znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   N.,   zastúpeného   B...,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1   a čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako aj práv   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre č. k. 6 Co/135/2010-454 zo16. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a čl. 11   ods. 1   a čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd (ďalej   len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/135/2010-454 zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti prípadu tak, ako boli ustálené všeobecnými súdmi:

Predmetom sporu pred všeobecnými súdmi bol spor o vlastnícke právo k oceľovo-plechovému skladu   (ďalej   aj   „sklad“),   ktorý   pôvodne   nebol   zapísaný   v katastri nehnuteľností.   Dve   fyzické   osoby   (podnikatelia)   ako   navrhovatelia   v konaní   pred všeobecnými súdmi (ďalej len „navrhovatelia“) užívali predmetný sklad ako nájomcovia na základe   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   z 1. februára   1997   uzatvorenej s prenajímateľom – obchodnou spoločnosťou E., a. s., N. (vlastníkom skladu a pozemkov pod skladom). Zmluvou o vysporiadaní materiálu zabudovaného na parc. č... zo 14. februára 1997   previedla   obchodná   spoločnosť   E.,   a. s.,   na obchodnú   spoločnosť   F.,   s. r. o., predmetný sklad ako „zabudovaný materiál, a to oceľovo-plechové prikrytie na parc. č...“. Ďalšou zmluvou o prevode práva z 15. decembra 1998 prevodca (obchodná spoločnosť F., s. r. o.)   previedol   vlastnícke   právo   ku   skladu   na   obchodnú   spoločnosť   H.,   a. s. Rovnakým spôsobom sa dostali do vlastníctva obchodnej spoločnosti H., a. s., aj pozemky pod uvedeným skladom.

Navrhovatelia nadobudli od obchodnej spoločnosti H., a. s., pozemok pod sporným skladom kúpnou zmluvou zo 16. augusta 2004 za dohodnutú kúpnu cenu 447 000 Sk, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 21. septembra 2004 za dohodnutú kúpnu cenu v sume 447 000 Sk. Ďalšou kúpnou zmluvou z toho istého dňa nadobudli navrhovatelia od predávajúceho – obchodnej spoločnosti H., a. s. – do podielového spoluvlastníctva každý v podiele   ½   oceľovo-plechový   sklad   ako   hnuteľnosť   nachádzajúcu   sa   na   predmetnom pozemku za dohodnutú kúpnu cenu 403 000 Sk. Sklad ako hnuteľná vec nebol zapísaný v katastri nehnuteľností.

Navrhovatelia uzatvorili 3. júla 2000 s obchodnou spoločnosťou H., a. s., zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných strán z kúpnej zmluvy zo 4. júla 2000, ktorou sa navrhovatelia zaviazali zaplatiť za nehnuteľnosť, a to pozemok pod skladom, ako aj za oceľovo-plechový sklad sumu 850 000 Sk, a zároveň sa zaviazali uzavrieť v lehote určenej oprávneným zmluvu o zabezpečení záväzku zriadením záložného   práva   k   nehnuteľnosti   –   pozemku   pod   skladom   a tiež   oceľovo-plechovému skladu.

Na majetok obchodnej spoločnosti E., a. s. (pôvodný vlastník pozemkov a skladu), bol medzitým vyhlásený konkurz. Sťažovateľ uzatvoril 19. novembra 2007 so správcom konkurznej podstaty úpadcu E., a. s., JUDr. B. K. kúpnu zmluvu, ktorou mal kúpiť uvedený sklad   za   cenu   200 000   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   táto   zmluva   mala   viaceré   nedostatky, nemohlo byť vlastnícke právo sťažovateľa zapísané v katastri nehnuteľnosti. Sťažovateľ ako odporca v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo ku skladu notárskou   zápisnicou   o   osvedčení   vyhlásenia   o vydržaní   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam pod č..., ktorou vyhlásil u notárky JUDr. D. B., že vlastníkom stavby – skladu bez súpisného čísla postaveného na parc. č..., je on. Vlastnícke právo ku skladu bolo následne zapísané do katastra nehnuteľností.

Navrhovatelia   podali   Okresnému   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti sťažovateľovi   žalobu   o určenie,   že   sú   vlastníkmi   skladu   a že   sťažovateľ   nie   je   jeho vlastníkom. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C/41/2008-395 z 11. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a rozhodol, že navrhovatelia sú podielovými spoluvlastníkmi   oceľovo-plechového   skladu   zapísaného   na   LV   č...   pre   kat.   úz.   H..., nachádzajúceho sa na parc. č... zastavané plochy a nádvoria, každý v podiele ½. Konanie o určenie, že sťažovateľ nie je vlastníkom skladu vzhľadom na to, že navrhovatelia vzali návrh v tejto časti späť, zastavil.

