znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., a Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práv upravených v čl. 6 ods. 1 a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   Zpz   387/03,   ako   aj   jeho   uznesením z 8. septembra   2008,   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   2   Cob/184/2008-150 z 27. novembra   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., a Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. decembra 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   aj „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), a Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods.   2   a 3   a čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a ich   práv upravených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 31 Zpz 387/03,   ako   aj   jeho uznesením z 8. septembra 2008, uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   2   Cob/184/2008-150   z 27.   novembra   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:„Predmetom tejto sťažnosti je zastavenie dovolacieho konania Najvyšším súdom SR, ktoré dovolanie podala Sťažovateľka 1 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil prvostupňové súdne rozhodnutie o povolení výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra, kedy bol výmaz uskutočnený skôr, než bolo toto rozhodnutie doručené účastníčke konania, ako priamy dôsledok neustanovenia právneho zástupcu Sťažovateľke 1 Okresným súdom Košice I, s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Košice.

Sťažovateľka č.1 túto sťažnosť podáva s tým, že necháva na zvážení Súdu, či sa môže jej sťažnosťou zaoberať, keďže ju podáva ako zaniknutá osoba.

Nakoľko Sťažovateľka   č.1 v   čase podávania tejto   sťažnosti objektívne   nejestvuje, z dôvodu   právnej   istoty   podáva   za   Sťažovateľku   č.1   túto   sťažnosť   aj   jej   ex-konateľ, Sťažovateľ č.2. Je však pravdou, že jeho oprávnenie konať za Sťažovateľku 1 zaniklo dňom jej výmazu z obchodného registra.

Sťažovateľ   č.3   podáva   túto   sťažnosť   sám   za   seba,   ako   fyzická   osoba,   vlastník obchodného   podielu   v Sťažovateľke   1,   ktorý   obchodný   podiel   dňom   jej   výmazu z obchodného registra zanikol. Ak bol výmaz nezákonný, Sťažovateľ 3 stratil svoj majetok spôsobom, v zákone neupravenom.

Sťažnosť sa týka konania súdu vo veci výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra, pričom jej účelom je náprava porušených základných práv sťažovateľov, vrátane obnovy zápisu Sťažovateľky 1 do obchodného registra. Z tohto pohľadu by táto sťažnosť mala byť umožnená, napriek uskutočnenému výmazu Sťažovateľky 1 z OR.

Podaním zo dňa 17. 11. 2007 sťažovatelia podali Súdu príbuznú sťažnosť, ktorú súd uznesením č. k. III. ÚS 117/08, zamietol. Túto sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním zo dňa 11.4.2008, ktoré doplnenie Súd zamietol samostatným rozhodnutím č. k. IV. ÚS 180/08. Sťažovatelia sú toho názoru, že táto sťažnosť sa týka inej veci, aj keď s výmazom Sťažovateľky 1 z OR súvisiacej. Vo vyššie uvedenej sťažnosti s jej doplnením namietali sťažovatelia nezákonný výmaz a rozhodnutie odvolacieho súdu. Ústavný súd sťažnosť a jej doplnenie   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   aktívnej   legitimácie   sťažovateľov   a   z   dôvodu nevyčerpania opravných prostriedkov (o podanom dovolaní nebolo ešte rozhodnuté). Ako je uvedené vyššie, táto sťažnosť sa týka práve uvádzaného dovolacieho konania. Sťažovatelia   nie   sú   v   tomto   konaní   zastúpení   advokátom   a   preto   túto   sťažnosť predkladajú napísanú tak, ako toho boli laicky schopní predovšetkým z dôvodu, aby Súd mohol rozhodnúť o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu, ktorý, ak Súd žiadosti vyhovie, by mal sťažnosť doplniť a upraviť tak, aby profesionálne odzrkadľovala skutkový stav veci a porušené práva sťažovateľov, v súlade so zákonom a vôľou sťažovateľov. Preto, ak v tomto podaní sťažovatelia opomenú uviesť niektoré dôležité skutočnosti či námietky, neznamená to, že danú skutočnosť nenamietajú, ale len to, že odborne neboli spôsobilí takúto skutočnosť uviesť, či namietať.

