znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 11541/2012 a sp. zn. Rvp 11546/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako aj porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11541/2012 a sp. zn. Rvp 11546/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11541/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11541/2012 a sp. zn. Rvp 11546/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn. 7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010 (ďalej len „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach podanými návrhmi požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcií.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií,   čím   došlo   podľa   sťažovateľky   k zákonnému založeniu   povinnosti   okresného   súdu   rozhodnúť   o   nich   v   rámci   priznanej   právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Sťažovateľka uviedla, že okresný súd bol podľa jej názoru v napadnutých konaniach neodôvodnene   nečinný,   resp.   postupoval   neefektívne,   a preto   podala   25.   mája   2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu   sťažnosti   na prieťahy   v týchto   exekučných   konaniach,   na   ktoré   do   dňa   doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež malo dôjsť k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu v týchto konaniach konať bez zbytočných prieťahov a napokon uložiť mu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. 7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II.   ÚS   64/97,   I.   ÚS   20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku   nesplnil z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   v sťažnostiach   zhodne   tvrdí,   že   v   súlade   so   zákonom   o   súdoch „podal[a] písomne   ešte   dňa   25.   05.   2011   do   rúk   predsedu   exekučného   súdu   sťažnosť na postup   súdu   smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“. Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnostiam nepripojila fotokópie sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 1. októbra 2012 vyzval,   aby   tak   urobila   v   ním   určenej   lehote,   prípadne   iným   hodnoverným   spôsobom preukázala, že takéto sťažnosti okresnému súdu podala, a zároveň ju upozornil na možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade, ak na jeho výzvu požadované písomnosti v určenej lehote nepredloží.

Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 17. októbra 2012,   ku   ktorému   pripojila   kópie   viacerých   svojich   podaní.   V prvom   rade   vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7 Er/432/2009 pripojila kópiu podania označeného ako „Žiadosť o informáciu o stave konania“ z 13. novembra 2009 adresovanú okresnému súdu (bez kópie podacieho hárka pošty), ktorým žiada informáciu o stave konania, ktoré označila menom   a priezviskom   povinnej   osoby,   jej   rodným   číslom,   trvalým   pobytom,   ako aj uvedením exekučného titulu. Taktiež pripojila kópiu podania označeného ako „Žiadosť o informáciu o stave konania/Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ z   25.   februára   2010,   ktoré   taktiež   adresovala   okresnému   súdu   a v ktorom   sa informovala, čo bráni okresnému súdu vydať poverenie pre súdneho exekútora. Zároveň toto podanie obsahuje aj podnet na preskúmanie zákonnosti postupu sudcov a úradníkov okresného súdu, keďže podľa jej názoru takýto postup súdu spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní.   Vo   vzťahu   k tomuto   podaniu   však   chýba   podací   hárok   pošty   (prípadne   iný vierohodný doklad), ktorý by hodnoverným spôsobom preukazoval doručenie uvedeného podania okresnému súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľkou doručené podania nemajú podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 3 Er/1559/2010 sťažovateľka predložila ústavnému   súdu   kópiu   podania   označeného   ako „Sťažnosť   a podnet   na   preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ z 30. augusta 2010 adresovaného okresnému súdu spolu s potvrdenkou z 2. septembra 2010, z ktorej vyplýva, že elektronická podateľňa okresného súdu elektronicky overila elektronické podpisy určitých dokumentov podaných okresnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky. Sťažovateľka v nich konkrétne označila povinnú osobu menom, priezviskom, rodným číslom, trvalým pobytom, ako aj uvedením exekučného titulu.

Uvedené podania sťažovateľky však neboli v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch adresované orgánu štátnej správy okresného súdu, teda jeho predsedovi, ale len všeobecne okresnému súdu. Z tohto dôvodu ich preto nemožno považovať za kvalifikované uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej práv účinne poskytuje.

Sťažovateľka taktiež pripojila kópie podaní označených ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 23. novembra 2010 a 25. mája 2011 (ďalej spolu len „sťažnosti na prieťahy“) adresovaných predsedovi okresného súdu spolu s kópiami podacích hárkov pošty. Z obsahu sťažností   na   prieťahy   vyplýva,   že   ich   prílohou   majú   byť   zoznamy   exekučných   konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa tieto sťažnosti vzťahujú, tieto však k samotným sťažnostiam   na   prieťahy   neboli   pripojené.   Obsahom   sťažností   na   prieťahy   je   bez konkretizácie exekučných konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti majú vzťahovať, len všeobecná argumentácia týkajúca sa predovšetkým povinnosti exekučného súdu   rozhodnúť   o   žiadosti   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   zákonom ustanovenej   lehote   15   dní.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosti   na   prieťahy   neboli predložené   s   kompletným   materiálom   (chýba   zoznam   príslušných   exekučných   konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti na prieťahy vzťahujú), sťažovateľkou doručené podania nemajú podľa názoru ústavného súdu   z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.

Uvedený   postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prerokúvaných   sťažností   nemožno podľa   ústavného   súdu   považovať   za   účinné   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov v konaní vedenom   orgánom   štátnej   správy   súdov   nahradzujúce   sťažnosť   orgánu   štátnej správy   súdu   podľa   zákona   o   súdoch.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že „povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ   konal v   súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka, zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnostiach   hodnoverným   spôsobom nepreukázala,   že   v   doterajšom   priebehu   napadnutých   konaní   podala   sťažnosti   proti namietanému porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   predsedovi   okresného   súdu.   Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnostiach   neuvádza žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukazovala,   že   podmienku   využitia   tohto   prostriedku ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvážiť možnosť uplatnenia postupu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky, ktorými namieta postup okresného súdu v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v napadnutých konaniach   nie   sú   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver   prijal,   aj   pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   ďalších   sťažovateľkou   označených základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013