znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti P. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 901/94, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 901/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e   konať vo veci sp. zn. 28 Cb 901/94 bez zbytočných prieťahov.

3. P. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € [slovom päťtisíc eur (150 630   Sk)],   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P.   J. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   v sume   438,55 € [slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatpäť centov (13 212 Sk)], ktoré mu j e   Okresný súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr. I.   R.,   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť P. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 901/94.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 17. marca 1994 podal na Obvodnom súde Košice 1 návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 100 647 Sk s príslušenstvom proti žalovanému   –   U.   Toto   konanie   sa   vedie   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   28   Cb   901/94 a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Vo veci sa rozhodlo 29. novembra 1999 rozsudkom tak, že okresný súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 1 Cob 69/00-72 z 27. novembra 2000 tak, že zrušil označený   rozsudok   okresného   súdu   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie. Odvtedy sa vec nachádza na okresnom súde.

Sťažovateľ podal 19. júna 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu,   ktorý   sa   k nej   vyjadril   listom   zo   7.   júla   2008,   v ktorom   uviedol,   že   sťažnosť je dôvodná a že „možno konštatovať, že súd bol v určitom období nečinný (od 12. 7. 2006 do 10. 3. 2008)“.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 28 Cb 901/94 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 28 Cb 901/94 bez prieťahov.

Ústavný súd   Slovenskej republiky   zakazuje   Okresnému   súdu Košice   I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. IV. ÚS 32/09-16 z 5. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   výzvy   ústavného   súdu   po   prijatí   na   ďalšie   konanie   obaja   účastníci   konania oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu k sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17. 3. 1994 podal návrh na zaplatenie sumy 100.647,- Sk s prísl.

Dňa 13. 4. 1994 bol tunajším súdom vydaný platobný rozkaz č. k. 1 Rob/923/1994-5. Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 5. 1994 č. k. 28 Cb/901/94 bol podaný voči platobnému rozkazu odpor.

Dňa 29. 11. 1999 bol tunajším súdom vydaný rozsudok č. k. 28 Cb/901/94-47. Dňa   5.   9.   2000   bol   tunajším   súdom   vydaný   doplňujúci   rozsudok   pod   č.   k. 28 Cb/901/94-64.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 11. 2000, č. k. 1 Cob/69/00-72 Krajský súd predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením   tunajšieho   súdu   zo   dňa   17.   5.   2002   č.   k.   28   Cb/901/94-101   bolo nariadené   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   pozemné   stavby   a   oceňovanie pozemných prác Ing. J. B.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 20. 7. 2005 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru pozemné stavby a oceňovanie pozemných prác Ing. J. B.

V čase od 18. 9. 2001 do 12. 7. 2006 sa uskutočnilo vo veci 9 súdnych pojednávaní. V čase od 12. 7. 2006 do 1. 12. 2008 sa uskutočnili vo veci 3 súdne pojednávania. Dňa 9. 3. 2009 Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom, avšak vec nie je právoplatne skončená.“

K tomuto vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie t. č. v poradí tretieho zákonného sudcu, ktorý okrem prehľadu spisu korešpondujúceho v zásade s prehľadom úkonov uvedených v sťažnosti k vecnej stránke uviedol:

«Uznesením zo dňa 22. 11. 2000 č. k. 1 Cob 69/00-72 Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní doplniť dokazovanie a to zabezpečiť projektovú dokumentáciu a zistiť skutočný stav rozsah predmetu zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi konania a či žalobcom vykonané práce, uvedené ako vada č. 5 v prílohe   zápisu   o   odovzdaní   a   prevzatí   stavby,   zaplatenia   ktorých   sa   v   tomto   konaní žalobca   domáha,   boli   zahrnuté   v   predmete   hospodárskej   zmluvy   a   v   projektovej dokumentácii aj v dohode o cene prác. Ak ide o práce naviac je potrebné zistiť, či bola dohoda medzi účastníkmi konania o týchto prácach naviac a ak dohoda uzavretá nebola, bude   žalovaný   povinný   uhradiť   žalobcovi   skutočné   náklady   na   prevedenie   týchto   prác a to podľa   dohody,   ktorú   uzavrú   účastníci   konania   v   priebehu   ďalšieho   konania. Ak k takejto dohode nedôjde, bude potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre žalovaného.

