znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a J. V., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. M. Ch., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 170/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a J. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená   sťažnosť   L.   V.   a J.   V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 170/2010 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 15 C 100/2001 vedené občianskoprávne konanie v právnej   veci   žalobcu   T.,   s.   r.   o.,   proti   sťažovateľom   o   zaplatenie   sumy   636,23   € s príslušenstvom.   Konanie pred súdom   sa   začalo podaním   návrhu žalobcom   29. januára 2001. Okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom 11. februára 2010. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonom ustanovenej lehote (22. marca 2010) odvolanie sťažovateľ L. Vadovič, a následne 30. marca 2010 odvolanie podal aj navrhovateľ. Spis okresného súdu bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 12. mája 2010, pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu krajský súd o odvolaniach ešte nerozhodol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd: «... vo veci nekoná a do dnešného dňa, t. j. viac ako rok od začatia odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol. Na základe uvedených skutočností tvrdíme, že týmto konaním, respektíve nekonaním Krajského súdu Trnava ako súdu odvolacieho došlo k porušeniu nášho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb., podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Rovnako bolo a stále je nekonaním tohto odvolacieho súdu porušované naše právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“»

Podľa názoru sťažovateľov: „Spomínaným spôsobom Krajský súd Trnava (štátny orgán s právomocou a vecnou a miestnou príslušnosťou na rozhodnutie veci) porušil naše základné   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   súčasne i základné   ľudské   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Tým,   že   súd o podanom odvolaní nerozhodol od marca 2010 až dodnes, t.j. po dobu viac ako jedného roka, nám fakticky uprel a stále upiera tieto naše základné práva garantované ústavou ako právnym predpisom najvyššej právnej sily a medzinárodnou zmluvou, ktorá má v zmysle Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi.“

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo L. V. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Trnave   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   170/2010 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Trnave sa v predmetnej veci prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. V. a J. V. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume 700 eur (slovom sedemsto eur), ktorú sumuje povinný vyplatiť im Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastúpenia vo výške 385,32 eura, a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. M. Ch. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vychádzal pritom najmä z toho, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti,   ktorou   sa   namieta   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   môže   vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 147/04).

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal príslušný súdny spis, z ktorého zistil, že krajskému súdu bol spis okresného súdu sp. zn. 15 C 100/2001 pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov konania doručený 12. mája 2010 a zaevidovaný pod sp. zn. 10 Co 170/2010. Po rozbore obsahu spisu predsedníčka senátu nariadila 10. mája 2011 termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na 31. máj 2011 (termín bol oznámený v súlade so zákonom na úradnej tabuli), pričom v tento deň bolo rozhodnutie   aj   skutočne   vyhlásené   (krajský   súd   ním   potvrdil   odvolaniami   napadnutý rozsudok okresného súdu, pozn.). Po vyhotovení rozhodnutia bol spis 14. júna 2011 vrátený okresnému súdu, ktorý bude rozhodnutie krajského súdu doručovať účastníkom konania. Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   v namietanom   konaní   meritórne rozhodol o odvolaniach účastníkov konania za necelých 13 mesiacov od predloženia veci.

V nadväznosti   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, tiež napr. III. ÚS 91/04). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné   prieťahy“ v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť   spravidla   odmieta   už   pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01).

V danom prípade krajský súd v namietanom konaní meritórne rozhodol po uplynutí necelých 13 mesiacov odo dňa, keď mu vec bola predložená okresným súdom, čo nemožno považovať v okolnostiach prípadu síce za optimálne, ale na druhej strane ústavný súd po zohľadnení   svojej   doterajšej   judikatúry   dospel   k záveru,   že   celková   doba   namietaného konania nezakladá dostatočné dôvody na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011