znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 319/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T. L.,   zastúpeného   BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr.   Branislav   Jablonku,   PhD.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10   ods. 1   a 2 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 112/2011-626 zo 16. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 doručená   sťažnosť   T. L. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“,   v citáciách   aj „porušovateľ“)   č. k. 6 Co 112/2011-626   zo   16.   apríla   2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia domáhal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) „ochrany svojich osobnostných práv, do ktorých bolo zasiahnuté postupom vydavateľa – odporcu: Spoločnosť   7   plus   s. r. o.   so   sídlom   Panónska   cesta   9,   852   32   Bratislava“ (ďalej   len „odporca“   alebo   „žalovaný   vydavateľ“),   a to   uverejnením   článku „Čertovský   kšeft“ v týždenníku   PLUS 7 DNÍ   2.   februára   2007   a v tom   istom   týždenníku   tiež   v   článku pod názvom „Vraždy pre vládnych“ uverejneného 9. februára 2007. Prvý článok sa týkal sťažovateľa a v spojitosti   s druhým   z nich   boli uverejnené aj dve   fotografie   sťažovateľa z obdobia, keď bol 1. februára 2007 prepustený z výkonu väzby.

Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vyhovel uznesením zo 14. mája 2007, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa uverejňovania výrokov   v časopise   PLUS 7 DNÍ,   obsahom   ktorých   je   tvrdenie,   že   sťažovateľ   je nebezpečným   recidivistom.   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že sťažovateľ   nemá   žiaden   záznam   v registri   trestov,   a z toho   dôvodu   pre   rešpektovanie princípu   prezumpcie   neviny   bolo   návrhu   sťažovateľa   vyhovené.   Na   odvolanie   odporcu krajský   súd   napadnuté   prvostupňové   uznesenie   potvrdil,   pričom   v odôvodnení   svojho uznesenia   z 31. marca   2008   zdôraznil,   že „odporca   celkom   zjavne   nerešpektuje   zásadu prezumpcie   neviny,   podľa   ktorej   právoplatnosťou   rozhodnutia,   ktorým   bolo   odsúdenie zahladené, nastáva zákonná fikcia neodsúdenia“.

Sťažovateľ v priebehu konania spresnil návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy, požadujúc od odporcu jej náhradu v sume 70 000 €.

Následne okresný súd „rozsudkom zo dňa 31. 05. 2011 uložil odporcovi povinnosť ospravedlniť   sa   sťažovateľovi   v   časopise   PLUS 7 DNÍ   v   dvoch   po   sebe   nasledujúcich týždenníkoch,   a to   uverejnením   ospravedlnenia uvedeného   vo   výrokovej časti rozsudku, pričom odporca sa sťažovateľovi mal ospravedlniť za to, že autorka článku o ňom uviedla, že si objednal vraždy iných osôb, ako aj za to, že v súvislosti s predmetnými článkami bolo zverejnené meno, priezvisko a fotografie sťažovateľa najmä v súvislosti s tým, že si objednal vraždy iných osôb. V časti náhrady nemajetkovej ujmy súd sťažovateľov návrh zamietol. V časti náhrady trov konania rozhodol prvostupňový súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Na odvolanie sťažovateľa a odporcu porušovateľ rozsudkom zo dňa 16. 04. 2012. ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   16. 04. 2012   sp. zn.:   6 Co 112/2011,   zmenil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu tak, že odporcovi uložil povinnosť ospravedlniť   sa   sťažovateľovi   v   časopise   PLUS 7 DNÍ   v   dvoch   po   sebe   nasledujúcich číslach časopisu spôsobom uvedeným v tomto sťažnosťou napadnutom rozsudku za to, že autorka článku o sťažovateľovi uviedla, že je nebezpečný recidivista, sebavedomý zločinec, známy kriminálnik, nebezpečný človek, a recidivista s primitívnymi spôsobmi, ako aj za to, že   v   súvislosti   s   predmetnými   článkami   bolo   zverejnené   meno,   priezvisko   a   fotografie sťažovateľa v súvislosti stým, že sťažovateľ je nebezpečný recidivista, sebavedomý zločinec, známy kriminálnik, nebezpečný človek a recidivista s primitívnymi spôsobmi.

