znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P., a V. R., V., zastúpených advokátom JUDr. K. V.,   P.,   ktorou   namietajú porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. a V. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2009   doručená   sťažnosť   J.   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“) a V.   R.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľovho syna R. S. začalo v marci 2003 na okresnom súde konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi   sťažovateľom   a Mestom   P.   (týkajúcej   sa   predaja   bytu   vo vlastníctve   Mesta   P. sťažovateľovi ako jeho nájomcovi), ktoré bolo vedené pod sp. zn. 11 C 264/2003. Podľa sťažovateľa jeho syn, resp. jeho bývalá manželka, po rozvode manželstva a odsťahovaní sa do   Českej   republiky   o predmetný   byt   nejavili   žiaden   záujem,   až   pokiaľ   nepodpísali splnomocnenie pre JUDr. B., ktorá pracuje v bytovom podniku a „má perfektné informácie o voľných   bytoch,   resp.   o odpredajoch   takýchto   bytov“. Sťažovateľ   túto   ich   spoluprácu nazýva „komplotom“, ktorý súdy počas celého súdneho konania tolerovali, o čom svedčí podľa   sťažovateľa   i to,   že „vykonané   dokazovanie   i napriek   značným   rozporom, jednostranne aplikovali v neprospech sťažovateľa..., podporovali špekulatívny návrh JUDr. B...., odmietli akceptovať i objektívne stanovisko a dôkazy predložené... mestom P...., že napadnutá kúpna zmluva je platná, lebo sťažovateľ... splnil všetky zákonné atribúty“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ho v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 264/2003 „nikdy dôkladne neoboznámil so všetkými dôkazmi“ ani mu na pojednávaní, „na ktorom bol prítomný,   neprečítal   čestné   vyhlásenia   susedov“,   a napokon,   že   jeho „výpoveď   bola zaprotokolovaná v úplne inom zmysle, ako v skutočnosti vypovedal“.

Sťažovateľ   argumentujúc „novými   dôkazmi“ podal   návrh   na   obnovu   konania (vo vzťahu k napadnutému konaniu) poukazujúc na tú skutočnosť, že „dôkazy v konaní 11 C 264/2003   predložené   žalovaným   v 1.   rade (synom   sťažovateľa,   pozn.) boli vykonštruované“. Preto   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o povolenie   obnovy   konania odvolávajúc sa na existenciu skutočností a dôkazov, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom   konaní.   Keďže   jeho   návrh   na povolenie   obnovy   konania   bol   právoplatne zamietnutý,   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súdy   oboch   stupňov   mu   tým,   že „nebrali do úvahy nové skutočnosti a dôkazy“, odňali právo konať pred súdom.

Sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   konštatujú,   že   opísaným   postupom „súdov oboch stupňov“ bolo porušené aj ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy (tým, že sťažovateľ prišiel konaním súdov o „strechu nad hlavou“), základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (tým, že súdy o návrhu na obnovu konania rozhodli v ich neprítomnosti formou uznesenia, a preto sa nemohli vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom).

V. R. tvrdiac, že mu bolo odňaté „ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, si svoje nároky riadne uplatňovať pred súdom (tým, že okresný súd rozhodol o nepripustení jeho vstupu do konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, pozn.) a následkom toho nemohol byť ani účastníkom konania o obnovu súdneho konania č. k. 14 C 26/2008“, solidárne pripojil k tejto sťažnosti aj čestné vyhlásenie podpísané oboma sťažovateľmi, v ktorom je okrem iného uvedené: „obaja súhlasíme, aby okrem p. J. S. účastníkom konania na Ústavnom súde v Košiciach bol aj p. V. R...., lebo OS v Prešove mu v konaní 11 C 264/03 znemožnil byť účastníkom konania i napriek tomu, že v tom čase bol platným vlastníkom bytu č. 1 v P.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľov   sa   sústreďuje   hlavne na konanie vedené pod sp. zn. 11 C 264/2003 (t. j. pôvodné konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy),   keď   prevažná   časť   sťažnosti   je   venovaná   podrobnému   opisu   tohto   konania a vytýkaniu procesných pochybení okresného súdu, a iba stručne sa venujú odôvodneniu vo vzťahu k namietanému porušeniu ich označených základných práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   ich   sťažnosti   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti takto rozhodol:„1. Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nezákonným   konaním   Okresného   súdu   v   Prešove v konaní 14 C 26/2008 došlo k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci zákonným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Prešove prikazuje, aby v konaní 14 C 26/2008 konal zákonným spôsobom.

3. Sťažovateľovi J. S. a V. R. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €, ktoré   je   Okresný   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. S. a V. R. priznáva náhradu trov konania vo výške 289,74 €, ktoré je Okresný súd   v   Prešove   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr. K.   V.  ...,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že:

- napadnuté konanie je konanie o návrhu na obnovu konania, v ktorom sťažovateľ právne zastúpený advokátom JUDr. K. V. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľa“) je navrhovateľom a odporcami sú R. S. (syn sťažovateľa) a Mesto P.,

- proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu sp. zn. 14 C 26/2008 z 27. marca 2009 podal právny zástupca sťažovateľa odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   rozhodol   uznesením   sp. zn.   3 Co 77/2009   z 3.   júna   2009   tak,   že napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil,

- prvostupňové uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2009,

- vo veci bolo 30. júla 2009 podané právnym zástupcom sťažovateľa dovolanie.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd výhrady proti postupu krajského súdu   obsiahnuté   iba   v texte   sťažnosti   (pričom   v jej   petite   sa   proti   nemu   nedomáhali žiadnych nárokov), ako aj ich strohé konštatovanie týkajúce sa porušenia ich základného práva podľa čl. 20 a čl. 21 ústavy iba za súčasť odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   sťažnosti   je preto   len   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   okresného súdu v konaní o obnove konania vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2008 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k V. R.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že účastníkom napadnutého konania o obnove konania bol iba sťažovateľ a odporcovia (syn sťažovateľa R. a Mesto P.).

Keďže sťažnosť ústavnému súdu podal aj V. R., ktorý nebol účastníkom napadnutého konania, v ktorom namieta porušenie svojich označených základných práv, bolo ju potrebné odmietnuť vo vzťahu k nemu ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 26/2008

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu práv, ktoré mali byť uznesením, resp. napadnutým postupom okresného súdu podľa jeho názoru porušené. Týmto   účinným   prostriedkom   bolo   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   aj   podal.   Oprávnenie krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému postupu okresného súdu, keďže   ústavný   súd   môže   uplatniť svoju   právomoc   iba   vtedy,   ak   sťažovateľ   nemal   inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv, teda ak sťažnosť smeruje proti tomu orgánu verejnej moci, ktorý rozhodoval v namietanej veci v poslednom stupni.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   označených   základných   práv   postupom   okresného   súdu v súlade   s   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa už nemohol zaoberať ďalšími požiadavkami sťažovateľov uplatnenými v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009