Rovnako, sťažovatelia si nie sú istí, ktorý súd ich základné práva vlastne porušil. Z dôvodu právnej istoty preto za porušovateľov označujú všetky súdy, ktoré v danej veci konali.“

Sťažovatelia ďalej popisujú v sťažnosti skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému súdu, takto:

„V r. 1996 zažalovala Č. a.s. na Krajskom súde v Košiciach svoje pohľadávky proti Sťažovateľke č. 1. Žaloby boli vedené pod č. k. 12Cb 1508/96, 13Cb 1509/96, 9Cb 1791/96, 9Cb 1507/96, 7Cb 1506/96 neskôr 5Cb 1504/02.

Neskôr,   pred   rozhodnutím   nezávislého   súdu   vo   veciach   podaných   žalôb,   podala Č. a.s.   z dôvodu   tých   istých sporných a   zažalovaných pohľadávok návrh na   vyhlásenie konkurzu na Sťažovateľku č.1.

Aj napriek tomu, že ani o jednej zo žalôb nebolo rozhodnuté a teda navrhovateľ konkurzu nebol osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu, nakoľko nebol schopný preukázať existenciu svojej nespornej pohľadávky, Krajský súd Košice, v rozpore s ust. §4 ZKV   tento   konkurz   vyhlásil   uznesením   zo   dňa   20.   2.   1998,   č.   k.   1K   256/96-16. Za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. S., K.

Na návrh správkyne konkurznej podstaty zo dňa 13. 9. 1999 (príloha č. S283), súd zrušil konkurz uznesením zo dňa 12. 1. 2000, č. k. 1K 256/96-31 (S280).

Okresný súd Košice I, ako súd registrový, uznesením zo dňa 2. 2. 2000 zosúladil novovzniknutý stav faktický so stavom právnym (S281).

Zrušením konkurzu odpadla prekážka pokračovania konaní na podklade žalôb Č. a.s. a v niektorých prípadoch nezávislé súdy v konaniach pokračovali.

V konaní 5Cb 1504/02 súd v r. 2003 uložil žalobcovi sprístupniť Sťažovateľke 1 časť svojho účtovníctva a doručiť súdu zápis o jednaní o súdom položenej otázke. Žalobca túto výzvu súdu ignoroval a namiesto toho sa obrátil na registrový súd s podnetom na výmaz Sťažovateľky 1 z OR. Okresný súd Košice I tomuto podnetu vyhovel a uznesením zo dňa 2. 4. 2003   (S17)   zahájil   konanie   o   zmene   zápisu   v   OR   u   Sťažovateľky   1.   Proti   tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

Uznesením zo dňa 9. 7. 2007, č. k. Sro 41/V-85; 31 Zpz 387/03 Okresný súd Košice I povolil   výmaz   Sťažovateľky   1   z   OR   (S794).   Toto   uznesenie   bolo   právnemu   zástupcovi Sťažovateľky 1 doručené dňa 24. 9. 2007, pričom z poučenia vyplýva, že proti uzneseniu je možné v 15-dňovej lehote podať odvolanie.

K faktickému výmazu Sťažovateľky 1 z OR došlo dňa 17. 9. 2007, teda 7 dní pred doručením uznesenia o povolení výmazu (internetový výpis K. s.r.o. z OR).

Nejestvujúca   Sťažovateľka   1   podala   z   dôvodu   právnej   istoty   podaním   zo   dňa 9.10.2007 proti doručenému uzneseniu odvolanie, v zmysle poučenia súdom (S795). Prepis   pokračovania   skutkového   stavu   zo   sťažnosti   v   konaní   č.   IV.   ÚS   180/08 (sťažovatelia navrhujú Súdu pripojenie tohto spisu):

- uznesením zo dňa 31. 1. 2008 (S842), č. k. 1Cob/96/2007-104, Krajský súd Košice potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I,   napadnuté   odvolaním   nejestvujúcou odvolateľkou;

- podaním zo dňa 19. 3. 2008, nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie (S844). O dovolaní nie je zatiaľ rozhodnuté....

Podaním   zo   dňa   27.   3.   2008   Sťažovateľka   1   svoje   dovolanie   doplnila   o   návrh na pripustenie opravy podania (S850).

Výzvou   zo   dňa   29.   4.   2008   Okresný   súd   Košice   I   vyzval   Sťažovateľku   1,   aby si v dovolacom   konaní   ustanovila   advokáta   ako   zástupcu,   alebo,   aby   súdu   relevantným spôsobom preukázala, že spĺňa podmienky na pridelenie právneho zástupcu súdom. Súd k výzve pripojil tlačivo „vzor 6“ (S867).

