znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť E. Z., zastúpenej advokátom JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 19/2013 zo 14. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2013 doručená sťažnosť E. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 2 Tdo 19/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 166/2008 z 2. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009“) bola sťažovateľka uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu podvodu podľa   § 250   ods. 1   a 4   písm. b)   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   účinný do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   na   tom   skutkovom   základe,   že „... po tom,   čo   v   presne   nezistenom   dni   začiatkom   mesiaca   september   2004   v Nitre... za účelom vylákania peňazí predložila R. Ž. a A. R. písomný zoznam konkrétnych bytov v lokalite Nitra – Chrenová s tým, že je to ponuka bytov mesta Nitra na ich odpredaj po neplatičoch, vie vybaviť na vybraté byty z toho zoznamu výhodnú cenu, ale peniaze, ako záloha na byty, musia byť zložené v mesiaci september 2004, do zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Nitre, následne dňa 20. 09. 2004 v predmetnej kaviarni prevzala od R. Ž. a A. R.   za   štyri   byty   vybraté   z toho   zoznamu   peniaze   vo   výške   spolu   1. 300. 000,- Sk, dodatočne v zmluve o pôžičke zo dňa 28. 09. 2004 prehlásila, že ak byty v katastrálnom území Nitra - Chrenová nezabezpečí, peniaze vráti do 10. 10. 2004, avšak peniaze nevrátila, byty nezabezpečila, čím poškodenému R. Ž. spôsobila škodu vo výške 1.060.000,- Sk a A. R. škodu vo výške 240.000,- Sk. (citované z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.)“.

Za uvedený skutok okresný súd uložil sťažovateľke podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j), k) a l), § 37 písm. h), § 38 ods. 3, § 38 ods. 7, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov   a   8   mesiacov   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   s   minimálnym   stupňom stráženia.   Okresný   súd   zároveň   zrušil   výrok   o   treste   uložený   sťažovateľke   rozsudkom okresného   súdu   sp. zn.   4 T 26/2008   z 28. apríla   2008,   ako aj   všetky   ďalšie   rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili   podklad.   Taktiež   odkázal   poškodeného   R. Ž.   s   jeho   nárokom   na   náhradu   škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia a podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa § 282 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) alebo z dôvodov podľa § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, alternatívne   sa   domáhala   aj   zrušenia   odvolaním   napadnutého rozsudku   okresného   súdu z 2. apríla 2009 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a f) Trestného poriadku, zastavenia trestného stíhania alebo upustenia od uloženia súhrnného trestu. V krajnom prípade navrhla zrušiť rozsudok   okresného   súdu   z   2.   apríla   2009,   uznať   ju   za   vinnú   len   podľa   § 250   ods. 3 Trestného zákona a uložiť jej trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so skúšobnou dobou tri roky za uloženia probačného dohľadu.

Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn.   3 To 34/2009 z 19. januára 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. januára 2010“) podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, ale len vo výroku o náhrade škody. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok nezmenený a stal sa právoplatným.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolacie dôvody uviedla dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. d) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd ho uznesením sp. zn. 2 Tdo 23/2010 z 10. augusta 2010 podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku   odmietol,   pretože   podľa   jeho   názoru   v predmetnej   veci   podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d) a i) Trestného poriadku neboli splnené.