Okresný súd ustálil, že sklad je nehnuteľnosťou. Podľa okresného súdu navrhovatelia splnili všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovatelia vstúpili   do   dobromyseľnej   držby   v roku   2004   a 16.   augusta   2004 na základe neplatnej kúpnej   zmluvy   začali   nakladať   s   vecou   ako   so   svojou,   zatiaľ   čo   predtým   boli   iba   jej nájomcami.   Vzhľadom   na   uzatvorenú   kúpnu   zmluvu   boli   podľa   okresného   súdu dobromyseľní   v tom,   že   zvyšok   (zákonom   ustanovenej)   vydržacej   doby   10   rokov   si započítali od ich právnych predchodcov.

Krajský súd sa s právnym posúdením veci okresným súdom stotožnil, napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Pretože krajský súd si osvojil aj skutkový stav zistený veci súdom prvého stupňa a jeho právne posúdenie a odvolanie sťažovateľa neobsahovalo   podľa   neho   úvahy,   ktorými   sa   súd   prvého   stupňa   v   dôvodoch   svojho rozhodnutia nezaoberal, nepovažoval už krajský súd za potrebné tieto v dôvodoch svojho rozhodnutia   opakovať,   ale   uviedol   iba   hlavné   dôvody   na   zvýraznenie   presvedčivosti odôvodnenia.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny,   ako   aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a čl. 1   dodatkového   protokolu.   Ďalej navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ namieta najmä porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny každý   sa   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   v prvom   rade   namieta,   že   krajský   súd   porušil   jeho   označené   práva v dôsledku toho, že nesprávne posúdil splnenie podmienok vydržania a nevysporiadal sa v tomto smere s ním predloženými dôkazmi a ani s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, a to vo vzťahu k dvom okolnostiam (dobromyseľnosť vydržiteľov a započítanie vydržacej doby).

Krajský   súd   mal   vyvodiť   nesprávny   záver   zo   zmluvy   z 3.   júla   2000   v otázke dobromyseľnosti navrhovateľov, keďže podľa sťažovateľa z tejto zmluvy vyplýva, že jej účastníci   (vrátane   navrhovateľov   ako   vydržiteľov)   považovali   už   v tom   čase   sklad za nehnuteľnosť, pričom pojem nehnuteľnosť bol použitý v zmluve viackrát. Keďže bol v tejto zmluve sklad považovaný za nehnuteľnosť, mali to podľa sťažovateľa navrhovatelia najmenej   od   tohto   času   vedieť   a tiež   im   malo   byť   známe aj   to,   že   neskoršou   kúpnou zmluvou   zo 16.   augusta   2004   nenadobúdajú   postavenie   vlastníkov.   Nemali   byť   preto na účely   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   ku   skladu   vydržaním   považovaní za dobromyseľných. Ani prípadná neznalosť právneho posúdenia veci ako veci nehnuteľnej nemá   podľa   sťažovateľa   v zmysle   zásady   „ignorantia   iuris   non   excusat“   navrhovateľov ospravedlňovať.

Sťažovateľ reaguje najmä na nasledujúcu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu:

„Námietka   odporcu,   že   prvostupňový   súd   sa   v   dôvodoch   svojho   písomného rozhodnutia   nevyporiadal   so   zmluvou   zo   dňa   3. 7. 2000   a   táto   absentuje   v   dôvodoch písomného rozhodnutia prvostupňového súdu nie je dôvodná. Prvostupňový súd vyhodnotil tento listinný dôkaz na čl. 7 v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia. Uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej bolo zabezpečenie záväzku zmluvných strán   z   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   4. 7. 2000,   ktorou   sa   kupujúci   zaviazali   zaplatiť za nehnuteľnosť a to parc. č. 689/3 a oceľovo-plechový sklad čiastku 850.000 Sk.“