Sťažovateľka 1 na výzvu odpovedala podaním zo dňa 15. 5. 2008 (S868), pričom ešte predtým   konzultovala   telefonicky   s   kanceláriou   súdu   otázku   nevyplniteľnosti   zaslaného tlačiva. Sťažovateľka súd vyrozumela o nevyplniteľnosti zaslaného tlačiva, o nemožnosti ustanovenia si právneho zástupcu vzhľadom na už vykonaný výmaz z OR a upozornila súd na zákonnú nemožnosť, aby vôbec nejaký majetok vlastnila.

Uznesením   zo   dňa   8.   9.   2008,   č.   k.   31Zpz   387/03,   súd   Sťažovateľke   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil jej zástupcu z radov advokátov (S907). Sťažovateľka 1 sa proti tomuto uzneseniu odvolala podaním zo dňa 30. 10. 2008 (S908).

Uznesením   zo   dňa   27.   11.   2008,   č.   k.   2Cob/184/2008,   odvolací   súd   napadnuté rozhodnutie potvrdil (S1116).

Výzvou   zo   dňa   22.   1.   2009   Okresný   súd   Košice   I   vyzval   Sťažovateľku 1 na odstránenie nedostatkov odvolania - ustanovenie právneho zástupcu (S1117). Uznesením zo dňa 30.   9.   2009,   č. k. 6 Obdo 9/2009 Najvyšší súd SR dovolacie konanie zastavil (S1118).“

K samotnému dovolaciemu konaniu sťažovatelia uvádzajú:«Argumentácia   uvedená   v   tejto   časti   vychádza   z   predpokladu,   že   súd   môže v dovolacom   konaní   konať   aj   so   zaniknutou   účastníčkou   konania,   v   ktorom   duchu sa nepriamo vyslovil aj ústavný súd (IV. ÚS 180/08-15).

Za   platnosti   vyššie   uvedeného   predpokladu,   sťažovatelia   sú   presvedčení, že prostredníctvom podaného dovolania mohli svoje práva obrániť a v konečnom dôsledku zabrániť výmazu Sťažovateľky 1 z OR....

Sťažovateľka   1   bránila   svoje   práva   podaním   dovolania.   Nakoľko   ho   podávala po dátume   svojho   výmazu   z   OR,   objektívne   nebola   schopná   zaplatiť   súdny   poplatok za dovolanie, ani splnomocniť na svoje zastupovanie advokáta, čo je zákonná podmienka podľa §241(1) OSP. Preto súčasne s podaním dovolania požiadala o pridelenie právneho zástupcu ex offo ako aj o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku.

Súd   vyzval   Sťažovateľku   1   na   odstránenie   nedostatkov   svojho   podania   tak, aby si ustanovila za zástupcu advokáta, alebo aby súdu relevantným spôsobom preukázala, že spĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku. Súd jej zároveň zaslal na vyplnenie tlačivo „vzor 6“. Túto výzvu prevzal Sťažovateľ 2 ako ex-konateľ, pričom Sťažovateľke 1 ju nebol schopný doručiť pre jej neexistenciu.

Sťažovateľka   1   súdu   odpovedala   (konaním   Sťažovateľa   2)   podaním   zo   dňa 15. 5. 2008   (S868).   V   tomto   súdu   namietala   nemožnosť   vyplniť   tlačivo   určené   pre podmienky žiadateľa ktorým je fyzická osoba, upozornila súd na zákonnú nemožnosť udeliť advokátovi plnú moc a namietala, že za danej situácie (výmaz z OR) nemôže byť vlastníčkou vôbec žiadneho majetku.

Súd   Sťažovateľke   1   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal   a   právneho zástupcu jej nepridelil z dôvodu, že súdu nepreukázala, že žiaden majetok nemá (S907). Aj toto rozhodnutie prevzala len fyzická osoba a Sťažovateľke 1 ho nedoručila....

