znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 150,   čl.   151,   čl.   152   ods.   4   a   čl.   154c   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 58/10-6 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 6, čl. 7 ods. 5, čl. 8, čl. 10, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 150, čl. 151, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   konaním   Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   a jej   rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 58/10-6.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody. V odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Som toho názoru, že postupom generálnej prokuratúry SR v napadnutom konaní boli porušené moje základné a ľudské práva špecifikované v navrhovanom petite a to najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s následkom vecnej nesprávnosti vybavenia podnetov ako aj z dôvodu protiústavného a nezákonného postupu nerešpektujúc princíp kontradiktórneho konania a rovnosť zbraní v konaní o podnete GP SR, nedostatočného neúplného a nepresvedčivého odôvodnenia upovedomenia nevysporiadaného s námietkami podávateľa podnetu.“

Sťažovateľ namieta, že «Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ZVJS“) vôbec nesprístupňuje obvineným a odsúdeným v ústavoch na výkon trestu a ústavoch na výkon väzby on – line informácie zo siete internet napriek tomu, že vydalo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže interné predpisy umožňujúce tento typ prístupu k informáciám, čím je väzňom znemožnená elektronická komunikácia. Namieta, že ani jediný ústav nevydal prevádzkový poriadok pre používateľov a používaniu k sieti internet,   čo   je   dôkazom,   že   tento   spôsob   prístupu   k informáciám   a vzdelávaniu   je nedostupný vo všetkých väzniciach v Slovenskej republike pre odsúdených a obvinených...».

Ďalej uvádza, že „vo väzenských knižniciach sa nachádza vždy iba jeden osobný počítač, čo s prihliadnutím na počet väzňov v jednotlivých ústavoch, časový rozvrh dňa, prístup do väzenskej knižnice...“ je nereálny dostatočný prístup.

Z toho dôvodu sa obrátil s podnetom na generálnu prokuratúru, s vybavením svojho podnetu nie je spokojný a namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv.Sťažovateľ tvrdí, že mu konaním generálnej prokuratúry nebolo umožnené reagovať na   argumenty   dotknutého   orgánu.   Rovnako   namieta   aj   postup   generálnej   prokuratúry, pretože podľa jeho názoru opakovaný podnet mal byť vybavený samotným generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   ktorý   je nadriadeným vybavujúceho prokurátora. Sťažovateľ má dôvodné pochybnosti o právnom názore   generálnej   prokuratúry   a   o   jej   argumentoch.   Tieto   považuje   za   neobjektívne, nepresvedčivé, s prvkami absencie nezávislosti a nestrannosti prokuratúry, ktorá obhajuje „nie to čo je správne, ale to čo je vyhovujúce pre Zbor väzenskej a justičnej stráže“.

Sťažovateľ je toho názoru, že «Prokuratúra ani ZVJS nemajú záujem riešiť danú problematiku, nechápu obsah pojmu,,informácie zo siete internet,, absolútne neumožňujú väzňom   prístup   efektívne   získavať   informácie   najmä   tie   dynamické   ako   i   napr.   právne normy iných štátov.»

Sťažovateľ   sa   v   už   uvedených   súvislostiach   obrátil   s   podnetom   na   generálnu prokuratúru, ale táto mu nevyhovela. Podal preto opakovaný podnet, ktorý bol prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 58/10-6 z 9. júna 2010 odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu s tým, aby sa generálnej prokuratúre zakázalo pokračovať v porušovaní uvedených ustanovení a prikázalo sa   jej obnoviť   stav   pred   porušením   jeho   práv   a   aby   upovedomenie   generálnej   prokuratúry z 9. júna 2010 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa   tiež, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 58/10-6 z 9. júna 2010 vyplýva, že na základe   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   týkajúceho   sa   prístupu   do   siete   internetu z 27. apríla   2010   bolo opätovne   preskúmané vybavenie pôvodného podnetu   sťažovateľa z 11. januára 2010 listom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 15/10-7 z 15. marca 2010. Po opätovnom   preskúmaní   spisového   materiálu,   písomného   stanoviska   Generálneho riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   po   preskúmaní napádaného rozkazu č. 4 o postavení a činnosti knižníc v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu stanoviska   prokurátora   generálnej prokuratúry   obsiahnutého v   upovedomení   o   vybavení podnetu sťažovateľa z 11. januára 2010 a ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení vedúcich k zmene   stanoviska   a   záverov   oznámených   už   listom   generálnej   prokuratúry č. k. IV/2 Gn 15/10-7 z 15. marca 2010. Preto bol opakovaný podnet bez vykonania ďalších opatrení   ako   nedôvodný   odložený.   Prípis   je   podpísaný   riaditeľom   trestného   odboru generálnej prokuratúry. Podľa odtlačku poštovej pečiatky na priloženej obálke bol prípis odovzdaný na poštovú prepravu 15. júna 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory orgánov verejnej moci, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Posúdenie veci orgánom verejnej moci sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,   ak by závery, ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní riadil,   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu orgánom verejnej moci by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   namieta   predovšetkým   vecnú   nesprávnosť   stanoviska   generálnej prokuratúry, keďže si neosvojila jeho právne závery a nepostupovala v ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru.   Bolo   vecou   uváženia   generálnej   prokuratúry,   či   podnetu sťažovateľa vyhovie,   alebo nie.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   generálna prokuratúra opakovaným podnetom sťažovateľa riadne zaoberala, čo podporuje záver, že jej postup bol v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Z   listu   generálnej   prokuratúry   z   9.   júna   2010   vyplýva,   že   prokurátor   generálnej prokuratúry sa plne stotožňuje so stanoviskom, ktoré bolo generálnou prokuratúrou vo veci prijaté 15. marca 2010 a v ktorom prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že „...nezistil žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   prípadne   odôvodňovali   prijatie   príslušných prokurátorských opatrení. Týmto rozkazom je v súlade s osobitnými všeobecne záväznými právnymi   predpismi   podrobne   okrem   iného   upravený   režim   a   postup   pri   manipulácii, prijímaní, vydávaní a odosielaní balíkov obvineným a odsúdeným v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže.

S poukazom na doteraz uvedené a poukázané považujem Váš podnet v danej veci bez prijatia ďalších opatrení za vybavený, a ako nedôvodný ho odkladám.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   namietané negatívne stanovisko   generálnej prokuratúry vo vzťahu k sťažnosti je z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej opakovaný podnet mal byť vybavený osobne generálnym prokurátorom, keďže podľa sťažovateľa treba považovať za zákonného   nadriadeného   prokurátora   generálnej   prokuratúry,   ktorý   pôvodný   podnet sťažovateľa   vybavoval.   Z   organizačného   usporiadania   generálnej   prokuratúry   možno vyvodiť, že za nadriadeného prokurátorovi treba považovať riaditeľa príslušného odboru generálnej   prokuratúry.   V   danom   prípade   opakovaný podnet   podpísal   riaditeľ   trestného odboru generálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú a o ďalších požiadavkách sťažovateľa z tohto dôvodu už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010