Vo   časti   týkajúcej   sa   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   a   trov   konania porušovateľ rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, t. j. sťažovateľovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy a ani náhradu trov konania.

Sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha ochrany svojich práv voči vyššie uvedenému rozsudku porušovateľa v tej časti, v ktorej porušovateľ potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.“.

Podľa sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a to v časti, v ktorej „rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo   dňa   31. 05. 2011,   sp. zn.:   12 C 83/2007   potvrdil,   t. j.   v   súvislosti   so   zásahom do osobnostných   práv   sťažovateľa   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy a náhradu trov konania.

Porušovateľ   svoj   rozsudok   náležité   neodôvodnil,   nevysporiadal   sa   so   všetkými námietkami sťažovateľa uvádzanými v jeho odvolaní v konaní pred všeobecnými súdmi, svojím   konaním   a   rozhodovaním   sťažovateľovi   neposkytol   ochranu   ústavou a medzinárodným dohovorom garantovaných práv na ochranu práva na spravodlivý proces v   spojení   s   ochranou   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   ochranu   mena, ochrany   ktorých   sa   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   domáhal,   keď   pri   rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v rozpore s príslušnou judikatúrou nevzal v úvahu charakter dotknutých   práv   a   ani   spôsob   prezentovania   a   charakter   informácií   prezentovaných odporcom širokému spektru čitateľov dotknutého týždenníka a nepriznal ani náhradu trov konania, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol v časti zásahu do osobnostných práv v konaní pred porušovateľom úspešný.“.

V ďalšej časti sťažnosti   sa   sťažovateľ venuje obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súde konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj základného   práva   na   ochranu ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej povesti a ochrane mena podľa čl. 19 ústavy v spojení s právom na slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru, citujúc z judikatúry ústavného súdu, judikatúry súdov Českej republiky a judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   V zmysle   sťažovateľom   citovanej judikatúry je „zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom nepreukázanej trestnej   činnosti,   v podstate   zakladá   nárok   oprávnenej   osoby   domáhať   sa   náhrady nemajetkovej   ujmy   v peniazoch“.   Vo vzťahu   k trovám   konania   poukazuje   sťažovateľ na nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp. zn.   III. ÚS 170/1999   z 22.   júna   2000, v zmysle   ktorého „ak   mal   žalobca,   domáhajúci   sa   žalobou   na   ochranu   osobnosti morálneho   zadosťučinenia   a náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   úspech   len   čo   do morálneho zadosťučinenia, prichádza do úvahy plná náhrada nákladov konania v zmysle ustanovenia   § 142   ods. 3   OSP,   pretože   nepriznanie   požadovanej   náhrady   nemajetkovej ujmy bolo dané na úvahu súdu“.

Sťažovateľ je toho názoru, že informácie zverejnené o jeho osobe v spomínaných článkoch boli nepravdivé a vo vzťahu k jeho osobe difamujúce, pričom dôvodom podania žaloby „bolo   aj   zverejnenie   výraznej   podobizne   tváre   sťažovateľa   s jeho   menom a priezviskom v súvislosti s uvedenými informáciami“.

Pokiaľ ide o preukázanie namietaného porušenia svojich práv, sťažovateľ uvádza, že zverejnenie jeho «fotografií a informácií ako objednávateľ vrážd, nebezpečný recidivista, známy kriminálnik, či nebezpečný človek sú informáciami, ktoré v očiach každého čitateľa predmetných článkov vyvolávajú pocit strachu a nebezpečenstva vyplývajúceho z osoby sťažovateľa   a   odsúdeniahodností   akéhokoľvek   jeho   konania,   považoval   sťažovateľ za výrazný   zásah   do   svojich   osobnostných   práv,   preto   žiadal,   aby   mu   bola   poskytnutá ochrana   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Bolo   teda   na   nich,   aby   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci posúdili zásah do sťažovateľových práv nielen z hľadiska splnenia zákonných podmienok ochrany osobnostných práv, ale aj v rámci ústavou a medzinárodným dohovorom garantovaných práv, a to najmä práva na spravodlivý súdny proces, v ktorom by ústavne konformne posúdili a poskytli ochranu sťažovateľovej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena.

