znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1725/2006 a jeho uznesením z 9. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 1725/2006 a jeho uznesením z 9. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   vylúčil   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   EX   4485/2006   z   dôvodu,   že   bol   zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej —   sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že „...   v   záujme   vymoženia   jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie“.

V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   súdny exekútor,   ktorému   bol   doručený   návrh   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcie,   požiadal okresný   súd   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil jej ústavou garantované práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   zdôvodňuje,   v   čom   podľa   nej   spočíva porušenie jej označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   to   v   takej   miere,   že   je   to   v   právnom   štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez   existencie   návrhu   (námietky   zaujatosti   formulovanej   zo   strany   oprávneného   alebo povinného).   Podľa   ust.   §   30   Exekučného   poriadku   však   konať   o   zaujatosti   súdneho exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (§   37   ods.   1 Exekučného   poriadku)   a umožnil   mu   rovnocenne vznášať   argumenty proti   argumentom povinného   a   sudcu,   de   facto   ale   aj   de   iure   rozhodol   o   definitívnom   vylúčení   súdneho exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie...   Súdne   konanie   neprebiehalo v duch   práv   na   spravodlivý   súdny   proces   a   osobitne   z   dodržaním   zásady   „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom   postavení   (a   to   v   súvislosti   so   zaujatosťou   súdneho   exekútora),   nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť   a   sám   nemal   možnosť   navrhnúť   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení.   Podľa konštantnej   judikatúry   súdu   nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípadu   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V   záverečnej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že vzhľadom   na   to,   že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažnosti   označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ktorým bol súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, v ktorej ako oprávnená vystupovala sťažovateľka.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľky je v zásade založená na tvrdení, že okresný súd rozhodol napadnutým uznesením ústavne neakceptovateľným spôsobom a nad rámec svojich právomocí, keď súdneho exekútora v priebehu napadnutého exekučného konania vylúčil z vykonávania exekúcie len na základe skutočnosti, že bol (predtým,   ako   sa   stal   súdnym   exekútorom)   určitý   čas   (pred   vykonávaním   exekúcie) zamestnancom sťažovateľky (oprávnenej, pozn.), t. j. hlavne pre pomer súdneho exekútora k účastníkovi konania (oprávnenej, pozn.).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľka   sa   na   neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri m. m.   IV.   ÚS   466/2012,   IV.   ÚS   457/2012,   IV.   ÚS   464/2012,   IV.   ÚS   252/2012). Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľke   už   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu   na problematiku týkajúcu sa vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcií, v ktorých vystupuje   ako   oprávnená,   dostatočne   známy.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“)   nie je nevyhnutné, aby z   hľadiska   splnenia právnych   predpokladov   na   podanie   individuálnej   sťažnosti   na   ESĽP   opakovane preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako právneho prostriedku nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z   takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   sťažnosti,   ktorá   je predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutého uznesenia okresného súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia vecí okresným súdom, obdobné závery, ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   sp.   zn.   IV.   ÚS   466/2012   z 18.   septembra   2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   457/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 464/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 252/2012 z 18. mája   2012)   týkajúcich   sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   boli ústavným súdom   odmietnuté z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   vzhľadom   na ústavnú udržateľnosť   záverov   všeobecných   súdov   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcií, v ktorých ako oprávnená vystupuje sťažovateľka, z dôvodu, že súdny exekútor bol určitý čas zamestnancom sťažovateľky (oprávnenej, pozn.).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti zdôraznil,   že   považuje   za   dostatočné   poukázať   na   právne   závery,   na   základe   ktorých odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013