa týka úvah možnosti odmietnutia ich sťažnosti ako predčasne podanej, „lebo vtedy, keď Okresný súd Bratislava IV rozhodne o sťažnosti sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP   z dôvodu,   že   Okresný   súd   Bratislava   IV   v konaní   porušil   ich   základné   právo na spravodlivý proces“, a následného nesúhlasu s takýmto prípadným postupom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) musí byť realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy   prichádzajúcich   orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ   meritórne   neskončeného   konania. Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07). Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia   skutkových   okolností   uvedených   v sťažnosti   a   v jej   prílohách   ústavný   súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj pre nedostatok právomoci na   jej   prerokovanie.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   čo   vylučuje   jej   vecné preskúmanie,   bolo   už   bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami uplatnenými sťažovateľmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009