znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 320/07-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. C., R., zastúpeného advokátom Mgr. M. L., R., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práv   podľa   čl. 6,   čl. 13,   čl. 14   a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   upovedomením   o spôsobe   vykonania   exekúcie   sp. zn. EX 192/05 z 22. augusta   2007   a exekučným   príkazom   na   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľnosti   sp. zn.   EX 192/05   z 22.   augusta   2007   vydanými   súdnym   exekútorom JUDr. Mgr. V. Z., Exekútorský úrad R., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená   sťažnosť   P.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   upovedomením   o spôsobe   vykonania   exekúcie   sp. zn. EX 192/05   z 22.   augusta   2007   (ďalej   aj   „upovedomenie“)   a exekučným   príkazom na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti sp. zn. EX 192/05 z 22. augusta 2007 (ďalej aj „exekučný príkaz“) vydanými súdnym exekútorom JUDr. Mgr. V. Z., Exekútorský úrad R. (ďalej len „súdny exekútor“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   ako   odporca   zaviazaný   zaplatiť navrhovateľovi   sumu   293 000 Sk   s 13 %   úrokom   z omeškania   od   1. januára 2001 do zaplatenia   a trovy   prvostupňového   konania   v sume   14 650 Sk   rozsudkom   Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 217/03 z 29. júla 2004 potvrdeným rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   23 Co 444/04 z 8. apríla 2005.

Keďže sťažovateľ dlžnú sumu navrhovateľovi neuhradil, navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa začala upovedomením o začatí exekúcie sp. zn.   EX 192/05   z 21. septembra 2005.   Proti   upovedomeniu   však   sťažovateľ   podal námietky,   v ktorých   namietal,   že   proti   označeným   právoplatným   rozsudkom   podal 22. novembra 2005   podnet   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   na podanie   mimoriadneho   dovolania,   a preto   žiadal   exekučné konanie   zastaviť.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   5 Er 269/2005   z 15. mája 2006 sťažovateľove námietky zamietol, zároveň však povolil odklad exekúcie až do rozhodnutia o jeho   podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   uviedol,   že   generálna   prokuratúra   síce   jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania zamietla ako nedôvodný, ale 19. apríla 2006 podal sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) a žiadal povoliť   odklad   exekúcie   do jeho   rozhodnutia.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 23 CoE/79/2006   z   31. októbra 2006   sťažovateľovo   odvolanie   odmietol.   Následne   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, ako aj exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti namietal, že súdny exekútor   vydaním   upovedomenia   o spôsobe   vykonania   exekúcie   a exekučného   príkazu pred vydaním rozhodnutia ESĽP vo veci sťažnosti č. 16015/06 Cárach p. Slovensko porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl.17 dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„I/ Upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie EX 192/05 zo dňa 22. 08. 2007 a exekučným   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   EX 192/05   zo   dňa 22. 08. 2007 vydanými súdnym exekútorom JUDr. Mgr. V. Z., Exekútorský úrad R., (...) bolo porušené základné právo P. C. v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok   6,   článok   13,   článok   14   a   článok   17   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 daného v Ríme 04. 11. 1950.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

Zároveň navrhol, aby ústavný súd vydal toto dočasné opatrenie:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   odkladá   vykonateľnosť   exekučného   príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti EX 192/05 zo dňa 22. 08. 2007 vydaného súdnym exekútorom JUDr. Mgr. V. Z., Exekútorský úrad R. (...), a to až do rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci č. 16015/06 Cárach p. Slovensko.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať tak, akoby dávalo štátu,   skupine   alebo   jednotlivcovi   akékoľvek   právo   vyvíjať   činnosť   alebo   dopúšťať   sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich v petite označených práv   v tom,   že   súdny   exekútor   vydal   upovedomenie   a exekučný   príkaz   pred   vydaním rozhodnutia ESĽP v jeho veci.

Vzhľadom na sťažovateľom formulovaný návrh ústavný súd v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru), vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom domáha v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení iného práva (čl. 7 ods. 5 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti okrem petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa   § 20   ods. 1   a   2   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením   článkov   ústavy   alebo   inej   medzinárodnej   zmluvy,   ale   aj   skutkovo.   Podľa písm. c)   citovaného   zákonného   ustanovenia   sa   k sťažnosti   pripojí   kópia   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľ   okrem   strohej   konštatácie,   že   označenými   rozhodnutiami   súdneho exekútora boli porušené jeho práva, a citácie článkov ústavy a dohovoru prakticky ničím neodôvodnil namietané porušenie svojich označených práv a nepreukázal teda existenciu príčinnej súvislosti medzi týmito rozhodnutiami a namietaným porušením označených práv, z čoho možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností má odôvodnenie sťažnosti obsahovať aj právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Navyše,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zo   žiadneho   právneho   predpisu   ani z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   nemožno   vyvodiť   povinnosť   všeobecného   súdu prerušiť exekučné konanie začaté na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu) z dôvodu, že povinný podal ESĽP sťažnosť smerujúcu proti tomuto rozhodnutiu.

Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, nemá aj viaceré zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde (chýbajúce odôvodnenie sťažnosti, nepredloženie kópií rozhodnutí), ktorých nedostatok niektorých z nich bráni jej prijatiu na ďalšie konanie.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených   dôvodov ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v   zmysle   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   citovaného   zákona   z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia odmietol, o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia už nerozhodoval (III. ÚS 157/02, III. ÚS 193/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007