Toto uznesenie najvyššieho súdu   bolo následne zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 6/2011 z 13. januára 2011 z dôvodu, že neboli splnené podmienky na konanie verejného   zasadnutia   o   odvolaní   obvinenej   (sťažovateľky)   v   jej   neprítomnosti pred krajským súdom, pretože trestná sadzba pre trestný čin kladený jej za vinu, jej horná hranica v čase rozhodovania krajského súdu presahovala 5 rokov (§ 293 ods. 6 Trestného poriadku).   Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   napadnutému   postupu   okresného   súd   vedeného pod sp. zn.   6 T 166/2008   a jeho   rozsudku   z   2.   apríla   2009   bola   sťažnosť   sťažovateľky odmietnutá   z dôvodu   nedostatku   právomoci   a vo   vzťahu   k   postupu   krajského   súdu vedeného pod sp. zn. 3 To 34/2009 a jeho uzneseniu z 19. januára 2010 bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd na podklade citovaného nálezu ústavného súdu preto uznesením sp. zn. 2 Tdo 26/2011 z 12. júla 2011 konštatoval porušenie zákona (Trestného poriadku) krajským súdom   v neprospech   sťažovateľky,   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   z   19.   januára   2010 a prikázal tomuto súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   konanom 26. júna   2012,   na   ktorom   uznesením   sp. zn.   3 To 54/2011   podľa   § 321   ods. 1   písm. f) a ods. 2   Trestného   poriadku   zrušil   výrok   o   náhrade   škody,   pričom   zostávajúce   výroky rozsudku súdu prvého stupňa zostali nedotknuté.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré oprela o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, t. j. že zásadným spôsobom bolo porušené jej právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom   posúdení   skutku,   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia. Namietala, že odvolací súd po právnej stránke jej konanie nesprávne právne posúdil ako trestný čin podvodu, pričom ide len o občiansko-právny vzťah. Konajúce súdy úplne   bez   povšimnutia   ponechali   aj   aplikáciu   zásady ultima   ratio.   Okrem   toho   v ňom namietala,   že   okresný   súd   postupoval   procesne   nesprávne,   keď   vykonal   hlavné pojednávanie v neprítomnosti poškodených, neboli o ňom upovedomení a nemali vykázané doručenie. Na hlavnom pojednávaní boli prítomné deti zo základnej školy, a preto zrejme bola   nimi   vyvolaná   aj   nesústredenosť   súdu,   čo   sa   prejavilo   na   nesprávnej   protokolácii vyhlásenia   sťažovateľky   v   zmysle   § 257   Trestného   poriadku,   správne   malo   byť protokolované vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c), a nie písm. b) Trestného poriadku. Okresný   súd   okrem   toho   podľa   názoru   sťažovateľky   zásadne   pochybil,   aj   pokiaľ   jej priznanie skutku považoval aj za priznanie, že tento skutok je aj trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Sťažovateľka na položené otázky podľa § 333 ods. 3 Trestného poriadku totiž odpovedala bez možnej porady s obhajcom. Okresný súd pritom ani neuvažoval o tom, že by vyhlásenie obvinenej neprijal. Po prijatí jej vyhlásenia vlastne obhajoba na hlavnom pojednávaní zanikla. Rovnako ani odvolací súd nepostupoval správne, pokiaľ nepreskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka   v dovolaní   namietala   tiež   účelovosť   postupu   okresného   prokurátora v inej   jej   trestnej   veci,   keď   sa   tento   vzdal   odvolania,   a   tento   iný   rozsudok   týkajúci   sa sťažovateľky sa stal právoplatným. To všetko len preto, aby v predmetnej trestnej veci mohol jej byť uložený súhrnný trest za použitia asperácie. Žiadala preto, aby dovolací súd napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúci   rozsudok   okresného   súdu z 2. apríla 2009 zrušil a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval   a   rozhodol,   alternatívne,   aby   vec   vrátil   súdu   druhého   stupňa,   aby   zrušil prvostupňový rozsudok, uznal vinu len podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a aby upustil od uloženia súhrnného trestu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože bol toho názoru, že nebolo zistené splnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Argumenty sťažovateľky uvedené v jej dovolaní sa v mnohých bodoch prelínajú s jej argumentáciou uvedenou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Vo vzťahu k postupu dovolacieho   súdu   a jeho   napadnutému   uzneseniu   sťažovateľka   uvádza: «Dovolací   súd v rozsahu   7   strán   svoje   rozhodnutie   oprel   o   predchádzajúce   rozhodnutie,   sp. zn. 2 Tdo 23/2010   zo   dňa   10. 8. 2010,   pri   ktorom   ani   Ústavný   súd   SR   vo   svojom   náleze nekonštatoval žiadne porušenie zákona. To, že nálezom bolo porušené právo na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy, zostalo mimo pozornosti dovolacieho súdu. Keď   som   si   podrobne   prečítal   časť   odôvodnenia   na   strane   5   odsek   5,   tak   som nadobudol pocit, že vyhlásenie o vine, ale hlavne o tom, že nepopiera spáchanie skutku, je viac ako vydaný trestný rozkaz, schválenie dohody o vine a treste. Snáď a contrario je postavené   na   roveň   s   procesnou   úvahou   späťvzatia   opravného   prostriedku.   Teda vyhlásenie,   že   nenamietam   spáchanie   skutku   je   záväzné   pre   účastníkov   (to   by   som   aj pochopil), ale je záväzné, neodvolateľné aj pre súd. To, že nie je preskúmateľné súdom je neprijateľné a nemôže byť akceptované.