V ďalšom priebehu konania účastníci zhodne uviedli, že projektová dokumentácia ani stavebný denník nie je k dispozícii.

Účastníci   ďalej   uviedli,   že   nedošlo   k   dohode   účastníkov   v   zmysle   odôvodnenia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie.

Súd nariadil vo veci dva - krát znalecké dokazovanie. Súdny znalec predložil súd dva znalecké posudky a to ZP č. 058/2003 a ZP č. 69/2005.

V znaleckom   posudku   č.   058/2003   znalec   v   závere   okrem   iného   uviedol: „Pre stanovenie rozsahu, stavebných prác vykonaných žalovaným bol použitý súpis prác a dodávok dodaný žalobcom prostredníctvom súdu“. Tieto súpisy vykonaných prác nie sú potvrdené odporcom. Pokiaľ by mal odporca výhrady je potrebné stanoviť rozsah prác v jednotlivých položkách z jeho strany, aby bolo možné posúdiť dopad na vyčíslenú hodnotu prác. V znaleckom posudku č. 69/2005 v závere znalec konštatuje, že stanoviť všeobecnú hodnotu   stavebných   prác   vykonaných   žalovaným   podľa   uznesenia   súdu   nie   je   možné, nakoľko od účastníkov konania neboli predložené doklady s vyšpecifikovaním stavebných prác, ktoré zmluvné strany považujú za naviac práce. Ďalej píše, že „Keďže žalovaný tohto súpisu   neuznal   niektoré   práce   je   potrebné   preukázať,   či   práce   boli   vykonané   a   či   ich realizoval žalobca“.

Voči   uzneseniu   OS   KE   I,   č.   k.   28   Cb   901/94-217,   ktorým   súd   priznal   znalcovi odmenu za vyprac. ZP č- 69/2005 podal žalobca odvolanie.

V zaslaní stanoviska zo dňa 10. 4. 2006 súdny znalec uviedol: „Pre zabezpečenie podkladov som oboch účastníkov konania pozval na pracovné stretnutie na ktorom som vysvetlil,   že   rozsah   „naviac“   prác   nemôže   určiť   znalec,   ktorý   nebol   v   čase   realizácie na stavbe. Preto bolo dohodnuté, že navrhovateľ spracuje súpis vykonaných prác, ktorý odsúhlasí odporca a na takýto rozsah prác bude stanovená ich všeobecná hodnota. Takýto doklad   mi   nebol   predložený.“   Ďalej   znalec   uviedol:   „Pokiaľ   znalec   nemá   k   dispozícii podklad, v ktorom je uvedený druh a rozsah uvedených prác, ktoré vykonal navrhovateľ a prevzal odporca, nie je možné stanoviť ich hodnotu.“

KS v Košiciach uznesením zo dňa 29. 5. 2006 toto uznesenie OS KE I potvrdil. V odôvodnení uviedol, že znalec si svoju úlohu splnil vtom, že podal posudok na základe tých skutočností, ktoré boli preukázané a ktoré ako znalec mohol posúdiť. Znalec totiž môže posúdiť iba odborné skutočnosti a nemôže zisťovať skutočnosti, ktoré musí zistiť súd a ktoré musia preukazovať účastníci konania.

