znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 143/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo občianskeho združenia E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 143/2008   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Cb 143/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Občianskemu   združeniu   E. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť občianskemu združeniu E. trovy   konania   v   sume   475,94   €   (slovom   štyristosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   V.   Š.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 32/2012 z 19. januára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   občianskeho   združenia   E.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 143/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. januára 2008 okresnému súdu návrh na vydanie   platobného   rozkazu   z titulu   uplatnenej   náhrady   škody   v súvislosti s „nezákonným zrušením verejného obstarávania“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3434/2011 doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K sťažnosti sťažovateľa uvádzam, že prejednávaná vec sa nevyznačuje osobitnou povahou,   resp.   významom,   ktorý   by   si   vyžadoval   osobitnú   alebo   dokonca   výnimočnú rýchlosť   konania   v   zmysle   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   vytvorenej   koncepcie rýchlosti konania v závislosti od významu a povahy prejednávanej veci. Prejednávaná vec sa však vyznačuje skutkovou zložitosťou, ktorá si vyžiadala rozsiahle dokazovanie, najmä listinnými   dôkazmi,   vrátane   dokazovania   výsluchom   zástupcov   účastníkov   a   svedkov. Doterajšia dĺžka súdneho konania bola ovplyvnená práve uvedenou skutočnosťou, keď pri zadovažovaní potrebných dôkazov súdom nastali komplikácie spôsobené nerešpektovaním výziev súdu zo strany odporcu a ďalších vyzvaných inštitúcií (ÚVO, ORPZ BA IV). Súd využil   prostriedky   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   zjednanie   nápravy, opakovane   vyzýval   uvedené   subjekty   na   splnenie   ich   povinnosti   s   upozornením,   že nerešpektovaním   výziev   súdu   spôsobujú   prieťahy   v   konaní   a   napokon   pristúpil aj ku krajnému riešeniu a právnemu zástupcovi odporcu uložil poriadkovú pokutu 300,- eur. Súd pritom postupoval plynulo, jednotlivé úkony vykonával priebežne a v záujme včasného zabezpečenia dôkazov potrebných k meritórnemu rozhodnutiu.   Skutočnosť,   že pri tomto postupe   došlo   k   určitému   spomaleniu   a   predĺženiu   bola   podmienená   jednak   objektívne vyššie uvedenou faktickou zložitosťou prejednávanej veci a jednak nerešpektovaním výziev súdu označenými subjektmi.

S   poukazom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaniami doručenými ústavnému súdu 16. marca 2012 a 21. marca 2012, v ktorých okrem iného uviedol:„Sťažovateľ sa nestotožňuje so stanoviskom predsedníčky OS BA IV, že predmetom konania   je   vec skutkovo aj   právne zložitá.   Naopak,   tak   skutkovo   ako   aj právne   je vec v podstate jednoduchá, nevyžadujúca vykonanie veľkého počtu dôkazov, či zložité právne posudzovanie. Kľúčovým dôkazom je predovšetkým spisová dokumentácia dvoch verejných obstarávaní, ktoré OS BA IV v dôsledku svojej neefektívnej a nesprávnej činnosti nedokázal do dnešného dňa zabezpečiť. Súd pri zabezpečovaní týchto dôkazov nielenže nepostupoval dostatočne razantne, ale naopak, mal tendenciu ustupovať neochote odporcu až nakoniec vyzval sťažovateľa,   aby   uviedol,   či naozaj na predložení   tohto   dôkazu trvá.   Súd využil možnosť udeliť poriadkovú pokutu iba raz a ešte ju aj následne odpustil, čím úplne zmaril preventívny a donucovací účinok poriadkovej pokuty.

Nedostatočnú aktivitu súdu pri zabezpečovaní uvedených listinných dôkazov sa snažil nahradiť   sťažovateľ   a   to   podaním   sťažnosti   na   vyšetrovateľku   a   podaním   trestného oznámenia na riaditeľku odporcu pre trestný čin marenia spravodlivosti.

