znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. H., L., zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 156/2001, za účasti Okresného súdu Liptovský Mikuláš, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13 C 156/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 156/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

3. T.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš j e   p o v i n n ý   uhradiť T. H. trovy právneho zastúpenia   v sume   9   663 Sk   (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2007 doručená sťažnosť T. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C 156/2001.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 3. septembra 2001 okresnému súdu návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam s príslušenstvom.   Okresný   súd   v ďalšom   období   vykonával   procesné   úkony   spojené s predmetom   konania   a prípravou   pojednávania   -   nariadenie   znaleckého   dokazovania, ohliadka   nehnuteľnosti,   zabezpečenie   vyjadrení   účastníkov   konania   v súvislosti s predmetom   konania   a vypracovaným   znaleckým   posudkom.   Okresný   súd   priznal uznesením z 18. júla 2003 znalečné súdnej znalkyni.

Sťažovateľovi   bol   okresným   súdom   17.   februára   2005   oznámený   termín   prvého pojednávania, ktorý bol nariadený na 29. apríl 2005. Odporca v druhom rade na uvedenom pojednávaní opätovne vzniesol námietku zaujatosti zákonnej sudkyne. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 14. júla 2005 rozhodol o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania   a rozhodovania   danej   veci.   Ďalšie   pojednávania   vo   veci   sa   uskutočnili 4. a 26. októbra 2006, na ktorých okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie. Pojednávanie 26. októbra 2006 bolo odročené na 10. január 2007 s tým, že okresný súd do uvedeného termínu rozhodne o procesných návrhoch účastníkov konania a termíne ohliadky na mieste samom.

Okresný   súd   prípisom   zo   4.   januára   2007   upovedomil   sťažovateľa   o tom,   že pojednávanie nariadené na 10. január 2007 sa nebude konať z dôvodu potreby ustanovenia súdneho znalca a vypracovania znaleckého posudku. Spis bol následne 5. februára 2007 zaslaný   súdnemu   znalcovi   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku.   Okresný   súd 9. mája 2007 potvrdil, že na základe telefonického rozhovoru vyššieho súdneho úradníka okresného   súdu   so   súdnym   znalcom   vzhľadom   na   zaťaženosť   súdneho   znalca   bude znalecký posudok vypracovaný „najskôr tak o pol roka“. Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebol   predmetný   spis   okresnému   súdu   vrátený a znalecký posudok nebol vypracovaný.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 16. mája 2007 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení zo 14. júna 2007 uviedla, že „súd akceptoval oznámenie   súdneho   znalca   o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku“. K výhradám   sťažovateľa   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že „nakoľko   spis   sa nenachádza na tunajšom súde, nemôžem zaujať stanovisko k Vami tvrdeným prieťahom v tomto súdnom konaní“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu v označenom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„1. Základné právo T. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   upravené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 156/01 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 156/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   je   povinný   uhradiť   T.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 13 300,- Sk (slovom trinásťtisíc tristo slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 32/08-18 z 24. januára 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 244/08 z 13. februára 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. februára 2008, uviedla:

„Vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 13 C 156/01, sa konanie začalo dňa 04. 09. 2001, kedy bol súdu doručený návrh navrhovateľa T. H. Súd vo veci konal v primeraných lehotách s prihliadnutím na skutočnosť, že pôvodne účastníčkou konania bola aj M. H., ktorá žije v zahraničí a doručovanie písomností s tým bolo časovo náročné. Ďalší odporca, Ing. M. H., bol istú dobu vo väzbe a nakoľko chcel byť osobne prítomný na pojednávaní, sudkyňa nariadila pojednávania až po tom, ako bol z väzby prepustený. Odporca v 2. rade dvakrát vzniesol   námietku   zaujatosti   konajúcej   sudkyne,   čo   v každom   prípade   bolo   spojené s predložením veci Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti. Posledné pojednávanie vo veci nariadené na deň 10.   01.   2007 sa neuskutočnilo z dôvodu, že sudkyňa rozhodla vo veci vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézia a kartografia Ing. M. H., PhD. Znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením zo dňa 04. 01. 2007, keď znalcovi bolo uložené znalecký posudok vypracovať do 30 dní od doručenia súdený súdu až dňa 08. 02. 2008. Súd v roku 2007 opakovane znalca Ing. M. H., PhD. vyzýval na vypracovanie znaleckého posudku. Je pravda, že neboli využité všetky zákonom dané možnosti - napr. uloženie poriadkovej pokuty, ale vzhľadom na skúsenosti tunajšieho súdu s nedostatkom znalcov z odboru geodézia a kartografia, by takýto postup bol neúčelný. V okrese Liptovský Mikuláš nepôsobí žiaden súdny znalec z odboru geodézia a kartografia, pričom ani geodeti pôsobiaci v okrese Liptovský Mikuláš nie sú ochotní vypracovať znalecký posudok jednorazovo po tom, ako by zložili zákonom predpísaný sľub znalca. Pokiaľ teda vo vlastníckej veci je nevyhnutné vypracovanie znaleckého posudku, tunajší súd oslovuje znalcov z iných okresov, pričom Ing. M. H., PhD. bol jeden z mála znalcov z odboru geodézia a kartografia, ktorý pre pracovnú zaneprázdnenosť neodmietol vypracovať znalecký posudok pre konanie tunajšieho súdu. Pokiaľ preto znalec z odboru geodézia a kartografia tunajšiemu súdu neodmietne vypracovanie znaleckého posudku, súd nemá inú možnosť ako akceptovať akúkoľvek lehotu stanovenú znalcom, na vypracovanie znaleckého posudku - inak by danú vec vôbec nebolo možné skončiť. Na akútny nedostatok znalcov z odboru geodézie a kartografie tunajší súd už upozorňoval, avšak bezvýsledne.“Zákonná sudkyňa v stanovisku z 8. februára 2008 k priebehu predmetného konania uviedla:

„Spis tunajšieho okresného súdu sp.   zn.   13C/156/2001   žalobcu T.   H.,   bytom L., právne zastúpeného Mgr. I. F., PhD., advokátom v L., proti žalovanej v 1. rade Ing. E. H., tr. bytom v L., t. č. bytom RKFÚ P., zastúpenej žalovaným v 2. rade Ing. M. H., bytom L. a proti žalovanému v 2. rade Ing. M. H., bytom v L., v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, bol počnúc dňom 22. 2. 2007 do 8. 2. 2008 u súdneho znalca Ing. M. H., PhD., K. za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Predmetom   konania   je   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, kde súd v zmysle hmotnoprávnej úpravy skúma možnosť reálnej deľby nehnuteľností, najmä pozemkov. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania sa stalo právoplatným a vykonateľným 12. 2. 2007, lehota na podanie znaleckého posudku bola určená v trvaní 30 dní od doručenia súdneho spisu. Podanie znaleckého posudku bolo urgované písomnosťou tunajšieho okresného súdu z 10. 4. 2007. Dňa 9. 5. 2007 vyšší súdny úradník zistil, že označený súdny znalec bol ustanovený vo viacerých konaniach tunajšieho okresného súdu, a to 11C/37/96, 11C/83/2003, 11C/144/99 a 13C/156/2001. Telefonicky znalec   uvedeného   dňa   oznámil,   že   spracováva   veľké   množstvo   znaleckých   posudkov, v ktorých bol za znalca ustanovený skôr, posudky bude môcť vypracovať najskôr o pol roka. Vzhľadom na akútny nedostatok znalcov z odboru geodézia a kartografia súd bol nútený takýto   postoj   súdneho   znalca   akceptovať.   Keďže   som   zákonnou   sudkyňou   aj   vo   veci tunajšieho   okresného   súdu   11C/144/99,   kde   je   tiež   potrebné   znalecké   dokazovanie z rovnakého odboru, nariaďované v rovnakom časovom úseku, je mi z úradnej činnosti známe, že v uvedenej veci bola ustanovená súdna znalkyňa, ktorá bola následne v uvedenom súdnom   konaní   odvolaná   z   dôvodu   pracovnej   vyťaženosti.   Pred   touto   znalkyňou   bol ustanovený   iný   znalec,   ktorý   bol   tiež   odvolaný.   Následne   bol   ustanovený   súdny   znalec Ing. H., PhD., ktorý jediný z množstva oslovených neodmietol vykonanie znaleckej úlohy s odôvodnením poukazom na pracovnú zaneprázdnenosť. Pri tomto procesnom postupe súd vychádzal   aj   s   prihliadnutím   na   nemožnosť   zabezpečenia   riadneho   vypracovania znaleckého posudku z uvedeného odboru v iných obdobných súdnych konaniach. Následne súd   v   konaní   sp.   zn.   13C/156/2001   zisťoval   stav   vypracovania   znaleckého   posudku podaniami z 8. 10. 2007, 5. 11. 2007. Súdny znalec bol v medzivianočnom období zamerať sporné nehnuteľnosti a podľa telefonátu z januára 2008 s kolegyňou - sudkyňou tunajšieho okresného   súdu (týkajúceho   sa   iného konania)   vypracoval pre tunajší   okresný súd dva znalecké posudky a znalecký posudok vo veci 13C/156/2001 spracováva. Odvetvie geodézie a   kartografie   je   z   hľadiska   preťaženosti   súdnych   znalcov   a   ich   nedostatku   jedným z najkritickejších. Snažili sme sa (v súčinnosti s kolegyňami konajúcimi v iných kauzách, kde   bolo   potrebné   vypracovanie   znal.   posudku   z   uvedeného   odboru)   riešiť   situáciu   aj oslovením   (telefonickým)   geodetov   nezapísaných   v   zozname   znalcov   a   tlmočníkov   s možnosťou ich vzatia do sľubu, avšak neprejavili záujem o takúto činnosť.

