znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 321/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 122/03 a jeho rozsudkami z 31. mája 2006 a 28. novembra 2007 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 118/08 z 29. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2008 doručená sťažnosť Mgr. H. M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej ako „odporkyňu“ označila Mgr. V. K. (ďalej len „žalovaná“), a ako porušovateľov svojich práv Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajský súd v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“), pričom uviedla, že sťažnosť smeruje proti:

„- rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k.   12 Co/118/08,   zo   dňa 29. 5. 2008,

- rozsudku   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k.   12 C/122/2003-543,   zo   dňa 28. 11. 2007,

- rozsudku   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k.   12 C 122/2003-435,   zo   dňa 31. 5. 2006.“

Sťažovateľka zároveň požiadala o ustanovenie advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom argumentujúc, že „nemôžem si dovoliť právne zastúpenie hradiť, a ani takého advokáta nemôžem nájsť“.

Sťažovateľka priložila k sťažnosti spolu štyri rozhodnutia všeobecných súdov, proti ktorým jej sťažnosť smeruje a z obsahu ktorých   ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti vo svojom   ďalšom   postupe   taktiež   vychádzal,   keďže   sťažnosť   bola   podľa   jeho   názoru napísaná   nezrozumiteľne,   až   zmätočne.   Z ich obsahu   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala 10. júla 2003 okresnému súdu návrh, v ktorom sa domáhala ochrany osobnosti z dôvodov dlhodobých   útokov   zo   strany   žalovanej   proti   jej   osobe.   Žiadala   odstrániť   následky neoprávneného zásahu a poskytnúť jej primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia a odvolania napadnutých výrokov v písomnej forme, taktiež žiadala zaplatiť 100 000 Sk ako nemajetkovú ujmu.

Okresný súd rozsudkom   sp. zn. 12 C 122/03 z 31. mája 2006 návrh sťažovateľky zamietol, konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy zastavil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej   trovy   konania   a uložil   jej   uhradiť   aj   trovy   vzniknuté   štátu.   Krajský   súd 7. decembra 2006 uznesením sp. zn. 12 Co 255/2006 na základe odvolania sťažovateľky napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd 28. novembra 2007 vo veci rozhodol rovnako ako 7. decembra 2006. Sťažovateľka opäť podala odvolanie, ktorému krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 118/08 z 29. mája 2008 čiastočne vyhovel, keď napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaná bola zaviazaná zdržať sa v budúcnosti ústnych a písomných vyjadrení znevažujúcich česť, dôstojnosť, vážnosť, zdravotný stav, minulosť a súkromie sťažovateľky. Ďalej bola žalovaná zaviazaná poskytnúť sťažovateľke primerané zadosťučinenie v súdom určenej písomnej forme. Návrh v časti ospravedlnenia v širšom rozsahu (ako žiadala sťažovateľka) a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch krajský súd zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania a ani štátu nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne, avšak do značnej miery bez logickej súvislosti opísala, v čom vidí porušenie svojich označených základných práv, a žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

1). Okresný súd v Banskej Bystrici, vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 122/03 porušil právo Mgr. H. M. (...) na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2). Okresný súd v Banskej Bystrici porušil právo na spravodlivé súdne konanie, keď túto vec na ochranu osobnosti zamietol, čím porušil čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

3). Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   porušil   navrhovateľke   i právo   v   čl. 19   ods. 1 a č1. 19 ods. 3 Ústavy SR, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti   a   na   ochranu   mena,   toto   právo   bolo   porušené   aj   Obvodným   úradom,   predtým Okresným úradom OVVS v Banskej Bystrici - zbieranie nepravdivých informácií - marenie možnosti   sa   brániť,   utajovanie   informácií   o jej   osobe   –   o mne   bránenie   prieniku spravodlivosti – dôkaz pravdy.

4). Navrhovateľke   bolo   porušené   i   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužívaním   údajov   o   svojej   osobe   a nielen vo vzťahu   k V.   K.   ale   i k štátnym   orgánom,   informácie   jej   boli   poskytované   štátnymi úradníkmi, ktoré opísala, mená úradníkov uvádza v listoch. Mlčanlivosť.