Účastníci   konania   však   do   vytýčenia   termínu   pojednávania   dňa   8.   1.   2008 nepredložili súdu ani ich vzájomnú dohodu, ani súpis vykonaných prác, ktorý odsúhlasí žalovaný a na takýto rozsah prác bude stanovená i všeobecná hodnota, ani žiadne ďalšie dôkazy, na preukázanie skutočnej výšky nákladov na vykonanie prác zo strany žalobcu pre žalovaného. Nepredložili ani žiadne dôkazy, ktoré uvádza znalec v znaleckých posudkoch Na pojednávaní dňa 1. 12. 2008 bol vypočutý znalec, ktorý uviedol: „Po doručení uznesenia súdu a doručenia spisu som vypísal stretnutie účastníkov konania,   na   ktorom   som   požadoval   predložiť   rozhodujúce   dokumenty.   Ku   spracovaniu posudku na stanovenie hodnoty stavebných prác je potrebné predovšetkým poznať dohodu o cene vzhľadom   na   to,   že   ceny   stavebných   prác podľa zákona   o   cenách   sa stanovujú dohodou.   Ďalej   je   potrebná   projektová   dokumentácia,   zmluva   medzi   zhotoviteľom a objednávateľom   a potvrdenie   prevzatia   prác   zo   strany   objednávateľa.   V   spise   tieto kompletné   dokumenty   neboli,   resp.   zo   strany   objednávateľa,   teda   žalovaného   boli spochybňované   práce,   za   ktorých   si   úhradu   nárokoval   zhotoviteľ,   teda   navrhovateľ. Vzhľadom na dosť veľký časový odstup je veľmi problematické požadovať odo mňa, aby som   určil   rozsah   prác   vykonaných   žalobcom   pre   žalovaného.   Prvý   znalecký   posudok reflektoval na tie doklady, ktoré mi boli predložené účastníkmi konania. Tieto doklady, ale neboli   súhlasné   tak   z   jednej   ako   aj   z   druhej   strany.   Odlišnosť   dokladov   predložených žalobcom a žalovaným spočívala v rozsahu vykonaných prác.

Pri   druhom   posudku,   ktorý   som   vypracoval   som   sa   znovu   stretol   s   účastníkmi konania a v podstate mi potvrdili, že doklady predložené zo spisu - v spise a to zmluva o vykonaní prác nie je medzi nimi sporná.   Zmluvy o vykonaní prác nie sú medzi nimi sporné.   Nemohol   som   sa   odvolávať   na   predmet   jednotlivých   zmlúv,   pretože   zmluvy obsahujú   ustanovenie,   ktoré   sa   odvoláva   na   projektovú   dokumentáciu. Zo   strany žalovaného teda objednávateľa mi nebol predložený doklad o tom, že predmet zmluvy nie je naplnený. Potom som prípad posudzoval podľa § 546 ObZ. Znalec ďalej uviedol:

Plne pridržiavam svojho vyjadrenia zo dňa 10. 04. 2006, že na pracovnom stretnutí sa účastníci dohodli resp. opravujem ja som požadoval, aby navrhovateľ spracoval súpis vykonaných   prác,   ktorý   odsúhlasí   žalovaný   a   na   takýto   rozsah   prác   bude   stanovená i všeobecná   hodnota. Takýto   podklad   mi   nebol   predložený,   resp.   nebol   mi   predložený doklad, ktorý by nebol rozporný ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného. Práce mali byť   vykonávané   na   základe   projektovej   dokumentácie   aj   kolaudačné   konanie   resp. preberacie konanie malo sa uskutočniť tak, že sa mal kontrolovať projekt a vykonané práce, či sú v súlade s vykonaným projektom. Prevzatie prác je dokladom o tom, že objednávateľ preberá práce, keďže takýto doklad neexistuje, tak sa na tom preberacom konaní resp., kolaudačnom konaní skonštatovalo, že práce sú vykonané podľa projektovej dokumentácie a má sa tým za to, že došlo k naplneniu predmetu zmluvy.

V   posudzovanom   prípade   nebol   položkovite   zdokumentovaný   rozsah   predmetu zmluvy a preto nie je možné stanoviť rozsah prác, ktoré boli vykonané naviac. Najmä keď chýba potvrdenie prevzatia týchto prác zo strany objednávateľa - žalovaného.

Vzhľadom   na   to,   že   medzi   spornými   stranami   došlo   k   vykonaniu   prác   podľa viacerých zmlúv, predpokladal som, že dôjde k odsúhlaseniu všetkých vykonaných prác bez rozporov a tým, že bude stanovený konečný rozsah realizovaných prác. Úloha z uznesenia súdu nebola tak špecifikovaná, aby som sa mal zaoberať iba jednou zmluvou lebo v spise mi boli predložené všetky tri zmluvy.