Pokiaľ ide o ďalšie dôvody dĺžky uvedeného konania (začatého 4. 9. 2001), boli aj problémy s doručovaním súdnych písomností (uznesenie o čiastočnom zastavení konania a o zmene žaloby, kde predpokladom pokračovania v konaní je jeho právoplatnosť) jednej z účastníčok konania do cudziny (konkrétne na Ukrajinu) a tiež ďalšej účastníčke konania do Spojených štátov amerických (voči ktorej vzal žalobca neskôr žalobu späť). Medzitým prebiehalo znalecké dokazovanie za účelom zistenia reálnej deliteľnosti predmetu konania a určenia jeho všeobecnej hodnoty. Spis bol predložený aj Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o námietke zaujatosti, a to vznesenej žalovaným 2. dňa 15. 2. 2002 a žalobcom dňa 29. 4. 2005. Žalovaný 2. bol od 3. 9. 2003 vo väzbe do 9. 9. 2004, po zániku funkcie zákonného sudcu o nej rozhodujúceho bol väzobný spis predložený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odňatí veci, čo znamenalo sťaženie postupu pri žiadaní súhlasu zákonného sudcu   rozhodujúceho   v   trestnom   konaní   o   eskorte   žalovaného   2.   na   občiansko-právne pojednávanie, ktorého sa chcel zúčastniť osobne.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedli predsedníčka okresného súdu a zákonná sudkyňa.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   z 3.   marca   2008,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 13. februára 2008 a stanovisko zákonnej sudkyne z 8. februára 2008, uviedol:

