znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   Košice,   Trieda SNP 48/1, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Salokom, Zvonárska 8, Košice, vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 66/2011 a jeho uznesením z 12. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Košice   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013 doručená sťažnosť mesta Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 66/2011 a jeho uznesením z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že sťažovateľ ako povinný   v exekučnom   konaní o vymoženie   sumy 569   672,02 €   s príslušenstvom a   trov exekúcie podal viaceré návrhy na odklad a na zastavenie exekúcie.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 38 Er 2664/2010 z 9.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   rozhodol   tak,   že „I. Návrh   povinného   na   čiastočné   zastavenie   exekúcie   zo   dňa   20. 12. 2010   zamieta. II. Návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 20. 12. 2010 vo zvyšnej časti - t. j. časti exekúcie, ktorá sa netýka výroku č. 1 vydaného predbežného opatrenia Okresným súdom Košice   I,   č. k.   32 Cb/127/2010-72   zo   dňa   22. 11. 2010   zamieta.   III. Návrh   povinného na odklad   exekúcie   zo   dňa   25. 01. 2011   zamieta.   IV. Návrh   povinného   na   zastavenie exekúcie   zo   dňa   03. 03. 2011   zamieta.   V. Návrh   povinného   na   odklad   exekúcie   zo   dňa 03. 03. 2011   zamieta.“. Proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie v rozsahu smerujúcom proti výrokom I a IV, teda proti výrokom, ktorým okresný súd zamietol návrh na čiastočné a na úplné zastavenie exekúcie.

Popri tom podal sťažovateľ 11. júla 2011 proti uzneseniu okresného súdu aj sťažnosť podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorú   však   ústavný   súd   uznesením   sp. zn. II. ÚS 375/2011 zo 7. septembra 2011 odmietol.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   odmietol „... odvolanie povinného v napadnutej časti proti výrokom I. a IV. vo veci návrhov povinného na čiastočné zastavenie   exekúcie   zo   dňa   20. 12. 2010   a   zastavenie   exekúcie   zo   dňa   03. 03. 2011, napadnutého uznesenia č. k. 38 Er/2664/2010-315, Ex 0375/2010 zo dňa 09. 05. 2011“. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že: „Z   poučenia   napadnutého   uznesenia... (okresného   súdu,   pozn.) vyplýva,   že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, s odkazom na ust. § 202 ods. 2 O. s. p. Podľa   ust.   § 202   ods. 2   O. s. p.,   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti   uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Osobitným   zákonom   podľa   vyššie   citovaného   zákonného   ustanovenia   je   zákon č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení nesk. predpisov a zákon č. 65/2001 Z. z. [§ 2 písm. a)], o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení zák. č. 608/2004 Z. z.). Exekučný   poriadok   v   ust.   § 56   ods. 7   pripúšťa   odvolanie,   v   prípadoch   ak   bol povolený   odklad   exekúcie,   v   danom   prípade   odklad   exekúcie   nebol   povolený,   preto v uvedenom prípade platí ust. § 202 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého proti takým výrokom súdu odvolanie nie je prípustné. Obdobne to platí aj pokiaľ ide o výroky súdov, ktorým súd exekúciu zastaví, podľa ust. §57 ods. 1 písm. a) až j) zák. č. 233/1995 Z. z. v znení nesk. predpisov.

V danom prípade návrhy povinného podľa ním špecifikovaných návrhov boli súdom I.   stupňa   zamietnuté,   k   exekúcii   zastavením   nedošlo,   neprichádza   preto   do   úvahy prípustnosť   odvolania   podľa   ust.   § 58   ods. 4   cit.   Exekučného   poriadku   v   taxatívne vymenovaných   prípadoch,   preto   odvolanie   proti   napadnutým   výrokom   I.,   II.   až   V. napadnutého uznesenia povinným nie je prípustné podľa ust. § 202 ods. 2 O. s. p. Právnemu zástupcovi povinného by mali byť známe procesné dôvody,   pre ktoré súd v odvolacom konaní nemôže pokračovať...

Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., odvolací súd odvolania povinného odmietol, keďže smerovali proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné.“

S napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí. Podľa jeho názoru v ňom   krajský   súd   dospel   k nesprávnemu   výkladu   § 58   ods. 4   Exekučného   poriadku (v súčasnosti § 58 ods. 5), podľa ktorého je odvolanie prípustné proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f), g), h) a k). Predmetné ustanovenia upravujú prípady, keď súd exekúciu zastaví.

Podľa názoru sťažovateľa je odvolanie prípustné aj proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa návrh na zastavenie exekúcie zamietne. Výklad, ku ktorému dospel krajský súd, porušuje   zásadu   rovnosti   účastníkov   exekučného   konania   (oprávneného   a   povinného). Okrem toho je napadnuté uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľa nepreskúmateľné, vnútorne rozporuplné, nekonzistentné a krajský súd si osvojuje výklad, ktorý je ústavne nekonformný   a „v rozpore   so   stabilnou   rozhodovacou   činnosťou   súdov   Slovenskej republiky“. Sťažovateľ pritom predmetnú stabilnú rozhodovaciu činnosť nekonkretizuje.

Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského súdu v časti výrokov, ktorými bolo odmietnuté jeho odvolanie proti výrokom I a IV uznesenia okresného súdu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha aj priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označeného základného   práva   krajským   súdom,   ktorý   mal   postupovať   v rozpore   s Exekučným poriadkom,   keď   ako   neprípustné   odmietol   jeho   odvolanie   proti   výrokom   uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Podľa názoru krajského súdu je odvolanie prípustné iba proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým sa exekúcia v zmysle § 57 Exekučného poriadku zastaví (pozitívne rozhodnutia), ale nie proti takému rozhodnutiu okresného   súdu,   ktorým   bol   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietnutý   (negatívne rozhodnutia).