Sťažovateľka 1 sa voči tomuto uzneseniu odvolala (S908) a namietala vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vedome nepravdivú argumentáciu súdu, ktorá je v rozpore s obsahom spisu.   Odvolací   súd   odvolaniu   nevyhovel   (S1116),   kedy   sa   stotožnil   so   stanoviskom prvostupňového   súdu   a   svoje   rozhodnutie   oprel   o   nepreukázanie   nemajetnosti Sťažovateľkou 1, za stále platnej situácie zákonnej nemožnosti (vyplývajúcej z Obchodného zákonníka) vlastnenia akéhokoľvek majetku nejestvujúcou Sťažovateľkou 1. Odvolací súd týmto rovnako uprel Sťažovateľke právo na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup k súdu, na spravodlivosť a zároveň negoval predpokladanú účinnosť a efektivitu využitého opravného prostriedku, kedy tento degradoval na formálny akt bez zákonného obsahu. Dovolanie proti tomuto   uzneseniu Sťažovateľka   1 nepodala   z dôvodov,   že   podľa laického názoru fyzickej osoby, ktorá za ňu konala po zániku práva na takéto konanie, podmienky na podanie dovolania neboli splnené. Navyše, pri tomto dovolaní by opätovne musela požiadať o pridelenie právneho zástupcu ex offo, pričom by mohla argumentovať len   skutočnosťami,   ktoré   už   boli   preskúmavané   súdom,   ktorý   o   takejto   žiadosti   môže rozhodnúť a to s negatívnym výsledkom, a teda, dovolanie by bolo zjavne neúčinným a neefektívnym prostriedkom zjednania nápravy. Hypoteticky, ak by takéto dovolanie podala a súd by žiadosti o pridelenie právneho zástupcu nevyhovel, mohla by sa proti takémuto rozhodnutiu   odvolať,   ďalej   dovolať   (a   znovu   požiadať   o   pridelenie   právneho   zástupcu v tomto dovolacom konaní) atď., adinfinitum, čo by nakoniec k riešeniu aj tak neviedlo. Sťažovateľka sa preto v ďalšom postupe oprela o rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 10. 10. 2006, č. k. III. ÚS 321/06. V tomto konaní sa právnická osoba sťažovala na porušenie svojich základných práv neodpustením súdneho poplatku súdom. Ústavný súd sťažnosť odmietol z nedostatku právomocí s tým, že nepriznaním oslobodenia od súdneho poplatku nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky a porušením jej základných práv by sa mohol Súd zaoberať jedine za predpokladu, že by súd z uvedeného dôvodu právoplatne zastavil konanie (za splnenia ďalších podmienok).

Výzvou zo dňa 22. 1. 2009 (S1117) súd vyzval Sťažovateľku 1, aby si ustanovila právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   kedy   súd   naďalej   trval   na   splnení   nesplniteľnej podmienky.

Ex-konateľ   sa   o   to   pokúšal,   avšak   stále   narážal   na   neochotu   advokátov, aby zastupovali   nejestvujúcu   sťažovateľku   a   aby   akceptovali   plnú   moc   udelenú   ex- konateľom po zániku jeho oprávnenia konať za sťažovateľku. Problémom bola aj otázka platenia za poskytnuté advokátske služby, z rovnakých dôvodov.

Uznesením zo dňa 30. 9. 2009 (S1118), Najvyšší súd SR dovolacie konanie zastavil pre neodstránenie prekážky postupu v konaní.

Konaním   súdu/súdov   tak   došlo   k   porušeniu   základných   práv   a   ľudských   práv a základných   slobôd   sťažovateľov   v   rozsahu,   ako   už   uviedli   na   začiatku   časti   II   tejto sťažnosti. Na presnejšie vyšpecifikovanie si sťažovatelia vzhľadom na svoju neodbornosť netrúfajú, preto svoje krivdy aspoň laicky čiastočne sumarizujú, predovšetkým pre potrebu rozhodnutia   o   ich   žiadosti   o   pridelenie   právneho   zástupcu   pre   konanie   pred   ústavným súdom...

V dovolacom konaní sa Sťažovateľka 1 domáhala svojho ústavného práva na súdnu ochranu,   ktoré   Ústava   SR   priznáva   „každému,   ktorého   právo   je   v   právnom   poriadku Slovenskej   republiky   upravené   a   ktorého   sa   možno   zákonom   ustanoveným   postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky“. Právo na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, ako sú uvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z Ústavy Slovenskej republiky a ani zo zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. V tomto smere sa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky líši od čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý rozsah uplatnenia práva na súdnu ochranu obmedzuje na rozhodovanie o „občianskych právach alebo záväzkoch“ a na   rozhodovanie   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia.   Toto   právo   bolo Sťažovateľke 1 upreté.