«Vo vzťahu k znalcovi ustanovenému v roku 2007 a k súdom tvrdeným problémom s ustanovovaním znalcov v danom odbore sťažovateľovi neprislúcha hodnotiť tento skutkový stav z hľadiska ospravedlnenia jeho dopadov na rozhodnutie vo veci samej. Dáva však do pozornosti   stabilnú   judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské   práva   (ďalej len   „ESĽP“), podľa ktorej zodpovednosť za prerokovanie a rozhodnutie v primeranej lehote zásadne leží na štáte, pričom „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a príslušnosťou o veci   rozhodnúť   postupovali   s   náležitou   usilovnosťou   a   vec   rýchlo   vybavili,   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie“ (Eckle, s. 37 a 39). Sťažovateľ sa plne stotožňuje s doktrínou v danej veci, podľa ktorej štát znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Aj takto zapríčinené nedostatky sa z hľadiska zodpovednosti pripisujú sudcovi, ktorý „je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania“. (Capuano, s. 13). Osobitne vo vzťahu k znalcom a zodpovednosti štátu za prieťahy v konaní na strane znalca ESĽP uviedol, že „zásadná zodpovednosť za omeškanie zapríčinená   vyčkávaním   na   názory   expertov   v   konečnom   dôsledku   spočíva   na   štáte“ (Capuano,   s.   14).   Samotné   množstvo   vecí,   ktoré   má   súd   alebo   osoba   súdom   poverená (znalec) na vybavenie, nemôžu byť podľa sťažovateľa na ujmu reálnemu a efektívnemu uplatneniu jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľ zastáva názor, že ak súd akceptoval „akúkoľvek lehotu stanovenú znalcom na vypracovanie znaleckého posudku“, akceptoval zároveň aj svoju zodpovednosť, ak táto lehota bude predstavovať neprimerané predĺženie konania a zásah do základného práva sťažovateľa.

Vo vyjadrení súdu sa tento odvoláva aj na problémy s doručovaním, vzhľadom na trvalý pobyt dvoch účastníkov v zahraničí. K tomu sťažovateľ len upozorňuje na to, čo uviedol aj vo svojej sťažnosti, a totiž, že (i) vo vzťahu k jednej účastníčke, po dohode so sťažovateľom, došlo k zastaveniu konania už v auguste 2002 a (ii) druhá účastníčka je v konaní   zastúpená   odporcom   v   druhom   rade,   teda   „problémy“   s   doručovaním   tejto účastníčke nie sú. Sťažovateľ tiež upozorňuje na značne zavádzajúce vyjadrenie zákonnej sudkyne na strane jedna (na konci) a na začiatku strany dva, kde táto v podstate tvrdí, že znalecké dokazovanie vo veci zistenia deliteľnosti a hodnoty predmetu sporu prebiehalo „medzitým“ - implikujúc, že prebiehalo medzi „problémami s doručovaním“ a „späťvzatím žaloby“. Zo skutkového stavu je však zrejmé, že základný úkon, ktorý podľa zákona súd musí urobiť v takomto type konania (zistenie, či je predmet sporu deliteľný) a ktorý mal byť vykonaný znaleckým dokazovaním, bol nariadený až po tom, ako súd akceptoval späťvzatie návrhu a až po takmer roku odo dňa podania návrhu vo veci samej. Dôvod, pre ktorý súd od apríla 2003 (vypracovanie znaleckého posudku o deliteľnosti pozemku) do roku 2007 (ustanovenie znalca na účely rozdelenia pozemku) nevykonal úkony smerujúce k rozdeleniu predmetu sporu, ak (i) mu bolo známe, že tento je deliteľný a (ii) povinnosť vec rozdeliť mu vyplýva zo zákonnej úpravy, nie je sťažovateľovi známy.

Podľa súdu, tak predsedníčky, ako aj zákonnej sudkyne, pojednávanie vo veci nebolo počas doby jedného roka nariadené z dôvodu väzby odporcu v druhom rade a z dôvodu, že tento   odporca   „chcel   byť   osobne   prítomný   na   pojednávaní“,   čo   bolo   dôvodom,   prečo sudkyňa „nariadila pojednávanie až potom, ako bol z väzby prepustený“. Tak vo vzťahu k väzbe   odporcu   v   druhom   rade,   ako   aj   k   doručovaniu   účastníkom   konania   platí,   že problémy v zabezpečení účastníkov konania na pojednávanie tiež nemožno kvalifikovať ako dôvod na hodnotenie veci ako zložitej“ (II. ÚS 48/96). Súd mal zákonnú možnosť, napriek väzbe jedného z účastníkov, tohto účastníka vypočuť a pokračovať v konaní. Skutočnosť, že zákonná sudkyňa realizovala želanie jedného účastníka spôsobom, ktorý viedol k ročnej nečinnosti   a   odďaľovaniu   rozhodnutia   vo   veci   samej   nie   je   podľa   sťažovateľa   možné kvalifikovať inak, ako neodôvodnené prieťahy v konaní. Ako vyplýva aj zo skutkového stavu, ktorý súd nespochybnil, dňa 16. apríla 2003 bol súdu doručený prvý znalecký posudok a až 29. apríla 2005 bolo vo veci prvé pojednávanie. V čase od septembra 2003 do septembra 2004 bol odporca v druhom rade vo väzbe, čo podľa vyjadrenie súdu má byť dostatočným dôvodom na to, aby od 16. apríla 2003 do 29. apríla 2005 nebolo vo veci konané - vyše dva roky   bolo   sťažovateľovi   odopierané   efektívne   realizovať   jeho   základné   právo   výlučne z dôvodov na strane súdu. Skutočnosť, že súd mal zákonnú možnosť odporcu vypočuť aj počas   väzby,   zbavuje   tento   argument   súdu   relevantnosti   vo   vzťahu   k   ospravedlňovaniu prieťahov v konaní.

