znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   L. Z.,   S.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 50/99 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 163/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. Z. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2007 doručená sťažnosť Ing. L. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 50/99 v spojení s postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Co 163/01.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Okresný súd Bratislava III vydal dňa 10. 11. 1999 rozsudok, č. k. 14 C 50/99, ktorým ma sťažovateľa zaviazal zaplatiť M. J. (v tomto spore navrhovateľ) sumu 1 500 000,- Sk so 17,6 % úrokom (...)“.

Ďalej je v sťažnosti uvedené, že „Proti prvostupňovému rozhodnutiu (...) sťažovateľ podal 4. 12. 1999 odvolanie. Krajský súd v Bratislave však rozsudkom zo dňa 26. 09. 2001, č. k. 12 Co 163/01 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil“.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 44/2005 z 25. apríla 2005   odmietnuté   z dôvodu,   že   bolo   podané   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej jednomesačnej lehoty.

Podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   z novembra   2005   sa   sťažovateľ domáhal, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti rozsudku okresného súdu   z 10.   novembra   1999   a proti   rozsudku   krajského   súdu   z 26.   septembra   2001 mimoriadne dovolanie. Ako uvádza sťažovateľ „Krajská prokuratúra v Bratislave listom č. k. Kc 2254/05 zo dňa 12. 01. 2006 mi (...) oznámila, že dôvody na využitie mimoriadneho opravného prostriedku nezistila, a že podnet odkladá“.

Ďalej sťažovateľ opisuje skutkový stav takto:„Dlžná   suma   vyplýva   zo   písomnej   zmluvy   o   pôžičke   uzavretej   medzi   mnou sťažovateľom,   ako   konateľom   spoločnosti   Z.   (...),   so sídlom   (...)   S.,   (...),   zapísaná v Obchodnom registri   Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel:   (...)   a   pánom   M.   J. Na predmetnej zmluve sa nachádza podpis pána M. J. ako veriteľa a môj podpis spolu s pečiatkou spoločnosti Z. (...), ktorej som konateľom.

Z bežnej praxe je zrejmé, že konateľ spoločnosti koná a podpisuje za spoločnosť tak že   k   napísanému   alebo   inak   vytlačenému   názvu   spoločnosti   pripojí   svoj   vlastnoručný podpis, tak ako to obsahuje aj spoločenská zmluva spoločnosti Z. (...) v jej súčasnom znení. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvu o pôžičke som podpisoval v mene právnickej osoby, za ktorú konám v zmysle § 133 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a nie ako fyzická   osoba.   Napriek   tejto   skutočnosti   pán   M.   J.   podal   návrh   na   Okresný   súd Bratislava III   o   vrátenie   pôžičky   1 500 000,- Sk   proti   mne   navrhovateľovi   ako   fyzickej osobe.   Vecne legitimovaný je ten účastník,   ktorý je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v procese rozhoduje. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nie som v tomto spore pasívne   legitimovaným.   Nedostatok   vecnej   legitimácie   znamená,   že   účastník   nebol subjektom práva alebo povinnosti, o ktoré ide v konaní, čo vedie k zamietnutiu návrhu.“

Sťažovateľ taktiež poukázal na to, že „dovolací súd odmietol dovolanie z dôvodu oneskorenia podania dovolania o jeden deň, pričom ako dôvod je uvedená fikcia doručenia. Na doručenke, ktorá potvrdzuje doručenie rozsudku odvolacieho súdu je však ako adresát uvedený JUDr. M. P. namiesto mena JUDr. M. P., ktorý bol v danom čase mojim právnym zástupcom.   Takisto   z   nahliadnutia   do   spisu   rozsudok   KS   č. 12 Co 163/01   je   zrejmé,   že na pojednávaní, na ktorom som sa sťažovateľ nemohol zúčastniť ma zastupoval JUDr. M. P. a nie JUDr. M. P., ktorého som splnomocnil“.

Rovnako   poukázal   na   skutočnosť,   že „dňa   08. 01. 1999   mi   pán   M.   J.   zaslal oznámenie, že svoju pohľadávku voči mne sťažovateľovi vo výške 1 50 000,- Sk (správne má byť 1 500 000 Sk, pozn.) s prísl. postúpil JUDr. S. M. (...)

Z   uvedeného   vyplýva,   že   pán   M.   J.   v   čase   podania   návrhu   o   vrátenie   pôžičky 1 500 000,- Sk   zo   dňa   30. 04. 1999   a   následne   aj   v   čase   vydania   rozhodnutia prvostupňového súdu už nebol veriteľom predmetnej pohľadávky. Napriek tejto skutočnosti a mojim poukázaniam na ňu v jednotlivých stupňoch konania, z nej odvolací i dovolací súd nevyvodili dôsledky, i keď je z uvedeného zrejmé,   že v spore pán M.   J.   nie je aktívne legitimovaným a k spornej pohľadávke ho neviaže žiaden právny vzťah“.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ „na   tieto   vady   konania   upozorňoval   v   svojich podaniach   na   jednotlivých   stupňoch   konania,   ani   jeden   zo   súdov   na   (...)   poukázania nereagoval“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, a preto navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal a po predbežnom prerokovaní v senáte vydal nasledovný nález:„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 12 Co 163/01, postupom Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod č. k. 14 C 50/99.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 12 Co 163/01, rozsudok Okresného súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod č. k. 14 C 50/99 sa zrušujú a táto vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie.

Podľa   § 36   ods. 2   zák.   č. 38/93   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   priznáva   sa sťažovateľovi   náhrada   trov   jeho   právneho   zastúpenia,   splatná   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania...

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03). Inými slovami, ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   o porušení   základného   práva zaručeného   v   ústave   alebo   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Z   príloh   pripojených   k sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 14 C 50/99   z 10. novembra 1999   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 12 Co 163/01 z 26. septembra 2001 nadobudol právoplatnosť 15. februára 2002.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   dátum   právoplatného   skončenia   napadnutých   konaní (15. február 2002) a dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. január 2007) konštatuje, že sťažnosť bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007