znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos/152/2012 z 25. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013 doručená sťažnosť M. P., nar..., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos/152/2012 z 25. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 T/5/2003 z 15. decembra 2003 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   dvanásť   rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) bol 25. júna 2012 doručený písomný návrh, ktorým sťažovateľ žiadal, aby okresný súd rozhodol o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), keďže podľa   jeho   názoru   boli   splnené   tak   formálne,   ako   aj   materiálne   predpoklady   na   jeho podmienečné   prepustenie.   Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   19.   septembra   2012   po vypočutí   sťažovateľa   a   vykonaní   ďalších   dôkazných   prostriedkov   potrebných   na rozhodnutie   v   danej   veci   [odpis   z   registra   trestov   sťažovateľa,   súdny   spis   vedený   na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 5 T/5/2003, hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby (ďalej len „ústav“), z 18. júna 2012 a výsluch zástupcu ústavu] dospel k záveru o absencii materiálnych predpokladov podmienečného prepustenia sťažovateľa a uznesením sp. zn. 2 Pp/59/2012 z 19. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) jeho návrh na podmienečné prepustenie zamietol.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej   lehote sťažnosť, o ktorej krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol tak, že ju pre nedôvodnosť zamietol.

Následne   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným   porušením   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy odôvodnil s poukazom na nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia krajského súdu. Podľa jeho   tvrdenia   sa   krajský   súd   dostatočným   spôsobom   nevysporiadal   s   jeho   podstatnou argumentáciou   týkajúcou   sa   naplnenia   materiálnych   predpokladov   podmienečného prepustenia. Za svojvoľnosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľ považuje aj to, že krajský súd   odôvodnil   napadnuté   rozhodnutie   aj   skutočnosťami,   z   ktorých   všeobecné   súdy vychádzali   pri   ukladaní   trestu   (sklony   k   agresívnemu   konaniu   a nadmerné   užívanie alkoholu), pričom krajský súd nezohľadnil pozitívny vývoj resocializácie sťažovateľa počas výkonu trestu odňatia slobody, čo sťažovateľ preukazoval najmä písomným hodnotením ústavu z 18. júna 2012 s odporúčaním na jeho podmienečné prepustenie. Podľa názoru sťažovateľa z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, prečo u neho nie sú splnené materiálne podmienky na podmienečné prepustenie.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„1.   Krajský   súd   v   Trnave   svojim   uznesením   zo   dňa   25.   10.   2012   sp.   zn. 5Tos/152/2012 porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok,   ktoré   sťažovateľ   proti   nemu uplatnil. Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   právo   na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   záruka   úspechu   v   konaní   pred   všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľom   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia krajského súdu.

Krajský   súd   v   úvodnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   rekapituloval podstatnú   časť   argumentácie   sťažovateľa   nastolenú   v   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu okresného súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„... odsúdený sa dopustil trestnej činnosti násilného charakteru, kde znalecky bolo preukázané   v   pôvodnom   konaní,   že   má   sklony   k agresívnym   prejavom   ako   aj   k abúzu alkoholu, takže jeho možnosť resocializácie je viac nepriaznivá. Bude teda potrebné, aby odsúdený v riadnom správaní počas výkonu trestu pokračoval, vytvoril si podmienky pre preradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia a v budúcnosti nebude vylúčené rozhodnúť o jeho prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

S poukazom   na tieto   skutočnosti,   ako   aj správne dôvody napadnutého uznesenia krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný   súd   pri   hodnotení   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal   z   ustáleného právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   a   druhého   stupňa   nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012),   pretože   prvostupňové   a   druhostupňové   konanie   z   hľadiska   predmetu konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu.   Okresný   súd v označenom   uznesení   v   časti   relevantnej   pre   toto   konanie   uviedol: „...   ustanovenia Trestného zákona sledujú, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa správania sa odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež s ohľadom na to, či sa zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré viedli k trestnému činu, pre ktorý bol odsúdený, a či sa podmienkam a požiadavkám výkonu trestu neprispôsobil len formálne. Závažnosť   spáchaného   trestného   činu,   rovnako   ako   skutočnosť,   do   akého   ústavu   je odsúdený zaradený, je potrebné hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie sa odsúdeného vo výkone trestu a jeho vzťah k práci, je výrazom jeho skutočného polepšenia a či je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Súd posudzuje osobu odsúdeného komplexne, nielen podľa jeho správania sa počas výkonu trestu, ale prihliada aj na jeho osobnostné črty, predchádzajúci spôsob života, a aj na to v akom ústave na výkon trestu   odsúdený   trest   vykonáva.   Súd   musí pri rozhodovaní   o podmienečnom   prepustení odsúdeného starostlivo hodnotiť kvalitatívne naplnenie materiálnej podmienky v podobe očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, aby súd aj pri rozhodovaní o podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   naplnil   ochrannú   funkciu trestného práva. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď všetky okolnosti prípadu   odôvodňujú   predpoklad,   že   pre   spoločnosť   nie   je   reálne   riziko   recidívy odsúdeného, ak bude žiť na slobode.

