znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H. a A. H., obaja bytom P., a A. L., bytom P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 26 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 862/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H., A. H. a A. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2006 doručená   sťažnosť   M. H.,   A. H.   a   A. L.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 26 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 862/2002.

Sťažovatelia uviedli, že sa cítia byť „... poškodení Okresným súdom Košice II, ktorý v konaní (pril. žaloby 2 Nc 102/02 z 10. 3. 2002 a násl. doplňujúcich žalôb zn. 12 C 862/02 a ďalšej doplnenej žaloby bez čísla zo dňa 20. 5. 2005), porušil naše právo...“.

Z obsahu   sťažnosti   a vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 12 C 862/2002 vyplýva, že sťažovatelia doručili 12. marca 2002 Okresnému súdu Humenné podanie, ktorým sa domáhali, aby im „... bolo v rámci práva zabezpečené zadosťučinenie a vrátené obnosy špecifikované u jednotlivých poškodených boli nahradené v plnej výške aj so spojenými súdnymi nákladmi“.

Podanie sťažovateľov smerovalo predovšetkým proti obchodnej spoločnosti B., K., ako   aj   ďalším   dvom   žalovaným   (vláde   Slovenskej   republiky   a médiám   zúčastneným na klamnej reklame).

Okresný súd Humenné postúpil 19. marca 2002 podanie sťažovateľov okresnému súdu   ako   súdu   miestne   príslušnému.   Keďže   podanie   sťažovateľov   nespĺňalo   náležitosti riadneho návrhu, okresný súd ich 27. mája 2002 s odvolaním sa na ustanovenie § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyzval na jeho doplnenie v stanovenej 15-dňovej lehote. Podaním z 3. júna 2002 sťažovatelia navrhli, aby bola ich „žaloba“ postúpená Krajskému súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   a ďalším   podaním   z 9.   júla   2002   žiadali „... o promptné informovanie o osude našej žaloby zo dňa 10. 3. t. r....“.

Pretože sťažovatelia neodstránili vady podania, okresný súd ich 23. júla 2002 vyzval, aby tak urobili do jedného mesiaca s tým, aby mu predložili „... riadny návrh, z ktorého bude zjavné, čoho sa domáhate, voči komu a na základe čoho sa svojho práva domáhate...“, a s poučením,   že   inak   bude   konanie   zastavené.   Zároveň   okresný   súd   upozornil sťažovateľov, že „... žalovaný B. mal sídlo v K., a teda príslušným súdom je Okresný súd Košice II   na   konanie.   Krajský   súd   bude   rozhodovať   v konkurznom   konaní,   avšak do dnešného dňa vyhlásený konkurz nebol“.

Dňa   29.   júla 2002   sťažovatelia   oznámili okresnému   súdu,   že   mu   zasielajú   novú žalobu, ako aj „kópie prihlášok na uplatnenie škody z konkurzu“.

Prípisom z 28. januára 2003 okresný súd sťažovateľom oznámil, že v ich „... právnej veci   proti   odporcovi   B. o 65.800,- Sk   s prísl.   (...)   na   odporcu   v 1.   rade   B.,   s. r. o.   bol uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č. 5 K 12/02-125   zo   dňa   3. 9. 2002   vyhlásený konkurz   na   majetok   odporcu   v 1.   rade.   Správcom   konkurznej   podstaty   je   JUDr. F. H. V zmysle ust. § 20 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. v platnom znení veritelia dlžníka prihlásia svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, ak sa o nich   vedie   súdne   konanie   podľa   osobitných   predpisov.   V zmysle   toho   zákonného ustanovenia ste povinný pohľadávku si uplatniť v tomto konkurznom konaní prihláškou“.

Uznesením sp. zn. 12 C 862/2002 z 20. apríla 2005 uložil okresný súd sťažovateľom, aby   v lehote   20   dní   odstránili   vady   návrhu   na   začatie   konania   na   strane   žalovaných v 2. a 3. rade.   Pokiaľ   na   návrhu   voči   týmto   účastníkom   trvajú,   nech   bližšie   svoj   nárok špecifikujú a odôvodnia.

Sťažovatelia vo svojom podaní doručenom okresnému súdu 23. mája 2005 neupravili označenie účastníkov konania na strane žalovaných v 2. a 3. rade a svoj nárok voči nim bližšie neodôvodnili ani nešpecifikovali. Konštatujúc, že sťažovatelia v určenej lehote vady podania v zmysle uznesenia z 20. apríla 2005 neodstránili, okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 862/2002 zo 14. októbra 2005 podanie sťažovateľov z 12. marca 2002 v časti týkajúcej sa ich nároku voči žalovaným v 2. rade a 3. rade odmietol a nárok voči odporcovi v 1. rade vylúčil na samostatné konanie.

