znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   K.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na ochranu mena podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/97 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 40/08, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 22/97   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 40/08.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Okresný   súd   Bratislava   II   v spore   o   opravu   pracovného   hodnotenia   -   posudku rozhodoval od podania žaloby č. k. 10 C 22/97 13 rokov a preto si sťažujem na prieťahy v konaní súdu a nato, že mi súd neposkytol ako občanovi, ktorého bývalý zamestnávateľ písomne aj ústne ohovoril, súdnu ochranu. Môj bývalý zamestnávateľ I., a. s., B., jeho riaditeľ   rozširoval   o   mne   nepravdivé   informácie,   telefonoval   aj   mojím   novým zamestnávateľom, kde som sa uchádzal o prácu, aby mi znemožnil prácu resp. „prežiť“ skúšobnú dobu. Bývalý zamestnávateľ robil tak len preto, že prehral pracovný spor a musel mi vyplatiť regres t. j. náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.»

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Súdy pochybili, keď nerozhodli, že predmetné pracovné hodnotenie a informácie o mojej osobe je odporca povinný v primeranej lehote opraviť a vyplatiť mi zadosťučinenie. Keďže   súdy   SR   nerozhodli   spravodlivo,   včas   a   riadne   nemohol   som   si   ani   následnou žalobou   do   dvoch   rokov   uplatniť   na   súde   proti   bývalému   zamestnávateľovi   odškodné za ohováranie a marenie mojich pracovných príležitostí.“

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj postupom krajského súdu (sťažovateľ však neuviedol spisovú značku tohto konania) došlo k porušeniu   jeho   základného   práva „na   rozhodnutie   bez   prieťahov   a spravodlivo“, ako aj práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“.

Sťažovateľ   sa   v závere   sťažnosti   od   ústavného   súdu   dožaduje „finančného zadosťučinenia za porušenie mojich uvedených občianskych a ústavných práv vo výške 1,9 mil.   Eur   jednorázové   a   odškodné   vo   výške   380   Eur   pravidelne   mesačne   k   môjmu starobnému   dôchodku,   ktorý   by   bol   určite   vyšší,   keby   riadne   a   včas   súdy   SR   rozhodli a zasiahli,   aby   môj   bývalý   zamestnávateľ   nepravdivými   informáciami   nemaril   moje pracovné príležitosti a nedovolene nezasahoval do môjho pracovného a rodinného života. Uvedeného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   škody   sa   dožadujem   vyplatiť od Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   aj   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným súdom, čo odôvodnil takto: „môj dôchodok je 9 800 Sk a bytné platím 6 550 Sk preto si advokáta nemôžem zaplatiť.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že:

- rozsudok okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 22/97 je z 2. októbra 2002 (návrh sťažovateľa bol zamietnutý),

- odvolacie   konanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   v predmetnej   veci   bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 4 Co 40/08,

-   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   10 C 22/97   z   2.   októbra   2002   nadobudol právoplatnosť 25. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/08 z 10. júna 2009.

V prvom   rade   ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   sťažnosti   je   veľmi všeobecné, nesúrodé a neprehľadné. Možno z neho vydedukovať nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutiami všeobecných súdov, avšak bez uvedenia konkrétnych právne relevantných skutočností, ktoré by umožňovali kvalifikované spochybnenie ich záverov v právnej veci sťažovateľa.

Z konštatovania sťažovateľa, že mu „súd neposkytol... súdnu ochranu“ a že „súdy SR nerozhodli spravodlivo... a riadne“, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu. Sťažovateľ taktiež namietal aj porušenie svojho základného práva „na česť a spravodlivé informácie o mojej osobe“, čo ale vôbec nijako neodôvodnil,   len stroho   skonštatoval   ich   porušenie „súdmi   SR“. Z uvedenej   formulácie ústavný   súd   vyvodil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/97 ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   už   spomenutý   princíp   subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie   a postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   preskúmal   na   základe   odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 4 Co 40/08 z 10. júna 2009 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (uvedené   platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľovho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ústavy).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní,   je   predovšetkým   potrebné   opätovne poukázať na to, že sťažovateľ sa v odôvodnení sťažnosti obmedzil iba na konštatovanie, že súd   nerozhodol „spravodlivo...   a   riadne“, teda   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutkové a právne relevantné okolnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia jeho základných práv, resp. existenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Už   z tohto   samotného   faktu   možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti. Sťažovateľ v sťažnosti de facto vyjadril svoju nespokojnosť s prehratým súdnym sporom a adresoval ju ústavnému súdu, ktorý stavia do pozície ďalšej opravnej inštancie proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Navyše, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť účastníkov pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, I. ÚS 209/09).

V prerokovávanej   veci   preto   ide   o situáciu,   keď   sťažovateľ   vôbec   nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), do právomoci ktorého nepatrí   ochrana   pred   nezákonnosťou, ale   len   pred   neústavným   postupom a rozhodnutím   orgánov   verejnej   moci. Sťažovateľ   síce   opisom   označil   základné   práva, do ktorých malo byť namietaným postupom zasiahnuté, avšak v skutočnosti len vyjadruje svoj   nesúhlas   s rozhodnutím   bez   toho,   aby   prijateľne   vysvetlil,   ako   sa   to   dotýka namietaného porušenia jeho základných práv.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z odôvodnenia   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   uvádza,   že   sa   sťažuje   aj „na   prieťahy v konaní súdu“, že „súdy SR nerozhodli... včas“, ako aj „bez prieťahov“, možno vyvodiť, že   namieta   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III. ÚS 61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať (m. m. I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05),   t. j. vtedy,   ak mu   bola sťažnosť   doručená   v   čase,   keď   ešte   nedošlo   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci právoplatne nerozhodol. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené po nadobudnutí   právoplatnosti   príslušného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   alebo   iného orgánu verejnej moci, odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V preskúmavanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 2. septembra 2009, teda až potom, ako bola vec právoplatne skončená 25. júla 2009, a to rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 22/97 z 2. októbra 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/08 z 10. júna 2009. To, že namietané konanie bolo k uvedenému dňu právoplatne skončené, vyplýva zo samotnej sťažnosti, pričom   ústavný súd si túto skutočnosť overil aj na okresnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v jeho   sťažnosti   (ustanovenie advokáta   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009