Osobitne závažne pôsobí predmetný skutkový stav vo svetle skutočnosti, že po šesť a pol roku nie je vo veci rozhodnuté ani na prvom stupni. Sťažovateľ zastáva názor, že súd sa   vo   svojom   vyjadrení   nevysporiadal   relevantným   spôsobom   s   námietkami,   ktoré   boli obsahom sťažnosti sťažovateľa a preto zotrváva v plnom rozsahu na týchto námietkach, doplnených o skutočnosti, ktoré uvádza v tomto stanovisku.

Sťažovateľ týmto zároveň navrhuje zmeniť petit sťažnosti v bode 4, týkajúcom sa trov konania,   keďže   okrem   doterajších   úkonov   právneho   zástupcu   (naštudovanie   spisového materiálu   a   vypracovanie   sťažnosti)   boli   v   predmetnej   veci   poradou   s   klientom a vypracovaním tohto stanoviska vykonané ďalšie dva úkony. Sťažovateľ navrhuje zmeniť znenie petitu sťažnosti v bode 4 nasledovne:

„4.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš   je   povinný   uhradiť   T.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 26 600,- Sk (slovom dvadsaťšesťtisíc šesťsto slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam s príslušenstvom. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť za zložitú. Vzhľadom na skutkovú stránku však ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú, a to s prihliadnutím   na   potrebu   vypracovania   viacerých   znaleckých   posudkov   (napr. IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   pri   preskúmaní   predloženého   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C 156/2001 ústavný súd   zistil,   že   okresnému   súdu   bol   4.   septembra   2001   doručený   návrh   sťažovateľa   na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom proti odporkyni v 1. rade, odporcovi v 2. rade a odporkyni v 3. rade.

Okresný   súd   vykonal   po   doručení   návrhu   prvotné   procesné   úkony   (prípis z 31. decembra   2001 -   pokyn   na doručenie návrhu odporcom   na vyjadrenie,   uznesením č. k. 13 C 156/01-11 z 31. decembra 2001 vyzval sťažovateľa na úhradu preddavku na trovy znaleckého dokazovania).

Okresnému   súdu   bolo 15.   februára   2002   doručené vznesenie   námietky   zaujatosti proti sudcom okresného súdu odporcom v 2. rade. Spis bol po vyjadrení sudcov okresného súdu postúpený na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Nc 78/02 z 29. apríla 2002 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania danej veci. Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   6.   júna   2002   a zákonná   sudkyňa   vydala   pokyn   na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Okresný súd na základe žiadosti sťažovateľa uznesením č. k. 13 C 156/01-30 zo 14. augusta 2002 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu voči odporkyni v 3. rade so súčasnou zmenou žalobného návrhu. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 156/01-32 zo 14. augusta 2002   nariadil   znalecké   dokazovanie   v odbore   stavebníctvo   -   odvetvie   pozemné   stavby a uložil   súdnej   znalkyni   vypracovať   znalecký   posudok   v určenej   lehote   (určenie   ceny nehnuteľností). Okresný súd v ďalšom období vykonával úkony súvisiace so zisťovaním adresy trvalého pobytu odporkyne v 1. rade a odporcu v 2. rade (prípisy zo 7. októbra 2002). Odpoveď   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   prípis   bola   okresnému   súdu   doručená 2. decembra 2002.