Vykonávaním   iných   dôkazov   k   predĺženiu   konania   nedošlo,   keďže   bola   vypočutá svedkyňa A. D. a má byť vypočutý svedok M. M. Iné dôkazy navrhované neboli. O predĺžení konania   v   dôsledku   vykonávania   zložitého   dokazovania   by   pritom   bolo   možné   hovoriť v prípade,   ak   by   sa   uskutočnilo   mnoho   pojednávaní,   na   ktorých   sa   dôkazy   vykonávali. Okrem výsluchu štatutárneho zástupcu sťažovateľa a výsluchu svedkyne D. však žiadne dôkazy na pojednávaniach neboli vykonávané, pričom medzi pojednávaniami boli veľké časové rozstupy.

Vo vyjadrení predsedníčky OS BA IV sa uvádza, že na 23. 01. 2012 bolo nariadené pojednávanie. O tomto termíne sa však sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca dozvedel až z telefonátu,   ktorým   mu   z   OS   BA   IV   bolo   oznámené   zrušenie   termínu   pojednávania z dôvodu, že súdny spis sa nachádza na Ústavnom súde SR. Predvolanie na pojednávanie však   nebolo   ani   sťažovateľovi,   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   doručené   a   zrejme   ani doručované, keďže tak sťažovateľ, ako aj jeho právny zástupca poštu riadne preberajú.“Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 Cb 143/2008 zistil tento priebeh namietaného konania:

Namietané   konanie   začalo   30. januára   2008,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený návrh   sťažovateľa   na   vydanie   platobného   rozkazu   z titulu   uplatnenej   náhrady   škody v súvislosti s „nezákonným zrušením verejného obstarávania“.

Okresný   súd   7.   apríla   2008   vydal   vo   veci   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   podal odporca v zákonnej lehote odpor, pričom následne vec bola 3. septembra 2008 prevedená do obchodnoprávnej agendy a bola jej pridelená sp. zn. 10 Cb 143/2008.

Po   vyjadrení   sťažovateľa   k podanému   odporu   okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 9. február 2009, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, že „ďalší termín pojednávania bude vo veci nariadený po zaslaní spisu ORPZ BA IV ČVS: ORP-404/OEK- B4-2007, po oznámení adresy bývalej riaditeľky žalovaného A. D., ktorá bude predvolaná na pojednávanie ako svedkyňa, ktorej adresu zašle zástupca žalovaného v lehote 30 dní spolu s rozhodnutím o zrušení verejného obstarávania zo dňa 15. 6. 2007, písomnú výtku Úradu   pre   verejné   obstarávanie adresovanú   žalovanému,   správu   o kontrole   MŠ   SR (Ministerstvo   školstva   Slovenskej   republiky,   pozn.) a celú   dokumentáciu   ohľadom verejného obstarávania a opakovaného verejného obstarávania“.

V prílohe   podania   doručeného   okresnému   súdu   12.   marca   2009   právny   zástupca odporcu   predložil   fotokópiu   časti   správy   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky z novembra   2007   týkajúcej   sa   predmetného   verejného   obstarávania   s tým,   že   požiadal štatutárnu zástupkyňu odporcu, aby dokumentáciu verejného obstarávania zaslala priamo okresnému súdu.

Okresný   súd   1.   apríla   2009   vyzval   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru Bratislava IV   (ďalej   len   „ORPZ“)   na   predloženie   vyšetrovacieho   spisu   ČVS:   ORP-404/OEK-B4-2007. ORPZ vo svojej odpovedi z 8. apríla 2009 oznámilo, že vo veci naďalej prebieha vyšetrovanie.

Po predložení fotokópií časti požadovanej dokumentácie odporcu (21. apríla 2009) okresný súd prípismi zo 16. júla 2009 vyzval právnych zástupcov sťažovateľa a odporcu na doplnenie   predloženej   dokumentácie,   pričom   žiadal   upresniť, „ktorú   konkrétnu   časť spisu   navrhuje   predložiť,   nakoľko   podľa   oznámenia   žalovaného   ide   o rozsiahly   spis, dokumentácia má viac ako 200 strán“.

V ten   istý   deň,   teda   16.   júla   2009,   okresný   súd   vyzval   aj   Úrad   pre   verejné obstarávanie   Bratislava,   aby   sa   vyjadril   k meritu   veci,   a opakovane   vyzval   aj   ORPZ na predloženie vyšetrovacieho spisu.

Následne   okresný   súd   vo   vzťahu   k ORPZ   zopakoval   výzvy   (29.   januára   2010 a 22. marca 2010) s upozornením, že „spôsobujete prieťahy v konaní“.