V podaní   doručenom   okresnému   súdu   31. októbra 2005   sťažovatelia   reagujúc na uznesenie   okresného   súdu   z 23. mája 2005   okrem   iného   uviedli: «Už   v II.   doplnenej žalobe   zo   dňa   29.   7.   2002   deklarujeme   podanie   iba   na   úpadcu   B.   uvedený   v žalobe 2 Nc 102/02 zo dňa 10. 3. 2002. V III. doplňujúcej žalobe znova žalujeme iba B. - konateľov F. a spol., toho času „dúfajme“ vo väzení. Tam vysvetľujeme, prečo sme vylúčili odporcov vládu - konkr. Ministerstvo financií, médiá zúčastnené na klamnej reklame...».

Keďže   v závere   citovaného   podania   sťažovatelia   uviedli,   že   proti   uzneseniu okresného súdu zo 14. októbra 2005 podávajú odvolanie, okresný súd 16. novembra 2005 predložil   spis   s opravným   prostriedkom   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   na   ktorom   sa právna vec sťažovateľov nachádzala ešte aj v čase predbežného prerokovania ich sťažnosti ústavným súdom.

V závere sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že „... časová hra pred vyhlásením konkurzu bola   nie   pre   chyby   v žalobách,   ale   neboli   sme   rovnocenní   elite   -   klientele,   ktorí   boli odškodnení.   Veď   OS   KE II,   intervalmi   2,5   mesiaca,   aby   odpovedal   na   naše   prosby, opakovane   porušoval   § 13   zák.   152/95.   Ledabolými   informáciami   v nešpecifikovanom poučení, že sme nevedeli, o akú chybu ide, porušil § 41, 42, 43 O. s. p.“

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že konkurz vyhlásený na majetok žalovaného v 1. rade B., K., uznesením sp. zn. 5 K 12/2002 z 3. septembra 2002 nie je ešte skončený a v súčasnosti prebieha speňaženie majetku dlžníka.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02, IV. ÚS 379/04, IV. ÚS 1/05).

1. Zo   sťažnosti,   jej   príloh   a z obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa   sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu čl. 12 ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods. 2   ústavy   a základného   práva   na   informácie   podľa   čl. 26   ods. 1   ústavy, je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v dôsledku skutočnosti, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 K 12/2002 z 3. septembra 2002 bol na jeho majetok vyhlásený konkurz, prerušené. K prerušeniu   predmetného   konania   došlo   zo   zákona   [§ 14 ods. 1   písm. d)   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov platného a účinného v relevantnom čase (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)].

Podľa   § 14   ods. 5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   sa   v konaniach   prerušených v zmysle ods. 1 písm. d) tohto ustanovenia s výnimkou konaní o pohľadávkach, ktoré treba prihlásiť v konkurze (§ 20 zákona o konkurze a vyrovnaní), pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Zákon o konkurze a vyrovnaní teda nepripúšťa, aby sa pokračovalo v prerušených konaniach ohľadne pohľadávok, ktoré treba prihlásiť v konkurze podľa § 20 tohto zákona.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 59/03,   IV. ÚS 88/04,   III. ÚS 61/05).   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   teda   možno   porušiť   iba   v konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

V dôsledku   skutočnosti,   že   konanie   v právnej   veci   sťažovateľov   nemôže   už od vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v 1. rade,   t. j.   od   3. septembra 2002, vo vzťahu   k tomuto   žalovanému   pokračovať,   neprebieha   už   od   uvedeného   dátumu   také konanie, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie všeobecného súdu o uplatnenom nároku sťažovateľov, a preto nie je možné uvažovať ani o tom, že by v predmetnom konaní mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu ich právnej neistoty. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov došlo vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade, teda iným zákonom predvídaným spôsobom, než je meritórne rozhodnutie.

Z toho   dôvodu   nie   je   možné   namietať   v napadnutom   konaní   v časti   týkajúcej   sa nároku   sťažovateľov   voči   žalovanému   v 1. rade   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ďalší postup súdu vo veci samej, a tým aj prípadné porušovanie ich práv už neprichádza do úvahy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti,   pokiaľ ide o namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   v konaní   pred   okresným   súdom   vedenom   pod sp. zn. 12 C 862/2002   po 2. septembri 2002,   keď   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok účastníka   (v napadnutom   konaní   žalovaného   v 1.   rade),   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