S námietkou o nesprávnom posúdení a rozhodnutí o dobromyseľnosti navrhovateľov súvisí aj námietka sťažovateľa o tom, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho tvrdeniami o nedôveryhodnosti   svedkov,   z ktorých   (okrem   iného)   vyvodil   záver   o dobromyseľnosti navrhovateľov. Sťažovateľ uviedol, že „poukázal súdu (okresnému, pozn.) na skutočnosť, že sa   jedná   o organizovanú   skupinu   osôb,   ktoré   majú   pozakladané   personálne   prepojené spoločnosti,   ktoré   žijú   z obdobných   fingovaných   prevodov   a prenájmu   nehnuteľností...“, a taktiež uviedol tvrdenia, prečo mali byť vyjadrenia jednotlivých svedkov (štatutárnych orgánov obchodnej spoločnosti H., a. s., ako aj navrhovateľov) rozporuplné v otázke, či považujú sklad za hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. Krajský súd tak podľa sťažovateľa nemal prihliadnuť na dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Krajský   súd   mal   taktiež   nesprávne   právne   posúdiť   vec   aj   v otázke   započítania vydržacej doby. Podľa sťažovateľa nemožno do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej držby viacerých právnych predchodcov, ale len jedného právneho predchodcu, keďže § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka používa jednotné číslo pojmu „právny predchodca“, a nie plurál.

Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do doby podľa odseku 1 (vydržacej doby, pozn.) započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Už okresný súd sa s právnym názorom sťažovateľa nestotožnil. Podľa odôvodnenia rozsudku   okresného   súdu „Rovnako   nie   je   správna   argumentácia   právneho   zástupcu odporcu, že nie je možné započítať oprávnenú lehotu právnych predchodcov navrhovateľov, teda   viacerých   právnych   predchodcov,   pričom   oprávnená   držba   právnych   predchodcov navrhovateľov   bola   v   konaní   preukázaná...“. Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku s odôvodnením   okresného   súdu   stotožnil   a navyše   uviedol,   že „Z   uvedenej   ustálenej rozhodovacej   činnosti   súdov   Slovenskej   republiky   a z   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR vyplýva,   že   námietka   odporcu   ohľadne   započítania   predchádzajúcej   držby   právnych predchodcov navrhovateľov je nedôvodná. Zákonodarca nikde neustanovil, že je možné započítať   vydržaciu   lehotu   iba   bezprostredne   predchádzajúceho   právneho   predchodcu a tento názor odporcu nevyplýva ani z konštantnej judikatúry súdov Slovenskej republiky... Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o započítaní vydržacej doby právnych predchodcov navrhovateľov...“.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

V nadväznosti   na   to   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   musí   ústavný   súd   posudzovať odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré ako vecne správne krajský súd potvrdil.

Podstata   úvahy   okresného   súdu,   ktorú   potvrdil   krajský   súd,   spočíva   v skúmaní podmienok   vydržania.   Pre   rozsudok   okresného   súdu   nebolo   rozhodujúce,   či   vydržitelia považovali vec za hnuteľnú alebo za nehnuteľnú (a preto nebola táto otázka v protiklade s názorom   sťažovateľa   ani   zásadnou   pre   jeho   rozhodnutie),   ale   či   ju   dobromyseľne považovali   za   vlastnú   a či   aj   inak   splnili   podmienky   na   vydržanie   tejto   veci   ako   veci nehnuteľnej, hoci sa nazdávali, že ide o vec hnuteľnú, a to za podmienky, že sklad nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Zároveň sa podľa krajského súdu (ako aj okresného súdu) do vydržacej doby započíta doba držby každého jedného právneho predchodcu.

Podľa krajského súdu držba navrhovateľov s vôľou nakladať s vecou ako vlastnou nepochybne   začala   v   roku   2004,   keď   navrhovatelia   na   základe   kúpnej   zmluvy zo 16. augusta   2004   začali   nakladať   so   skladom   ako   so   svojou   vecou,   hoci   predmetná zmluva   neviedla   k prevodu   vlastníckeho   práva   ku   skladu   ako   k veci   nehnuteľnej. Detentormi skladu boli navrhovatelia (ako nájomcovia) už určitý čas pred uzatvorením tejto kúpnej zmluvy. Navrhovatelia boli vzhľadom na uzatvorenú zmluvu zo 16. augusta 2004 dobromyseľní   a zvyšok   vydržacej   doby   si   započítali   do   doby   10   rokov   od   právnych predchodcov, ktorých krajský súd považoval tiež za dobromyseľných držiteľov.

Tento názor krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne udržateľný. Ústavný súd   nemôže   nahrádzať   všeobecný   súd   a zasahovať   do   jeho   právomoci   pri   vyhodnotení listinných dôkazov, výpovedí svedkov či účastníkov. Pre účely sťažnosti je ale podstatné, že krajský súd (ako aj okresný súd) neprekročil ústavný rámec pre ich vyhodnotenie a vyvodil ústavne   konformný   záver   o požiadavke   dobromyseľnosti   vo   vzťahu   k   nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním k veci, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností.