Súd môže a nemusí prijať vyhlásenie. Neviem a nešpekulujem nad prípadmi, kedy súd nesmie vyhlásenie prijať. Ak je totiž obžaloba chybná a súd podľa § 241 ods. 2 Tr. por. neupraví kvalifikáciu, tak konanie po prijatí obžaloby je flagrantným porušením zákona a práva na spravodlivý proces.

Iba taká maličkosť, že v čase prijatia obžaloby je kvalifikácia nezákonná, že ide nezákonne o zločin (aj trovy obhajoby sú nezákonne tarifné navýšené) má aj nezákonný hmotnoprávny dopad (súhrnný trest – asperácia).

Súd   prijme   vyhlásenie   na   základe   nezákonných,   neprípustných   mätúcich a kapcióznych   otázok.   Sudca   sa   pýta   „či   v   dohode   o   vine   a treste“,   „či   rozumie“,,,bol oboznámený“ atď.

Nebolo súdom vysvetlené, prečo vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. majú úplne zhodný následok, t. j. priznanie sa k spáchaniu trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1. ods. 4 starého Tr. zák. Priznávam, že som nepochopil, ako môže byť „vinná zo spáchania skutku“ postavené na roveň s „nepopieram spáchanie skutku“. Zákonodarcu muselo   viesť   k   tomu,   že   vina   a   nepopretie   nie   sú   synonymami   a   že   vyhlásenie   ma za následok neodvolateľnosť toho, že dej uvedený vo výroku obžaloby sa stal a súd už tento má za zistený skutočný stav veci. Nikde ani v náznakoch sa nehovorí, že vyhlásenie už určuje aj pomenovanie už neodvolateľné priznaného skutku podľa príslušného zákonného ustanovenia.

Súd o kvalifikácii musí rozhodnúť. Súd musí rozhodnúť o treste a musí rozhodnúť o škode a to napriek tomu, že vyhlásenie aj so škodou uvedenou vo výroku obžaloby je neodvolateľné.

Výrok   o   „priznaní   spáchania   skutku“   by   v   odvolaní   nepreskúmaval!   Prečo   sa nepreskúmava pomenovanie trestného činu? Prečo sa naopak preskúmava a ruší výrok o náhrade škody?

Nemožno súhlasiť, a tým sa doposiaľ súdy vrátane Ústavného súdu SR nezaoberali, že odpovede podľa § 333 ods. 3 písm. e), d), f), g), h), i keď sú kladné („áno“) nie sú spôsobilé byť podkladom, aby bol ustálený skutok kvalifikovaný tak či onak.

Odpovede konštatujú, že pomenovanie trestného činu v obžalobe je pre obžalovanú zrozumiteľné. Veď obžalovaná môže súhlasiť aj s nesprávne označeným paragrafom. Je jej jedno, či ide o úverový či subvenčný podvod. Na to má obhajcu, a preto súd musí skúmať a nemôže sa zbaviť svojej povinnosti rozhodovať. Per analogiam, nemohol by neschváliť dohodu o vine a treste.»

Na záver sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že podľa jej názoru „Ostatné odôvodnenie a ostatné skutočností dovolací súd uzavrel stručne a my tvrdíme, že vôbec nie presvedčivo a v potrebnom rozsahu tak, ako by dôvody dovolacieho rozhodnutia mali byť samozrejmosťou. Sme presvedčení, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia bolo obžalovanej porušené právo na spravodlivý proces.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. 2 Tdo 19/2003 (správne má byť 2 Tdo 19/2013, pozn.) zo dňa 14. 5. 2013 porušil právo E. Z. podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   2 Tdo 19/2003 (správne   má   byť 2 Tdo 19/2013, pozn.) zo dňa 14. 05. 2013 sa zrušuje, vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušuje sa aj Uznesenie Krajského súdu Nitra. sp. zn. 3 To 54/2011 zo dňa 26. 06. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 166/2008 zo dňa 02. 04. 2009. Sťažovateľka   sa   na   čas   do   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   prepúšťa   z výkonu   trestu odňatia na slobodu. Týmto rozhodnutím bolo aj zadosťučinené zákonu a právu.

E. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 € s DPH, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča... “

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej   sťažnosti,   preto   v   danej   veci   rozhodoval   o porušení   čl. 50   ods. 6   ústavy   a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoru, ktoré označila sťažovateľka v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv – dovolací   súd   (m. m.   IV. ÚS 415/09,   IV. ÚS 355/09,   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla aj zrušenie rozsudku okresného súdu z 2. apríla 2009, ako aj uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2011 z 26. júna 2012, avšak bez toho, aby tieto súdy v petite sťažnosti výslovne označila za porušovateľov jej v sťažnosti   označeného   článku   ústavy   a práv   podľa   dohovoru,   čo   je   nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol zrušiť označené rozhodnutia. Keďže ústavný súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2 ústavy),   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   len   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

II.1 K namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   dohovoru najvyšším súdom

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl. 13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že jeho účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu   vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   iba   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z   pohľadu   ústavného súdu   treba   opätovne skonštatovať, že   jeho nálezom sp. zn. II. ÚS 6/2011 z 13. januára 2011 bolo ustálené porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru tým, že najvyšší súd v dovolacom konaní nenapravil pochybenie krajského   súdu   spočívajúce   v   tom,   že   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky na verejnom zasadnutí, v jej neprítomnosti, bez toho, aby boli splnené podmienky na takýto postup, pretože trestná sadzba pre trestný čin kladený jej za vinu, jej horná hranica, v čase rozhodovania   krajského   súdu   presahovala   5   rokov   (§ 293   ods. 6   Trestného   poriadku). Vo zvyšnej časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu z 2. apríla 2009, ako aj k postupu a uzneseniu krajského súdu z 19. januára 2010) bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá.

Najvyšší súd v ďalšom konaní nasledujúcom po tomto náleze v súlade s právnym názorom   ústavného   súdu   rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľky   znova   a   zrušil   dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z 19. januára 2010 a prikázal mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd uznesením z 26. júna 2012 rozhodol obdobne ako v uznesení z 19.   januára   2010   a   zrušil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku o náhrade   škody.   Vo   zvyšnej   časti   ostal   rozsudok   okresného   súdu   nezmenený   a stal   sa právoplatný.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal   na obsah   dovolania sťažovateľky, pričom uviedol, že „považuje za potrebné uviesť, že uplatnené dovolacie námietky /okrem iného/ obvinená už uplatňovala a dovolací súd na ne reagoval vo svojom uznesení z 10. augusta 2010 sp. zn. 2 Tdo 23/2010, keď jej dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por.   odmietol   a   v   uvedenom   smere   následne   ani   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky vo svojom náleze nekonštatoval žiadne porušenie zákona.“.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky   uplatnenej   v jej   dovolaní   z   5.   februára   2013 najvyšší súd k jej vyhláseniu ako obvinenej o vine, ako aj k súdom prijatému vyhláseniu, že nepopiera   spáchanie   skutku   uvedeného   v obžalobe,   uviedol,   že   podľa   § 257   ods. 5 Trestného poriadku sú takéto vyhlásenia „neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Dôvody dovolania   spadajúce   pod   § 371   ods. 1   písm. i/   Tr. por.   najvyšší   súd   teda   ani   nie   je oprávnený preskúmavať. Pre úplnosť a kontinuitu odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd opätovne nad rámec tohto uplatneného dovolacieho dôvodu obvinenou znovu preto len opakuje,   a zotrváva   na   stanovisku,   že   v   prípade   právneho   posúdenia   zisteného   skutku, skutok vymedzený v rozsudku Okresného súdu Nitra z 2. apríla 2009 sp. zn. 6 T/166/2008 je správne   právne   posúdený   ako   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   ods. 1.   ods. 4   písm. b) Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006.

Tento   záver   je   potrebné   vyvodiť   z   tej   skutočnosti,   že   obvinená   na   hlavnom pojednávaní 2. apríla 2009 urobila vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., že je vinná zo spáchania skutku a po porade so svojím obhajcom na jednotlivé otázky uvedené v § 333   ods. 3   písm. c/,   d/,   f/,   g/   a   h/   Tr. por.   odpovedala   kladne.   Keďže   súd   nemajúc pochybnosti o skutkových zisteniach /skutok má totiž všetky znaky trestného činu podvodu/ a právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe toto vyhlásenie podľa § 257 ods. 6 Tr. por. prijal, neboli   na   hlavnom   pojednávaní   v   zmysle   § 257   ods. 7   Tr. por.   vykonávané   dôkazy   za účelom ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie.

V   prípade vyhlásenia   obvinenej   na   hlavnom   pojednávaní urobenom podľa   § 257 ods. 3   písm. b/   alebo   c/   Tr. por.   (vyhlásenie   podľa   písm. c/   je   alternatívou   k   písm. b/) a následnom prijatí tohto vyhlásenia súdom prvého stupňa podľa § 257 ods. 6 Tr. por., nie je možné právne účinne napadnúť odvolaním výrok o vine, teda skutkový stav ani právnu kvalifikáciu.“.