5). Krajský súd v Banskej Bystrici i keď menil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici porušil navrhovateľke... právo na spravodlivé súdne konanie...

6). Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku uvádza, že u odporkyne súd prihliadol na vek odporkyne a na to, že je starobná dôchodkyňa, čo tiež považujem za porušenie môjho práva na spravodlivé súdne konanie s ohľadom na vek odporkyne, mne však zničila život – zamestnanie,   zásah   do   rodiny,   úrady.   Dodnes   koná   proti   mne,   izolovala   ma   od   ľudí. Nerešpektuje Krajský súd a dodnes sa mi neospravedlnila. Kvôli nej som na sociálnych dávkach. Útoky pretrvávajú dodnes – č. k. 7 C 147/06. Dodnes nič neoľutovala a štát ju chráni.   Mňa   poškodila   a trpím   doteraz.   I starší   nesú   zodpovednosť.   Mala   sa   správať v norme   zákona.   Každé   konanie   ma   poznačilo.   Na   čo   mi   je   rozsudok,   keď   ho   nemusí rešpektovať a zohľadňuje sa jej vek.   Ja som jej obeť. Jej zásahy ma poškodili na duši i finančne.

7). Mgr.   H.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   za   prieťahy   v súdnom   konaní v sume, podľa zváženia súdu...

8). Okresný súd v Banskej Bystrici i Krajský súd v Banskej Bystrici porušil právo navrhovateľky,   keď   jej   neustanovil   JUDr.   R.   R.,   načo   mala   právny   nárok,   pretože   bol náhradník   za   Mgr.   E.   K.,   ktorá   jej   bola   ustanovená   na   základe   splnených   podmienok a taktiež i JUDr. M. M., podmienky boli rovnaké pre všetkých troch). Konali v rovnakej veci. Preto Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný jej uhradiť na adresu 6 400 Sk sumu, ktorú si musela zapožičať na zálohu pre právneho zástupcu, aby sa vo veci konalo, podľa požiadaviek sudkyne...

Preto žiadam vrátiť sumu 6 400,- Sk, ktorú ako dlžobu musím vrátiť. Túto škodu mi spôsobil Okresný súd v Banskej Bystrici.

9). Mgr. H. M. priznávame nemajetkovú ujmu vo výške, ktorú po zvážení určí súd, alebo právny zástupca pridelený od súdu...

10). Povinnosť nahradiť trovy právneho zastúpenia, k rukám ustanoveného právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Keďže   sťažovateľka   nie   je   zastúpená   advokátom   (avšak   o jeho   ustanovenie požiadala), ústavný súd vychádzal pri vymedzení predmetu sťažnosti nielen z jej petitu, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ale aj z jej odôvodnenia, t. j. zaoberal sa možným porušením týchto základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1,   2   a 3   a čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozsudkami okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne   („ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   proti   označeným rozsudkom okresného súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam   okresného   súdu   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľky, v časti namietajúcej porušenie jej práv podľa ústavy a dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 118/08 z 29. mája 2008, ktorým bolo jej odvolaniu čiastočne vyhovené, keď krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že:

«... odporkyňa je povinná zdržať sa v budúcnosti ústnych a písomných vyjadrení znevažujúcich   česť,   dôstojnosť,   vážnosť,   zdravotný   stav,   minulosť   a   súkromie navrhovateľky, predovšetkým vyjadrení ako:

- je to príslušníčka ŠTB, alebo psychicky chorá

- trpí   chorobou   podozrievania,   alebo   že   má   fašistické   spôsoby   prenasledovania čestných ľudí

- že sa vyhráža, že pracuje na ŠTB

- je podľa písma chorá, prevláda u nej paranoja s prechodom do schizofrénie, mala by sústavne užívať lieky.

Odporkyňa je povinná poskytnúť navrhovateľke primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v písomnej forme, ktoré zašle na adresu navrhovateľky v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia a ktoré bude znieť nasledovne:

„Týmto sa ospravedlňujem pani H. M., že som na jej adresu uvádzala nasledujúce nepravdivé výroky, ktoré som verejne rozširovala a odvolávam nasledovné výroky:

- je to príslušníčka ŠTB, alebo psychicky chorá

- trpí   chorobou   podozrievania   alebo,   že   má   fašistické   spôsoby   prenasledovania čestných ľudí

- že sa vyhráža, že pracuje na ŠTB

- je podľa písma chorá, prevláda u nej paranoja s prechodom do schyzofrémie, mala by sústavne užívať lieky.