Sťažovateľ   pociťuje   v   napadnutom   rozhodnutím   porušovateľa   zásah   do   svojich ústavou   garantovaných   práv   tým,   že   porušovateľ   sa   zásadným   spôsobom   odchýlil od ustálenej   judikatúry   v   otázke   posúdenia   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy   ako kompenzácie zásahu do sťažovateľových osobnostných práv. Napriek tomu, že porušovateľ vyslovil zásah do osobnostných práv sťažovateľa a priznal mu za vzniknutý závadný stav morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia, neposkytol mu ochranu adekvátnu zásahu do jeho osobnostných práv tým, že prvostupňové rozhodnutie nezmenil v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek ústavne akceptovateľného odôvodnenia, a to napriek tomu, že sťažovateľ viackrát vo svojich predchádzajúcich podaniach poukazoval na príslušnú   judikatúru   vyšších   a   ústavných   súdov,   z   ktorých   vyplýva,   že   pokiaľ   došlo k zásahu do osobnostných práv v súvislosti s medializáciou dotknutej osoby a morálna satisfakcia nepostačuje na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu, je na mieste, aby bola dotknutej osobe náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch priznaná.

V zmysle príslušnej judikatúry je totiž nutné vziať do úvahy charakter samotného zásahu, jeho intenzitu, rozsah a trvanie. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať presvedčivé odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo, že sa všeobecný súd všetkými okolnosťami posudzovania zásahu zaoberal. Pokiaľ sa porušovateľ odchýlil od právneho názoru súdu vyššej   inštancie   v   obdobnej   veci,   je   ústavne   nevyhnutné,   aby   sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   odchylnosť   svojho   právneho   názoru   argumentačne   zdôvodnil,   čo   sa   však nestalo.

V časti   zamietnutia   priznania   náhrady   trov   konania   prvostupňovým   súdom   sa porušovateľ v potvrdzujúcej časti napadnutého rozsudku s dôvodmi zamietnutia priznania žiadnym spôsobom nezaoberal.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na ústavnú neakceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku porušovateľa, podľa ktorého najskôr porušovateľ uvádza, že „musí ísť vždy o takú nemajetkovú ujmu, ktorú fyzická osoba pociťuje a prežíva“, pričom priamo v ďalšej vete uvádza, že „nie sú preto v tomto smere rozhodujúce púhe subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby. Ujmu v značnej miere závažnú by preto musela pociťovať i každá iná osoba nachádzajúca sa v postavení a na mieste dotknutej osoby.“. Sťažovateľ má za to, že informácie o ňom zverejnené by pociťovala ako zásah do svojich osobnostných práv každá   osoba,   ktorá   by   sa   ocitla   na   sťažovateľovom   mieste.   Nejedná   sa   teda   výlučne o subjektívne pocity sťažovateľa, keďže zásah do jeho osobnostných práv bol potvrdený aj zo strany vypočutých svedkov. V tomto smere je zásadné, že vzťah sťažovateľ – svedok sa po zverejnení predmetných článkov nezmenil len z toho dôvodu, že svedkovia nadobudli presvedčenie, že informácie zverejnené o sťažovateľovi nie sú pravdivé, a teda nie je dôvod, aby sťažovateľa vytláčali mimo okruhu osôb, s ktorými sa stýkajú, ako osobu nebezpečnú. Porušovateľ však uvedené vôbec nevzal na vedomie a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa obmedzil na púhe rozporné konštatovanie. Pokiaľ by svedkovia uviedli, že sa od času zverejnenia ich článkov zmenil ich vzťah so sťažovateľom negatívnym smerom, viedlo by to k   vysloveniu   zásahu   do   osobnostných   práv   sťažovateľa   a   s   tým   spojenému   priznaniu náhrady   nemajetkovej   ujmy?   V   zmysle   príslušnej   judikatúry   nie je   súd   pri   skúmaní priznania náhrady nemajetkovej ujmy oprávnený skúmať vzťah dotknutá osoba – svedok, ale zverejnené informácie posúdiť z objektívneho hľadiska, ale aj zo subjektívneho hľadiska, či by zverejnenie týchto informácií pociťoval ako zásah do osobnostných práv každý, kto by sa ocitol na sťažovateľovom mieste. Porušovateľ však dokazovanie týmto smerom neviedol a v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sa   mimo   nepreskúmateľného   konštatovania s uvedeným vôbec nevysporiadal.