2. Námietky porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sa týkajú prieťahov v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku vyhláseného konkurzu), ústavný súd na základe predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovatelia svoju   sťažnosť   nepodali   v lehote   dvoch   mesiacov   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02,   I. ÚS 6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania   mohli   dozvedieť   vyvesením   uznesenia   o vyhlásení   konkurzu   na úradnej   tabuli konkurzného   súdu   v deň   jeho   vydania,   t. j.   2. septembra 2002   (§ 13   ods. 4   zákona o konkurze   a vyrovnaní),   resp.   zverejnením   v Obchodnom   vestníku   (§ 50a   Občianskeho súdneho   poriadku   v spojení   s § 768   Obchodného   zákonníka   a   § 66c   ods. 1   zákona o konkurze   a vyrovnaní).   K tomu   je   potrebné   dodať,   že   všetky   účinky   uvedené   v   § 14 zákona   o konkurze   a vyrovnaní   nastávajú   vyvesením   uznesenia   o vyhlásení   konkurzu na úradnú tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté subjekty dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Sťažnosť   sťažovateľov   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   až   28. decembra 2005 a ústavnému   súdu   bola   doručená   2. januára 2006,   t. j.   v čase,   keď   už   uplynula   lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú oneskorene.

3. Sťažovatelia v sťažnosti výslovne neuvádzajú a z jej obsahu nie je taktiež zrejmé, či   smeruje   aj   proti   postupu   okresného   súdu   v tej   časti   konania   vedeného   sp. zn. 12 C 862/2002,   ktorá   sa   týka   nároku   sťažovateľov   voči   žalovaným v 2.   a 3. rade,   ktoré nebolo vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade prerušené.

Vychádzajúc   z už   citovaného   podania   sťažovateľov   doručeného   okresnému   súdu 31. októbra 2005, v ktorom okrem iného uviedli, že «Už v II. doplnenej žalobe zo dňa 29. 7. 2002 deklarujeme podanie iba na úpadcu B. uvedený v žalobe 2 Nc 102/02 zo dňa 10. 3. 2002. V III. doplňujúcej žalobe znova žalujeme iba B. - konateľov F. a spol. toho času „dúfajme“   vo   väzení.   Tam   vysvetľujeme   prečo   sme   vylúčili   odporcov   vládu   -   konkr. Ministerstvo   financií,   médiá   zúčastnené   na   klamnej   reklame...», možno   podľa   názoru ústavného   súdu   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyvodiť,   že   sťažovateľom   už   v čase doručenia ich sťažnosti ústavnému súdu nešlo vo vzťahu k týmto žalovaným materiálne o odstránenie takého stavu právnej neistoty, ktorý by mohol byť posudzovaný pri tvrdenom porušení čl. 48 ods. 2 ústavy. Ak však chýba takýto cieľ postupu sťažovateľov v súdnom konaní, nemožno uvažovať o tom, že by existovali objektívne prekážky na jeho dosiahnutie v podobe zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 195/04).

Vzhľadom na uvedené okolnosti preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovatelia ďalej namietali, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bol porušený aj čl. 12 ústavy.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 59/97 zaujal stanovisko, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Preto ich treba vykladať a chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho postupu   štátneho   orgánu   na   iné   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 34/96, II. ÚS 123/02).

Ústavný súd zastáva názor, že citované stanovisko je v celom rozsahu uplatniteľné aj na   dôsledky   vzťahujúce   sa   na   sťažovateľov,   a   z toho   dôvodu   vyhodnotil   namietané porušenie uvedeného článku ústavy ako zjavne neopodstatnené.

5. Namietané   porušenie   čl. 26   ústavy   zaručujúceho   slobodu   prejavu   a právo na informácie, vidia sťažovatelia v tom, že okresný súd „... intervalmi 2,5 mesiaca, aby odpovedal   na   naše   prosby,   opakovane   porušoval   § 13   zák.   152/95.   Ledabolými informáciami   v nešpecifikovanom   poučení,   že   sme   nevedeli,   o akú   chybu   ide,   porušil § 41, 42, 43 O. s. p.“

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   okresného   súdu a tvrdeným porušovaním § 13 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorým malo dôjsť   k porušeniu   označených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ústavný   súd uvádza, že mu neprislúcha posudzovať zákonnosť, či dokonca správnosť postupu okresného súdu. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) má svoje špecifické právomoci, v rámci ktorých môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľov, a preto sa v konaní pred ústavným súdom nie je možné domáhať vyslovenia   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám ustanovujú obyčajnými zákonmi.

Keďže   námietky   uvádzané   sťažovateľmi   v nadväznosti   na   tvrdené   porušenie čl. 26 ústavy   ani   ich   obsah   nemajú   takú   vecnú   spojitosť   s obsahom   základného   práva zaručeného uvedeným článkom ústavy, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006