Tieto tvrdenia, ktoré som vyjadrila sú nepravdivé a hrubo zasahujú do osobnostných práv pani H. M., za čo sa jej ospravedlňuje“.»

Návrh   v časti   ospravedlnenia   v širšom   rozsahu   a   v časti   nároku   na   zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch bol krajským súdom zamietnutý.

Podstatou   sťažovateľkinej   námietky   obsiahnutej   v   jej   sťažnosti   (opätovne pripomínajúc, že odôvodnenie sťažnosti nebolo dostatočne zrozumiteľné a konzistentné) je podľa   názoru   ústavného   súdu   tvrdenie,   že   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 12 Co 118/08 z 29. mája 2008 sú nesprávne, pretože podľa jej názoru   mali   byť   do   textu   ospravedlnenia   zahrnuté   aj   iné   výroky   vyslovené   žalovanou (napr. „že moja mamka nikdy nebola zavolaná na školstvo na pohovor, aby ma dala liečiť“, „na   tejto   škole   vydierala   žiakov - deti,   mala   nepríjemnosti   s rodičmi,   preto   zavolali   jej matku na OÚ odbor školstva, aby dala dcéru liečiť“, a hlavne „že p. M. nemohla ani učiť ani robiť vychovávateľku,   že mali potvrdenie od lekárky,   že nie je schopná túto prácu vykonávať“). Taktiež jej mala byť priznaná aj nemajetková ujma v peniazoch, pretože podľa jej   názoru   bolo   preukázané, „že   z hľadiska   intenzity,   trvania   a rozsahu   nepriaznivých následkov   vzniknutých   mojej   osobe   vzhľadom   na   postavenie   žalobcu   v rodine a v spoločnosti, išlo zo strany žalovanej o také zásahy, že nestačilo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1“.

V odôvodnení   označeného   rozsudku   krajského   súdu   (v   časti,   v ktorej   nevyhovel návrhu sťažovateľky) sa okrem iného uvádza:

«Súd   nevyhovel   návrhu   navrhovateľky   ohľadne   uloženia   povinnosti   odporkyni zverejniť ospravedlnenie na vchodových dverách v bloku (...), a to z dôvodov, že „vchodové dvere“ nie sú vhodným miestom na zverejňovanie oznamov, neslúžia na internú informáciu bývajúcich.   Taktiež   vzhľadom   na určitý   časový   odstup   od   neoprávneného   zásahu   súd prihliadol aj na, že mohlo dôjsť k výmene obyvateľov v rámci bytového domu a nie každý je oboznámený so vzťahom medzi navrhovateľkou a odporkyňou. Navrhovateľka má možnosť podľa vlastného uváženia zverejniť ospravedlnenie na vhodnom mieste. Navyše odporkyňa v súčasnej dobe už v tom istom bytovom dome ako navrhovateľka, nebýva.