Najvyšší   súd   SR,   zastavením   dovolacieho   konania,   pri   postupe   súdu   v   rozpore s čl.46(4)   Ústavy   SR,   porušil   základné   práva   a   ľudské   práva   a   základné   slobody sťažovateľov, s dôsledkom vyvolania porušenia ich ďalších základných práv, ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovatelia návrh na rozhodnutie sformulovali takto:„Sťažovatelia sa touto sťažnosťou domáhajú obnovy svojich porušených základných práv   a   ľudských   práv   a   základných   slobôd   tak,   aby   sa   mohli   zákonom   stanoveným spôsobom domáhať svojich práv v konaní o zmene zápisu v obchodnom registri, vedenom na Okresnom súde Košice I pod č. k. 31Zpz 387/03 a svojich majetkových práv napadnutých výmazom Sťažovateľky 1 z obchodného registra, najmä (ale nielen):

- zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2009, č. k. 6 Obdo 9/2009;

- zrušenia   uznesenia   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   27. 11. 2008, č. k.2Cob/184/2008-150;

- zrušenia uznesenia Okresného súdu Košice I, zo dňa 8. 9. 2008, č. k. 31Zpz 387/03. Sťažovatelia   sa   domáhajú   obnovenia   zápisu   v   obchodnom   registri   skutočností, platných tesne pred uskutočneným výmazom Sťažovateľky 1, cestou návrhu Súdu na vydanie príslušného príkazu.

Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby im priznal náhradu nemajetkovej ujmy nasledovne: Sťažovateľke 1:15 000,- €; Sťažovateľovi 3: 7 500,-€ Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby pripustil doplnenie odôvodnenia navrhovanej výšky odškodnenia   za nemajetkovú ujmu v rámci   doplnenia/opravy   tejto   sťažnosti   prideleným advokátom, ak ich žiadosti o jeho pridelenie vyhovie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť   sťažovateľov   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 31 Zpz 387/03 a jeho uzneseniu z 8. septembra 2008, uzneseniu krajského súdu č.   k.   2   Cob/184/2008-150   z 27.   novembra   2008   a uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009 s tým, že označeným postupom a uzneseniami mali byť porušené základné práva sťažovateľov upravené v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že sťažovateľke nebolo v konaní o dosiahnutie   zhody   medzi   zápisom   v obchodnom   registri   a skutočným stavom (t. j. vo veci jej výmazu z obchodného registra) priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a nebol jej ustanovený zástupca z radov advokátov.