Dovolací   súd   sa   so   záverom   odvolacieho   súdu   preto   stotožnil   v   tom   smere, „že vyhlásenie obvinenej a následné prijatie tohto vyhlásenia súdom, pokiaľ boli dodržané všetky procesné podmienky zákonného ustanovenia, tvorila prekážku, ktorá neumožňovala odvolaciemu súdu z podnetu podaného odvolania (ani dovolaciemu súdu) meniť priznaný skutkový stav ani právnu kvalifikáciu.

Je potrebné uviesť, že pred prijatím vyhlásenia súd obvinenú poučil o jej právach, zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Mala pritom možnosť sa radiť so svojím obhajcom, takže mala zabezpečenú kvalifikovanú právnu pomoc a bolo výlučne na jej vôli, či takéto vyhlásenie urobí, alebo nie.“.

K dovolacej   námietke   sťažovateľky,   že   poškodení   nemali   doručené   upovedomenie o hlavnom   pojednávaní,   najvyšší   súd   uviedol,   že „toto   nemala   doručené   len   jedna z poškodených, A. R., pričom obvinená súhlasila s vykonaním hlavného pojednávania v jej neprítomnosti /čl. 320/“.

K námietke, že najvyšší súd nepoužil zásadu ultima ratio, zaujal najvyšší súd také stanovisko, že „jej prijatie ani nebolo možné, pretože skutok napĺňal znaky trestného činu, t. j. iné alternatívne posúdenie skutku v tomto prípade je vylúčené“.

Námietku súvisiacu s prítomnosťou detí na hlavnom pojednávaní a s tým súvisiacim možným   rozptýlením   súdu   pri   protokolácii   považoval   najvyšší   súd   pre   posúdenie   veci za irelevantné, „napokon prítomný obhajca ich mohol namietať, pokiaľ bol toho názoru, že tieto   vôbec   vznikli.   Rovnako   len   v   polohe   konštrukcie   sa   javí   námietka   o   postupe prokurátora v inej trestnej veci obvinenej vo vzťahu, ku ktorej mal byť ukladaný súhrnný trest.“.

K   dovolaciemu   dôvodu   podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku,   že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, dovolací súd uviedol, že „tento bude   spravidla   naplnený   pri   nerešpektovaní   ustanovení   Trestného   poriadku   o   povinnej obhajobe, vykonaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod.

V konkrétnej trestnej veci z predloženého spisového materiálu, je zistiteľné, že právo obvinenej   na   obhajobu   porušené   nebolo.   Počas   celého   konania   sa   mohla   vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam kladeným jej za vinu, mala k dispozícii počas celého konania svojho obhajcu, vedela teda, z čoho je obvinená a za aký trestný čin je stíhaná vrátane dôsledkov,   ktoré   sú   spojené   s tým,   ak   súd   prijme   jej   vyhlásenie   /o   čom   bola   predtým poučená/ a pred jeho uskutočnením mala k dispozícii kvalifikovanú právnu pomoc svojho obhajcu, ktorej využitie jej bolo aj umožnené /čl. 322/. So svojím obhajcom sa mohla radiť aj pred tým, ako jej boli položené jednotlivé otázky podľa § 333 ods. 3 Tr. por. Tieto otázky sú inak zo zákona štandardné, preto predvídateľné a ich znenie a poradie je obhajobe známe. Námietka obvinenej o tom, že sa nemohla poradiť so svojím obhajcom a bránilo jej v tom znenie § 34 Tr. por. /t. j. nemožnosť radiť sa už o odpovedi na položenú otázku/ nie je namieste. Práve naopak, ako je z uvedeného zrejmé, mohla sa nielen poradiť so svojím obhajcom,   ale   na   jeho   podnet   aj   odmietnuť   odpovedať,   alebo   na   ktorúkoľvek   otázku odpovedať negatívne.“.

Na záver najvyšší súd skonštatoval, že „v predmetnej veci nebolo zistené splnenie podmienok dovolania... dovolací súd musel dovolanie obvinenej E. Z. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   poznamenáva,   že   tak   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom) aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre   ľudské   práva   tiež   uviedol,   že   „právo   na   súd“,   ktorého   jedným   aspektom   je   právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej dodáva, že na posúdenie splnenia dôvodnosti dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   zastáva   iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   tomto   prípade   najvyšším   súdom   by   bolo možné uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto   nedostatky   nevykazuje. Pokiaľ   sa   sťažovateľka   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť   k   záveru   o   porušení   sťažovateľkou   označených   práv   (obdobne   IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne sťažovateľkou vymedzené dovolacie dôvody poskytované v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ich predmet, účel a taktiež podmienky ich aplikovateľnosti.

Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľky súvisiacich s jej právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa námietok o nemožnosti poradiť sa so svojím obhajcom o odpovedi na položenú otázku pod citovaný dovolací dôvod.

Vzhľadom na to, že podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku vyhlásenie obvinenej o vine,   ako   aj   súdom   prijaté   vyhlásenie,   že   nepopiera   spáchanie   skutku   uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním [okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], nemal najvyšší súd ani oprávnenie zaoberať sa dôvodmi dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, avšak   z dôvodu   komplexnosti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   zotrval   na správnosti právneho posúdenia zisteného skutku (tak ako bol vymedzený v rozsudku okresného súdu z 2. apríla 2009) ako trestného činu podvodu podľa § 205 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľka urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b)   Trestného   poriadku,   že   je   vinná   zo   spáchania   skutku,   a na otázky   ustanovené v § 333   ods. 3   Trestného   poriadku   odpovedala   po   porade   so svojím   obhajcom   kladne, pričom po prijatí takéhoto vyhlásenia nemožno právne účinne napadnúť výrok o vine (teda skutkový stav ani právnu kvalifikáciu).

Najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   označených   záverov,   skonštatoval   nedostatok sťažovateľkou   formulovaných   dovolacích   dôvodov   a   dovolanie   podľa   § 382   písm. c) Trestného poriadku odmietol.

V   prijatom   uznesení   najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania   [§ 371   ods. 1   písm. c)   a   i)   Trestného   poriadku]   a   vo   vzťahu   k   nej   posúdil relevantnosť   jednotlivých   argumentačných   námietok   sťažovateľky.   Najvyšší   súd vyčerpávajúco   odpovedal   na   ťažiskové   argumenty   sťažovateľky.   Na   základe   náležitého odôvodnenia vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Konštatovanie   o   potrebe   odmietnutia   dovolania   sťažovateľky   bolo   založené na racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu   do výkonu právomoci   najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu   tak   predstavuje   dostatočný   základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho napadnutého rozhodnutia za dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ktoré   ako   také   nemožno   považovať   za   arbitrárne   a   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6   ods. 1   dohovoru)   z dôvodu,   že   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   neuznal   ňou uvádzané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, a pretože súčasťou   označených   práv   nie   je   aj   povinnosť   uznať   dôvody   dovolania   uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z toho   dôvodu pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd dodáva, že podstatná časť argumentácie sťažovateľky   obsiahnutej   v odôvodnení   jej   sťažnosti   sa   navyše   netýka   konania a rozhodnutia,   vo   vzťahu   ku   ktorým   sťažovateľka   žiada   od ústavného   súdu   vyslovenie porušenia   svojich   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   (uznesenie   najvyššieho   súdu),   ale táto smeruje   k pochybeniam   na   strane   prvostupňového   súdu   a druhostupňového   súdu. V súvislosti s viazanosťou návrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare   non   potest sa   s   námietkami,   ktoré   nemajú   vzťah   k sťažnostnému   petitu (sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu), nepovažoval ústavný súd za potrebné podrobnejšie vysporiadať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj pod vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr. I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti   vo   svojej   (už   stabilizovanej)   judikatúre   uvádza   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 453/2010),   že   lehota   na   prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   je   považovaná   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z uvedeného preto vo vzťahu k prerokúvanej veci vyplýva, že ak dovolací súd dospel v sťažovateľkinej   veci   k záveru, že jej dovolanie nie je dôvodné,   nebolo by možné jej sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu,   ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2011 z 26. júna 2012), odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   11.   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 12. 11.   2002   vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ale   ústavný   súd   by   sa   musel   zaoberať   námietkami   sťažovateľky   smerujúcimi proti označenému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, čo však v okolnostiach danej   veci   vzhľadom   na formuláciu   petitu   sťažnosti   nebolo možné (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená.

II.2 K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 v spojení čl. 17 dohovoru

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine   alebo   jednotlivcovi   akékoľvek   právo   vyvíjať   činnosť   alebo   dopúšťať   sa   činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 v spojení čl. 17 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že po preskúmaní sťažnosti v tejto časti je toho názoru, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi týmto uznesením a čl. 50 ods. 6 ústavy, resp. práv podľa dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   už nadbytočné rozhodovať o ďalších otázkach ňou nastolených, a to pokiaľ ide o jej návrh na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a na priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014