Čo   sa   týka   nepravdivosti   uvádzaných   vyjadrení   odporkyňou   na   adresu navrhovateľky, v konaní bolo preukázané správou Ústavu pamäti národa Bratislava zo dňa 19. februára 2004, z ktorej vyplýva ohľadne činnosti štátnej bezpečnosti, že údaje o osobe navrhovateľky   sa   v   materiáloch,   ktoré   ústav   prevzal   a   spracoval   k   tomuto   dňu, nenachádzajú.   Zo   Správy   Slovenskej   grafologickej   spoločnosti   Ž.   zo   dňa   15.   07.   2005 vyplynulo,   že odporkyňa je členkou Slovenskej grafologickej spoločnosti od roku 1999, nie je však členkou výkonného výboru, nie je ani štatutár spoločnosti a môže vystupovať na verejnosti len ako súkromná osoba. Z tejto správy vyplýva, že čo sa týka posudzovania psychickej choroby, vyjadrovať sa bližšie ku chorobe iného človeka podľa písma, je možné len v prípade lekára, ktorý má príslušné odborné vzdelanie aj v oblasti grafológie. Preto odporkyňa nemohla usúdiť z písomného prejavu navrhovateľke diagnózu psychickej porúch. Súd zamietol návrh navrhovateľky ohľadne povinnosti odporkyne zdržať sa vyjadrení a ospravedlniť sa za výroky „na tejto škole vydierala žiakov - deti, mala nepríjemnosti s rodičmi,   preto   zavolali   i   matku   na   OÚ   odbor   školstva,   aby   dala   svoju   dcéru   liečiť, „použité odporkyňou v liste adresovanom Okresnému úradu v Banskej Bystrici, oddelenie všeobecnej vnútornej správy z 19. novembra 2002. Odporkyňa uviedla, že toto sa dozvedela od učiteľky Š. Odporkyňa obdobný obsah použila aj v liste adresovanom OPZ - Banská Bystrica zo dňa 24. 04. 2002. Navrhovateľka preukázala listom Okresného úradu v Banskej Bystrici, odboru školstva, mládeže a telesnej kultúry zo dňa 22. 05. 2003, že sťažnosti od rodičov žiakov voči osobe navrhovateľky sa na Okresom úrade odbore školstva, mládeže a telesnej kultúry nenachádzajú. Sama navrhovateľka však na pojednávaní dňa 31. marca 2006 uviedla, že učila na Základnej škole vo V. a mala tam určité nepríjemnosti s rodičmi žiakov. Na adresu navrhovateľky odporkyňa použila výraz „hyena“ taktiež v liste zo dňa 19. novembra 2002, pričom zo strany odporkyne došlo k použitiu tohto expresívneho výrazu v súvislosti s tým, že navrhovateľka mala osočovať dcéru a syna odporkyne, konkrétne v kontexte vety „za osočovanie mojej dcéry a syna, ktorí nemajú s hyenou nič spoločné, ani ju nepoznajú, ani ona ich“. Rovnako v tomto liste zo dňa 19. novembra 2002 bolo použité aj vyjadrenie odporkyne na adresu navrhovateľky „že p. M. nemohla učiť ani vychovávateľku robiť, že mali potvrdenie od lekárky,   že nie je schopná túto prácu vykonávať“, o čom odporkyňu mala informovať p. K.

V   tomto   prípade   ide   len   o   subjektívne   vyjadrenia   odporkyne,   ktoré   uviedla   síce v uvedenom   liste,   avšak   ako   sprostredkované   informácie.   Tieto   vyjadrenia   nedosahujú intenzitu   zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľky   v   rozsahu   potrebnej   ochrany. Rovnako aj vyjadrenia odporkyne na adresu navrhovateľky „zastáva vandalizmus a teror v bloku“, „menová vydierala bývalého predsedu členskej schôdze pána V. a náš výbor členskej schôdze bloku“, „menovaná sústavne nadáva na ľudí v bloku, že sú nakazení“ použité v liste adresovanom SBD Banská Bystrica zo dňa 24. 04. 2002 a v liste zo dňa 06. mája   2002   adresovaného   OÚ   Banská   Bystrica,   odbor   vnútorných   vecí   sú   reakciou a hodnotením   prístupu   navrhovateľky   k   otázkam   týkajúcich   sa   činnosti   a   konania samotného bývania v bytovom dome a činnosti výboru členskej schôdze. I keď odporkyňa volila ostrejšie slová ako „vandalizmus“, „teror“, „vydieranie“ je potrebné tieto výrazy skôr chápať v prenesenom slova význame ako určitú nadsázku a zvýraznenie hodnotenia konania   navrhovateľky.   Takéto   vyjadrenie   nie   sú   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť do osobnostných   práv   navrhovateľky   a   sú   skôr   len   prejavom   väčšieho   citového zainteresovania   sa   odporkyne   v   posudzovaní   konkrétnych   skutočností,   keďže   aktívne pracovala v orgánoch SBD B., za čo jej bolo udelené aj čestné uznanie zo dňa 07. 12. 2004. Súd zamietol návrh navrhovateľky aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000,- Sk.