Okresný   súd   vydal   10.   februára   2003   pokyn   na   doručenie   prípisu   Rímsko-katolíckemu   farskému   úradu   v L.   v   súvislosti   so   zabezpečovaním doručovania   zásielok odporkyni v 1. rade z dôvodu   jej dlhodobého pobytu v zahraničí. Spis bol následne 10. marca 2003 odovzdaný súdnej znalkyni. Okresnému súdu bol 16. apríla 2006 doručený znalecký   posudok   č.   29/2003   s vyúčtovaním   znaleckej   odmeny.   Následne   okresný   súd vykonával   úkony   spojené   s   doručovaním   znaleckého   posudku   účastníkom   konania   a vyúčtovaním znaleckej odmeny (uznesenie č. k. 13 C 156/01-61 z 18. júla 2003).

V období od augusta 2003 do októbra 2003 okresný súd vykonával úkony spojené so zisťovaním   dátumu   doručenia   uznesenia   č.   k.   13   C   156/01-32   zo   14.   augusta   2002 odporkyni v 3. rade, ktorá mala trvalý pobyt v Spojených štátoch amerických (prípisy Pošte Liptovský Mikuláš z 19. augusta 2003, 6. septembra 2003 a 11. októbra 2003). Okresnému súdu boli 6. októbra 2003 doručené vyjadrenia odporkyne v 1. rade a odporcu v 2. rade k vypracovanému   znaleckému   posudku   so   súčasnou   žiadosťou   odporcu   v 2.   rade o odročenie pojednávania najmenej o 3 mesiace z dôvodu jeho pobytu vo väzbe, pretože „chce byť osobne prítomný a vypovedať na pojednávaní“.

Okresný súd vydal 15. novembra 2003 pokyn na zistenie skutočnosti, či v trestnej veci odporcu v 2. rade vedenej pod sp. zn. 11 Tp 20/03 už bola podaná obžaloba. Podľa úradného   záznamu   z 3.   decembra   2003   v predmetnej   trestnej   (väzobnej)   veci   nebola k uvedenému dňu podaná obžaloba. Následne bol okresný súd nečinný do 15. mája 2004, kedy vydal pokyn na zistenie, kde sa nachádza spis vedený pod sp. zn. 11 Tp 20/03, a to kvôli možnej eskorte odporcu v 2. rade na pojednávanie.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. mája 2004 sa predmetný trestný spis vedený už pod sp. zn. 2 T 40/04 nachádzal na krajskom súde kvôli návrhu na odňatie danej veci zákonnej sudkyni. V ďalšom období okresný súd zisťoval stav tejto trestnej veci kvôli nariadeniu   termínu   pojednávania (prípisy   a pokyny   z 2.   júla 2004   a   23.   augusta   2004). Podľa úradného záznamu okresného súdu z 30. augusta 2004 v danej trestnej veci nariadil okresný   súd   pojednávanie   na   15.   november   2004.   Následne   okresný   súd   nevykonal v predmetnej veci žiadny úkon až do 17. februára 2005, kedy nariadil termín pojednávania na 29. apríl 2005.

Na   pojednávaní   29.   apríla   2005   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom účastníkov konania, odporca v 2. rade opätovne vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predloženia spisu krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 NcC 32/05 zo 14. júla 2005 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania danej veci. Po vrátení spisu z krajského súdu (4. augusta 2005) okresný súd vydal pokyn na vypravenie prípisov (z 20. augusta 2005,   28.   októbra   2005   a   29.   decembra   2005)   za   účelom   zisťovania   relevantných informácií. V ďalšom období bol okresný súd nečinný do 27. mája 2006, kedy vydal pokyn na vypravenie prípisu odporcovi v 2. rade a 21. júla 2006 nariadil termín pojednávania na 4. október 2006.