Rovnako sa krajský súd (s odvolaním sa na odôvodnenie rozsudku okresného súdu) ústavne   udržateľným   spôsobom   vysporiadal   aj   s otázkou   započítania   doby   držby predchádzajúcich držiteľov, ktorých vzťah k veci a ani jej postupné prevody neboli zapísané v katastri nehnuteľností. Žiada sa síce dať sťažovateľovi za pravdu v tom, že bolo možné očakávať,   aby   sa   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   neodvolal   iba na „konštantnú   judikatúru“,   ale   aby   zároveň   uviedol,   o akú   judikatúru   ide,   napríklad výpočtom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Avšak bez ohľadu na túto skutočnosť   považuje   ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľný   výklad   krajského   súdu (aj s odvolaním sa na výklad okresného súdu), podľa ktorého sa do vydržacej doby započíta vždy aj riadne plynutie vydržacej doby každého jedného právneho predchodcu, teda nielen jediného priameho právneho predchodcu vydržiteľa.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   krajský   súd   sa „arbitrárnym   spôsobom“ zaoberal a právne   posudzoval   jeho   vlastníctvo   v konaní   s pozitívnym   určovacím   petitom,   teda v konaní o určení vlastníckeho práva navrhovateľov, a s touto námietkou sa krajský súd ani nemal dostatočne vysporiadať. Keďže predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva navrhovateľov, nemal krajský súd dôvod skúmať, či je vlastníkom sťažovateľ, a rovnako tak nemal   ani   posudzovať   spôsob   nadobudnutia   jeho   tvrdeného   vlastníckeho   práva.   Týmto spôsobom sa mal krajský súd odchýliť od iného rozsudku krajského súdu v inom konaní (sťažovateľ   poukazuje   na   rozsudok   krajského   súdu „č. k. 6 Co/85,116/2009-310 z 8. septembra   2009“),   z ktorého   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že   v konaní s pozitívnym určovacím   petitom   nie   je   potrebné   skúmať   vlastnícke   právo   iného   účastníka   ako   toho, vlastníctvo ktorého má byť podľa návrhu na začatie konania určené.

Námietky   sťažovateľa   smerovali   proti   nasledujúcej   časti   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil:

„Súd   v   konaní   o   vlastníckej   žalobe   navrhovateľov   je   oprávnený   ako   predbežnú otázku riešiť otázku vlastníckeho práva odporcu k spornej nehnuteľnosti, ku ktorej má list vlastníctva   a   aby   v   súdnom   konaní   boli   preskúmané   okolnosti,   za   ktorých   nadobudol vlastnícke práva na základe osvedčenia o vydržaní podľa Notárskeho poriadku. Môže sa ako   predbežnou   otázkou   zaoberať   tým,   či   tvrdenia   v   osvedčení   o   vydržaní   spísanom notárom boli pravdivé a či mal odporca postavenie oprávneného držiteľa k nehnuteľnosti po celú vydržaciu dobu, príp. jeho právny predchodca.“

Následne   okresný   súd   zodpovedal   predbežnú   otázku   tak,   že   sťažovateľ   nie   je vlastníkom. Krajský súd neuviedol odchylnú úvahu a stotožnil sa s dôvodmi uvedenými okresným súdom.

Podľa   ústavného   súdu   sa   rozhodovanie   o vlastníckom   práve   navrhovateľov prirodzene   dotýka   aj   tvrdeného   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   ako   účastníka   konania, a preto je pochopiteľné, že sa okresný súd a krajský súd mohli zaoberať aj otázkou, či sťažovateľ je vlastníkom skladu, a mohli z nej vyvodiť dôsledky pre svoju rozhodovaciu činnosť. Nadobudnutie vlastníctva sťažovateľom by totiž mohlo viesť k zániku vlastníctva navrhovateľov.   Rozsah   skúmania   závisí   od   skutkových   a právnych   okolností   prípadu a od tvrdení účastníkov konania, preto môže potreba alebo možnosť skúmania vlastníckeho práva   iného   účastníka   konania   ako   toho,   vlastníctvo   ktorého   sa   má   určiť,   závisieť od okolností   každého   jedného   prípadu.   Navyše,   z reprodukovaného   textu   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   vyplýva   najmä   ústavne   konformné   vysvetlenie,   prečo   môže skúmať   vlastnícke   právo   sťažovateľa,   hoci   existuje   notárske   osvedčenie   o vydržaní svedčiace v jeho prospech, a tiež to, že môže dospieť k inému záveru ako k tomu, ktorý vyplýva z osvedčenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   aj   s touto   námietkou   vysporiadal ústavne súladným spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, že by mohlo ísť o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie.