Doklady   mi   zo   strany   žalovaného   predložené   boli.   Problém   celý   vidím   v   tom, že zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného mi neboli predložené také doklady, ktoré boli podpísané oboma zmluvnými stranami, teda tak žalobcom ako aj žalovaným. Zo strany žalobcu mi boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalobcom, zo strany žalovaného mi boli predložené doklady a dôkazy podpísané žalovaným a jediný doklad podpísaný oboma zmluvnými   stranami   a   teda   z   tohoto   pohľadu   nesporný   je   kolaudačné   rozhodnutie, resp. zápis preberacieho konania, kde konštatujú, že práce boli vykonané podľa projektu. Jediným dôkazom, ktorý je nesporný je zápis o odovzdaní a prevzatí č. 02/1992, kde poukazujem na vyjadrenie účastníkov konania, že dodávateľ dnešným dňom odovzdáva a investor s užívateľom preberá vykonané práve podľa uzatvorenej hospodárskej zmluvy.»

Sťažovateľ sa vyjadril k vyjadreniu okresného súdu 27. marca 2009 takto:«Priložené   vyjadrenie   Okresného   súdu   Košice   I   obsahuje   stručnú   chronológiu vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci od roku 1994, v roku 2009 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá 15 rokov, počas ktorých úkony Okresného súdu Košice I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ktorá sa s každým rokom zvyšovala.

Pokiaľ Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení uvádza uznesenia zo dňa 17. 5. 2002 a 20. 7. 2005, ktorými nariadil znalecké dokazovanie vo veci, považuje sťažovateľ opätovne dať do pozornosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, že v prvom prípade bol znalecký posudok vypracovaný až 13 mesiacov po vydaní uznesenia a v druhom prípade po 5 mesiacoch od vydania uznesenia.

Neúmerne   dlho   trvalo   okresnému   súdu   doručovanie   vyjadrení   odporcu v predmetnom konaní, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal.

Okresný súd sťažovateľovi spôsoboval prieťahy v konaní aj tým, že mu nedoručoval prílohy podaní odporcu v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, o ktoré bol nútený sťažovateľ Okresný súd Košice I žiadať.

Sťažovateľ   mal   snahu   riadne   a   včas   sa   vyjadrovať   k   podaniam   odporcu,   avšak ako vyplýva   z   jeho   podania   zo   dňa   13.   10.   2008,   v   ktorom   žiadal   Okresný   súd Košice I o doručenie   príloh   k   vyjadreniu   odporcu   zo   dňa   21.   7.   2008,   ktoré   mu   bolo doručené až 26. 9. 2008, ešte pred pojednávaním nariadeným na deň 1. 12. 2008, boli mu tie doručené až na predmetnom pojednávaní spolu s ďalším podaním odporcu – U. zo dňa 7. 11. 2008.

Pokiaľ Okresný súd Košice I vo vyjadrení poukazuje na to, že v čase od 12. 7. 2006 do 1. 12. 2008 sa vo veci uskutočnili 3 súdne pojednávania, je potrebné uviesť že v liste zo dňa   7.   7.   2008,   teda   v   odpovedi   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní, predseda Okresného súdu Košice I, uvádza: „možno konštatovať, že súd bol v určitom období nečinný (od 12. 7. 2006 do 10. 3. 2008)“

Sťažovateľ sa domnieva, že len samotné nariaďovanie pojednávaní vo veci, nie je úkonom   súdu,   ktorý   by   smeroval   k   rozhodnutiu   vo   veci.   Zo   sťažnosti   sťažovateľa, aj z chronológie konania uvádzanej v sťažnosti vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného súdu   Košice   I,   aj   pojednávania,   ktoré   boli   odročované   na   neurčito,   skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania sám žiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa   9.   3.   2009   Okresný   súd   Košice I rozhodol   vo   veci   rozsudkom,   avšak   len z dôvodu, že zamietol návrh sťažovateľa na vykonanie dokazovania, na vykonaní ktorého sťažovateľ trvá niekoľko rokov.