1. Sťažnosť síce podáva sťažovateľka a sťažovateľ [jednak ako konateľ sťažovateľky pred   jej   výmazom   z obchodného   registra   a zároveň   aj   ako   fyzická   osoba,   vlastník obchodného podielu v súčasnosti už neexistujúcej sťažovateľky (obchodnej spoločnosti K., s.   r.   o.)],   ale   v podstate   ide   o sťažnosť   týkajúcu   sa   namietaného   porušenia   práv sťažovateľky.   V súvislosti   s tým,   že   sťažovateľ   podáva   ústavnému   súdu   sťažnosť ako konateľ sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka t. č. už neexistuje, lebo zanikla   výmazom   z obchodného   registra   17. septembra   2007,   preto   funkcia   sťažovateľa ako konateľa   (štatutárneho   orgánu)   tejto   právnickej   osoby   17. septembra   2009   taktiež zanikla. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa ako konateľa sťažovateľky uvádza, že sťažovateľ sa z tejto pozície mohol domáhať ochrany len práv a nápravy ujmy, ktorú mala utrpieť sťažovateľka, keďže z funkcie konateľa pre sťažovateľa vyplývalo iba oprávnenie konať len vo veciach sťažovateľky. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha ochrany svojich práv ako fyzická osoba (spoločník a bývalý vlastník obchodného podielu sťažovateľky ), ústavný súd uvádza, že ochranu svojich práv (nárok na náhradu škody) mohol   uplatniť   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na tomto základe a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 297/09) ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením okresného súdu   sp.   zn.   31   Zpz   387/2003   z 8.   septembra   2008   a uznesením   krajského   súdu č. k. 2 Cob/184/2008-150   z 27.   novembra   2008   ústavný   súd   uvádza,   že   z   princípu subsidiarity   zakotvenej   v čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatnení svojej právomoci riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každého.   Preto   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého právomoc predchádza   pred   uplatnením   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). V súlade s týmto mala sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 31 Zpz 387/2003 z 8. septembra 2008 v súlade s čl. 127 ods.   1   ústavy   a   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k dispozícii   riadny   opravný prostriedok, ktorý aj využila, a preto ústavný súd uplatniac princíp subsidiarity sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Čo   sa týka   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob/184/2008-150 z 27. novembra   2008,   sťažovateľka   podala   proti   nemu   prostredníctvom   okresného   súdu dovolanie.   Najvyšší   súd   dovolacie   konanie   začaté   na   základe   dovolania   sťažovateľky uznesením   sp.   zn.   6   Obdo   9/2009   z 30.   septembra   2009   zastavil   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných podmienok na dovolacie konanie zo strany sťažovateľky. Ústavný súd   konštatujúc,   že   je   vecou   účastníka   konania   splniť   všetky   zákonom   ustanovené podmienky   na   prístup   súdu   vrátane   povinného   právneho   zastúpenia,   dospel   k záveru, že ak tak   sťažovateľka   napriek   výzve   na odstránenie   tohto   nedostatku   neurobila, sama sa zbavila reálnej možnosti, aby sa o jej mimoriadnom opravnom prostriedku konalo.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (m.m. I. ÚS 155/08), podľa ktorej za splnenie podmienky povinného vyčerpania všetkých procesných prostriedkov pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 53 ods. 1 zákon o ústavnom súde) nemožno považovať ich formálne uplatnenie a rozhodnutie o nich. Tak je to aj v prípade, ak sťažovateľ   síce opravný prostriedok na ochranu svojich práv uplatnil,   ale   nesplnil   všetky   zákonom   ustanovené   podmienky   na   prístup   súdu (v okolnostiach prípadu   podmienku povinného právneho zastúpenia).   Za takejto situácie všeobecný   súd,   ktorý   o   opravnom   prostriedku   uplatnenom   sťažovateľom   mal   a mohol rozhodovať   (v tejto   veci   najvyšší   súd),   nedostal   príležitosť   zaoberať   sa   dôvodmi   jeho podania,   a   to   kvôli   procesnému   zavineniu   účastníka   konania   (v danom   prípade sťažovateľky, ktorá bola v namietanom konaní v procesnom postavení navrhovateľky).

Vzhľadom na to, že založenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je,   ako už bolo uvedené, subsidiárne, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

  Ďalej   k tejto   časti   sťažnosti,   a to   k argumentácii   sťažovateľky,   že   požiadala o ustanovenie advokáta, avšak jej žiadosti nebolo vyhovené, ústavný súd dodáva, že nie je súčasťou   sústavy všeobecných súdov a v zásade mu neprislúcha právo dozoru nad ich rozhodovacou činnosťou.   Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov by bol oprávnený zasiahnuť   iba   za   predpokladu,   ak   by   ich   postupom   alebo   rozhodnutím   boli   porušené základné práva alebo slobody účastníka konania.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,   z hľadiska sťažovateľkou uplatnených námietok a s ohľadom na to, že môže preskúmavať iba jeho ústavnosť, dospel k záveru, že sťažnosť ani vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky nie je dôvodná.

Podľa § 30 ods. 1   Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 OSP),   ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu   na   jeho   žiadosť   zástupcu   z radov   advokátov,   ak   je   to   potrebné   na   ochranu   jeho záujmov.   Podmienkou   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   podľa   §   138   ods.   1   OSP sú jednak pomery účastníka   a jednak to, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.  

Posúdenie   toho,   či   sú   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   a teda   zároveň   aj   na   ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov,   patrí   výlučne   do   rozhodovacej   sféry   všeobecných   súdov.   Iba   v prípade, že by nesprávna   aplikácia   zákonných   predpisov   všeobecnými   súdmi   mala   za   následok porušenie   základných   práv   alebo   slobôd,   napríklad   v dôsledku   arbitrárnosti   alebo v dôsledku takej interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, prichádzala by do úvahy ingerencia ústavného súdu   v záujme ochrany práv sťažovateľa.