ORPZ   v prílohe   prípisu   z 13.   apríla   2010   predložilo   okresnému   súdu „treťopis“ požadovaného vyšetrovacieho spisu s tým, že vo veci naďalej prebieha vyšetrovanie. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným okresnému súdu 31. mája 2010 zdôraznil, že požaduje, aby odporca predložil „celú originálnu dokumentáciu verejného obstarávania   a následného   verejného   obstarávania,   nie   iba   fotokópie   už   vôbec   nie   iba vybraných listín z tejto dokumentácie“.

Okresný súd prípisom z 26. júla 2010 vyzval odporcu na predloženie celej originálnej dokumentácie verejného obstarávania a následného obstarávania v lehote 3 dní.

V prílohe   podania   doručeného   okresnému   súdu   odporca   predložil   fotokópie požadovanej dokumentácie verejného obstarávania.

Pojednávanie nariadené na 24. november 2010 sa neuskutočnilo, pretože z „dôvodu dopravnej   zápchy“ sa   oneskorene   dostavili   sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca,   a bolo odročené na 23. február 2011.

Na pojednávaní uskutočnenom 23. februára 2011 právny zástupca sťažovateľa okrem iného uviedol, že „trvám na predložení originálov kompletnej dokumentácie obsahu kôl predmetného verejného obstarávania, nakoľko spochybňujem kópie spisu, ktorý žalovaný zaslal, ich dôveryhodnosť vzhľadom na to, že sú nekompletné... kópia ako taká nie je dôkaz, žiadam, aby boli predložené originálne listiny, podotýkam kompletné“.

Okresný   súd   prípisom   z 28.   februára   2011   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu na predloženie   originálov „celej   dokumentácie   verejného   obstarávania   a následného verejného   obstarávania...“ v lehote   10   dní,   na   čo   reagoval   právny   zástupca   odporcu podaním z 3. marca 2011, a opätovne požiadal okresný súd, aby na predloženie požadovanej dokumentácie bol zaviazaný štatutárny zástupca odporcu.

Okresný   súd   prípismi   z 28.   februára   2011   a 14.   apríla   2011   opakovane   vyzval právneho zástupcu odporcu na predloženie originálov požadovanej dokumentácie verejného obstarávania, pričom druhá výzva bola adresovaná novému právnemu zástupcovi odporcu, ktorý podaním doručeným okresnému súdu 21. marca 2011 oznámil prevzatie právneho zastúpenia.

Keďže požadované originály dokumentácie verejného obstarávania neboli predložené ani napriek výzve zo 14. júna 2011 (hrozba uloženia poriadkovej pokuty 500 €), okresný súd uznesením z 11. augusta 2011 uložil právnemu zástupcovi odporcu poriadkovú pokutu v sume   300   €,   ktorú   po   predložení   požadovanej   dokumentácie   (19.   septembra   2011) uznesením z 10. októbra 2011 právnemu zástupcovi odporcu odpustil.

Právny zástupca sťažovateľa po nahliadnutí do dokumentácie podaním doručeným okresnému súdu oznámil, že predložená dokumentácia nie je kompletná a že na jej doplnení trvá, na čo okresný súd právneho zástupcu odporcu prípisom z 15. novembra 2011 vyzval.Pojednávanie   nariadené   na   23.   január   2012   sa   neuskutočnilo   a bolo   odročené na 21. marec 2012.

Pojednávanie nariadené na 21. marec 2012 sa uskutočnilo a bolo odročené na 9. máj 2012 s tým, aby sa právny zástupca   sťažovateľa mal možnosť oboznámiť s „obsahom predloženého   spisu   prvého   verejného   pojednávania“ a   účastníci   konania   so súvisiacim trestným spisom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   predmetom   namietaného konania je rozhodovanie o návrhu na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s „nezákonným zrušením   verejného   obstarávania“. Ústavný   súd   po   preskúmaní   spisu   okresného   súdu dospel   k názoru,   že   predmetné   konanie   ani   zo   skutkového,   ani   z   právneho   hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti.