Vzhľadom   na   charakter   sporu   nevie   sťažovateľ   o   skutočnosti,   ktorá   by   mohla ospravedlniť čas 15 rokov a 13 dní, v priebehu ktorého Okresný súd Košice I vo veci právoplatne   nerozhodol,   a   preto   sťažovateľ   trvajúc   na   podanej   sťažnosti   navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza. Z doby konania, teda z 15 rokov a 13 dní sa uvedený spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach 10 mesiacov. V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 41/02 sa uvádza: „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán   vec   prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov sa naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv.“»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 59/03), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím,   nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Posudzovaná   vec   tvorí   podľa   názoru   ústavného   súdu   štandardnú   súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a nie je právne zložitá. Vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania možno konštatovať určitú skutkovú zložitosť veci, avšak nie do tej miery,   aby   odôvodnila   doterajšiu   dĺžku   sporu.   Ústavný   súd   považuje   tiež   za   potrebné uviesť, že konanie v trvaní viac ako 15 rokov, ktoré je stále na prvom stupni súdnictva, je z ústavného hľadiska neprimerané akémukoľvek právne a skutkovo zložitému sporu.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v súdnom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.Ústavný   súd   v správaní   sťažovateľa   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali za následok neodôvodnené predĺženie namietaného konania.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní. Vychádzal pritom zo svojej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04).

V namietanom   konaní   boli   zistené   dve   dlhšie   obdobie   nečinnosti,   a   to   od 8. novembra 1995 do 30. marca 1999, keď novoustanovený zákonný sudca zaslal žalobcovi výzvu   na   vyjadrenie,   a obdobie   od   prijatia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 3 Cob 17/2006-231 z 29. mája 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 28 Cb 901/94-217 z 12. januára 2006 o priznaní znalečného znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku č. 69/2005, až do 10. marca 2008, keď bolo nariadené pojednávanie vo veci. Celková dĺžka nečinnosti bola viac ako šesť rokov a nemožno ju kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, ktoré boli spôsobené nečinnosťou okresného súdu.

Namietané   konanie   je   poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou,   o čom   nesvedčí   len potreba   opakovať   znalecké   dokazovanie   tým   istým   znalcom   z rovnakého   znaleckého odboru,   ale   aj   samotné   nariadenie   prvého   znaleckého   dokazovania   až   v roku   2002, t. j. po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania a až po zrušení rozsudku okresného súdu č. k. 28 Cb 901/94-47 z 29. novembra 1999 uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 69/00-72 z 27. novembra 2000, ktorým uložil okresnému súdu doplnenie dokazovania, avšak aj to až po dvoch rokoch od tohto rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd spôsobil zbytočné prieťahy v konaní aj svojou neefektívnou činnosťou.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na skutočnosť, že namietané konanie trvá viac ako 15 rokov, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   28 Cb 901/94   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Keďže konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 28 Cb 901/94 nebolo právoplatne skončené   ešte   pred   vydaním   tohto   nálezu   ústavného   súdu,   rozsudok   okresného   súdu z 9. marca   2009   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   ešte   nenadobudol   právoplatnosť, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 ústavy,   zaoberal   sa   aj jeho žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ si ho uplatnil v sume 300 000 Sk.

Vzhľadom   na   dĺžku   konania,   zistené   obdobia   zbytočných   prieťahov,   ako   aj so zreteľom na skutočnosť, že konanie trvá už viac ako 15 rokov, považoval ústavný súd za spravodlivé a primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Pretože sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom úspešný, rozhodol ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti   s   právnym   zastúpením   advokátkou JUDr. I.   R.,   K.   Trovy   konania   vyčíslila právna   zástupkyňa   podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za tri úkony právnej služby spolu v sume 368,55 € ako základ dane + 19 % DPH 70 €, t. j. spolu v sume 438,55 € (13 212 Sk), vo svojom vyjadrení z 27. marca 2009. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ktorý vyčíslila jeho právna zástupkyňa.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009