znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči žalovaným,   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie nehnuteľností v jeho vlastníctve zapísaných na LV č. 13522 v kat. území P., a to parcely KN

- C č. 1518/30 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 242 m2 a parcely KN - C č. 1518/31

- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 272 m2 v období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007. Žiadal, aby žalovaní v 1. až 4. rade, ako spoluvlastníci bytového domu súp. č. 5321, boli solidárne zaviazaní zaplatiť mu 115.332,- Sk (teraz 3.828,32 EUR),   žalovaný v 5. rade 11.533,- Sk (teraz 382,83 EUR) a žalovaný v 6. rade 26.911,- Sk (teraz 893,28 EUR). Neskôr   spoločný   záväzok   žalovaných   v   1.   až   4.   rade   zmenil   na   jednotlivé   plnenie.   Na uvedených parcelách, ktoré sú v jeho výlučnom vlastníctve, sa nachádza chodník a cesta. Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnej   právnej   veci   sa   jedná   o   výlučné užívanie nehnuteľností, parc. KN - C č. 1518/30 a 1518/31 žalovanými. Ide o komunikačný priestor bytového domu súp. č. 5321, kde sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú rôzne drobné stavby, ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že «bytový   dom   na   pozemku   č.   1508, komunikácia, chodník a pomocné stavby na pozemku č. 1518/30 a 1518/31 boli postavené v roku 1972 Výstavbovým družstvom v P., na základe stavebného povolenia, ale bez súhlasu vlastníka predmetných pozemkov M. W. Z uvedeného vyplýva, že spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo, ktoré sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, nachádzajúce sa na priľahlom pozemku „vzniklo“ iba z dôvodu   a   ako   súčasť   stavby   predmetného   bytového   domu.   Pokiaľ   by   nebolo   došlo   k výstavbe bytového domu nebolo by došlo ani k výstavbe spoločných častí domu, spoločných zariadení a príslušenstva, a to komunikácie, chodníka a pomocných stavieb na priľahlom pozemku.   Tým   by   nedošlo   ani   k   zásahu   do   vlastníckeho   práva   sťažovateľa.   Z   dôvodu neoprávnenej stavby bytového domu žalovaní užívajú pozemok č. 1518/30 a 1518/31, ako priľahlý pozemok k bytovému domu súp. č. 5321 stavbami - spoločnými časťami domu a spoločnými zariadeniami domu s príslušenstvom na nimi ležiacimi...

Na priľahlom pozemku bolo v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome zriadené zákonné vecné bremeno zákonom č. 182/1993 Z. z...

Keďže stavba bytového domu stojaca na pozemku č. 1508 vo vlastníctve sťažovateľa bola postavená v rozpore s predpismi občianskeho práva, ide o stavbu neoprávnenú, na ktorú sa vzťahuje ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo a príslušenstvo ležiace na parcelách č. 1518/30 a 1518/31, sú taktiež neoprávnené stavby, na ktoré dopadá ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Do doby   vysporiadania   podľa   §   135c   tieto   neoprávnené   stavby   neoprávnene   zasahujú   do vlastníckych práv sťažovateľa ako vlastníka priľahlého pozemku...

Vo   všetkých   vyššie   uvedených   súvislostiach,   je   nepochybné,   že   sťažovateľ   je neoprávnenou   stavbou   bytového   domu,   spoločných   častí   domu   a   spoločných   zariadení domu a príslušenstva bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Sťažovateľ nemôže užívať patriace mu pozemky, pretože tieto užívajú výlučne žalovaní, na umiestnenie spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva bytového domu súp. č. 5321.».

Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 9 C   116/2007   z   24.   mája   2010,   ktorým   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol.   O   odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2010.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd „sa v žiadnom ohľade nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ. Pri svojej rozhodovacej   činnosti   nepreskúmal   rozhodujúce   otázky,   nesprávne   aplikoval   právnu normu... Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil.   Jeho   odpoveďou   bolo   konštatovanie,   že   zo   správy   mesta   vyplýva,   že   sa   jedná o miestnu komunikáciu vo vlastníctve Mesta P. a zamietnutie žaloby.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že krajský súd poprel § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), keďže „nepovažuje   priľahlý   pozemok a   stavby spoločných častí domu   a spoločných zariadení domu a príslušenstva na ňom ležiace za vlastníctvo vlastníkov bytového domu, pričom je nesporné,   že   tieto   stavby   sa   na   priľahlom   pozemku   –   teda   v   okolí   bytového   domu nachádzajú, boli postavené spolu s bytovým domom a sú nevyhnutnou súčasťou bytového domu, keďže umožňujú riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov v tomto dome“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že je nesprávne tvrdenie krajského súdu, že „žalovaní nie sú v   tomto   spore   pasívne   legitimovaní,   keďže   nebolo   preukázané   vlastníctvo   žalovaných k uvedeným stavbám, pretože žalovaní sú vlastníkmi týchto stavieb - spoločných zariadení a príslušenstva v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd opomenul, že v prípade priľahlého pozemku, ktorého užívanie je predmetom sporu, na ktorom sa nachádzajú spoločné časti a spoločné zariadenia domu   a   príslušenstvo   –   komunikácia,   chodník   a   pomocné   stavby,   nejde   o   všeobecné užívanie týchto stavieb žalovanými, ale užívanie priľahlého pozemku spočíva v samotnej existencii   stavieb   spoločných   častí   domu   a   spoločných   zariadení   domu   a   príslušenstva v spoluvlastníctve   žalovaných,   ležiacich   –   nachádzajúcich   sa   na   priľahlom   pozemku   vo vlastníctve sťažovateľa bez jeho súhlasu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   86/2010 z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 116/2007 z 24. mája 2010, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľ taktiež tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   doterajšou judikatúrou ústavného súdu a v podstatnom uviedol, že „je neoprávnenou stavbou bytového domu,   spoločnými   časťami   domu,   spoločnými   zariadeniami   domu   a   príslušenstvom (komunikácia,   chodník   a   pomocné   stavby),   nachádzajúcimi   sa   na   priľahlom   pozemku, obmedzený proti svojej vôli...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 86/2010 zo dňa 24. 11. 2010, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2010, sp. zn. 3 Co 86/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania (z hodnoty sporu 5.104,43 EUR) v sume 451,54 €, za (2 x 180,93 € - 1. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na súd + 2 x režijný paušál 7,21 €, DPH vo výške 20 % - 75,26 €), podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet advokáta: JUDr. J. G., P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   porušil   ním   označené základné a iné práva tým, že

- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,

- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,

- nevysporiadal   vzťah   medzi   sťažovateľom   a   žalovanými   v   zmysle   §   135c Občianskeho zákonníka.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zaoberal   jej opodstatnenosťou, predovšetkým skúmal možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich   naplnením je len   víťazstvo   v takomto spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku po uvedení dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu uviedol:

„Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia,   bezdôvodným   obohatením   je   majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, pozemné komunikácie sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na

a) diaľnice,

b) cesty,

c) miestne komunikácie,

d) účelové komunikácie. Podľa ust. §3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Podľa ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona, premávku na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice, cesty a miestne komunikácie   obvyklým   spôsobom   na   účely,   na   ktoré   sú   určené   (všeobecné   užívanie). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.

Podľa   ust.   §   8   ods.   3   vyhlášky   č.   35/1984   Zb.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon o pozemných komunikáciách, súčasťami miestnych komunikáciami sú aj priľahlé chodníky, verejné parkoviská   a obratiská,   zariadenia   na zabezpečenie a   zaistenie priechodov pre chodcov, podchody a priechodové lávky.

Je nepochybné, že v predmetnom konaní sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov, ktoré vlastnícky patria jemu. Ide o pozemky parcelu KN C   č.   1518/30   -   zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   242   m2 a   KN   C   č.   1518/31   – zastavané plochy a nádvoria o výmere 272 m2, zapísané na LV č. 13 522, k. ú. P. (č. 1. 4 spisu). Na uvedených pozemkoch sa nachádzajú stavby, cesta a chodník. Podľa tvrdenia žalobcu cesta a chodník slúžia výlučne žalovaným, ktorí sú spoluvlastníkmi bytového domu so súp. č. 5321 stojaceho na pozemku parcele KN C č. 1508, zapísaného na LV č. 7665, k. ú. P. Vecné bremeno podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je zapísané na LV len k pozemku parcele KN C č. 1508 evidovanej na LV č. 7665, k. ú. P. Takéto vecné bremeno nie je   zapísané   aj   k   pozemkom   parcelám   KN   C   č.   1518/30   a   KN   C   č.   1518/31,   ktoré   sú evidované na LV č. 13 522, k. ú. P. Spôsob využitia týchto parciel je na LV označený kódom 13 321. Týmto kódom sa označujú pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby   cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti, okrem diaľnic a rýchlostných ciest (cesty a miestne komunikácie, mosty, nadjazdy, tunely, podzemné dráhy, chodníky, nekryté parkoviská a iné).

