znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   Ľ.   Z.   -   Lekáreň   Melissa,   L.,   zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   v Leviciach   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 23 Et 409/2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť PharmDr. Ľ. Z. - Lekáreň Melissa v časti, v ktorej namietal porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   v Leviciach   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 23 Et 409/2002, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť PharmDr. Ľ. Z. - Lekáreň Melissa v časti, v ktorej namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Leviciach v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 409/2002, o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. februára 2004 doručené podanie PharmDr. Ľ. Z. - Lekáreň Melissa, L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   v   Leviciach   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 409/2002.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:„Návrhom zo dňa 27. 9. 2002 som sa domáhal, aby Okresný súd v Leviciach na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu (...) nariadil výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky (...) z účtu (...) povinnej (...).

Okresný súd v Leviciach uznesením č. k. 23 Et 409/2002-22 zo dňa 30. 10. 2003 podľa § 268 ods. 1 písm. h) OSP vyhlásil súdny výkon rozhodnutia za neprípustný z dôvodu, že v zmysle § 12 ods. 2 a ods. 6 zák. č. 21/2002 je povinný klientom Štátnej pokladnice a prostriedky na jeho účte nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (...) a zároveň podľa § 266 ods. 2 OSP odložil uskutočnenie výkonu rozhodnutia. (...)

V zákonnej lehote (...) som podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. (...) Vo veci sp. zn. 23 Et 409/2002 sa Okresný súd v Leviciach citovanými uzneseniami OSP neriadil.

Zákonnosť a dôvodnosť ďalšieho rozhodnutia je predmetom odvolacieho konania na Krajskom súde v Nitre.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Okresný súd v Leviciach svojím postupom porušil ustanovenia § 1, § 2, § 3, § 6 ustanovenia šiestej časti prvej a tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a základné práva občana garantované v siedmom oddiely Ústavy SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vydal „tento nález: Okresný súd v Leviciach svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Et 409/2002 porušil základné práva sťažovateľa deklarované v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Leviciach, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 23 Et 409/2002 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   70.000,-   Sk,   ktoré je povinný   uhradiť   Okresný   súd   v Leviciach   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Leviciach je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania vo výške 8.796,- Sk na účet advokátky JUDr. J. O. v Slovenskej sporiteľni a. s., pobočka L., do troch dní“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde”), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   to,   či   je   daná   právomoc   ústavného   súdu na jej prerokovanie   a rozhodnutie,   najmä   či   nie   je   iný   súd   než   ústavný   súd,   ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o predmete sťažnosti zákonom ustanoveným postupom.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 23 Et 409/2002 z 1. októbra 2003 rozhodol vo veci výkonu rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky   oprávneného   (sťažovateľa)   na   základe vykonateľného   platobného   rozkazu prikázaním   pohľadávky   z účtu   povinného.   Uznesením   z 30.   októbra   2003   okresný   súd odložil   uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia   a súdny   výkon   rozhodnutia   vyhlásil   za neprípustný.   Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   10.   novembra   2003   odvolanie   voči uzneseniu v časti vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný a 12. novembra 2003 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 30. októbra 2003 v časti odkladu výkonu rozhodnutia. O predmetných odvolaniach dosiaľ nebolo Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   rozhodnuté.   Dňa   10.   novembra   2003   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu „podnet na pokračovanie v uskutočnení súdneho výkonu rozhodnutia“.

Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy nie je daná jeho právomoc. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti o ochrane namietaných základných práv sťažovateľa rozhoduje na základe ním podaných odvolaní odvolací súd (krajský súd).

V tejto   súvislosti   je   potrebné   pripomenúť,   že   ústavný   súd   považuje   odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv a slobôd.   Niet   rozumného   dôvodu   v   posudzovanom   prípade   dôjsť   k inému   názoru. Na základe   podaného   odvolania   môže   dospieť   (ale   nemusí)   k rovnakému   rozhodnutiu ako sťažovateľ   navrhuje   v konaní   pred   ústavným   súdom,   predovšetkým   k zrušeniu napadnutého   uznesenia.   Tento   záver   potvrdzuje   §   221   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   umožňuje   odvolaciemu   súdu   zrušovať   tie   rozhodnutia   súdov prvého stupňa, ktoré boli napadnuté odvolaním. Citované ustanovenie (spolu s § 202 OSP) neobsahuje   vylúčenie   predmetného   uznesenia   z vecnej   príslušnosti   odvolacieho   súdu a ani právnu prekážku zrušovania takého uznesenia v riadnom opravnom konaní. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa odvolací súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými skutkovými   a právnymi   argumentmi,   ako   sťažovateľ   uvádza   v konaní   pred   ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté uznesenie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ   tým,   že   podal   10.   novembra   2003   odvolanie   proti   predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti vyhlásenia súdneho výkonu rozhodnutia za neprípustný a 12. novembra   2003   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   v časti   odkladu uskutočnenia   výkonu   rozhodnutia,   sám   uznal,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok, o ktorom odvolacím súdom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   nezistil   žiaden   ústavný   dôvod   na   to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Porušenie tohto princípu považuje ústavný súd za neprípustné aj preto,   že   nezohľadnenie   právomoci   iného   súdu   (v   tomto   prípade   odvolacieho   súdu) by bolo neústavným zásahom do kompetencií všeobecného súdnictva podľa čl. 142 ods. 1 ústavy bez primeraných dôvodov.

Preto   ústavný   súd   aplikujúc   čl.   127   ods.   1   i.   f.   ústavy   a   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 20 ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy   pre   nedostatok   svojej   právomoci   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Et 409/2002.

V konaní, ktorého dĺžku označil sťažovateľ za neprimeranú, a preto porušujúcu jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide o vec nariadenia súdneho výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinnej podľa § 303 a nasl. OSP. Sťažovateľ návrhom z 27. septembra 2002 sa domáhal toho, aby okresný súd na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu sp. zn. 15 Rob 1551/02 nariadil výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky vo výške 164 116,28 Sk s príslušenstvom z účtu povinnej. Okresný súd o návrhu rozhodol uznesením z 1.októbra 2003 tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovel. Uznesením z 30. októbra 2003 okresný súd podľa § 268 ods. 1 písm. h) OSP vyhlásil súdny výkon rozhodnutia za neprípustný. V zákonnej lehote proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Na základe odvolanie je spis t. č. na krajskom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   ústavný súd zobral do   úvahy ako celkovú dĺžku   konania,   tak   aj   postup   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľa   a zistil,   že   postup okresného súdu a ani dĺžka konania nesignalizujú reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23   Et   409/2002.   Celkovú   dĺžku   konania,   ktorú   namieta sťažovateľ,   nemožno   považovať   za   prejav   takej   nečinnosti   okresného   súdu,   ktorá   by odôvodňovala vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch v konaní.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004