Sťažovateľ taktiež namieta nesprávne rozhodnutie o trovách, a to z dôvodu, že podľa neho okresný   súd a krajský   súd „... pri rozhodovaní o náhrade trov konania svojvoľne a arbitrárnym spôsobom interpretovali a odmietli aplikovať správnu právnu normu § 146 ods. 2 prvá veta OSP“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného súdu   aj v časti o náhrade trov konania s odôvodnením:

„Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že v danom   prípade neprichádza do úvahy postup podľa § 146 ods. 2 OSP a to zodpovednosť za zastavenie konania. Nie je možné pripísať na ťarchu navrhovateľom späť vzatie návrhu na začatie konania, keď v priebehu konania na základe zisťovania zo strany súdu bola podaná správa z Mestského   úradu...,   odbor   stavebný,   že   uvedený   sklad   je   nehnuteľnosťou.   Práve na základe tohto vyjadrenia navrhovatelia svoju žalobu zobrali späť.“

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa   § 146   ods. 2   OSP   ak   niektorý   z   účastníkov   zavinil,   že   konanie   sa   muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa sťažovateľa navrhovatelia zavinili zastavenie konania, lebo „... bola podaná žaloba s viacerými žalobnými návrhmi (petitmi), z ktorých jeden sa v priebehu konania ukázal ako zjavne neopodstatnený. Negatívny určovací petit, ktorý Žalobcovia vzali späť nebol spôsobilý vyriešiť ich údajné neisté právne postavenie. Žalobcovia žalovali nesprávne a neodôvodnene, preto vzali žalobu čiastočne späť a zavinili zastavenie konania.“. Týmto spôsobom mal krajský súd nesprávne aplikovať ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd pochybil aj tým, že zohľadnil už namietanú otázku – posúdenie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom – ako významnú aj pre rozhodovanie o trovách konania.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „... nemôže v danej veci argumentovať tým, že navrhovatelia vedeli, že sa jedná o nehnuteľnosť, a preto zapríčinili zastavenie konania. Tvrdenie   odporcu (sťažovateľa,   pozn.) odporuje   aj   jeho   spôsobu   nadobudnutia predmetného skladu do výlučného vlastníctva, keď ho nadobúdal ako hnuteľnosť, a len z dôvodu, že jeho zmluva nebola vkladuschopnou listinou, nakoľko nespĺňala náležitosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam napokon pristúpil k tomu, že si dal nehnuteľnosť osvedčiť titulom vydržania.“.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný   súd   pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Z   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva   všeobecný   záver,   že rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania   nedosahuje   spravidla   samo   osebe   intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu   napadaného výroku   o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté   aj   iné základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06,   I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011). V tomto prípade k takému zisteniu ústavný súd nedospel. Sťažovateľom namietané pochybenie   nemôže   zakladať nedostatok   takej   intenzity,   že   by   to   malo mať zásadný vplyv na ústavnú regulárnosť celého procesu, a navyše, ústavný súd v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej   moci   (napr.   IV. ÚS 303/04,   I. ÚS 55/2011),   ktorým   sa   vo   svojej   rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu ani v tejto otázke nepovažuje napadnutý rozsudok krajského   súdu   za neakceptovateľný   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Navyše,   ani   prípadné pochybenie v rozsahu namietanom sťažovateľom by nepredstavovalo zásah takej závažnosti do označených práv sťažovateľa, ktorý by dosahoval ústavnoprávny rozmer a odôvodňoval by prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu dospel   k   záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   predmetné   rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad   a   závery   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nepredvídateľnú   alebo   ústavne neaprobovateľnú aplikáciu aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Súčasťou   obsahu   základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (II. ÚS 44/03,   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Krajský   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti   prípadu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a jeho vydaniu predchádzal postup, v ktorom boli rešpektované princípy spravodlivého   procesu,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   takýto   postup a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá   ani   dôvod   zasiahnuť   do právneho   názoru   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   z toho   dôvodu   nezistil,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vykazoval   z ústavnoprávneho   hľadiska   také   nedostatky,   že   ním   malo   byť   zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odvodzuje iba z už uvedených námietok proti napadnutému rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu,   a to   nesprávnym   rozhodnutím   o predmete   sporu,   ako   aj   nesprávnym   rozhodnutím o náhrade trov konania.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy,   čl. 11   ods. 1   listiny   alebo   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   nie   je   právo   na   prijatie   takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľa. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012