Ústavný   súd   nemohol   súhlasiť   s argumentáciou   okresného   súdu   uvedenou vo vyjadrení   k sťažnosti,   že vec   je   skutkovo   zložitá   vzhľadom   na nutnosť „rozsiahleho dokazovania najmä listinnými dôkazmi...“.

V   danej   veci   toto   konštatovanie   nebolo naplnené, keďže   okresný   súd   zabezpečil predloženie   kompletných   listinných   dôkazov   až   po   viac   ako   štyroch   rokoch   od začatia namietaného konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v namietanom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v uvedenej súvislosti bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v posudzovanom konaní.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   bol   v zásade   plynulý, no na druhej strane nebol dostatočne sústredený a efektívny.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný súd konštatuje, že nesústredenosť a najmä neefektívnosť postupu okresného súdu v namietanom konaní spočívala v nesystematickom a málo dôraznom zabezpečovaní listinných   dôkazov   potrebných   na   rozhodovanie   vo   veci.   Okrem   neprimerane   dlho trvajúceho   zabezpečovania   originálu   spisov   z „verejného   obstarávania a opakovaného verejného obstarávania“ išlo aj o predloženie vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-404/OEK-B4-2007 od ORPZ, ktorý okresný súd bez použitia poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP zabezpečoval v období dlhšom ako rok.

O nesústredenosti postupu okresného súdu v namietanom konaní svedčí skutočnosť, že   opakovane vyzýval   Úrad   pre   verejné   obstarávanie   na   predloženie   požadovanej   časti dokumentácie z verejného obstarávania (12. novembra 2009, 11. júna 2010 a 26. júla 2010), pričom   z odpovede   Úradu   pre   verejné   obstarávanie   zo   6.   augusta   2010   vyplynulo,   že požadovaná dokumentácia bola okresnému súdu predložená už 20. novembra 2009.Neefektívny   bol   postup   okresného   súdu   najmä   pri   zabezpečovaní   potrebnej dokumentácie na rozhodovanie vo vzťahu k odporcovi. Okresný súd od 6. augusta 2010 opakovane vyzýval odporcu na predloženie dokumentácie z verejného obstarávania, pričom až   výzva   z 13.   júna   2011   obsahovala   aj   hrozbu   možnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty v sume 500 € v prípade nepredloženia požadovanej dokumentácie.

Právny   zástupca   odporcu   až   19.   septembra   2011   predložil   požadovaný   originál neúplnej dokumentácie z verejného obstarávania, keď mu predtým bola okresným súdom uznesením z 11. augusta 2011 uložená poriadková pokuta v sume 300 €.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. m. m. II. ÚS 311/06, IV. ÚS 279/08), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba alebo právnická osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon   zveruje   (vrátane   poriadkových opatrení   v zmysle   § 53   OSP),   aj vo vzťahu   k súdnemu   znalcovi.   Uvedené   sa   v plnom rozsahu vzťahuje aj na namietané konanie.

Okresný   súd   zabezpečil   sťažovateľom   požadovanú   dokumentáciu   z verejného obstarávania až po viac ako štyroch rokoch od začiatku namietaného konania (pojednávanie uskutočnené 21. marca 2012 bolo odročené na 9. máj 2012 s tým, aby sa právny zástupca sťažovateľa   oboznámil   s obsahom   dokumentácie   z „prvého“ verejného   obstarávania a účastníci konania s obsahom súvisiaceho trestného spisu). Keďže činnosť okresného súdu v doterajšom   priebehu   preskúmavaného   konania   sa   v podstate   sústredila   len na zabezpečenie   listinnej   dokumentácie,   ústavný   súd   na   základe   hodnotenia   podľa uvedených troch kritérií dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nie je ústavne akceptovateľný, a preto ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   10 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázal najmä na stav právnej neistoty, ktorý podľa jeho názoru vyvolal okresný súd svojou nečinnosťou a neúčelnými úkonmi.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   nesústredenosť   a neefektívnosť   postupu   okresného   súdu v doterajšom priebehu namietaného konania, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie vo   veci   nebolo do   rozhodnutia   ústavného súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   Mgr. V.   Š.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 € a 1 x 7,63 €) sumu 396,61 €.

Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 475,94 €.

Podania právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 21. marca 2012 a 28.   marca   2012   ústavný   súd   nevyhodnotil   vzhľadom   na   ich   obsah   (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012