Výška   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   sa   určuje   s   prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j. ak po a) morálne zadosťučinenie   sa   javí   v   konkrétnom   prípade   nepostačujúcim   a   po   b)   neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo i vážnosti v spoločnosti v značnej miere.   Závažnosť   vzniknutej nemajetkovej ujmy   sa   posudzuje najmä   so   zreteľom   na jej intenzitu,   rozsah   a   na   jej   ohlas   ako   aj   na   dĺžku   jej   trvania.   Navrhovateľka   v   konaní nepreukázala splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy. Nebolo preukázané, že by v značnej miere bola znížená dôstojnosť navrhovateľky alebo jej vážnosť v   spoločnosti.   Nebolo   preukázané,   že   by   na   základe   vyjadrení   odporkyne   došlo   buď zo strany   spolubývajúcich   v   bytovom   dome,   teda   susedov,   resp.   známych   alebo aj nezainteresovaných osôb, u týchto osôb k zmene postoja voči navrhovateľke, alebo v ich očiach tieto vyjadrenia odporkyne by boli v značnej miere znížili dôstojnosť a vážnosť navrhovateľky, čo by sa mohlo odzrkadliť aj v správaní sa okolia voči navrhovateľke.»

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Preto neúspech v súdnom konaní nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský   súd   v namietanej   časti   rozsudku   zaujal   svoj   názor   k sťažovateľkou nastolenému   problému   a   poukázal   na   to,   aké   skutkové   zistenia   a úvahy   ho   viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia objasnil svoje úvahy o tom, prečo nezahrnul iné výroky do textu ospravedlnenia, ako aj prečo nepriznal nemajetkovú ujmu   v peniazoch.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   časti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   v predmetnej   sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že sťažovateľka namieta porušenie   svojich   označených   práv   takým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktoré   zjavne nesignalizuje príčinnú súvislosť s možným porušením jej označených práv. Sťažovateľka bola v predmetnom spore žalobkyňou, krajský súd v jej veci na základe jej odvolania konal a rozhodol   a   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Vzhľadom na to ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého   rozhodnutia   krajského   súdu,   z   jeho   právnych   východísk   a záverov, a konštatujúc, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa čl. 46 ods. 3 ústavy označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Sťažovateľka namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, podľa ktorých kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd   (odsek 2).   Každý   má   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (odsek 3). Zároveň sťažovateľka požaduje, aby jej ústavný súd priznal sumu 6 400 Sk z dôvodu náhrady škody, ktorú jej spôsobil okresný súd, keď   si   musela požičať túto   sumu ako zálohu pre   právneho zástupcu,   keď   okresný   súd nevyhovel jej žiadosti o ustanovenie advokáta.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl. 46   ods. 2   ústavy   je   na   napadnuté   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ktoré   nerozhodovali   vo   veci   sťažovateľky   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo, zjavne neaplikovateľný a z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu   priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľka namietala (napr. I. ÚS 44/03).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie   o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho orgánu   alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   zákona č. 215/2007   Z. z.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy označenými   rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok svojej právomoci.

4. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v označenom konaní

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (III. ÚS 61/98). Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Zo sťažnosti, ako aj z predložených príloh zjavne vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu (9. septembra 2008) okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 122/03 už nekonal, pretože konanie bolo skončené 16. júla 2008, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   12 Co 118/08   z   29.   mája   2008,   t. j.   v čase   doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu   k porušovaniu jej označeného základného práva postupom (nečinnosťou) okresného súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   v tejto   časti   odmietol   (podobne   napr. II. ÚS 184/06).

5. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Sťažovateľka síce v odôvodnení sťažnosti nekonkretizovala, v čom vidí porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto   dohovorom   boli   porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností, avšak   z dôvodu,   že   nie   je   zastúpená   advokátom,   ústavný   súd   sa   zaoberal   aj možným porušením tohto práva.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 13 dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z 27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd ďalej pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže orgán verejnej   moci   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi jeho postupy v príslušnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v okolnostiach   danej   veci   úspešná,   nie   je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté konanie nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením jej   práva   mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným   orgánom   podľa   čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať   sa   jej   žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   konanie   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2008