Vychádzajúc   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   ako   aj   z   obsahu   spisu   je nepochybné, že na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 sa nachádzajú miestna   komunikácia   a   chodník   a   tieto   slúžia,   resp.   zabezpečujú   prechod   pre   peších chodcov a prejazd motorovými vozidlami patriacimi nielen žalovaným, ale komukoľvek. Nejedná sa o komunikáciu, ktorá by bola uzavretá. Už len možnosť všeobecného užívania komunikácie a chodníka vylučuje, žeby sa vlastník pozemku, na ktorom je komunikácia a chodník postavený, mohol domáhať náhrady za užívanie len od niektorých z viacerých možných užívateľov.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb nachádzajúcich sa na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31. V zhode so súdom   prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   konštatuje,   že   cesta   je   miestnou   komunikáciou a vlastníkom tejto stavby na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi je Mesto P. a tento vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej komunikácii. Pokiaľ   ide   o   odvolacie   námietky   žalobcu,   je   potrebné   konštatovať,   že   charakter predmetných   komunikácií   bol   nepochybne   v   tomto   konaní   zistený.   Keďže   stavba   nie   je súčasťou pozemku (táto okolnosť nepochybne vyplýva z ust. § 120 Občianskeho zákonníka), zároveň je potrebné konštatovať, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú vlastníkmi stavieb, ktoré sa nachádzajú na týchto pozemkoch. Správne preto súd prvého stupňa poukázal na to, že žalovaní ani nie sú pasívne legitimovaní v predmetnom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu   o   neoprávnenej   stavbe   bytového   domu,   táto   otázka   nesúvisí   bezprostredne s predmetom tohto konania. Predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie za cestu a chodník, teda za iné stavby, než je stavba samotného obytného domu. Nemožno súhlasiť   s   názorom   žalobcu,   žeby   tieto   stavby   tvorili   príslušenstvo   obytného   domu   so súp. č. 5321,   stojaceho   na   pozemku   parcele   KN   C   č.   1508,   pretože   charakter   týchto nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.

Za týchto okolností nemožno konštatovať ani porušenie článku 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Užívanie   predmetných   nehnuteľností   žalovanými a širšou verejnosťou rozhodne nie je porušením vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb, ktoré sa na pozemkoch parcelách KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol. Odvolací súd poukazuje na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. So zreteľom na to, že správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania, odvolací súd postupom podľa ust. 219 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

V nadväznosti na už uvedené zásady pre posudzovanie ústavnej akceptovateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že v citovanej časti odôvodnenia namietaného   rozsudku   krajský   súd   zrozumiteľným   a   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia   zamietol,   potvrdil.   Podľa   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nevykazuje všeobecný   charakter,   naopak,   krajský   súd   síce   stručným,   ale   primeraným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   reagoval   na   podstatné   odvolacie   námietky   sťažovateľa. Vo vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nezohľadnil   skutočnosť,   že   stavba bytového   domu   je   neoprávnená,   ústavný   súd   uvádza,   že   na   túto   námietku   krajský   súd reagoval, keď uviedol, že tvrdenie o neoprávnenosti tejto stavby nemá bezprostredný súvis s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie z užívania chodníka a cesty, teda iných stavieb, ako je stavba samotného obytného domu.

Krajský súd v posudzovanej veci nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele č. 1518/30 a 1518/31 za príslušenstvo bytového domu, tak ako to tvrdí sťažovateľ, pričom poukazuje   na   to,   že   charakter   týchto   stavieb   bol   prvostupňovým   súdom   riadne   zistený (určený). Spornú cestu považuje krajský súd za miestnu komunikáciu, čo odôvodňuje už citovanými ustanoveniami zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov a vykonávacou vyhláškou Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ktorej vlastníkom je Mesto P. a rovnaký vlastnícky režim vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej komunikácii.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.

Podľa § 135c ods.   1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom   pozemku   a vlastníkom   stavby aj inak, najmä tiež   zriadiť za   náhradu   vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   nepovažoval   sporné   stavby   za   súčasť bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu postupoval správne, keď náhradu za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby mal ústavný súd iný názor na interpretáciu príslušných právnych noriem ako všeobecné súdy konajúce a rozhodujúce v danom prípade vo veci sťažovateľa všeobecných súdov, v zmysle svojej doterajšej ustálenej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   konštatuje,   že   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych komunikácii by muselo predchádzať správne konanie. Tento nedostatok možno krajskému súdu   v danom   prípade   vytknúť.   Je   však   potrebné uviesť,   že   úlohou   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým pochybením všeobecných súdov, ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi účinkami vyvolá neprípustné obmedzenie, či dokonca popretie ústavou garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09). V danom prípade k takému pochybeniu zo strany krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zjavne nedošlo.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť   medzi   porušením   ústavou   garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   po   zistení,   že   tieto   nemajú   takú relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   namietaného   rozsudku krajského súdu s ústavou.

K   namietanému   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu,   resp. okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby) vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým, že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o   ňom   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa sťažovateľových subjektívnych názorov.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   namietaného   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnený   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   umožnila   reálne vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné so   sťažovateľom   označenými právami,   a preto   sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   86/2010 z 24. novembra 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   ústavy   a   čl.   11   ods.   1   listiny   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na   už   uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a ani o porušení jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3. Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy,   ktoré   majú   charakter   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011