Na pojednávaniach 4. októbra 2006 a 26. októbra 2006 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a uznesením bolo pojednávanie odročené na 10. január 2007. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 156/2001-133 z 3. januára 2007 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu   pre   dané   konanie   z dôvodu   nepriaznivých   majetkových   a finančných   pomerov a uznesením č. k. 13 C 156/2001-136 zo 4. januára 2007 ustanovil súdneho znalca z odboru geodézie a kartografie za účelom vypracovania znaleckého posudku (určiť a vytýčiť hranicu medzi spornými pozemkami a rozdeliť pozemok týkajúci sa predmetu konania). Termín pojednávania nariadený na 10. január 2007 bol zrušený z dôvodu potreby vypracovania znaleckého posudku a okresný súd vydal pokyn na doručenie spisu poverenému súdnemu znalcovi.

Okresný súd prípisom z 10. apríla 2007 požiadal súdneho znalca o oznámenie, či je požadovaný   znalecký   posudok   vypracovaný.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu z 9. mája 2007 súdny znalec v telefonickom rozhovore 9. mája 2007 uviedol, že „... má na spracovanie veľké   množstvo   posudkov,   ktoré mu napadli skôr.   Uviedol,   že v súčasnosti pracuje na posudkoch v 8. poradí z minulého roka, pričom označené veci sú v poradí na 7. a 11. miesto tohto roka. Posudky bude môcť vypracovať najskôr tak o pol roka“.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 28.   mája   2007   vyšší   súdny   úradník telefonicky zisťoval, či by iná geodetka nebola ochotná prevziať vypracovanie znaleckého posudku s tým, že by pre uvedené konania zložila pred súdom znalecký sľub. Oslovená geodetka   uviedla,   že   má   veľa   práce   a nestihla   by   vypracovať   znalecký   posudok,   a tiež nepozná geodeta, ktorý by bol ochotný takýto znalecký posudok vypracovať. Okresný súd prípismi z 8. októbra 2007 a 15. novembra 2007 požiadal súdneho znalca o oznámenie, či je požadovaný znalecký posudok vypracovaný.

Okresnému   súdu   bol   8.   februára   2008   doručený   znalecký   posudok   č.   3/2008 s vyúčtovaním   znalečného.   Okresný   súd   vydal   8.   februára   2008   pokyn   na   doručenie predmetného   znaleckého   posudku   účastníkom   konania   a vyhotovenie   náhradného   spisu. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 156/2001-181 z 12. februára 2008 návrh sťažovateľa na ustanovenie iného právneho zástupcu z radov advokátov zamietol. Následne bol predmetný spis predložený ústavnému súdu.

Sumarizujúc   svoje   zistenia   ústavný   súd   na   jednej   strane   čiastočne   akceptoval argumentáciu okresného súdu týkajúcu sa neprimerane dlhej lehoty poskytnutej súdnemu znalcovi   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   so   zreteľom   na   skutočnosť,   že   prípadné uplatnenie   sankcií   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   voči znalcovi za nevypracovanie znaleckého posudku v stanovenom termíne by v okolnostiach prípadu zrejme v konečnom dôsledku viedlo k ďalším prieťahom v konaní. Na druhej strane ako prejav neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá v konečnom dôsledku má, resp. bude mať nezanedbateľný vplyv na dĺžku konania, v zhode s citovanou argumentáciou   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ústavný   súd   vyhodnotil   skutočnosť,   že okresný súd ustanovil znalca na účely rozdelenia pozemku až v roku 2007, hoci dôvod na vypracovanie znaleckého posudku mu bol známy už v roku 2003 zo znaleckého posudku o deliteľnosti pozemku.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 156/2001 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu právnu neistotu a nečinnosť okresného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým   charakter neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ktorá viedla   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania a povahu prejednanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa v sume   30   000   Sk   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu (§ 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R.   P. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie   sťažnosti   a jej   podanie)   vykonané   v roku   2007   a jeden   úkon   právnej   služby vykonaný v roku 2008 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2-krát 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony vykonané v roku 2007 a v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby a režijný paušál v sume 191 Sk vykonaný v roku 2008. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 663 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008