Po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu však ústavný súd nezistil také   jeho pochybenie, ktoré by opodstatňovalo   jeho zásah   a   následnú kasáciu tohto rozhodnutia.   Ústavný   súd   zastáva názor,   že krajský   súd   riadne a ústavne konformným spôsobom   odôvodnil,   prečo   dospel   k záveru   o nutnosti   potvrdenia   uznesenia prvostupňového   súdu,   ktorým   nebolo   sťažovateľke   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a nebol   jej   ustanovený   zástupca   z radov   advokátov,   konštatujúc,   že: „ Navrhovateľ   spoločnosť   K.   s.r.o.   ani   v odvolacom   konaní   nepreukázal,   že   spĺňa predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a predpoklady   pre   ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ale iba odkázal súd na použitie Obchodného registra a údaje týkajúce   sa   navrhovateľa   vyplývajúce   obchodného   registra.   Zároveň   poukázal na skutočnosť,   že   v tomto   prípade   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenie zástupcu z radov advokátov žiada neexistujúca spoločnosť.“  

Ústavný súd napokon poznamenáva, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa   každý   mohol   nechať v konaní zastupovať   kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi poskytne   právnu pomoc v prípadoch, ktoré si   takúto pomoc vyžadujú. Toto   základné   právo   však   neimplikuje   výslovne   požiadavku,   aby   právna   pomoc   bola zabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne.

Zhrňujúc uvedené ústavný súd   nezistil relevantný dôvod   na to,   aby namietané uznesenie krajského súdu kvalifikoval ako odporujúce sťažovateľkou označeným právam, a na základe toho   dospel k záveru, že sťažnosť možno v tejto časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zároveň odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2009, ústavný súd skúmal v prvom rade splnenie náležitostí   vyžadovaných   pre   dovolacie   konanie   ustanovených   v   §   241   ods.   1   OSP a splnenie   podmienok   prípustnosti   dovolania.   V tejto   súvislosti   je   v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uvedené:

„Skôr než Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania, skúmal, čí dovolanie spoločnosti K., s.r.o., K. má náležitosti vyžadované v zmysle ust. § 241 ods. 1 O. s. p.

Podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.. Ako vyplýva z vyššie citovaného ust § 241 ods. 1 O. s. p. nevyhnutným predpokladom účinného dovolania je aj to, aby ho spísal advokát

Nedostatok zastúpenia advokátom je odstrániteľným nedostatkom, ktorý je možno napraviť podľa ust. § 43 0.s.p..

Súd prvého stupňa preto vyzval spoločnosť K., s. r. o., K. výzvou z 29. apríla 2008, ktorú spoločnosť prevzala 19. mája 2008, na odstránenie nedostatku zastúpenia dovolateľa advokátom. Dovolateľ nedostatok dovolania neodstránil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolacie konanie zastavil podľa ust. § 104 ods. 2 O. s. p.“

O dovolaní   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   že   konanie   zastavil   uznesením sp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2009, a to z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovenej podmienky   povinného   právneho   zastúpenia,   ktoré   sťažovateľka   nesplnila   napriek   výzve okresného   súdu   na   odstránenie   tohto   nedostatku.   Nesplnenie   zákonom   ustanovených podmienok, ktoré sa vyžadujú od účastníka konania preto, aby sa mohlo o jeho opravnom prostriedku konať (v dôsledku nesplnenie ktorých sa konanie zastaví), nemožno v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že   dovolacie konanie je mimoriadným   konaním, keďže sa ním vstupuje do právoplatne skončených vecí. Preto   nerešpektovanie formalizovaných podmienok   náležitostí   dovolania   a   predpokladov   jeho   prípustnosti   je   dôvodom na zastavenie   dovolacieho   konania,   čo   je   aj   v záujme   zachovania   právnej   istoty garantovanej v čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhnutné. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu nemožno   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   považovať   postup   súdu,   ktorý je v súlade s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   splnenia   podmienok   konania,   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,   ktoré   na   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie podmienok dovolacieho konania.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré   bolo   treba   dovolacie   konanie   zastaviť,   a   preto   ho   ústavný   súd   považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne udržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   (ako   už bolo   uvedené)   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu   by   mohla   byť   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   v danej   veci s interpretáciou zákonov zo strany najvyššieho súdu, mohol by v zmysle   svojej stabilnej judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade,   ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a význam   (I. ÚS 303/06),   čo   však,   ako   už   bolo   uvedené,   v okolnostiach   prípadu ústavný súd nezistil.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6   Obdo   9/2009   z   30.   septembra   2008, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľov,   ako   aj   ich   žiadosťou   o ustanovenie   právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010