znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 32/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Prešove a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2002   doručená   sťažnosť   M.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd tým, že nerozhodol o odvolaní sťažovateľky počas   jedného   roka,   pričom   na   toto   rozhodnutie   nepotreboval   vykonať   žiadne   náročné dokazovanie, porušil jej ústavou garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd konštatoval, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovane veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a žiadala   priznať   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovený   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   12/01)   sa   ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzalo k namietanému   porušovaniu   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k zbytočným   prieťahom   v konaní   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namietala porušenie jej práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. novembra 2002.   Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že   krajský   súd rozhodol   o vrátení   veci   Okresnému   súdu   v   Bardejove   21.   októbra   2002   a súdu   prvého stupňa   bol   spis   doručený   26.   novembra   2002,   z čoho   je   zrejmé,   že   v čase   doručenia sťažnosti už tvrdené porušovanie označeného práva postupom krajského súdu netrvalo. Vec bola právoplatne skončená na Okresnom súde v Bardejove 30. decembra 2002.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy   základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o primeranom finančnom   zadosťučinení   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003