Sťažovateľ sa s týmto záverom nestotožňuje, tvrdiac, že odvolanie je v zmysle § 58 ods. 4   Exekučného   poriadku   prípustné   aj   v prípade   negatívneho   rozhodnutia,   teda rozhodnutia, ktorým okresný súd návrh na zastavenie exekúcie zamietne.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné proti „rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) Exekučného poriadku“. V teórii existujú síce pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“ má zahŕňať aj negatívne rozhodnutia podľa týchto písmen, teda uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie v týchto prípadoch   (tak   napr.   Števček   In:   Števček,   M.,   Ficová,   S.   a   kol.   Exekučný   poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však väčšinovo tieto pochybnosti neakceptuje. Hoci v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa ojedinele zastáva názor, že odvolanie v týchto prípadoch prípustné nie je   (porov.   napr.   6 Cdo 171/2012   s   výslovným   odmietnutím   opačných   názorov   iných senátov),   väčšina   ostatných   senátov   zastáva   názor,   podľa   ktorého   je   odvolanie   proti rozhodnutiu   o zamietnutí   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   prípustné   (porov.   napr. 3 Cdo 130/2009,   3 Cdo 306/2008,   4 Cdo 207/2012,   5 Cdo 327/2009,   implicitne   aj 7 Cdo 154/2011).   S   prihliadnutím   na   uvedené   a   citovanú   prax   najvyššieho   súdu   preto možno   uzavrieť,   že   proti   výroku   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu na zastavenie exekúcie mohol sťažovateľ podať odvolanie (II. ÚS 412/2013).

Aj   ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   v zásade   judikuje,   že   aj   proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie je za podmienok uvedených v § 58 ods. 4   Exekučného   poriadku   prípustné   odvolanie,   o   ktorom   rozhoduje   v   riadnom inštančnom   postupe   súd   vyššieho   stupňa   (I. ÚS 100/2011,   m. m.   II. ÚS 232/2012, II. ÚS 412/2013 a IV. ÚS 529/2011).

Jedinou   výnimkou   je   prípad,   keď   ústavný   súd   nespochybnil   ústavnú   konformitu záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   je odvolanie prípustné   len proti   „pozitívnemu“ rozhodnutiu súdu, t. j. proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví, avšak (argumentum a contrario)   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   „negatívnemu“   rozhodnutiu,   t.   j.   proti rozhodnutiu,   ktorým   súd   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietne,   resp.   mu   nevyhovie (uznesenie sp. zn. II. ÚS 224/2012 zo 4. júla 2012). Tento názor najvyššieho súdu sa ale javí ako   prekonaný nielen   najvyšším   súdom   (vzhľadom   na   už   uvedené   rozhodnutia),   ale aj uvedeným senátom ústavného súdu tak, ako to vyplýva z jeho časovo súbežnej a neskoršej rozhodovacej   činnosti   (II. ÚS 232/2012,   II. ÚS 412/2013).   Ústavný   súd   v okolnostiach danej   veci   nezistil   dôvod   na   iné   posúdenie   veci,   ako   je   právny   názor   už   vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov.

Ústavný   súd   dopĺňa,   že   možnosť   podať   odvolanie   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ vyvodiť aj z ním citovaného uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 375/2011 zo 7. septembra 2011, ktorým ústavný súd síce sťažnosť sťažovateľa odmietol, ale vyslovil sa v prospech takého výkladu relevantných ustanovení Exekučného poriadku,   ktoré   odôvodňujú   prípustnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.

Uvedené indikuje, že krajský súd pochybil, ak považoval odvolanie proti uzneseniu okresného súdu za neprípustné.

Ústavný   súd   však   poukazuje najmä   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   mal   vzhľadom na podstatu   ním   formulovaných   námietok   možnosť   podať   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu dovolanie, a to z ďalej uvedených dôvodov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“)   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV. ÚS 49/05,   II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010) vrátane dovolania.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   je   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je   procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať   a   uplatňovať (realizovať)   procesné   oprávnenia   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   priznané   mu na účel zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Na posúdenie prípustnosti dovolania je v zásade príslušný najvyšší súd.

Podľa   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   sa   za   odňatie   možnosti   konať pred súdom   v zmysle § 237 písm. f)   OSP považuje aj také   rozhodnutie krajského   súdu, ktorým sa odmieta ako neprípustné odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým sa zamieta   návrh   na   zastavenie   exekúcie   (napr.   3 Cdo 306/2008,   3 Cdo 130/2009, 5 Cdo 327/2009).

Ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   iného   sťažovateľa v podobných okolnostiach odmietol ako neprípustnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu zamietajúcemu   návrh   na   zastavenie   exekúcie   (z dôvodu,   že   odvolanie   smerovalo   proti takému uzneseniu okresného súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné), a to vzhľadom na to, že sťažovateľ vo veci nepodal dovolanie (I. ÚS 596/2012).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, a to vzhľadom na argumentáciu o takom   porušení   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   aj   podľa   rozhodovacej   činnosti najvyššieho súdu napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dovolanie nepodal a nevyčerpal tak tento opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje aj na ochranu jeho základných práv.

Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   (§ 53   ods. 1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom, ústavný súd uzavrel, že jeho sťažnosť nie je prípustná, preto ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014