Odsúdený M. P. podľa hodnotenia preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie,   a   riaditeľ   ÚVTOS   L.   preto   jeho   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu odňatia slobody odporučil.

M.   P.   bol   odsúdený   pre   najzávažnejší   trestný   čin   vraždy   podľa   §   219   odsek   1 Trestného zákona s nenapraviteľným následkom.

Odsúdený má predpokladaný koniec trestu odňatia slobody stanovený na deň 13. 02. 2015. Súd je toho názoru, že pri tak závažnom protiprávnom konaní s nenapraviteľným následkom v podobe smrti človeka, ktorého sa odsúdený dopustil, je potrebná dôsledná prevýchova páchateľa, aby sa mohlo od neho očakávať, že svojím správaním preukázal polepšenie a že v budúcnosti povedie riadny život, preto je súd toho názoru, že je potrebné na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako mu bol súdom uložený. Súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadol v zmysle § 61 odsek 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 aj na to, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený. Menovaný si doposiaľ ani nevytvoril podmienky na preradenie do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Pri páchateľovi tak závažnej trestnej činnosti, musí súd osobitne starostlivo hodnotiť naplnenie všetkých zákonných podmienok.

S   prihliadnutím   k   týmto   skutočnostiam   nie   je   možné   ustáliť   bez   pochybností,   že v prípade prepustenia odsúdeného na slobodu bude viesť riadny život tak.

Účel   zákonného   inštitútu   podmienečného   prepustenia   z   výkonu   trestu   odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré chovanie a prípadne dobrú prácu bol odsúdený po odpykaní zákonom stanovenej doby vo výkone trestu automaticky prepustený na slobodu bez ohľadu k účelu uloženého trestu. Podmienečné prepustenie má opodstatnenie len vtedy, keď všetky okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že pre spoločnosť nie je reálne riziko recidívy odsúdeného, ak bude žiť na slobode.

Na základe vykonaného dokazovania dospel teda súd k záveru, že u odsúdeného nebola   splnená   materiálna   podmienka   podmienečného   prepustenia   v   zmysle   Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, na základe ktorého môže súd prepustiť odsúdeného na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Súd   vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   žiadosť   odsúdeného o podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   zamietol,   pretože   je   toho názoru, že je potrebné na neho pôsobiť celou dĺžkou výkonu trestu odňatia slobody tak, ako mu bol súdom uložený.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich   vydanie,   resp.   ak   by   sa   všeobecné   súdy dostatočne   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadali   s   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach okresného súdu   a krajského   súdu   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   zmysel podmienečného prepustenia nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne   prepustený   po   uplynutí   ustanovenej   doby   bez   zreteľa   na   účel   trestu.   Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08, IV. ÚS 85/2011).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd (aj keď najmä spôsobom stotožnenia sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu) prihliadol na okolnosť,   že   vzhľadom   na   závažnosť   protiprávneho   konania   sťažovateľa,   spôsobený (nenapraviteľný) následok a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových vlastností, nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia, a dospel k záveru, že je potrebná   dôsledná   prevýchova   sťažovateľa,   a   preto   nie   je   ešte   spoľahlivo   zabezpečená podmienka jeho budúceho riadneho života, aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ si v čase rozhodovania všeobecného súdu   nevytvoril   predpoklady na preradenie do   ústavu s minimálnym stupňom stráženia, je potom výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru,   že   doterajší   výkon   trestu   odňatia   slobody   spoľahlivo   neodstránil   charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   takto   formulované   úvahy krajského   súdu   o   tom,   prečo   u   sťažovateľa   v   okolnostiach   daného   prípadu   nedošlo k splneniu   spomínanej   materiálnej   podmienky   podmienečného   prepustenia,   nemožno kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami   tak,   že   tým   vytvoril   preskúmateľné   a   odôvodnené   rozhodnutie   bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru,   aký   prichádza   do   úvahy   pri   rozhodovaní   o   podmienečnom   prepustení,   nebol povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia.   Pretože   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť podľa   názoru   ústavného   súdu   porušené   zamietnutím   návrhu   na   jeho   podmienečné prepustenie   ani   zamietnutím   sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   na   jeho   podmienečné   prepustenie,   pokiaľ   všeobecné   súdy   riadne preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným   rozhodnutím   alebo   postupom,   alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

V nadväznosti   na už uvedené   ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietal   porušenie   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   s   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013