znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr.   Juraja Baláža, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Bratislava   V v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   36   ErNr 1029/2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Juraja   Baláža,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 1029/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Návrhom oprávneného... proti povinnému... na vykonanie exekúcie sa dňa 10. 10. 2002 začalo exekučné konanie. Predmetná vec je vedená na Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn.: 36 ErNr/1029/2002. Dňa 07. 10. 2002 bol zo strany oprávneného podaný návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 28. 03. 2003 vydal súdny exekútor voči povinnému upovedomenie o začatí exekúcie pod č. k.: EX 1604/02. Listom zo dňa 15. 04. 2003 podal povinný proti exekúcii námietky. Dňa 05. 05. 2003 bol na Okresný súd   Bratislava   V   doručený   návrh   oprávneného   zo   dňa   02.   05.   2003,   na   zastavenie predmetnej   exekúcie   podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku. Oprávnený   uviedol,   že   v   súlade   s   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku,   prešlo   právo z exekučného   titulu   zo   spoločnosti...   na   spoločnosť   T...   a preto   navrhuje   zastavenie exekúcie. Dňa 05. 08. 2005 Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. 36ErNr/1029/2002- 75a uložil povinnému,   aby do 3 dní od jeho právoplatnosti   zaplatil   súdny poplatok za námietky proti exekúcii v sume 4.960,83 eur. Proti tomuto uzneseniu podal povinný v lehote odvolanie. Krajský súd dňa 25. 01. 2006 vrátil spis Okresnému súdu Bratislava V ako predčasne predložený, nakoľko Okresný súd Bratislava V nerozhodol o návrhu povinného na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o návrhu na zastavenie exekúcie podaného oprávneným. Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. 36 ErNr/1029/2002-102 zo dňa 02. 05.   2012   povinnému   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal.   Dňa   12.   07.   2012 Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   spis.   zn.:   20 CoE/12/2012-116,   20   CoE/13/2012 uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 36 ErNr/1029/2002-75 a zo dňa 05. 08. 2005 a uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 36 ErNr/1029/2002-102 zo dňa 02. 05. 2012 zrušil. Dňa 22. 10. 2013 uznesením č. 36 ErNr/1029/2002-132 Okresný súd Bratislava V exekúciu vedenú pod spis. zn. 36 ErNr/1029/2002, č. Ex 1604/2002 zastavil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „...   už   samostatná   dĺžka   konania   pred   vydaním rozhodnutia vo veci samej (konanie začalo dňa 07. 10. 2002, pričom rozhodnutie vo veci samej je zo dňa 22. 10. 2013) sama nutne nastoľuje otázku, či toto konanie bolo vedené bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... je treba konštatovať,   že   dĺžka   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   pod   spis.   zn. 36 ErNr/1029/2002   nebola   primeraná.   K   zbytočným   prieťahom   v   konaní   došlo predovšetkým nečinnosťou súdu v období od augusta 2003 do októbra 2013, kedy okresný súd nevykonal žiaden úkon, ktorý by smeroval k zastaveniu exekúcie, napriek tomu, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd ho dvakrát upozornil na skutočnosť, že bol podaný návrh na zastavenie exekúcie. Táto skutočnosť má za následok, že sťažovateľ sa v priebehu 10 rokov a 6 mesiacov, počas ktorých Okresný súd Bratislava V vo veci samej nerozhodol, dostal do nepriaznivej situácie, keď už cez 10 rokov od podania návrhu na zastavenie   exekúcie,   nebolo   v   merite   veci   právoplatne   rozhodnuté.   Na   základe   vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia v celkovej výške 15.000,- Eur.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov priznané   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 36 ErNr/1029/2002, porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- eur (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Bratislava   V   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v   celkovej   výške   331,13 eur... na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 1029/2002 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V súlade   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   20/02, IV. ÚS 41/07).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Zo   samotnej   sťažnosti   a zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd uznesením č. k. 36 ErNr 1029/2002-132 z 22. októbra 2013 exekúciu vedenú pod sp. zn. 36 ErNr 1029/2002, č. Ex 1604/2002 zastavil (výrok 1) a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť   trovy   exekúcie   v sume   325,43   €   (výrok   2).   Uznesenie   okresného   súdu č. k. 36 ErNr 1029/2002-132 z 22. októbra 2013 nadobudlo vo výroku o zastavení exekúcie právoplatnosť   11.   novembra   2013   a vo   výroku   o náhrade   trov   exekúcie   právoplatnosť 27. novembra 2013.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 36 ErNr 1029/2002 bolo právoplatne skončené pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nemohlo   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (5.   decembra   2013,   pozn.)   už dochádzať k prieťahom v napadnutom konaní, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014