Porušovateľ   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ďalej   odkazuje   na   použitie   dvoch kritérií   pri   posudzovaní   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   a   to   závažnosť   vzniknutej   ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.

K splneniu týchto kritérií náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že práve zverejnenie tak hrubo difamujúcich informácií o sťažovateľovi, z ktorých vyplýva, že ako nebezpečná a viackrát súdne trestaná osoba si objednal vraždy viacerých osôb, sú tak závažnými informáciami, že ich zverejnenie o ktorejkoľvek fyzickej osobe vie v každom vyvolať   pocit   odsúdeniahodnosti   jeho   konania   a   automatického   stranenia   sa   kontaktu s takouto   osobou.   Vzniknutá   ujma   na   cti   a   dôstojnosti   dotknutej   osoby   je   uverejnením takýchto informácii mimoriadne závažná. Sťažovateľ zastáva názor, že spôsob zverejnenia týchto difamujúcich informácii (masovokomunikačnými prostriedkami so širokým ohlasom v laickej verejnosti v dvoch po sebe nasledujúcich vydaniach), rozsah ich zverejnenia, ako aj uvedenie ďalších skutočností identifikujúcich sťažovateľa, je spôsobilé privodiť závažnú ujmu každému, kto by sa ocitol na mieste sťažovateľa. Uvedené je podporené najmä tým, že sťažovateľ v čase uverejnenia článkov nebol právoplatne odsúdený za žiaden trestný čin, ktorého   by   sa   článok   dotýkal   (pozn.:   ani   v   súčasnosti   nie   je)   a   rovnako   všetky predchádzajúce tresty mal zahladené. Bolo preto povinnosťou autorky článku, odporcu, všeobecných súdov, resp. kohokoľvek, hľadieť na sťažovateľa akoby nebol odsúdený.».

Ako   zásadné   nerešpektovanie   sťažovateľovho   súkromného   života   a zároveň porušenie práva na spravodlivé súdne konanie pociťuje sťažovateľ «výrok porušovateľa uvedený   v závere   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   podľa   ktorého   „sťažovateľ nepreukázal,   že   by   morálna   satisfakcia   vo   forme   ospravedlnenia   bola   nepostačujúca z dôvodu, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Takýto stav, by podľa názoru odvolacieho súdu mohol nastať iba za predpokladu, že by žalobca   pred   neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv   viedol   život   čestného a bezúhonného človeka. Tento predpoklad naplnený nebol.“».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ uvádza, že krajskému súdu v žiadnom prípade neprináležalo   hodnotiť   česť   a dôstojnosť   jeho   života,   pričom „Dokazovanie   na   tieto okolnosti   všeobecnými   súdmi   ani   nebolo   žiadne   vykonané!   Úlohou   porušovateľa   bolo posúdiť,   či   zverejnené   články   sú   alebo   nie   sú   spôsobilé   zasiahnuť   do   sťažovateľových osobnostných práv a či má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Sťažovateľovi nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, na základe akých skutočností si porušovateľ dovolil hodnotiť česť a bezúhonnosť sťažovateľa, a preto, akékoľvek úvahy porušovateľa o jeho cti vníma sťažovateľ ako zásah do svojho súkromia, garanciu ktorého mu poskytuje Ústava SR. Rovnako tak nie je zrejmé, na základe akých skutočností porušovateľ dospel k názoru, že pred neoprávneným zásahom neviedol sťažovateľ život bezúhonného človeka. Sťažovateľ   opätovne,   tak   ako   uviedol   mnohokrát   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi, zdôrazňuje, že v čase uverejnenia predmetných článkov (t. j. v čase neoprávneného zásahu) mal   všetky   predchádzajúce   odsúdenia   zahľadené.   Zverejnenie   akýchkoľvek   pochybností o bezúhonnosti sťažovateľa v napadnutom rozsudku porušovateľa preto sťažovateľ vníma ako   výrazný   zásah   do   svojej   osobnej   cti   a   dôstojnosti   a   zároveň   porušenie   práva na spravodlivý proces. Porušovateľovi v tomto smere neprináleží akokoľvek hodnotiť česť a dôstojnosť sťažovateľa.“.

Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania, sťažovateľ argumentuje tým, že mal „takmer plný úspech v konaní pred oboma všeobecnými súdmi, za čo mu v zmysle príslušnej judikatúry mala byť priznaná plná náhrada nákladov konania. Nepriznanie náhrady trov konania,   resp.   ústavne   neakceptovateľné   odôvodnenie,   resp.   žiadne   odôvodnenie pre úspešného   sťažovateľa   hodnotí   sťažovateľ   ako   neposkytnutie   ochrany   v konaní pred všeobecnými súdmi, t.j. ako postup odporujúci právu na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ ma za to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo aj tým, že mu neboli priznané trovy konania, keďže bol v konaní o ochrane osobnosti o «základnom» návrhu konania úspešný.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu dobrého mena a cti podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 Co 112/2011 porušené bolo. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom: päťtisíc eur) do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na základe citovaného článku ústavy a uvedených ustanovení zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   preskúmal   v prvom   rade svoju   právomoc na   konanie   a rozhodovanie o predmetnej sťažnosti.

Sťažnosť smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba sťažovateľa vo vzťahu k požadovanej náhrade   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   zamietnutá;   sťažnosť   zároveň   smeruje   aj proti výroku o náhrade trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že podľa právneho záveru odvolacieho súdu nedostatočnosť morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia by bola preukázaná len vtedy, ak by sťažovateľ (žalobca) pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného a bezúhonného človeka; tento predpoklad podľa odvolacieho súdu naplnený nebol.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   odvolaciemu   súdu   v žiadnom   prípade   neprináležalo hodnotiť česť a dôstojnosť jeho života. Podľa neho žiadne dokazovanie vo vzťahu k týmto okolnostiam nebolo všeobecnými súdmi vykonané.

Porovnaním obsahu odôvodnení okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu vo veci sťažovateľa ústavný súd zistil, že odvolací súd skutočne odôvodnil nepriznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   tým,   že   potrebná   miera   značného   zníženia dôstojnosti   sťažovateľa   (žalobcu)   alebo   jeho   vážnosti   v spoločnosti   nebola   preukázaná. Taký   stav   by   podľa   odvolacieho   súdu   nastal   iba   vtedy,   ak   by   sťažovateľ   (žalobca) pred neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv   viedol   život   čestného a bezúhonného   človeka;   tento   predpoklad   podľa   názoru   krajského   súdu   však   naplnený nebol.

Odvolací   súd   sa   síce   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi   súdu   prvého stupňa, ale kým sa okresný súd opieral o výpovede svedkov a bližšie neurčené listinné dôkazy a vyvodil z nich neunesenie dôkazného bremena, tak krajský súd ako odvolací súd v jeho potvrdzujúcom rozsudku poukazuje po stotožnení sa s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa na viaceré skutkové okolnosti, o ktoré sa okresný súd neopieral. Konkrétne ide o poukázanie na:

-veľkú mieru pričinenia sťažovateľa o záujem verejnosti o jeho osobu,

-značný   podiel   na   činnosti   žalovaného vydavateľstva,   ktoré   vyústilo   do   zásahu do jeho osobnostných práv,

-to, že sťažovateľ nebol právoplatne odsúdený za objednávku vrážd, nemôže samo osebe odôvodniť priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a napokon

-to, že taký nárok by vznikol len v prípade, ak by sťažovateľ pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného a bezúhonného človeka.

Z týchto   skutkových   okolností   je   najzávažnejšou   časťou   odôvodnenia   rozsudku odvolacieho súdu konštatovanie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by vznikol len v prípade, ak by sťažovateľ pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného a bezúhonného človeka.

Vo   vzťahu   k tejto   skutkovej   okolnosti   však   ani   jeden   z na   rozhodovaní   vo   veci sťažovateľa zúčastnených súdov nevykonal žiadne dokazovanie, tak ako to napokon tvrdí aj samotný sťažovateľ.

