znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 322/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. A. Ž., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky personálnym   rozkazom   riaditeľa   oblastnej   správy   Železničnej   polície   Žilina   č. 464 z 12. novembra 1998 v spojení s rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Železničnej polície sp. zn. GRŽP-24/PK-98 z 23. decembra 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2008 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) personálnym   rozkazom   riaditeľa   oblastnej   správy   Železničnej   polície   Žilina   č. 464 z 12. novembra 1998   (ďalej   aj   „napadnutý   personálny   rozkaz“)   v spojení   s rozhodnutím Generálneho   riaditeľstva   Železničnej   polície   (ďalej   len   „generálne   riaditeľstvo“)   sp. zn. GRŽP-24/PK-98   z 23. decembra 1998   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   generálneho riaditeľstva“), ktorým bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície podľa   § 192   ods. 1   písm. e)   zákona   č. 73/1998   Z. z.   o štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“).

Z obsahu   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol personálnym rozkazom z 12. novembra 1998 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Železničnej   polície   podľa   označeného   ustanovenia   zákona   č. 73/1998   Z. z.   Dôvodom prepustenia sťažovateľa bolo, že 25. septembra 1998 sa mal vyhrážať manželke a synovi pod hrozbou použitia poľovnej a loveckej zbrane, že ich oboch zabije, v dôsledku čoho bolo proti nemu 6. októbra 1998 vznesené obvinenie v zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona.   Týmto   konaním   podľa   služobných   orgánov úmyselne   porušil   služobnú   prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Proti napadnutému personálnemu rozkazu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie a žiadal ho zrušiť. Rozhodnutím generálneho riaditeľstva z 23. decembra 1998   bolo   odvolanie   zamietnuté   ako   nedôvodné   a   napadnutý   personálny   rozkaz   bol potvrdený. Rozhodnutie generálneho riaditeľstva z 23. decembra 1998 bolo konečné.

Sťažovateľ   dal   ústavnému   súdu   do   pozornosti   uznesenie   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru Bánovce nad Bebravou sp. zn. ČVS: OÚV-125/BN-98-Ďu z 21. októbra 1998, ktorým bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené.

Sťažovateľ podal Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo“)   žiadosť   o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   jeho   prepustenia zo služobného pomeru mimo odvolacieho konania. Prípisom č. k. 2329/M-99 z 18. februára 2000   mu   bolo   oznámené,   že   rozhodnutia „oprávnených   orgánov   o Vašom   prepustení zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície neboli vydané v rozpore s platným zákonom č. 73/1998 Z. z.... sú právoplatne vydané a nie je dôvod ich meniť“.

Listom zo 14. decembra 2006 sťažovateľ vyzval generálne riaditeľstvo na „peňažnú náhradu a mimosúdne urovnanie, v ktorom žiadal peňažnú náhradu ako odškodné v sume 800   000,-   Sk   za   ušlý   zárobok   a ostatné   služobné   náležitosti“,   dôvodiac,   že   v rozsudku Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn.   11 S 26/99   z 22. septembra 1999,   ktorým   bolo preskúmané rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bánovce nad Bebravou z 24.   marca   1999,   ktorým   bol   sťažovateľovi   odňatý   zbrojný   pas   na poľovné   účely s oprávnením „D“, bolo uvedené, že „i dôvody zrušenia pracovného pomeru (železničná polícia) treba znova preveriť, vyhodnotiť a potom posúdiť“.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy vyjadrujúc presvedčenie, že „viac ako 10 ročné obdobie v rámci ktorého sa riadne v zmysle vyššie uvedeného nepreverilo, nevyhodnotilo a neposúdilo predmetné správne rozhodnutie a bez akýchkoľvek zákonných dôvodov toto správne rozhodnutie zostalo právoplatné, i keď ako to vyplýva z vyššie mnou uvedených tvrdení podložených listinnými dôkazmi mal byť stav   veci   úplne   iný“. Tým   došlo   podľa   sťažovateľa   k opakovanému   porušeniu   jeho základného práva na „náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného v čl. 46 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného advokáta žiadal, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Železničná   polícia,   Generálne   riaditeľstvo,   Šancová   ul   č. 1,   P. O. BOX   203, 810 00,   Bratislava   1   rozhodnutím   -   Personálnym   rozkazom   riaditeľa   oblastnej   správy Železničnej   polície   Žilina   č. 464   z   12.   novembra   1998,   porušil   základné   právo   M.   S. na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   zaručeného v čl. 46 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky.

2. Železničnej polícii, Generálnemu riaditeľstvu vracia vec na ďalšie konanie.

3. M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 950.000,- Sk /slovom deväťstopäťdesiat slovenských korún/.

4. Železničná   polícia,   Generálne   riaditeľstvo   je   povinná   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia M. S.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   môže   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   ním   označeného   základného   práva personálnym   rozkazom z 12. novembra   1998   v spojení   s rozhodnutím   generálneho   riaditeľstva   z 23.   decembra 1998, a zároveň žiada priznanie finančného zadosťučinenia 950 000 Sk.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Personálny   rozkaz   z 12.   novembra   1998,   ktorým   bol   sťažovateľ   prepustený zo služobného   pomeru,   nadobudol   právoplatnosť   doručením   rozhodnutia   generálneho riaditeľstva z 23. decembra 1998, ku ktorému došlo bez akýchkoľvek pochybností najneskôr v roku   1999,   čo   napokon   potvrdzuje   aj   list   ministerstva   č. k.   2329/M-99   z 18. februára 2000,   ktorým   mu   bolo   oznámené,   že „rozhodnutia   oprávnených   orgánov   o Vašom prepustení zo služobného pomeru príslušníka Železničnej polície neboli vydané v rozpore s platným zákonom č. 73/1998 Z. z.... sú právoplatne vydané a nie je dôvod ich meniť“. Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 18. júla 2008, podanou osobne 25. septembra 2008, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty pre takýto typ   konania. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   sťažnosť   sťažovateľa smerujúca   proti označeným rozhodnutiam podaná oneskorene.

Ústavný súd preto sťažnosť z uvedeného dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, má každý právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu, či orgánu   verejnej správy   alebo nesprávnym úradným   postupom.   Na   konanie o náhradu škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   alebo   orgánu verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc   všeobecných súdov v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení   zákona č. 215/2007 Z. z. (ďalej len „zákon   č. 514/2003   Z. z.“).   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Napadnuté rozhodnutia nevytvárajú žiadnu prekážku na uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008