Dokazovanie bolo vykonané iba vo vzťahu k zamietnutiu časti žaloby, v ktorej sa sťažovateľ   domáhal   morálneho   zadosťučinenia   aj   v vzťahu   k jeho   hodnoteniu   autorkou článku   ako „recidivistu,   kriminálnika“ a podobne.   Okresný   súd   zamietnutie   tejto   časti žaloby   odôvodnil   tým,   že   išlo   o oprávnenú   kritiku,   ktorá   medziiným   vychádzala   aj z odsúdení sťažovateľa i za násilnú trestnú činnosť, a to aj po roku 1989, hoci sťažovateľ tvrdil,   že   k jeho   odsúdeniu   po   tomto   roku   už nedošlo,   opak   vyplynul   z odpisu   registra trestov.   Podľa   okresného   súdu „označenie   nebezpečný   recidivista   v danom   prípade   je potrebné posudzovať v širšom slova zmysle a nie len z hľadiska trestnoprávneho“.Tieto skutkové závery však ani jeden zo súdov nepoužil na odôvodnenie nepriznania náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   z dôvodu,   že   sťažovateľ   podľa   nich pred neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv   neviedol   život   čestného a bezúhonného človeka.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu v prvom rade vyplýva, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba priamo obrátila na ústavný súd so sťažnosťou, v ktorej tvrdí také porušenie jej procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), bez toho, aby podala dovolanie, potom nevyčerpala podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky účastníkovi dostupné a účinné prostriedky nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi a jej sťažnosť treba odmietnuť pre nedostatok právomoci (II. ÚS 102/04).

Sťažovateľ jednoznačne v sťažnosti tvrdí, že pokiaľ ide o záver odvolacieho súdu, podľa   ktorého   nedostatočnosť   morálnej   satisfakcie   vo   forme   ospravedlnenia   by   bola preukázaná len vtedy, ak by pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv viedol život čestného a bezúhonného človeka, pričom tento predpoklad podľa odvolacieho súdu naplnený nebol, tak vo vzťahu k uvedenému záveru nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Okrem   toho tento   záver   bol   použitý   len   odvolacím   súdom.   Sťažovateľovi   preto   nie   je z napadnutého   rozsudku   zrejmé,   na   základe   akých   skutočností   si   krajský   súd   dovolil hodnotiť jeho česť a bezúhonnosť, a preto akékoľvek úvahy o jeho cti vníma ako zásah do svojho súkromia, ktorého garanciu mu poskytuje ústava. Z toho vyplýva, že sťažovateľ ani   nemal   možnosť   sa   k takému   záveru   vyjadriť,   navrhnúť   vykonanie   dokazovania a hodnotiť jeho výsledky vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bola druhostupňovým súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípade, keď druhostupňový súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol prvostupňový okresný súd, a sťažovateľ sa teda po prvýkrát mal   možnosť   o   týchto   dôvodoch   dozvedieť   až   z   rozhodnutia   druhostupňového   súdu bez toho,   aby   mu   predtým   bola   poskytnutá   možnosť   vyjadriť   sa   k   nim,   a   súčasne   tak všeobecné súdy nemali možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi (napr. II. ÚS 233/2010).

Z tvrdení sťažovateľa, rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu a citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol povinný predtým, ako sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, podať dovolanie pre odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP proti tým výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktoré napadá svojou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom   konaní (napr. I. ÚS 1/00,   II. ÚS 31/00,   I. ÚS 209/05),   a to najmä   ak   postupom   súdu   mala   byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená tým   orgánom,   ktorý   je   na   posúdenie   danej   veci   príslušný,   ale   aj   v tom,   aby   prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom.

Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010) vrátane dovolania.

Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   (§ 53   ods. 1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Na   základe   podaného   dovolania   mohlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôjsť k naplneniu   účelu   sledovaného   sťažovateľom   v   konaní   o   sťažnosti,   a   to   predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu č. k. 6 Co 112/2011-626 zo 16. apríla 2012. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia   sa   dovolací   súd   v   podstate   musel   vyrovnať   s   rovnakými   argumentmi,   ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Keďže sťažovateľ tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužil, ústavnému súdu, ktorý   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich do právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   nevznikla   v tomto   konaní   právomoc na prerokovanie   a rozhodnutie   o jeho   sťažnosti,   a preto   bolo   potrebné   túto   sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   o   priznaní   úhrady   trov   konania   je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o sťažnosti v tejto časti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014